Na Slovensku bola výmena nevyhnutná

Slovensko, 30. 4. 2007 (Verejná správa 9/2007)

Na Slovensku bola výmena nevyhnutná

„Videl som karikatúru, na ktorej bolo odseknuté od Európy...“, hovorí filozof E. Kohák

Český filozof Erazim KOHÁK (1933) ako pätnásťročný odišiel s rodičmi do exilu v Spojených štátoch amerických. Na tamojších univerzitách vyštudoval, získal docentúru i profesúru. V roku 1989 sa vrátil do Prahy , kde so svojou americkou manželkou Dorothy žije na jednom z panelákových sídlisk. Prednáša na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a je činný v radoch českej sociálnej demokracie. Rozhovor s ním uverejnil denník Sme v čísle 70/2007 pod titulkom Strach je len strata sebadôvery. Publikujeme tento rozhovor pod vlastným titulkom a v skrátenej verzii s prihliadnutím na priestor, ktorý v našom časopise obvykle vyhradzujeme na tento žáner.

Nikdy ste netajili, že Ján Slota či Vladimír Mečiar nie sú vašimi obľúbenými politikmi, ale Robert Fico, s ktorým sympatizujete, im umožnil vstup do vlády. Ako to hodnotíte?

Na Slovensku bola výmena nevyhnutná. Ak Slovensko nemalo v úmysle „odplávať‘ z Európy a chcelo ostať európskou krajinou, ktorá má sociálne svedomie, tak zmena musela prísť čo najskôr. A ani Slota, ani Mečiar vo vláde nesedia.

Neprekáža vám, že práve za Dzurindovej vlády bolo Slovensko prijaté do Európskej únie?

Nemeckí, francúzski či anglickí sociálni demokrati, ktorých poznám, to vidia tak, že Slovensko už bolo na pokraji... Videl som karikatúru, na ktorej bolo Slovensko odseknuté od Európy a ako loď na vlnách plávalo do neznáma. A toto spôsobila predchádzajúca vláda. V sociálnodemokratických kruhoch musíme kritizovať súčasné Ficovo spojenectvo a stále mu pripomínať, že je to spojenie s diablom, no zároveň pre jeho rozhodnutie existuje aj dostatočné porozumenie.

Je azda pozastavenie členstva Smeru v Socialistickej internacionále len formalita?

Nie. Je to pripomienka, že sociálna demokracia nie je len strana, ale aj ideál a záväzok.

Ak hovoríte o hodnotení Slovenska západnými Európanmi, prečo spomínate iba pozíciu socialistov?

Pretože práve túto pozíciu považujem za jadro európanstva. Čo je na Európe zvláštne, čím je jedinečná? No je to predsa fenomén, ktorému hovoríme sociálny štát. V tomto chápaní štát nemá vládnuť, ale sa má o svojich občanov starať. Nanešťastie, voľby dopadli tak, že Robert Fico nemohol vytvoriť vládu inak ako v koalícii s partnermi, o ktorých si myslí svoje, rovnako ako aj ja. Winston Churchill raz povedal, že by sa proti Hitlerovi spojil aj s diablom - a dohodol sa so Stalinom. Keby nemal silu urobiť tento kompromis, tak tu teraz nie som. Angličania neboli schopní poraziť Nemecko osamotení. Je to teda spomínaný „komplot s diablom“, ale verím, že Fico je natoľko obratný, že za to nebude platiť neúnosnú cenu.

Nie je táto cena už teraz neúnosná, keď je znovu súčasťou vládnej koalície Mečiara, ktorý udelil známe amnestie, čím sa vlastne vysmial právnemu vedomiu občanov?

Tu je otázka, čo občan vidí skôr - poplatky u lekára alebo „výsmech právnemu vedomiu“. Celý život som sociálnym demokratom a viem, aké dôležité sú poplatky u lekára.

Ako to, že to staviate do protikladu?

Nemalo by sa to takto stavať a práve preto by som si prial, aby sociálni demokrati vyhrali natoľko presvedčivo, aby nepotrebovali týchto svojich spojencov.

Aký imidž má teda podľa vás dnešné Slovensko, keď ich predsa len potrebuje?

Podľa mňa ho má oveľa pozitívnejší ako predtým.

Boli ste prvý, kto otvorene protestoval proti umiestneniu amerických radarov v Českej republike. Ako boli prijaté vaše slová?

S veľkou úľavou, lebo asi 85 percent Čechov so mnou súhlasí, ale nikto si to netrúfol vysloviť nahlas. Kritizovať Američanov - to sa nerobí. Lenže ja som bol predsa sám Američanom a nekritizujem Američanov, ale politiku Bushovej vlády. Preto som mohol prehovoriť. Samozrejme, že sa na mňa mnohí osopili, ale to hlavné bola úľava - konečne sa to môže otvorene povedať.

