Hniezdo sa nestavia len pre jedného

Slovensko, 11. 5. 2007 (Verejná správa 10/2007)

Viktor Selep rozdeľuje pohnútky, prečo sa v roku 2002 rozhodol kandidovať na starostu, na menšie a väčšie. Za menší dôvod považuje, že počas reformy štátnej správy sa aj jeho pracovná pozícia na stavebnom úrade v Starej Ľubovni stala neperspektívnou. Po rokoch strávených na odbore životného prostredia bol inžinier v najlepších rokoch viac-menej nútený rozmýšľať, čo ďalej. Ako správny lokálpatriot s dôvernou znalosťou pomerov a nie všade platnou zásadou, že do vlastného hniezda sa nemá kydať, na adresu svojich predchodcov v úrade povedal len, že sa mu nepozdávalo, ako obec viedli. Niežeby sa neusilovali o jej rozvoj, ale nepáčilo sa mu, akí boli Hniezdňania ešte prednedávnom rozvadení. Nuž, a kde sú zvady, tam niet dohody, niet spoločnej vôle ani cieľa. A ak dajaký je, väčšinou sa ho nedarí dosiahnuť.

„Chcel som to zmeniť. Veril som, že mám sily, aby som obci pomohol. Chcel som ju zveľadiť. A najmä, aby tie pozitívne premeny boli rýchlejšie a viditeľnejšie,“ vracia sa do nedávnej minulosti. „Preto som si ako prvú úlohu dal skonsolidovať pomery a hľadať s ľuďmi spoločnú reč. Začali sme aktivizáciou spoločenských organizácií, ktoré výrazne pomohli. Vari najviac jednota dôchodcov, veľmi agilní boli hasiči, pridala sa únia žien, miestna organizácia čereného kríža, športovci. Počas dvoch-troch rokov sa atmosféra v obci pozitívne menila. To povzbudí.“

Cukornička bez cukru

S hniezdňanským starostom Selepom sme si dohovorili stretnutie na pomerne včasnú rannú hodinu. Nemeškal som, ale v úrade som ho nenašiel.

„Odbehol do Kežmarku,“ ospravedlňovala inžiniera Selepa sekretárka. „Išiel autom po dajaké látky. O chvíľu bude nazad.“

Z chvíľky bola chvíľa. Aj čas na šálku čaju i na premýšľanie, načo sú richtárovi balíky ľanových textílií. Naozaj ich bolo požehnane, nevšedne pestrých, potlačených drobnými ornamentmi a kvietkami na červenom a zelenom podklade. Žeby nová živnosť alebo podujatie?

„Rozhodli sme sa, že náš detský folklórny súbor bude účinkovať v miestnych krojoch. Dosť dlho sme hľadali predlohy, ako sa tunajší Sasi kedysi obliekali,“ ozrejmoval starosta netypicky dezén. Tradičnému odevu horalov v Levočských vrchoch totiž dominovala modrotlač, ovčia vlna na mužské chološne, kapeľuš, a len ženské lajblíky či šatky boli veľkoryso kvetované. V Hniezdnom však vyše sedemsto rokov bolo vo väčšine nemecké obyvateľstvo. Už v roku 1286 v prvom písomnom dokumente sa obec spomína ako Knysen, čo znamená, že už vtedy tu žili Nemci. O šesťsto rokov neskôr si z tisíc tristo obyvateľov obce uvádzalo nemčinu ako materinskú reč vyše tisíc usadlíkov. Po druhej svetovej vojne odsunom pol tisícky miestnych Nemcov prišla obec o polovicu osadenstva. Do ich obydlí sa nasťahovali rodiny z okolitých dedín. Kamenné pivnice v neskororenesančných a barokových poschodových domoch na námestí, odkiaľ na plte i na povozy nakladali pre poľské trhy víno, tabak, tkaniny, meď, antimón, medovinu a iný tovar, čoraz častejšie zapĺňali obyčajné zemiaky.

