Osamelý bohatier horských symfónií

Slovensko, 16. 4. 2007 (Verejná správa 8/2007)

Slovenské maliarstvo obohatil osobitým expresionistickým prejavom a jeho tvorba z medzivojnového obdobia je ozdobou každej výstavnej či zberateľskej kolekcie. Popri Jaroslavovi Augustovi a Jozefovi Kollárovi sa Edmund Gwerk radí k najvýznamnejším slovenským maliarom minulého storočia. Patril k špičkovým predstaviteľom bratislavského umeleckého života a zohral jedinečnú úlohu v rozvoji výtvarného umenia a kultúry nielen v Bratislave, ale aj na celom Slovensku.

Edmund Gwerk sa preslávil ako maliar krajín so sociálnym podtextom a vo viacerých dielach vyjadroval vyhranený sociálny postoj. Také sú kompozície Hrabanie sena, Žena s dreve­nou krhlou či Žatva medzi kop­cami. Množstvo inšpiračných podnetov našiel v impresionistickej krajinomaľbe, ale v jeho dielach nájdeme i expresívne vystupňovaný cit pre krásu a veľkoleposť. Vo svojej tvorbe sa usiloval filozoficky a hĺbavo pátrať po pravde. Jeho obrazy vynikajú dynamikou a pestrosťou prírodných krás z okolia rodiska v Banskej Štiavnici, ktoré zachytil lyricky a imaginatívne. Kritici tvrdia, že na jeho obrazoch priam cítiť ťažobu vrchov, krok roľníka na oráčine aj chodca na ceste pod oblačnou oblohou.

Banská Štiavnica a jej kopcovité okolie, kde od roku 1938 maliar žil, bola častým námetom jeho obrazov. Poskytujú nám pohľad na zvlnenú krajinu s častým motívom cesty vedúcej do diaľky. V Gwerkovom podaní však nejde o prepis videnej skutočnosti, aj keď sa usiloval o čo najdôkladnejšie poznanie prírodných reálií, ale o zobrazenie krajiny redukovanej na jej podstatu. Umelec sa usiloval nájsť výrazovú a tvarovú skratku zvoleného motívu, ktorý potom dokáže pritiahnuť až pohltiť tých, ktorí sa na obraz dívajú. Jeho citovo zafarbený rukopis a vzrušená línia vyjadrujú živelnosť a nepokoj hornatej krajiny. Do obrazov vkladal aj figurálne motívy, najmä zachytením postavy pútnika alebo pracujúceho roľníka, ktoré sú súčasťou dramatizácie obrazu, ako to vidno na plátnach Veterno alebo Za drevom.

Edmunda Gwerka ako maliara charakterizuje hutná, až prísne vybera­ná farebnosť. Jeho najznámejšími krajinárskymi dielami sú oleje Sebechlebské polia, Vrchy na Pohroní, Zasľúbená zem, Plávajúce oblaky alebo Ku koncu mája.

Cez veterné polia


Edmund Gwerk vyrastal skôr na klasike ako na moderne a väčšmi vnímal talianske než francúzske vzory. Nútili ho k pokore a skromnosti. O svojom vydarenom diele sa vyjadril: „Niekoľkými, takrečeno rovnými čiarami, som nakreslil celý obraz.“. Treba ale dodať, že so silným maliarskym akcentom a s pohľadom akoby z vesmírnych výšok.

Prvé desaťročie Gwerkovej tvorby v rokoch 1916 – 1926 poznačil pobyt na budapeštianskej Akadémii výtvarných umení a skúsenosti z mondénneho veľkomestského prostredia. Vtedy sa v maľbe orientoval na portréty. Ovplyvňovalo ho tiež dielo Martina Benku, ale sám nesmeroval k hľadaniu a následnému aplikovaniu národného prvku. Prelom v umelcovej štýlovej orientácii nastal v rokoch 1923 až 1925. Rozhodujúcu úlohu pritom zohralo spoznanie tvorby Antona Jasuscha na jeho legendárnej bratislavskej výstave v roku 1924. To už mal Gwerk za sebou päťročné štúdium maliarstva v Budapešti aj ročné pôsobenie na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Podľa svedectiev pamätníkov, nechal Jasusch na spomínanej výstave svoje krajiny len voľne odložené pri vchode a vôbec ich nenainštaloval. Gwerka, keď si ich prezeral, však fascinovali. Pri porovnávaní jeho luministických krajín ešte z roku 1923 – Sitno, Počúvadlo, Z okolia Banskej Štiavnice – s dynamickými štylizovanými panorámami krajín z nasledujúceho obdobia, je na nich badať markantný revolučný dosah Jasuschovho príkladu. Gwerkova zrelá krajinomaľba sa potom celkom zriekla krotkej, secesným kolorizmom podporenej štylizácie námetu.

Počas rokov 1921 – 1931 absolvoval dlhodobejšie študijné pobyty vo Viedni, v Mníchove, Berlíne, Paríži, Ríme a vo Florencii. Potom sa usadil v Bratislave, ale po šiestich rokoch sa rozhodol vrátiť späť do rodného kraja, ktorý sa mu stal stálym inšpiračným zdrojom.