To, že sa nepatrí kritizovať Američanov, je typické takmer pre všetky postkomunistické krajiny. Nie je to preto, že majú v živej pamäti dosť opodstatnený strach z Ruska?

Človek sa môže rozhodovať a konať s myšlienkou na to, čo chce dosiahnuť, alebo reagovať na to, čo si pamätá. A veľké percento ľudí v postkomunistických krajinách ešte stále svoje rozhodovanie odvodzuje od reakcie na to, čo tu zažili.

Nie je to azda prirodzené?

Keď je niečo prirodzené, ešte to neznamená, že je to dobré. Ľudia nepremýšľajú o tom, akú spoločnosť chcú budovať, ale stále sa konfrontujú s minulosťou. V Písme Boh hovorí človeku - Pomsta je moja, ja odplatím – ale ľudia sa chcú sami pomstiť za všetko, čo sa im stalo. Veľmi často pozorujem, ako si ľudia robia životné krédo z toho, že sú proti komunistom. Ja som proti komunistom celý život, ale to ma predsa nemôže definovať ako človeka!

Je ešte pre Európu aktuálne delenie spoločnosti na pravicu a ľavicu?

Je ešte aktuálnejšie ako voľakedy a starajú sa o to Američania. Nemám však rád pojmy ľavica a pravica. Dva protiľahlé póly v politickom prístupe k organizovaniu spoločnosti vidím skôr v zásadnom rozdiele medzi budovaním sociálneho a asociálneho štátu.

Nemyslíte, že by súčasná pravica mohla ostro protestovať proti tomu, že je asociálna?

Prosím, nech protestuje. Pozriem sa na dejiny a viem, čo bola pravica. Dobre viem, kto dosadil Hitlera k moci - bola to totiž koalícia všetkých pravicových síl. Európska pravica bola vždy klerikálna, nacionalistická a fašistická. Tá dnešná sa, našťastie, snaží byť demokratickou. Ostáva mi už len veriť, že sa jej to podarí. Základné delenie sa však odohráva v chápaní štátu ako niečoho, čo občanovi slúži a stará sa oňho, a to naša pravica odmieta. Dlho sme zápasili, až kým sme uznali, že dobro každého je sčasti záležitosťou každého z nás. Spoločnosť si nemôže dovoliť pozostávať z masy biednych a hŕstky nesmierne bohatých. A to všetko naši ľudia, čo sami seba označujú za pravicu, odmietajú a tvrdia - Každý za seba!

Myslíte si, že sociálne pomery v Českej republike sú znesiteľnejšie oproti Slovensku vďaka ČSSD?

Osem rokov sme mali v Čechách sociálnodemokratickú vládu - to pomohlo. Všetky reformy, ktoré navrhuje vláda súčasná, by to hneď zmenili. Chce napríklad zaviesť rovnú daň, čo je základné popretie zásady, že tí, čo majú, sú zodpovední za tých, čo nemajú. To je predsa staré ako svet.

No rovnú daň predsa Fico nezrušil.

Viem to a hlboko to ľutujem.

Je to podľa vás nutný kompromis?

Nie. To je už výrazná chyba.

Nie je to očividný dôkaz, že rozdiely medzi ľavicou a pravicou predsa len miznú?

Jedna vec sú politici a druhá - konkrétne politické kroky. Nech sa ľavicoví a pravicoví politici striedajú, je to užitočné, lebo obidve strany sú donútené robiť kompromisy. Ako filozofa ma však zaujíma predovšetkým ideál - čo si predstavujem, čo by som chcel dosiahnuť, akým smerom má nabrať kurz štát? A tu je to úplne jednoznačné.

Môžete byť konkrétnejší?

Napríklad v otázke prístupu ku zločinnosti. Tradičný pravicový prístup spravidla je - posilniť políciu, ľavicový - posilniť sociálne služby. Mám na to dobrý príklad z USA, kde v jednom štáte istý čas prosperoval úspešný projekt - miestne basketbalové telocvične boli pod dohľadom zdatných trénerov otvorené až do druhej hodiny v noci. Mladí ľudia, čo sa potulovali po uliciach, mali kam ísť a vybiť svoju energiu. Keď bol zvolený republikánsky starosta, polnočný basketbal zrušili. Nový starosta chcel znižovať dane, ale ukázalo sa, že medzi mladými ľuďmi, čo nemali kam ísť, posedávali po uliciach a pili pivo, opäť začala stúpať zločinnosť. Napokon si posilnenie policajných zložiek vyžiadalo ešte viac peňazí, ako sa dávalo na basketbal. Rozdiel teda nie je v ľavicovom či pravicovom politikovi, ale v ideáloch, ktorými sa riadia.

