Nemôžeme si dovoliť medzi sebou spory

Slovensko, 5. 3. 2007 (Verejná správa 5/2007)

V predošlom čísle nášho časopisu sme uverejnili prvú časť dokumentu, ktorý zachycuje udalosti na slovensko-poľskom pohraničí v oblasti Skalité–Zwardoň po vynútenom rozdelení prvej Československej republiky v predvečer druhej svetovej vojny. Dokument je zostavený z dobových záznamov miestnych obyvateľov, spracoval ho poľský autor, rodák z tejto oblasti, bývalý poslanec a senátor Poľskej republiky W. Bulka, ktorý zmysel svojho úsilia vyjadruje slovami: „ Prezentovaný materiál je možno známy, avšak považoval som za vhodné ukázať ho Slovákom aj Poliakom, aby sme sa ako susedia v budúcnosti takých chýb nedopúšťali a vzájomne si nekrivdili.“

Napísal Jozef Časnocha, richtár a predseda výboru pre výstavbu Kalvárie:

I. Radostná a ťažká doba.

Radosť zo šiesteho októbra 1938 sa ešte na našich Kysuciach neskončila, keď ako hrom zazneli informácie našich časopisov o úprave hraníc na Orave, Spiši a v oblasti Čadce.

Dňa 26. októbra delegácia, poslaná do Bratislavy, potvrdila pravosť informácii o úprave hraníc na Kysuciach, najviac mala byť postihnutá Skalitská dolina, pretože poľská šľachta potrebuje železničnú trať Čadca–Zwardoń.

Po návrate delegácie z Bratislavy bola v troch dedinách: Skalité, Čierne a Svrčinovec prevedená protestná podpisová akcia.

18. októbra 1938. Deputácia do Turčianskeho Svätého Martina k vtedajšiemu pánovi premiéroví a súčasnému pánovi prezidentovi dr. Jozefovi Tisovi – tie obranné aktivity mali aspoň taký následok, že neboli obsadené celé katastre horeuvedených dedín, ale len časť s celou železničnou traťou Čadca–Zvardoń a to násilne so zbraňou v ruke .

2. novembra 1938. Utrpenie a nepriateľstvo vystupuje v mnohých incidentoch. Tunajší uvedomelí Slováci ťažko znášali nepriateľskú poľskú nadvládu a ako sa hovorí, keď bieda je najväčšia, nestačí pomoc ľudí, vtedy pomoc Božia je najbližšia, preto pokorný ľud s nádejou navštevoval kostol a často bolo počuť v kostole neutíchajúci plač a nariekanie.

II. Obdobie národného oslobodenia.

Deň 1. septembra 1939 zostane v Skalitom sviatočným a nezabudnuteľným dňom: Ozbrojení gardisti zo Skalitého s pomocou nemeckých oddielov po krátkom boji porazili ozbrojenú poľskú posádku, ktorá mala troch zabitých. Medzi nimi bol veliteľ poľského oddielu Józef Czesław Biliński, pochovaný na Skalitskom cintoríne. Poľská jednotka mala aj dvoch ranených, ostatní sa vzdali. Na našej strane neboli žiadne straty ani škody.

31. august 1941

Skalité a celý Kysucký kraj prežil v tú nedeľu nie každodenné pekné chvíle. Medzi náš obyčajný ľud zavítal prezident republiky dr. Jozef Tiso a predseda vlády a minister vnútorných veci Alexander Mach. Prezident republiky v sobotný večer pricestoval spolu so sprievodnom do Oščadnice, aby sa v nedeľu mohol zúčastniť na vysvätení nového kostola, ktorý vysvätil JKE biskup dr. St. Šrubik. Na slávnosti sa zúčastnil tiež minister Mach. Po svätej omši mal prezident republiky prejav k zhromaždenému obyvateľstvu. Neskoršie prezident republiky a predseda vlády so sprevádzajúcimi osobami odcestovali do Skalitého. Počas celej cesty ich vítali zástupy Kysučanov, stojacich pri „bránach“. Pri „bráne“ v Skalitom privítali pána prezidenta v ľudových krojoch najstarší obyvatelia Jozef Martiniok Latas a Jakub Širňaljak, podali mu chlieb a soľ. Po krátkom uvítacom príhovore komisára oblasti pán prezident odcestoval na poľnú svätú omšu, ktorá bola pri IV. Kaplnke.

Po svätej omši sa začala manifestácia, na ktorej prehovoril prezident republiky. Tieto slová vypovedané na území Skalitého, sú veľmi dôležité pre celý slovenský národ, pretože sú v nich smery, ktorých sa musíme držať, aby sme zaistili trvalý a šťastný život nášho štátu.

Slová pána prezidenta pri vysvätení Kalvárie v Skalitom:

„Moji drahí!