„Hniezdne má svetlejšie i temnejšie stránky histórie,“ diplomaticky uhládzal debatu Viktor Selep. „Boli sme slobodné kráľovské mesto. Žigmund Luxemburský už v roku 1412 udelil výsady tunajším mešťanom, hosťom a pospolitému ľudu „za stálu vernosť“ uhorskej korune v spore s poľským kráľom Vladislavom II. Jagellonským. Paradoxne v tom istom roku nás spolu s ďalšími trinástimi spišskými mestami dal do zálohu práve Jagellonskému za pôžičku tridsať sedem tisíc kôp českých grošov. Ďalšie mestské výsady Hniezdnemu udelili alebo potvrdili poľskí panovníci. Hniezdňania trebárs neplatili mýto na celom území Poľska. Nemuseli odvádzať desiatok Spišskej Kapitule a aj v sporoch s kapitánmi Ľubovnianskeho hradu, ktorí zabezpečovali poľskú správu na severnom Spiši tristošesťdesiat rokov, sa vedeli dovolať svojich privilégií. Niekedy len žalobami, občas i rebéliou. Aj preto sa Hniezdne v minulosti vzmáhalo, darilo sa obchodu i remeselníkom, ktorí tu boli združení vo viacerých cechoch. V kostole mali svoje oltáre stolári, podkúvači, pivovarníci, krajčíri, murári, obuvníci, zámočníci, tesári, kožušníci i kolári. Veľké požiare však mesto viac raz zničili do základov. Niekoľkokrát vyhorel aj kostol, jeho zvony sa roztavili. Terajší Kostol sv. Bartolomeja dal začiatkom devätnásteho storočia postaviť uhorský kráľ František I. Stavbu Kráľovskej národnej školy v roku 1840 uhradil cisár Ferdinand. Len o budove novej radnice, kde teraz sídli obecný úrad, sa rozhodovalo sto rokov. Aj tak je však obdivuhodné, ako sa naši predkovia zakaždým vedeli rýchlo vyrovnať s ranami osudu. A neboli to iba požiare. Ale aj morové a cholerové epidémie, nájazdy bratríkov, stavovské povstania, vojny.

Mestom sme administratívne prestali byť v roku 1885. Potom sme úradne boli veľkou obcou. Teraz obyčajnou, ale perspektívnou,“ zatváral starosta pomyselnú kroniku žartom.

Hniezdne by naozaj mohlo byť ako cukornička. Tak vravia naši českí susedia mestečkám a obciam s dispozíciami udivovať návštevníkov architektonickými, prírodnými i kultúrnymi hodnotami. Zatiaľ je v nej cukru iba na dne a ledva vystačí pre tisíc štyristo obyvateľov. Čo teraz nie je, však môže onedlho byť.

Neistoty a povzbudenia

Prvá starostovská radosť? Keď získali koruny na kanalizáciu zo sekcie environmentálnych programov ministerstva životného prostredia. Kanalizácia bola rozostavaná, jednotlivé časti však zostali neskolaudované, domy, bytovky a ďalšie stavby v obci neboli na ňu napojené. Miestne cesty boli v hroznom stave. To neboli cesty, ale tankodrómy – spomína Viktor Selep.

Zaumienil si zahojiť tieto boľačky. Rozmýšľal, na ktoré dvere zaklopať? S batohom neistoty. Ale klopal na každé, kde očakával pochopenie: na krajskom úrade, VUC, na rôznych ministerstvách a, obrazne, aj v Bruseli. Popritom vytrvalo listoval v internete.

„Teraz už dostávame z envirofondu financie každý rok. Postupne kanalizáciu dokončujeme. Rozpočet je okolo štyridsať miliónov. Prestavali sme už okolo šesťdesiat percent. Verím, že v tomto volebnom období ju dokončíme“, otváral aktuálnu agendu. „Pustili sme sa do opravy ciest. Podali sme projekt na eurofondy a boli sme radi, že nám vyšiel. Získali sme základ na desaťmiliónový investičný rozsah prác a zvládli sme ich. To tiež bola injekcia, ktorá nás presvedčila, že námaha sa oplatí. Zháňať peniaze nie je jednoduché, ale ide to.“

Aby to však nevyzeralo, že na každú investičnú akciu našli kdesi porozumenie a zdroje. Veľa museli robiť vo vlastnej réžii, z úverov, dobrovoľnícky.

