Udalosti po rozdelení Československa

Slovensko, 28. 5. 2007 (Verejná správa 11/2007)

Vo Verejnej správe číslo 4 a 5/2007 sme opublikovali príspevky poľského autora Władysława Bułka, ktoré na základe zápisov kysuckého kronikára približovali pohnuté časy na slovensko-poľskom pohraničí v rokoch 1938 – 39. Ako ohlas na tieto príspevky nám Univ. Prof. PhDr. Jozef Šimonovič, CSc., riaditeľ Ústavu dejín Trnavskej univerzity, poskytol text historicky vzácneho dokumentu – Denník Dr. Františka Hrušovského, predsedu delimitačnej komisie československo-poľskej v roku 1938 – spolu s vlastným zhrnujúcim komentárom. Dnes vám predkladáme zhrnujúci komentár a v nasledujúcich číslach sa budete môcť oboznámiť s doslovným znením denníka.

V Štátnom okresnom archíve v Martine-Bystričke (najnovší názov Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Bytči, pobočka v Bystričke, okres Martin), v pozostalosti dr. Františka Hrušovského je uložený zošit s názvom Denník Delimitačnej komisie čsl.- poľskej (sign. 9, zošit 192 x 246 mm, 60 čistých strán, 29 popísaných). Denník si písal predseda komisie dr. František Hrušovský ako súkromný komentár od 8. novembra do 27. novembra 1938. Jeho úradný názov prevzatý inventárom pozostalosti sa nekryje presne s obsahom, hoci ten veľmi živo zachytáva atmosféru, fakty, postoje slovenských i poľských členov komisie, ale aj slovenskú citovosť, neinformovanosť a neznalosť širších súvislostí. Fond obsahuje aj kópie zápisníc Delimitačnej komisie z novembra 1938 na Kysuciach, zápisnicu z porady kultúrnych pracovníkov v Tatranskej Lomnici 31. augusta 1940, rukopisy, recenzie Slovenských dejín, osobnú korešpondenciu.

Kým pristúpime k opisu udalostí, ktoré denník zachycuje, pripomeňme si, že PhDr. František Hrušovský bol známy historik, riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom, tajomník vedeckých ústavov Matice Sloven­skej, univerzitný profesor, autor syntéz slovenských dejín. Narodil sa 17. septembra. 1903 v obci Lovčice, okres Trnava, študoval na univerzitách v Prahe, Krakove a v Bratislave. V roku 1945 emigroval do Talianska a v roku 1947 do Spojených štátov amerických. Po smrti Karola Sidora v roku 1953 bol predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí. Zomrel 9. septembra 1956 v Clevelande, teda niekoľko dní pred dovŕšením päťdesiattri rokov svojho pohnutého života, ktorého časť zachytáva i jeho denník.

Ako je známe, dňa 30. septembra 1938 o druhej hodine v noci podpísali štyri európske veľmoci – Nemecko, Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko – Mníchovskú dohodu, podľa ktorej mala Československá republika odstúpiť takmer tretinu územia Nemecku; podľa dodatku územné požiadavky Maďarska a Poľska mali riešiť delegácie zainteresovaných štátov. Územné požiadavky poľskej vlády oznámil jej vyslanec nótou vláde ČSR dňa 1. novembra 1938. Slovenská vláda na zasadaní 8. novembra menovala do Delimitačnej komisie slovensko-poľskej dr. Františka Hrušovského ako jej predsedu a členmi komisie dr. Ivana Krnu, Ing. Jána Slávika, mjr. gen. št. Štefana Jurecha, Pavla Čarnogurského, Antona Granatiera a Milana Poláka.

Dňa 13. novembra 1938 bola nedeľa a časť slovenskej delegácie navštívila niektoré obce v okrese Čadca, ktorých odstúpenie žiadala poľská vláda. „To, čo sme tak videli a počuli, otriaslo celou našou bytosťou, lebo ešte nikdy nemali sme príležitosť vidieť zúfať a plakať ľudí pre svoju prítulnosť a oddanosť k svojmu slovenskému rodu." (Denník, str. 1). Delegácia navštívila Skalité a Čierne, vrátila sa do Žiliny, kam prišli ďalší členovia delegácie, a ubytovala sa v hoteli Remi.

Dňa 14. novembra ráno delegácia znova navštívila Svrčinovec-Skalité a prešla na poľskú stranu. Pred šestnástou. hodinou člen poľskej delegácie Ing. Knapik oznámil na Okresnom úrade v Čadci, že poľská delegácia očakáva československú delegáciu v Zakopanom. Československá delegácia uvažovala, či tento návrh alebo presnejšie pokyn uposlúchnuť, ale po telefonickom rozhovore a v snahe začať rozhovory v priateľskom duchu, privolila, hoci „do Zakopaného sa nám nechcelo" (str. 2).