Pán biskup vo svojej kázni a pán poslanec v otváracom príhovore hovorili o význame a zmysle dnešného dňa, dnešnej reality. Kysucký ľud má svoje dôvody, aby tento deň slávil tak, ako sa hovorilo. Preto považujem dnešný deň za práve taký, ktorý popisuje stránky dejín Slovenska v tejto oblasti, ktorá sa nazýva Kysuckou dolinou. Prednedávnom sme slávili deň 6. októbra, len nedávno prežíval národ prvé chvíle vybojovaného víťazstva autonómie. Tak ako Boh zariadil, zmierujeme sa s tým, že k tej radosti vypustil pár kvapiek horkosti. Vtedy, keď sa rozpadávala stará republika, kedy každý sa vzpínal, kde len mohol, aby si rozdelil, čo mu nepatrí, vtedy prišiel aj náš severný sused, aby z toho nášho národného tela kus odtrhol. Samozrejme, bolo to prekvapenie. Nie pre Vás. Vy ste Poliakov poznali a nakoľko ste ich poznali, nikdy ste nechceli k nim patriť a protestovali ste proti tomu. Koľkokrát som k Vám prichádzal, toľkokrát som mal príležitosť to vidieť. Silnejšiu opozíciu proti poľskej dominácii nikde som nenašiel ako práve tu, na Kysuciach, v bezprostrednom susedstve Poľska. A preto bola to naozaj podpora tohto postoja, ktorý som zaujal proti poľským snahám. Bolo to povzbudením, aby som hlásal Váš názor, že Vy za každých okolností chcete patriť k slovenskej krajine, teda k slovenskému štátu.

Dávalo mi to silu, aby som počas negociácie s poľskými predstaviteľmi reprezentoval nekompromisný názor a aby som išiel, keď sme sa už museli s tým zmieriť, od smreka k smreku, od potoka k brázdam, lebo poznám tieto stráne, chodil som po nich. Bránil som ich, žiaľ, podarilo sa len toľko, že sme museli odovzdať to, čo bolo za železničnou traťou. Povzbudzovalo ma to, keď som dostával informácie z Čadce, ako prebiehala žatva, ako ste sa zhromažďovali, ako sedliaci s deťmi zbierali kamene po cestách a ako s kameňmi chceli ísť proti nepriateľovi. Boli to ťažké chvíle. Vtedy ťažko bolo Vás tu tlmiť, ukľudňovať, hovoriť s Vami. „Ľudia, majte rozum, proti delám nepôjdete s holými rukami. Nepôjdeme sa biť“ – povedal som vtedy –„pretože verím, že ten, čo má, a čo bezprávne siaha na cudzie, príde aj o to, čo má.“ A preto bolo mi ťažko, keď som dostával od Vás telegramy, prichádzali aj poslovia: nie, nenechávajte nás, neopúšťajte. Ťažko mi bolo, ale zostával som vo viere a nádeji, že božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo. Ustúpili sme a boli stanovené hranice, ale keď som dostal informáciu od Vašich vojakov, ktorí tu pôsobili, že demilitarizačnú hranicu prekračujú z poľskej strany, vtedy som vydal rozkaz: začnite strieľať. A začali naši strieľať. A Poliaci pocítili, čo je to slovenská strela. V dejinách musíme to zaznamenať, že Kysučan je verným Slovákom, verným až do smrti.

Keď ľud Kysúc ukázal svoju vernosť slovenskej zemi a národu, považoval som za svoju povinnosť, aby som pri prvej príležitosti túto vernosť ukázal a odvďačil sa vernosťou. Dnešný deň chce byť tou vďakou slovenského národa Vám, Kysučania, a slovenský národ svojimi ústami ubezpečuje Vás, že bude Vám verný a nikdy Vás neopustí.