Čo s atmosférou v obci urobí jedná vydarená akcia!? Hoci aj cesta na cintorín. Keď predtým popršalo, bola samé blato. Ak bolo zlé počasie dlhšie, nedalo sa tam vkročiť. Teraz je hradská odvodnená, vybetónovaná, vyasfaltovaná. A ľudia spokojní. Na dôvažok urobili poriadok aj v cintoríne, okolo neho, nafarbili oplotenie, skrášlili okolie školy, vyrúbali staré bútľavé vŕby, vysadili mladé, zdravé stromčeky, na námestí muškáty...

Do materskej školy v Hniezdnom dávajú deti rodičia aj z okolitých obcí. Oceňujú perfektné podmienky, ktoré tu pre vyše pol stovky predškoláčikov vytvorili.

Vojna o lesy

Hniezdne malo vyše sedemsto hektárov lesa takmer uprostred vojenského obvodu Javorina. Zelené bohatstvo Šípkového vrchu, o ktoré kedysi viedli tvrdý chotárny spor s Kolačkovom, užíval donedávna ktosi iný.

„Ľubica, Vrbov, Levoča aj my sme roky tvrdo bojovali o tento majetok,“ uzatváral vyhratú bitku starosta Selep. Vojenské lesy však odovzdali majetok len obciam a mestám, nie fyzickým osobám či urbárom. Takže vojna o lesy v Levočských vrchoch sa ešte neskončila.

„Hospodárenie v lese je veľmi náročné,“ pripomína starosta. „Lesníctvo je takmer ako lekárnictvo. Sú v ňom prísne a presné postupy a receptúry, ako vypestovať zo semienka sadenicu, kam ju kedy zasadiť, udržiavať a ochraňovať pred lesnou zverou. Máme tisíc tristo hektárov lesa. Je z neho úžitok, ale aj náklady sú značné. Preto sme sa tiež pokúsili získať financie z Európskej únie. Podarilo sa nám presadiť projekt ozdravných opatrení v lesoch, na čo sme získali milión tristotisíc korún.“

V Hniezdnom dokončili komasáciu v rámci registra obnovenej evidencie pozemkov. Stali sa prvou obcou v okrese Stará Ľubovňa, ktorá má ukončené pozemkové úpravy.

„Spevnené cesty po našom katastri k pozemkom, aby sa dali efektívne obrábať i využívať, to je čosi úžasné. Prednedávnom ešte neskutočné,“ hľadel s nadšením Viktor Selep do budúcnosti.

„Starosta nie je na to, aby úradoval za stolom v kancelárii v peknom kresle. Usilujem sa byť čo najčastejšie medzi spoluobčanmi. Pohybujem sa medzi nimi, počúvam uznanlivé slová a, pravdaže, aj kritiku či polemické názory. To racionálne z pripomienok sa usilujem zohľadniť, prípadne urobiť nápravu,“ uzatváral naše stretnutie Viktor Selep. „Nikto nemá patent na rozum. Bez šikovných a rozmýšľajúcich ľudí v zastupiteľstve by som sám veľa nedokázal. Mám okolo seba akčný kolektív spolupracovníkov i poslancov. Preto sme si v Hniezdnom dali opäť ambiciózne ciele. Verím, že udržíme tempo pozitívnych zmien. Medzi občanmi je tiež veľa rozumných a aktívnych ľudí, ktorí vedia nájsť cestu na obecný úrad s podnetom alebo nápadom, ako čo zmeniť alebo zlepšiť.

Nie všetko vyjde podľa predstáv, občas sú aj chmúrne dni, ale ak sa niečo podarí a spoločné dielo rastie, potom námahu vyváži spokojnosť. Hniezdo sa nestavia pre jedného, nie to ešte Hniezdne. Som presvedčený, že súčasníci obohatia dlhovekú kroniku obce o mnohé dobré rozhodnutia a prospešné skutky, na ktoré budú v dobrom spomínať naši potomkovia.“

Emil SEMANCO

Späť