Porevolučných cestičkách


Edmund Gwerk sa narodil 15. februára 1895 v Banskej Štiavnici v rodine baníka. Osud voči nemu nebol žičlivý – zostal polosirota a poloslepý – ale vynahradil mu to nevšedným talentom a intelektom. Tieto danosti mladý Edmund zúročil a stal sa z neho akademicky vzdelaný a uznávaný umelec.

Napriek dramatickým okolnostiam a prudkým životným zvratom medzi dvoma svetovými vojnami, absolvoval nadaný mladík gymnázium v Banskej Štiavnici, odkiaľ odišiel do Budapešti a Prahy, aby sa venoval štúdiu maliarstva. Počas letného pobytu v maliarskej kolónii v sedmohradskej Nagybányi, dnešná Baia Mare v Rumunsku, spoznal v roku 1917 čaro prvej lásky. Zoznámil sa s Eugéniou, ktorej pomohol uzdraviť sa z tuberkulózy, ale mladícka revolta ho hnala za druhmi, čo sa aktívne zapájali do spoločenských udalostí a zmien. V Gwerkovi, ktorý vyrástol v baníckom prostredí, nebolo treba prebúdzať sociálne cítenie, čo sa prejavilo v spontánnom prijatí maďarskej proletárskej revolúcie v roku 1919 i zložením veršov: „Hrdo, so vztýčenou hlavou, pozerajme k hviezdam. Všetky sú žiarivé a najväčšia z nich je červená.“

V Budapešti sa zapojil do činnosti ľavicovo orientovaného Galileiho krúžku, v ktorom sa zúčastňoval na diskusiách o novom, sociálne spravodlivom systéme, a so sympatiami počúval výzvy odborárov, frontových vojakov a revoltujúcich umelcov na zmenu spoločenského poriadku.

Počas budapeštianskej komúny s rebelskou odvahou kreslil a vylepoval agitačné plagáty. Po porážke revolúcie stihol Edmund Gwerk utiecť cez Šahy a Komárno do Banskej Štiavnice. Tam mu okrem najbližších pomohla mecenáška Katrina – zámožná vdova. Vďaka jej nezištnej pomoci získaval prvé objednávky, ktoré mu zdvihli sebavedomie, usporadúval prvé výstavy a podnikal prvé študijné cesty do cudziny. Kolega Jaroslav Augusta spomínal, ako mu Gwerk so smiechom rozprával historku o vtedajších naťahovačkách s daňovými úradníkmi. Jeho príjmy za prvej republiky odhadli tak vysoko, že mu berný úrad vyrubil nezaplatiteľné dane. Preto mu „zafechtovali“ (zabavili) obraz a prilepili naň ceduľu. Keď sa o obraz uchádzal kupec, Gwerk ceduľu jednoducho sňal, obraz predal a prilepil ju na iný obraz...

V robotníckom hnutí sa neprestal angažovať. Počas druhej svetovej vojny sa spolu s manželkou zapojili do protifašistického odboja. Gwerk sa oženil s Ažbetou G ö llnerovou, stredoškolskou profesorkou literatúry, historičkou a prekladateľkou. Tento vzťah ho napĺňal a obohacoval. Spolu s manželkou vybudovali knižnicu s dvetisíc zväzkami kníh o umení, estetike, filozofii. Boli v nej publikácie z technickej literatúry, prírodných vied, ale aj diela krásnej literatúry. Jeho životnú družku však postretol krutý osud, keď ju po internovaní fašisti popravili v Kremničke.

Istý čas po vojne potom umelec žil na bájnom Sitne životom bohémskeho i samotárskeho vlka. Emil O. Bakoš, teoretik umenia a výtvarný historik, napísal o ňom autobiografickú črtu s príznačným názvom Sám kráčam k výšinám - Bohatier horských symfónií.

Filozof a intelektuál


Edmund Gwerk neovládal iba tech­niku maľby portrétu, komorných zátiší a krajiny, ale bol aj mimoriadne teoreticky rozhľadený, a to nielen v umení, ale aj v hudbe. Dejiny umenia začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyše štyridsaťročný. Ako prvý na Slovensku sa venoval teoretickému zdôvodneniu svojej tvorby. Výber z jeho článkov a úvah vyšiel posmrtne pod názvom O umení.

Edmund Gwerk bol aj verejne činný a v rokoch 1945 – 1950 vykonával funkciu podpred­sedu, potom predsedu Mestského národ­ného výboru v Banskej Štiavnici. Kultúra mu nikdy nebola ľahostajná. Podľa archívnych dokumentov sa v roku 1938 hrali v tomto banskom meste pašiové hry vo veľmi výpravnej scéne a kostýmoch, ktoré umelec sám navrhol. V tom čase v evanjelickom kostole namaľoval oltárny obraz Zmŕtvychvstanie Krista. Po roku 1945 sa umelecky odmlčal a svoju pozornosť venoval záchrane a obnove kultúrnych pamiatok v Banskej Štiavnici.

Rozhľadený a filozofujúci umelec zomrel ako šesťdesiat jedenročný začiatkom decembra v roku 1956 v Bratislave.

Maliarove diela môžu návštevníci vidieť v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, ale aj v ďalších galériách na Slovensku, napríklad v Banskej Bystrici a v Trenčíne, či v súkromných zbierkach znalcov výtvarného umenia.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť