Práca nemá byť lovom na človeka

Slovensko, 11. 5. 2007 (Verejná správa 10/2007)

Boli to iné časy, keď sa rozhodovala. Po skončení Vysokej školy ekonomickej v Bratislave nešla do sféry bankovníctva, ako je dnes módou, ale do sociálnej oblasti. Keď sa jej nesplnila túžba byť lekárkou, svoj vzťah k ľuďom hľadala v inej službe pre nich. Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR Ing. Viera TOMANOVÁ, PhD., sa prakticky v celom doterajšom živote venovala - na rôznych pracoviskách a stupňoch riadenia – problematike sociálnych vecí, pracovných síl a bývania. Pôsobila v štátnych orgánoch i v podnikovej sfére, bola riaditeľkou Domova dôchodcov v Bratislave, ale aj riaditeľkou Domova sociálnych služieb pre dospelých vo Veľkom Bieli. Hovorí sa tomu poznanie života iných ľudí – z prvej ruky.

Aká je vaša základná, vnútorná filozofia - politická, profesijná, ľudská - vo vzťahu k človeku?

Moja mama s ockom ma naučili mať rada ľudí. Ctiť, vážiť si ich a tolerovať. To je podstata, z ktorej vychádzam vo všetkých svojich pozíciách.

Ste jedinou ženou v šestnásťčlennom vládnom kabinete...

Už toto matematické konštatovanie dáva tušiť otázku... Som absolútne spokojná, kolegovia sú ústretoví, tolerantní, pozorní, vzdelaní. A musím to povedať, určite to napíšte, že ako ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny mám veľkorysého a sociálne cítiaceho šéfa, premiéra a človeka s veľkým srdcom. Bez jeho vzťahu k sociálnej problematike by bolo na Slovensku oveľa ťažšie, ale oveľa ťažšie by som to mala aj ja.

Vyše desať rokov pôsobíte na viacerých vysokých školách aj ako pedagogička. Čo vám dáva táto práca? Aký je prah sociálnej citlivosti mladých ľudí, keď sa v spoločnosti preferuje úspešnosť jednotlivca za akúkoľvekcenu? Vedia mladí precítiť problémy a osudy aj iných ľudí, alebo idú nekompromisne, hlava-nehlava len za svojím osobným cieľom?

S mladými ľuďmi sa mi výborne spolupracuje, ich názory, postoje a pripomienky sa neraz v priamej či prispôsobenej podobe dostanú aj do mnou pripravovaných právnych predpisov.

Pokiaľ ide o sociálnu citlivosť: V Trnave, na Vysokej škole sociálnej práce sú študenti, ktorí sa rozhodli pre sociálnu problematiku, preto im neľahostajnosť, pozornosť, úcta, láskavosť a trpezlivosť principiálne nemôžu chýbať, ani im nechýbajú. Je a bude to ich, popri odbornej, nevyhnutná ľudská výbava. Na bratislavskej Ekonomickej univerzite už študenti dávajú najavo inú hodnotovú výbavu. Ich orientáciou je sila a moc peňazí. Nepochybne je to dané iným typom štúdia, inej optiky videnia problémov okolo seba a ich príčin. Napriek tomu si ich veľmi vážim, hovoríme veľmi otvorene, aj keď neraz odlišne, často mi však dávajú za pravdu, že štát musí byť nielen právny, ale aj sociálny.

Uskutočňujete výraznú reformu pracovného zákonodarstva. Aké sú najsilnejšie dôvody k takémuto zásadnému kroku, ktorému nie všetci tlieskajú?

Je nevyhnutnézosúladiť náš kódex pracovného práva s právom EÚ, s platnými smernicami a dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, s právoplatnými rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora. Chceme zabezpečiť dobrú, dôstojnú a bezpečnú prácu, čo je cieľom aj predsedníckych krajín EÚ, predtým Fínska, v súčasnosti Nemecka, a v budúcnosti Portugalska a Slovinska. Ide o ekonomicky vyspelé krajiny so silným sociálnym akcentom.

Môžete priblížiť rozhodujúce zmeny v Zákonníku práce?

