Pragmatický aspekt v rečníckom prejave

Slovensko, 30. 4. 2007 (Verejna sprava c. 9/2007)

Pragmatický aspekt v rečníckom prejave

Ak by sme sa pokúsili urobiť rebríček textov z hľadiska ich pragmatického zamerania, rečnícke prejavy by boli na tom veľmi dobre. Konkurovať by im mohli nanajvýš niektoré publicistické žánre. Pravdaže, aj rečnícke prejavy majú svoj nevyhnutný obsahovo-tematický rozmer, nesú isté myšlienkové posolstvo. Aj v textoch, ktoré sú výrazne zamerané na formu, v ktorých autor experimentuje s jazykom a s ich kompozičnou stavbou – a také sú hlavne niektoré básnické skladby – je zašifrovaný esteticky tvarovaný myšlienkový náboj, i keď ho možno odlišne interpretovať.

Obsahovo-tematický pôdorys rečníckych prejavov je založený na ich vecných východiskách. To platí o všetkých druhoch rečníckych prejavov. Rečník musí dobre poznať všetky vecné súvislosti, o ktorých chce vo svojom prejave hovoriť, ktoré chce pozitívne vyzdvihnúť alebo ich chce spochybniť a prípadne aj vyvrátiť. Jeho prejav teda musí mať dobre vybudované argumentačné podložie. Už v usporiadaní a hierarchizácii alebo aj v manipulácii s nimi sa zračí viac menej zrejmé alebo aj skryté pragmatické zameranie. Vlastná, explicitná čiže aj formálne vyjadrená pragmatická orientácia jeho prejavu však súvisí s tým, že rečník chce cieľavedome a zámerne pôsobiť na kolektívneho adresáta, chce ho presvedčiť o pravdivosti svojich myšlienok a argumentov, snaží sa ho získať na svoju stranu, a tak sa usiluje ovplyvňovať jeho postoje, konanie a správanie. Takéto ciele sledujú predovšetkým politickí rečníci, predstavitelia alebo aj členovia politických strán a hnutí. Im predovšetkým záleží na tom, aby sa ich rečnícky prejav stal dôležitým prostriedkom politického pôsobenia. Poslucháčov nechcú len získať na svoju stranu, ale sa ich snažia aktivizovať ku konkrétnym činom. V odstupňovanej miere však takýto cieľ, to znamená persuazívne (ovplyvňovacie, získavacie, presviedčacie alebo aj emocionálne) pôsobenie na kolektívneho adresáta nesledujú len rečníci vo verejnom oficiálnom prostredí, ale aj prednášatelia príležitostných a zdvorilostných prejavov súkromnom prostredí.

Ako vidieť, pragmatické zameranie rečníckeho prejavu nie je len záležitosť formy, jeho povrchovej, jazykovo-kompozičnej organizácie, v podstatnej miere ho podmieňuje i jeho hĺbková, obsahovo-tematická štrukturácia. A tak teda už v obsahovej kompozícii, vo výbere, usporiadaní a hierarchizácii vecných faktov a argumentov je uložený rečníkov pragmatický zámer. Dodajme, že najmä v politickej praxi sa s faktami a argumentmi neraz vedome manipuluje, takže „presvedčivosť“ politika často spočíva práve v tejto manipulácii. To však už hovorí jednak o napätí medzi politikou a morálkou a jednak o najvlastnejšej podstate politických cieľov a verbálnym populizmom. Tak či tak, politik, ktorý sa svojimi prejavmi angažuje verejne, by mal ovládať teóriu argumentácie, pravda, nie preto, aby argumentačné podložie svojho prejavu zneužíval na populistickú manipuláciu s verejnou mienkou, ale aby dokázal čestne, čisto a pritom presvedčivo prezentovať svoje politické ciele a perspektívne zámery. Na takúto politickú prax si však zrejme budeme musieť ešte chvíľu počkať.

Aj na pragmatické zameranie rečníckych prejavov slúži najmä premyslená povrchová organizácia, výber a zámerné usporiadanie jazykovo-kompozičných prostriedkov. Formálna kompozícia ráta jednak s členením a jednak s odstupňovaním textu. Pri členení rečníckeho prejavu treba venovať pozornosť tzv. rámcovým zložkám prejavu, to znamená osloveniu, úvodu, jadru a záveru a v tej súvislosti stavbe odsekov, na ktoré sa člení najmä jadrová časť. Odstupňovanie textu slúži na pragmatickú hierarchizáciu obsahovo-tematických čiastok prejavu. Na to má rečník k dispozícii typ písma (kurzívu, plnotučné písmo, veľké písmená, riedenie týchto typov). Takto si predznamenáva, čo má počas prejavu zdôrazniť.

Najsilnejší pragmatický náboj však rečník vkladá do svojho prejavu za pomoci lexikálnych prostriedkov. Môže využívať celé spektrum slov a slovných spojení na osi nocionálnosť (bezpríznakovosť) – emocionálnosť/expresívnosť. Citlivé je hlavne využívanie expresív z pólu negatívnej expresivity, po ktorých rečník siaha vtedy, keď nad silu myšlienky a argumentu stavia „silu“ jazykového výrazu, pejoratívneho alebo aj vulgárneho slova. Významným prostriedkom sú rečnícke figúry, ktoré sú založené na opakovaní hlások, hláskových skupín, slabík, slov a slovných spojení. Patrí k nim anafora, epifora, epizeuxa, epanastrofa, klimax, antiklimax, hyperbola, oxymoron, paronomázia. Estetickú i pragmatickú funkciu spĺňajú aj syntaktické konštrukcie. Typickým rečníckym prostriedkom je rečnícka otázka, po ktorej môže a nemusí nasledovať odpoveď. Bežné je aj funkčné využitie expresívnych syntaktických konštrukcií (nepravidelností vo vetnej stavbe), ako je elipsa, osamostatnený a pripojený vetný člen, vytýčený vetný člen, apoziopéza a parentéza. Tieto prostriedky sú nositeľmi estetiky výrazu, no zároveň sa nimi posilňuje pragmatické pôsobenie na poslucháča. Sila a účinok uvedených výrazových prostriedkov sa v rečníckom prejave môže znásobiť kvalitným prednesom, funkčným využívaním zvukových prostriedkov reči, alebo aj oslabiť, ak rečník nedodržiava zásady slovenskej spisovnej výslovnosti, nepozná hodnotu zložiek intonácie a nedokáže ich funkčne zosynchronizúvať.

Ján FINDRA

Späť