Dňa 15. novembra čsl. delegácia prešla na dvoch autách cez Suchú Horu do Zakopaného a ubytovala sa v hoteli Carlton. Predseda našej delegácie hneď pri prvom stretnutí povedal predsedovi poľskej delegácie prof. dr. Bohdanovi Zaborskému, že poľské územné požiadavky otriasli Slovenskom a slovenskí polonofili sa ocitli vo veľmi zlom svetle. Prof. Zaborski bol nemilo prekvapený. Popoludní boli obidve delegácie na Kasprovom vrchu, kde sa nadviazali ľudskejšie kontakty. Večer bola recepcia, „prijali nás naozaj skvele - ako to už v Poľsku býva" (str. 4). Členovia čsl. delegácie presviedčali jednotlivo poľských delegátov o ich neoprávnených požiadavkách. V komentároch Poliakov sa začínali objavovať obavy pred nemeckou rozpínavosťou.

Dňa 16. novembra ráno sa vydala čsl. delegácia na spiatočnú cestu cez Javorinu, Ružomberok do Žiliny a do vládneho auta vzali prof. Zaborského a dr. Gotkiewicza, aby sa mohli spoločne dorozumievať o čiastkových otázkach. V Javorine viala čierna zástava a nápis „Nedajte nás Poliakom, my sme tu Slováci", ženy i deti mali popripínané slovenské trikolóry. „Keď sa naše auto pohlo, ozval sa strašný plač a prosby zhromaždeného zástupu. Nemohli sme povedať nič, ale v duši cítili sme hrozný odpor k práci, ktorú sme mali vykonať. Poliakom bolo veľmi trápne, že museli byť svedkami týchto vzrušujúcich scén." (str. 5). Po obede obe delegácie začali rokovanie v hoteli Remi v Žiline. Poľská strana predložila mapy a požiadavky, ktoré zasahovali do slovenského územia hlbšie ako znela pôvodná nóta poľskej vlády - predovšetkým v oblasti Čadce, v Javorine a v Červenom Kláštore. Pavol Čarnogurský odcestoval do Bratislavy informovať vládu a získať ďalšie informácie.

Dňa 17. novembra prešla delegácia autami cez Turzovku na Biely Kríž, potom peši na Malý Polom, kde vytýčili prvý bod hranice. Delegácie sa dohodli, že budú rešpektovať katastrálne územia obcí, aby sa netrhali hospodárstva. Prenocovali v hoteli Barón.

Dňa 18. novembra v blate a snehu pokračovali vo vytyčovaní hraníc od Malého Polomu. Tamojší lesníci a lesní robotníci im skvele pomohli. „Počas týchto prác pohybovali sme sa zväčša po hrebeni a po doterajšej hranici sliezsko-slovenskej, len v niektorých prípadoch schádzali sme dolu na svah, aby sme si v teréne našli a označili zistené hraničné body. Neoddávali sme sa nijakej sentimentalite, ale jednako vyvolávalo v nás neobyčajne divný dojem, keď robotníci zaťali do stromu, ktorý doteraz spokojne a nerušene stál na slovenskej pôde, aby od týchto čias rástol na území, ktoré pripadne Poľsku. Zdalo sa nám, že i ten strom cíti, že sa nám i jemu deje krivda, ktorá volá po spravodlivosti a pomste. To zarúbanie do živého stromu bolelo nás ako rana do nášho vlastného tela. Bolo to smutné, trápne a bolestné - a my museli sme sa prizerať týmto operáciám a dávať k ním súhlas, aby sme vyhoveli smernici nóty. V plnej miere sme si uvedomovali nevďačnosť úlohy, ktorú s bôľom v srdci a so zaťatou päsťou a jednotou bez prejavu nepriateľstva musíme vykonať." (str. 9).

V Rakovej napadli miestni obyvatelia poľských železničných expertov a surovo ich urážali. Prof. Zaborski ubezpečoval členov slovenskej delegácie, že sú milí, ale prerušil rokovania a odišiel s členmi poľskej delegácie do Těšína. 0 sedemnástej hodine bola v Čadci desaťtisícová protipoľská demonštrácia, ktorá „mohla presvedčiť každého, že Kysuce sú a chcú byť vždy slovenské a že iné je vôľa a život národa ako papierové výskumy tzv. vedeckých odborníkov" (str. 11).

Dňa 19. novembra ráno v kaviarni hotela Remi v Žiline referoval Ing. Slávik o rokovaniach železničných odborníkov. Prof. Zaborski odcestoval do Varšavy podať správu ministrovi Beckovi.

Dňa 20. novembra odišla slovenská delegácia do Těšína. Prof. Zaborski sa vrátil z Varšavy, kde vraj boli prekvapení slovenským postojom. Poľsko vždy podporovalo požiadavky Slovákov, čo chce teraz, sú len malé korektúry hraníc. Mohlo by chcieť podstatne viac...