Základom je zvýšenie ochrany práv zamestnancov a dosiahnutie vyváženosti práv a povinnosti účastníkov pracovného procesu – zamestnávateľov a zamestnancov. Môžeme hovoriť o prijatí štyroch druhoch opatrení. Prvým je posilnenie ochrany pracovnoprávneho vzťahu tých, ktorí vykonávajú závislú prácu. Na druhej strane sme povedali, že nepostačuje len posilnenie práv pracujúcich, ale aj ich povinností. Preto ďalším opatrením je sprísnenie zodpovednosti zamestnanca za ním spôsobenú škodu svojmu zamestnávateľovi. Tretím opatrením je spružnenie pracovného trhu práce, napríklad zavedením takzvanej telepráce, ďalej zvýšením počtu hodín na dohodu o vykonaní práce či zavedením dohody o pracovnej činnosti na 10 hodín týždenne na referenčné obdobie 12-tich mesiacov. A napokon sú tu opatrenia na zosúladenie pracovného a rodinného života, ako i opatrenia, ktoré majú vytvoriť zdravé konkurenčné prostredie medzi podnikateľmi, a to definovaním pojmu závislej práce

Nevytráca sa z práce spoločenský rozmer – vlastné uplatnenie a uspokojenie, pocit subjektívnej užitočnosti, dosiahnutie cieľa tímom spolupracovníkov, firemné a spoločenské ocenenia a iné prejavy, ktoré dávajú procesu práce a jej výsledku inú pridanú hodnotu, než len tú, ktorú vyjadrujeme v peniazoch? Nestala sa práca už len „lovom“ človeka na človeka, prostriedkom na prežitie?

Zrejme nenájdem veľa pochopenia, ak sa vyjadrím, že v súčasnosti by nemal vládnuť kapitál, ale poznatky. Som presvedčená, že sme už v spoločnosti poznatkov, svet sa formuje do vedomostnej spoločnosti, čomu by mala zodpovedať aj úroveň medziľudských vzťahov. Ľudstvo neuveriteľnou rýchlosťou objavuje nové materiály, technológie, človek čoraz viac objavuje i seba samého, aj preto si myslím, že múdry a vzdelaný človek je dôležitejší než kapitál. Isteže, aj kapitál je dôležitý, neraz až nevyhnutný, ale na to, aby sa mohol uplatniť, znásobiť a priniesť vlastníkovi vyššiu nominálnu a trhovú hodnotu jeho majetku, musí si kapitál, presnejšie jeho vlastník nájsť schopných, múdrych a vzdelaných ľudí, ktorí to dokážu. Takí ľudia zvyčajne potrebujú aj iné ohodnotenie, než len odmenu za vykonanú prácu.

Keď sa stretávate s ľuďmi vo firmách, cítite, že majú v sebe niekdajšiu fabrickú hrdosť – ja som Tatrovák, ten je TOS-kár, tamten zasa Slovnafťák či Dimitrovák?

Bohužiaľ, v mnohých prípadoch je to už niekde inde. No predsa niektorí zamestnávatelia, najmä veľkí zamestnávatelia, majú aj u nás veľmi dobre rozpracovanú firemnú a sociálnu politiku. Podporujú hrdosť na meno a značku firmy, so stavovskou cťou pristupujú k svojím zamestnancom a vytvárajú im podmienky na dobrú, kvalitnú a zodpovednú prácu, na dôstojnú reprezentáciu firmy.

Aj novelizáciou Zákonníka práce chceme zabrániť sociálnemu dampingu a vytvoriť rovnaké konkurenčné podmienky pre všetkých zamestnávateľov. Ako príde k tomu zamestnávateľ, ktorý prijme ľudí do trvalého pracovného pomeru na prácu, ktorá má všetky znaky závislej práce, kým jeho konkurent na tú istú prácu prijme len živnostníkov, ktorých vystaví mnohým rizikám, oberie ich o všetky práva zamestnanca, len aby ušetril na ich odvodoch do sociálnej a zdravotnej poisťovne a vytvoril si tak nákladovú konkurenčnú výhodu? Prvý zamestnávateľ berie svojho zamestnanca ako človeka, kým druhý berie živnostníka bez rozlíšenia, či ide o človeka alebo robot. Stačí len zapnúť a vypnúť a viac sa nestarať.

Keď sa stretnete so ženami, ktoré majú obviazané všetky prsty izolačnými páskami a povedia, že keď im zrýchlia pás, tak to nestíhajú a dostanú sa do ťažkej stresovej situácie, lebo nezvládnu niektorý z pracovných úkonov na výrobku a už sa im hrnie ďalší výrobok, a ony sa nemôžu vrátiť späť...keby niekto videl ich zodraté prsty, potom sa musí spýtať - o čom toto je?!