Po tejto historickej spomienke má dnešný deň iný význam. Sviatočný charakter má dnešný deň, pretože ste si postavili Kalváriu na pamiatku návratu odtrhnutých území. Keď na to odpovedám, nadväzujem na myšlienku, ktorú som už dnes vyjadril v Oščadnici: Z Kysuckej skaly, z tej Kalvárie, odovzdávame slovenskému národu odkaz. Nás v nacionalizme živí viera, z viery a pobožnosti čerpáme najhlbšie sily na náš boj, ale čerpáme z nej aj najhlbšie svetlo. Ľud Kysúc bol celé storočia naučený chodiť na Kalváriu do Poľska. Bola to každoročná púť, ktorej sa každý Kysučan zúčastnil aspoň raz v živote. Bola to tradičná púť. Bolo to drahé pre každého Kysučana a Poliaci o tom vedeli. Poliaci si mysleli, že pokiaľ Vy tak radi chodíte na Poľskú Kalváriu, že takisto máte radi aj Poliakov. Poliaci Vás tam vítali. Oni tiež boli katolíkmi, žili vďaka pobožnosti, ale nedobre. Oni z pobožnosti čerpali len to, že milovali svoj štát, ale pritom nešli ďalej, aby čerpali z náboženstva to, o čom pobožnosť hovorí: Miluj tiež svojho blížneho, keď svoj štát miluješ. Oni boli šovinistami a to je zlá vlastnosť. Taká pobožnosť môže len ničiť. A ako ďaleko zašli, toho príkladom ste Vy. Dávali Vám náboženské knižky. Oni v modlitebných knižkách chceli odovzdať štátnu myšlienku hlboko do sŕdc tohto ľudu. Medzi obrázkami svätých vlepili tiež podobizeň Piłsudského. Svoju národnú totožnosť, svoju politiku, ten šovinizmus, zamiešali s náboženskou praxou, že to nepoznalo hranice. Jediného neverného umiestnili v náboženských knižkách, aby ho ľud zbožňoval ako každého iného svätého.

Ani Kalvária nebude ďalej lákať do Poľska. Teraz ste chceli, a to vidím vo Vašom rozhodnutí, chceli ste postaviť si kaplnky podľa vzoru Poľskej Kalvárie, že ste si povedali, aby náš slovenský kysucký ľud navždy zabudol na Poliakov a aby tam už nič nelákalo, dokonca ani Kalvária. Postavili ste si Kalváriu doma. Túto Kalváriu budú Kysučania navštevovať. Zdravý inštinkt nášho ľudu dokazuje, že sme aj v politike kresťanmi aj katolíkmi, učíme sa milovať svoje a nesiahať po cudzom. Ponaučenie dnešného dňa pre slovenský národ je predovšetkým také. Tento odkaz by sa predsa nenaplnil, keby sme ho nedoplnili. Máme v tom akúsi dvojvýznamovosť. Z druhej strany tiež politickými metódami a s pomocou náboženskej frazeológie chcú svet a Slovákov presvedčiť o tom, kde je ich miesto. Je to koruna svätého Štefana, ale ako Poľská Kalvária nevtiahla Slovákov do poľských osídel, teraz prehlasujeme, že ani koruna svätého Štefana nás k týmto osídlam neprivedie. A nielen to. To naša hlboká náboženská idea, ktorá nás učí milovať svoje, hovorí, že nikto nám nemôže zabrániť, aby sme milovali svoje, kdekoľvek sa to nachádza, aj za hranicami. Ako sme dokázali Poľsku, nechceme Vaše, ale nedopustíme, aby ste vošli na naše. Prehlasujeme to tu a teraz. Nechceme cudzie, ale svoje si nedáme. Nie sme ešte tak ďaleko od všetkého nebezpečenstva, aby sme si mohli dovoliť spory medzi sebou, hádky alebo škriepky. Sme ešte stále odkázaní na všetkých Slovákov, na každú slovenskú hlavu a ruku. Vybrali sme si, a to nie náhodou, spoluprácu s Nemeckou ríšou pod vedením Adolfa Hitlera. Na tomto rozhodnutí zotrváme aj vtedy, keby nás Londýn potreboval, aj vtedy, keby nám Moskva chcela dávať nekresťanské rady. S tým slovenským úsmevom obrátime sa i odpovieme: ďakujeme. My s Adolfom Hitlerom budeme kráčať až do konca. Keď tou cestou budeme kráčať, keď doma budeme dodržiavať poriadok, česť a statočnosť, nebudeme nasledovať Beneša, aby sme si nemysleli, že sme osou sveta, okolo ktorej sa všetko točí, ale uspokojíme sa, že sme malým statočným slovenským národom, ktorý chce žiť nielen dnes, ale aj za sto rokov, ale aj za tisíc rokov, až potom si chceme pozrieť tú líniu, ktorú dnes vytyčujeme ako „Svorne vpred“.

Nechcem zbytočne veľa rozprávať, poznáme sa. Nepotrebujeme veľa rozprávať, pohľaďme jeden druhému do očí a od tohto okamihu pocítime, čo je našou vôľou. V tejto svornosti vydržme, s poctivosťou vytrváme ďalej, a potom Božie prikázania budú nás viesť. Vydržte na tejto ceste a my vytrváme s Vami vo vzájomnej vernosti“.

Po príhovore prezidenta Slovenskej republiky kňaza dr. Jozefa Tisu k zhromaždeným obyvateľom Kysúc prehovoril predseda vlády, člen Hlinkovej gardy, Alexander Mach. Po zakončení oficiálnej časti sa hostia odobrali do Serafinova na spoločný obed. Slávnosti sa zakončili veľkou ľudovou zábavou, na ktorej sa zúčastnilo 10 000 ľudí.

Späť