To, že sa ideál nedá úplne dosiahnuť, viem. No vy mi ukazujete, aký je Fico nedokonalý človek a správa sa po svojom v istej veľmi ľudskej situácii. Ja by som však predsa len rád veril, že zastupuje ideál, s ktorým sa môžem plne stotožniť.

Ako hodnotíte jav, ktorý sa v poslednom čase opakuje v mnohých krajinách Európy vrátane Česka a naposledy napríklad Fínska, keď sa spoločnosť pri voľbách rozdelí na dve takmer ideálne polovice?

V Česku to rozdelenie bolo umelé. Keby sa prezident Václav Klaus riadil ústavou a tradičnými zvyklosťami, postavili by sme vládu v priebehu niekoľkých týždňov. Názorový rozpor v spoločnosti však odzrkadľuje rozpor medzi strachom a sebadôverou. Vždy, keď majú ľudia dostatok sebadôvery, dokážu byť štedrí a otvorení. Kde však začne prevládať strach, nech už je to strach zo Židov, čo využil Hitler, alebo strach z boľševikov, čo využívali na Západe pri presadzovaní pravicových síl, tam bude určovať tón netolerantnosť a sebectvo. Kým bola Amerika sebavedomou krajinou, bola otvorená a štedrá. Žil som tam. A keď sa Amerika stala krajinou vystrašených, keď Republikánska strana a zvlášť Bushovi ľudia úmyselne strašili, aby sa ľudia báli ešte viac, lebo im vraj stále hrozí obrovské nebezpečenstvo a len on Bush nás ochráni pred... No pred kým? To je predsa chiméra!

Ako je teda na tom Európa?

Európa dnes nevie, ktorým smerom sa má obrátiť. Chýba jej sebadôvera, preto sa dostala do akejsi slepej uličky - priemyselne, politicky aj diplomaticky. Na jednej strane tu stále žije dôvera v osvietenecké ideály, na druhej máme strach z neurčitého nebezpečenstva.

Strach z toho, že svoje ideály už nedokážeme ubrániť?

Nie. Strach nikdy nie je strach „z niečoho“. Strach je vždy len nedostatok vnútornej sebadôvery, nič iné. Pre priateľov rád píšem drobné rozprávky a bájky, ktoré im potom posielam ako PF-ky. Pre rok 2007 som okrem iných napísal rozprávku o dievčatku, ktoré sa nezľaklo netvora, čo sa z diaľky blížil k mestečku ako neforemný strašidelný obor a všetci ľudia sa pred ním od strachu rozutekali. Len ona vyšla oproti obrovi bez bázne, lebo jej nikto nestihol povedať, že je strašný. Keď k nemu pokojne natiahla ruky, obor sa zmenšil na malého trpaslíka, ktorý sa zakoktal a zabudol, ako sa volá. Predlohou pre moje rozprávkové dievčatko sa však stala jedna sympatická učiteľka z Kostelca, kde občania mesta mali problém s výstavbou tábora pre žiadateľov o azyl. Domáci tvorili hrozivý, rozčúlený dav, ale táto odvážna učiteľka k nim prehovorila s otvoreným srdcom: „Prosím vás, ľudia, veď vy ste tiež boli voľakedy utečencami! Preboha, žijem medzi vami, mám vás rada, buďte ľuďmi!“ A takto sa jej podarilo úplne zmeniť atmosféru.

Žije ešte sen o Amerike, ktorá je otvorenou náručou slobody?

Ešte sa nestratil, len už nie je otvorenou náručou - Indiánom už totiž nezostala nijaká pôda, ktorá by sa dala zabrať.

Bol podľa vás pošliapaný?

Ľudia už podľa neho nežijú, boja sa.

Boja sa mu veriť?

Proste sa boja. Je to stav mysle. Odrazu ich prepadol pocit ohrozenia a teraz hľadajú, čo by ich prípadne mohlo ohrozovať hmatateľne.

Na niečo ten strach predsa musí byť. Nesignalizuje aj reálne nebezpečenstvo?

Strach ako obranná reakcia je v poriadku. Zlé je, keď sa mu ľudia iracionálne poddávajú. Na strach sa môžeme pozrieť dvoma spôsobmi. Prakticky - či je oprávnený, a ako sa dá problému čeliť, alebo cez mýtizované zveličenie. Keď si ho budeme mýtizovať, nezvládneme ho.

Nemáte pocit, že v dnešnom svete informácií začínajú práve mýty viac ako kedykoľvek predtým určovať rozhodovanie človeka, ale aj celých spoločností?