Aké má byť postavenie živnostníka – pracovné, spoločenské, sociálne? Aké je v skutočnosti?

Vážim si každého zamestnávateľa, ktorý vytvorí čo o len jednu pracovnú príležitosť viac, prípadne zamestná sám seba. Z pozície ministerky pripravujem a robím všetko preto, aby vytvorené pracovné miesto, ktoré má podnikateľský, odborný a spoločenský zmysel, bolo aj dlhodobo udržateľné. To isté chcem, aby mali aj živnostníci. My sme sa definície živnosti nedotkli jediným slovom, ak chcú ľudia byť živnostníkmi, je to ich vôľa, rozhodnutie a nik nemá právo im v tom brániť. My sme sa však dotkli úplne iného, a to praxe zneužívania živnosti. Nie je predsa možné zneužívať ľudí, živnostníkov, ktorí svojou prácou, jej charakterom, nenapĺňajú znaky obsiahnuté v živnostenskom zákone vymedzujúce živnostenskú činnosť.

Mnohí ľudia museli na návrh či príkaz zamestnávateľa odísť z pozície zamestnanca v pracovnom pomere a stať sa zo dňa na deň živnostníkom a vykonávať tú istú prácu, len tentoraz ako živnostenskú činnosť. Spomeniem ženy, ktoré sadia stromčeky. Stromčeky im dá bývalý zamestnávateľ, ten ich privezie i odvezie na pracovisko, určí im čas a dĺžku výkonu ich práce, ba určí im aj normy a sadzby odmeňovania. Sú naplnené všetky znaky závislej práce, práce zamestnanca, ale nie je naplnený ani jediný znak živnosti. A predsa sú živnostníčkami. To isté môžem povedať o predavačkách či pokladníčkach supermarketoch. Aká je to živnosť, keď sedí za pokladňou, ktorá jej nepatrí, čerpá elektrickú energiu, ktorú neplatí, spotrebováva materiál, ktorý nie je jej, predáva tovar, ktorý patrí inému, prijíma platby, ktoré neeviduje vo svojom účtovníctve – a je živnostníčkou...

Kým potom naozaj je?

De facto zneužívanou zamestnankyňou, ktorá ako živnostníčka nemá nárok na dovolenku, nemôže čerpať čo i len korunu zo sociálneho fondu, nevzťahujú sa na ňu ustanovenia na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, pracovné pomôcky vrátane ošatenia musí znášať na svoje náklady a podobne. Sú však aj ďalšie prípady, napríklad lekári boli nútení uzatvárať príkazné zmluvy a na ich báze vykonávať svoju prácu. Takýto lekár nemá pracovnoprávnu ochranu v prípadoch, ak sa nakazí akýmkoľvek infekčným ochorením, nemá nárok na náhradu škody, ba dokonca mu nevznikne nárok ani na invalidný dôchodok či úrazové poistenie z titulu, že by išlo o pracovný úraz alebo chorobu z povolania.

Nejde u takýchto „živnostníkov“ vlastne o rukojemníkov, ktorí znášajú zodpovednosť a náklady za iných?

Takýto stav už niekedy neviem ani pomenovať. Médiá sa donekonečna spytujú, prečo „rušíme“ živnostníkov a podobne. Ale my žiadnych živnostníkov nerušíme, my len dodržujeme živnostenský zákon a pregnantnejšie formulujeme závislú prácu v Zákonníku práce.

Ktoré profesie sa vytrácajú z ekonomického života a ktoré majú prívlastok ako mimoriadne žiaduce ?

Výrazný úbytok konkrétnych profesií nezaznamenávame. Pokiaľ ide o vyšší stupeň vzdelania, stále sú žiaduce ekonomické a právnické profesie. Zrejme sa budeme musieť vrátiť k sociálnemu plánovaniu, aby sme vedeli koľko kvalifikovaných ľudí potrebujeme v jednotlivých hospodárskych sférach a v konkrétnych regiónoch. Už dnes nám v niektorých profesiách vyškolení a odborní zamestnanci citeľne chýbajú. Automobilky, ktoré u nás zažívajú prudký rozvoj, musia dovážať zamestnancov z iných regiónov Slovenska, lebo tie kapacity kvalifikovaných pracovných síl, ktoré majú v centre a blízkosti svojho podnikateľského pôsobenia, už nepostačujú pokryť ich požiadavky. Aj preto chceme výraznejšie využiť prostriedky zo štrukturálnych fondov, aby sme naším ľuďom doplnili potrebné vzdelanie. Prispôsobia sa novým požiadavkám a zručnostiam, čím sa stanú flexibilnejšími na trhu práce.

Slovensko má v Európskej únii neslávne prvenstvo. Naše ženy majú v priemere až o 25 percent nižšie zárobky než muži. Je to či nie je diskriminácia, je to problém riešiteľný či neriešiteľný...

Nejde len o súčasný stav, ale aj dopad do budúcnosti, ktorý sa premieta do výšky dôchodku. Od 1. januára 2004 platí nový dôchodkový systém, na základe ktorého majú ženy výrazne nižšie dôchodky než muži. Posledný údaj, ktorý mám k dispozícii hovorí, že kým priemerná výška dôchodku muža činí 8 299 korún, žena má priemerný dôchodok nižší o 1 614 korún. Vzniká nám aj ďalší spoločenský problém. Ženy sa v priemere dožívajú skoro o osem rokov vyššieho veku než muži.

Niekoľko slov k diskriminácii, ktorá je obrovským problémom, a nielen našim, ale aj európskym. Hľadajú sa možnosti, ako zmeniť zakorenený postoj z minulosti, neodôvodnenej prevahy jedného pohlavia nad druhým. Napriek tomu, že v Zákonníku práce a iných zákonoch je zakázaná akákoľvek diskriminácia, model znevýhodňovania žien u nás, žiaľ, stále pretrváva.

Sú zrejme iba dve možnosti: buď sa dosiahne taký stupeň vnútorného uvedomenia zamestnávateľa, že tú istú prácu s rovnakým stupňom kvalifikácie a dĺžkou odbornej praxe odmení rovnako u muža i ženy, alebo sa zmení negatívny stav administratívne, teda aj sankciami.

Legislatíva môže napomôcť, aj napomáha. To sú všetky nariadenia vlády, ktoré vydávame, napríklad zvýšenie taríf štátnych zamestnancov. Podobný dokument pripravujeme aj pre zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu vo verejnom záujme. Právny systém má také pravidlá, že nie je možné znevýhodňovať muža a ženu pri rovnakej činnosti, rovnakom vzdelaní a kvality práce. Muži, zdá sa, sú k sebe viac než solidárni.

Žiaľ, nie sú to len domáci, ale aj zahraniční zamestnávatelia. Nejeden šéf povie zamestnankyni: viete, váš kolega má dve malé deti a vy ste ešte slobodná žena. A výsledok? Slobodná žena je inžinierkou, ženatý muž má stredoškolské vzdelanie, robí menej kvalifikovanú prácu, a predsa dostane o šesť tisíc korún vyšší plat.

Ponúknem ďalší citlivý bod.Čím to je, že naša spoločnosť hazarduje s obrovským domácim kapitálom – ľudskými a odbornými skúsenosťami, ktoré sa nedajú kúpiť ani naštudovať, ale ich treba získať vlastným životom? Niet záujmu o ľudí starších 45 – 50 rokov, o vyššom veku už vôbec nehovoriac. Nestojí Slovensko len na jednej nohe – mladej generácii? Nekrívame?

Absolútne súhlasím, že ľudské skúsenosti, skĺbenie praktických a odborných poznatkov sú najväčším kapitálom. Často som sa presvedčila, že práve ľudia vyššej vekovej kategórie vedeli kvalifikovane odhadnúť, aké budú dopady takého či onakého legislatívneho, ekonomického alebo organizačného kroku. Analýzy mladých ľudí, vychádzajúce len z čísiel, vzorcov a indexov, boli diametrálne odlišné a nevyrovnali sa kvalifikovaným odborným predpovediam a záverom skúsených pracovníkov, ktorí sa trafili takmer presne do výsledku určitej problematiky alebo dôsledku nejakého opatrenia.