V dejinách sa s tým stretneme vždy, keď dochádza k zásadnej zmene. Hlavným predpokladom dôvery je poznanie - to, čo poznáme, toho sa nebojíme. Prudká zmena znamená, že celý doterajší známy svet je odrazu neprehľadný. Všetko je inak. Môj spôsob zaobchádzania so svetom už neplatí, spochybňuje ma to a z tejto straty sebadôvery cítim priam panický strach. No a ďalší obvyklý krok je - hľadanie vinníka. Veď aj Hitler si našiel Židov v momente, keď sa v Nemecku udiala obrovská zmena, s ktorou si väčšina nedokázala poradiť. Pád druhej ríše, porážka v prvej svetovej vojne, inflácia, ktorá zničila strednú vrstvu, svetová hospodárska kríza - nemecký volič bol úplne dezorientovaný. A odrazu mu niekto poskytol jednoduché vysvetlenie - za tým všetkým sú Židia! Vybijeme ich a automaticky tu nastane poriadok. To isté robí Bush so svojimi teroristami.

Už napríklad od čias Starej zmluvy ľudia dobre poznajú návody, ako majú so strachom zaobchádzať a zbavovať sa ho. A napriek tomu, nie je to tak, že tento svoj strach v treťom tisícročí iba rozmnožujeme?

Ide o základnú otázku - či je pokrok niečo, čo sa hromadí, alebo ho musíme stále opakovať. Veľmi rád by som veril, že dochádza k akémusi celkovému pokroku. No v individuálnej psychike to neplatí. Spoločnosť sa mení - uvedomuje si svoje chyby, ale aj to rozšírenie úcty k druhému platí spravidla len pre ľudí vlastného kmeňa. Keď sa Odysseus vráti z cesty domov, z úcty k Penelope obesí na jednom lane pätnásť manželiek. To nebolo vnímané ako zločin. Boli to jeho manželky, patrili mu a on si so svojím majetkom môže robiť, čo chce. Dnešná pravica vám povie - je to môj les, môžem s ním nakladať, ako chcem, a to, že o pätnásť rokov tu už nebudem a moje deti tu budú musieť žiť s dohola vyrúbaným svahom, akoby nehralo nijakú úlohu. Ak chceme veriť v pokrok, je to možné len v tom zmysle, že si latku nastavíme vyššie. Čo sa týka individuálneho prežívania, zostávame stále rovnakí. A keď čítame Starú zmluvu, je stále o nás, lebo sa v jej obrazoch spoznávame.

Obraz sveta sa začína pomaly meniť - ázijské ekonomiky sú stále mocnejšie, ale ich hodnotenie individuálnej slobody človeka je úplne odlišné od západného. Ako by na to mala reagovať Európa?

Na európskej civilizácii si vážim dedičstvo Francúzskej revolúcie - našu predstavu slobody ako nezastupiteľnej časti ľudského života, a nie ako rizika. To je európske unikum. Nikde inde sa nezrodila predstava, že ľudia dokážu žiť spolu v slobode, rovnosti a úcte k druhému. Všade inde na svete sa sloboda javí ako nebezpečný neporiadok. A ak si Európa myslí, že je možné chápať pokrok iba ako zvyšovanie spotrebnej úrovne, v tom prípade iné krajiny môžu robiť to isté. Európa však potrebuje nastaviť sebe aj druhým inú latku, ako je latka ekonomickej moci.

Ako vnímate, že západné krajiny, ktorých ideálom je sloboda a rozvoj ľudského indivídua, dlhodobo spôsobujú útlak tretieho sveta?

Skutočný ideál je sloboda a vzájomnosť, sloboda a solidarita! Problém európskeho sveta je, že pamätal na túto slobodu a zabudol na solidaritu, čo je len polovica. Spreneverili sme sa vlastným ideálom. Kam sa podela rovnosť, bratstvo, dobrá vôľa? Keby sme naozaj verili tomu, o čom tvrdíme, že veríme, tak by sme museli dávať minimálne dvanásť percent hrubého domáceho produktu na rozvoj mimoeurópskych ekonomík. Napríklad aj na odsírenie oceliarní v Číne.

Slabosť Európy nie sú jej ideály, ale skutočnosť, že tie ideály nedodržuje a ostalo jej iba sebectvo. Hovorili ste o rozvoji indivídua, ale človek je súčasťou spoločenstva. Indivíduum je ilúzia. Keď ľudská bytosť, ktorá vzniká z lásky dvoch ľudí a prežije len vďaka tomu, že celá rodina sa o ňu stará (kde by sme boli bez babičiek?), ktorá závisí od jazyka (a jazyk je dedičstvo od Bernoláka, Štúra až po dnešok), keď takáto bytosť začne hovoriť „Ide mi o rozvoj individuality a nezaťažujte ma s daňami!“ – je to skrátka nerealistické.

Zhovárala sa Tina ČORNÁ

Späť