Opäť, tak ako diskriminácia žien, ani diskriminácia staršej generácie nie je len naším problémom. Napokon aj OSN vyhlásila rok 1999 za Medzinárodný rok starších ľudí. Svetová organizácia upozorňovala na potrebu skĺbenia mladších a starších. Aj logo dvoch spojených rúk malo vyjadriť ponuku odovzdania celoživotných skúseností jednej generácie druhej generácii, ktorá ich, vedomá si významu, s úctou a vďakou prijíma. To musí byť aj naše úsilie.

Staroba, sociálne zabezpečenie, dôchodková reforma a druhý pilier boli u nás v novom tisícročí najčastejšie vyslovenými a počutými slovami. A znejú naďalej. V skratke sa hovorí o zmene „Kaníkovej reformy“. Aké sú vaše najsilnejšie argumenty, aby to bola naozaj reforma?

Je mi ľúto, že staroba sa stala predmetom privatizácie. Len vyslovím pojem „druhý pilier“ bez toho, aby som o ňom hovorila ako o určitom probléme, okamžite vyštartuje jeden a pol milióna sporiteľov a všetky finančné skupiny, ktoré sú za tým a obviňovaná som z kadečoho. Nedávno som bola v Portugalsku a minister pracovného a sociálneho rezortu mi doslova povedal: „Podarilo sa nám ubrániť pred finančnou lobby a nezaviedli sme kapitalizačný pilier. Posilnili sme prvý priebežne financovaný pilier a zabezpečili jeho dlhodobú financovateľnosť a udržateľnosť, a to aj v situácii, že nám pribúdajú starší ľudia.“

Žiadna penzijná reforma nerieši spoľahlivo a jednoznačne celosvetový fenomén, akým je predlžovanie ľudského veku. Predchádzajúca vláda v tejto súvislosti hovorila o nepriaznivom demografickom vývoji u nás a mne z tohto ich slovného spojenia bolo kadejako. Nedokážem tak necitlivo charakterizovať vyšší ľudský vek, ktorý je predsa výsledkom medicínskeho úsilia, kvalitnejšej a komplexnejšej starostlivosti o človeka. Mali by sme sa tešiť, byť hrdí, že naši ľudia – rodičia, starí rodičia žijú dlhšie než ich predkovia.

Dôležité je, že sa predĺžila dĺžka života v strednom veku, nie teda v období, keď človek potrebuje veľa pomoci od tretích osôb. Samozrejme, že na skutočnosť dožívania vyššieho veku musí spoločnosť aj primerane reagovať. Dôchodkový systém sa tiež musí prispôsobiť novým podmienkam.

Aj sa začal...

... privatizáciou staroby. Kým dvadsiate, tridsiate a povojnové roky boli u nás rozvojom sociálnych práv, od roku 1998 dochádza k ich ubúdaniu až k likvidácii. A problémový druhý pilier a jeho nastavenie? Spomeňme si, že nebola k nemu žiadna významná a hlboká odborná diskusia. K dispozícii neboli dôsledné analýzy, chýbali podrobné štúdie a ekonomické dopady, ktoré by seriózne vypovedali o tom, ako to zmení ekonomickú a dôchodkovú situáciu, ale aj spoločenskú atmosféru. Nik nevedel povedať, že peniaze z privatizácie SPP vystačia len do konca prvého štvrťroka 2009, že ďalšie roky predstavujú obrovskú finančnú záťaž, pretože v prvom priebežnom pilieri, v Sociálnej poisťovni, ktorá vypláca starobné, invalidné a pozostalostné dôchodky, bude chýbať viac než 98 miliárd korún. Týchto 98 miliárd korún predstavuje finančné prostriedky pre dve tretiny poberateľov dôchodkových dávok.

To sú hrozné dopady. Neviem si predstaviť, kde každý rok nájdeme v rozpočte takmer 100 miliárd korún, aby sme vykryli prvý priebežný pilier. Musíme prijať rôzne opatrenia, pretože existujúci dôchodkový systém bol za veľmi krátky čas viac než desaťkrát novelizovaný, čo svedčí o jeho veľkej nekvalite. Je evidentné, že systém nie je dobrý a bez ohľadu na to, aká vláda by bola dnes pri moci, musela by ho rekonštruovať a napravovať. Musíme odstraňovať diskrimináciu tých občanov, ktorí budú odkázaní len prvý priebežný pilier, čo znamená vysporiadať sa i s druhým kapitalizačným pilierom.

Pred dvadsiatimi rokmi mohli dôchodcovia pomáhať svojím deťom. Výška ich dôchodku, cenové relácie a životné náklady im to umožňovali. Dnes je to naopak. Naši dôchodcovia naďalej nechodia k moru, mnohí však, ak ich nepodporia deti, chodia ku kontajnerom. Aký má byť dôchodca – aké materiálne a spoločenské postavenie mu patrí vo finále jeho života?

Mal by požívať všeobecnú úctu, malo by sa mu dávať najavo, že je ako osobnosť obohatením spoločnosti, a nie jej záťažou. Mal by mať zabezpečený taký príjem, ktorý mu umožní dôstojný život. Mali by mu byť poskytnuté všetky služby, ktoré nahradia úbytok jeho fyzických a duševných síl, teda jeho sebestačnosti. Mal byť mať právo sebarealizácie, čiže ak chce pracovať aj v dôchodkovom veku, spoločnosť mu na to dá príležitosť. Používam podmieňovací spôsob, pretože to všetko nie je našou súčasnosťou. Chcem však, aby to bola skorá budúcnosť.

Mnohí živnostníci odvádzajú poistné na dôchodkové zabezpečenie iba z minimálnej mzdy, ktorej úroveň dosiahli v daňovom priznaní skutočnými alebo fingovanými nákladmi na prevádzkovanie svojej živnosti. Ba sú až hrdí na to, ako so štátom „vybabrali“. Tá istá odvodová úroveň je aj u mnohých zamestnancov, ktorým ich zamestnávatelia, aby neodvádzali za nich vyššie dane a odvody do poisťovní, ponúkli minimálnu mzdu a ako kompenzáciu ešte nezdanenú „dlaňovku“. Takúto dohodu, ak nechceli byť bez zamestnania, prijali či museli prijať. Akú dôchodcovskú budúcnosť si zakladajú?

To sa radšejani nepýtajte. Neviem, či si to vôbec uvedomujú. Chcem veriť, že majú dostatok iných príjmov, z ktorých si odkladajú peniaze na svoju starobu, že budú žiť spokojne, pretože bez peňazí to zatiaľ nejde. V súčasnej platnej úprave nie je garantovaný ani minimálny dôchodok, čiže títo ľudia si v žiadnom prípade nenasporia na to, aby mali aspoň sumu životného minima.

Takže...?

Budú odkázaní na pomoc v hmotnej núdzi. Pravda, ak takáto pomoc, keď naplnia dôchodkový vek, bude ešte existovať.

Národná správa o mládeži na Slovensku z roku 2005 hovorí, že bieda najviac postihuje deti a mládež a že chudobe je vystavených až 30 percent detí vo veku do 15 rokov. Akoby romány Fraňa Kráľa Jano či Čenkovej deti boli na pokračovanie. Je to možné?

Žiaľ, je. Aj keď sme to už pred nedávnom nepoznali. Keď vstúpime do mnohých slovenských rodín, naozaj v nich nájdeme to, čo je obsiahnuté v otázke. To ešte nehovorím o 627 chatrčiach, v ktorých je priveľa detí, ktoré sú hladné, majú nafúknuté brušká, žijú v totálnom nedostatku jedla a oblečenia. Súčasný systém biedu nerieši, ešte viac ju prehlbuje.

Našou povinnosťou je hľadať riešenia pre rodiny s deťmi, najmä s viacerými deťmi, aby sme im zabezpečili aspoň základné potreby. Činíme tak. Máme pripravené programy aj pre rómske etnikum – o ňom predovšetkým hovorím – ktoré dajú rodičom prácu, pretože plná zamestnanosť je najlepším liekom na riešenie a odstránenie chudoby. Musíme im poskytnúť i potrebné vzdelanie, naučiť ich zručnostiam, ktoré sú blízke ich naturelu, vrátiť im pracovné návyky, aby bolo schopní zabezpečiť obživu svojim rodinám.

a
Nie je to jednorazová, jednoduchá ani lacná záležitosť, ale dlhodobý, náročný a trpezlivý proces. Ideme touto cestou.

Zhováral sa Rudolf GALLO

Späť

Komentáre	Posledný príspevok 02.03.2008 21:07:01
Komentár	Meno	Dátum
lútosť	učiteľ (Neregistrovaný)	16.05.2007 16:39:36
ziadna lutost	angelika (Neregistrovaný)	02.03.2008 21:07:01