Dňa 21. novembra sa delegácie stretli pri škole v Svrčinovci, aby pokračovali v práci v teréne. „Spočiatku išla práca bez ťažkostí, kým sme boli v lese. Ale keď sme začali zostupovať do doliny, kde objavovali sa prvé domky Rakovej a Čadce, zbadali nás ľudia, ktorí pracovali vonku. Keď sme zostupovali ku osade Prívary a Megoňky, prišli nám do cesty mladé ženy so železnými hrabľami. Pýtal som sa ich, čo robia s tými hrabľami. Vraj na postieľanie zhrabujú lístie. Ale bolo vidieť, že nemajú chuť viesť rozhovory o takých všedných veciach, keď ich srdce niečo iného tlačí. Tieto mladé, chudobou, prácou a starosťami strhané ženy zo zapadlých dedín najsevernejších Kysúc zrazu veľkým krikom vyrútili sa na Poliakov, dvíhali svoje hrable a nadávali nevyberaným spôsobom..., vyhrážajúc sa, že ony Poliakov povraždia, pretože ony do Poľska nechcú, že svoje deti do poľskej školy posielať nebudú a radšej svoje deti pobijú. Zúfalý nárek a divoké vyhrážky žien niesli sa stranami týchto pohraničných hôr - ale z týchto primitívnych, ale tým úprimnejších prejavov bolo cítiť akúsi smrteľnú nenávisť voči tým, ktorí nehanbili sa uplatňovať svoje nároky na tiché, skromné a spokojné osady kysuckých Slovákov. Boli to scény, na ktoré budeme všetci spomínať. Potom sa ženy rozbehli dolu svahom pre chlapov, aby vraj títo išli brániť. Komisia postupovala ďalej a ľudia z blízkych osád začali sa zhromažďovať, nariekať, hromžiť a hroziť. Chcel som ich ako-tak utíšiť, nemalo to však úspechu, ba videl som, že i mňa začínajú podozrievať, že ich predávame Poliakom a ich divoké lamentácie divokou ozvenou niesli sa nad malebnou dolinou Milošovky. Prichodili chlapi a mládenci, ktorí spomínali pomstu a vyjadrovali sa tak: ak máme pripadnúť Poliakom, radšej zahynieme, to nám je už jedno. - Či sa nehanbíte brať takéto chudobné roličky a biedne chalupy? Choďte si ta domov robiť hranice, tu nemáte čo hľadať! - Atmosféra sa stavala čoraz nebezpečnejšia, četníci museli zvláštnym kordónom chrániť komisiu, ktorá sa rozhodla odísť po takomto poučení na poľskú stranu do Mostov." (str. 14-15).

Dňa 22. novembra pokračovala komisia v určovaní hranice pri železnici Skalité–Čierne. „Ľud chcel Poliakov hlušiť a i nás považoval za zradcov, ktorí ho chceme Poliakom zapredať. Vystúpili sme do vlaku. Ľud rútil sa za nami. Kričal, plakal, nadával, ženy pľuvali, četníci museli utvoriť kordón, aby sa rozvášnený ľud nevrhol na vlak a nerozdrúzgal ho", (str. 16-17). Pri určovaní hraničnej čiary slovenskej delegácii šlo predovšetkým o ľudí a vytvorila sa vzrušená situácia. Prof. Zaborski si sťažoval, že členovia slovenskej delegácie používajú nemiestne výrazy.

Dňa 23. novembra odišla slovenská delegácia do Jablunkova napísať protokoly, pričom stlačila poľské požiadavky na minimum, v úseku Raková-Čadca dokonca na starú hranicu. Podľa dohody mala časť slovenskej delegácie ísť cez Oravu do Zakopaného a druhá časť do Tatranskej Lomnice. Poliaci nocovali v Kubíne.

Dňa 24. novembra pokračovala časť slovenskej delegácie do Trstenej. V Oravskom Podzámku „muselo naše auto zastať, pretože na ulici pred hotelom stálo vojsko. Domnievali sme sa, že úzka cesta nedovoľuje nám pokračovať v ceste. Vystúpil som von a vidím, že pred nami stojí vlastne autobus poľskej delegácie, zastavený kordónom vojska, ktoré bránilo Poliakov pred rozbúreným ľudom. Ľudia rozbili všetky obloky poľského autobusu, dvoch členov zranili, celú cestu zabarikádovali vozmi, skalami a vyzbrojení čakali na Poliakov. Prišiel som k poľskému autobusu a pýtal sa prof. Zaborského, čo sa vlastne stalo. Vyložil mi, že ich tu zastavil ľud, rozoštvaný falošnými správami o rozsahu poľských požiadaviek na Orave a že im i naši dôstojníci uverili..." (st. 20).

Poľská delegácia sa vrátila cez Zázrivú, Žilinu a Čadcu do Poľska a slovenská pokračovala do Tatranskej Lomnice. Jej predseda požiadal v telefonickom rozhovore predsedu slovenskej vlády celú vec riešiť ináč, pretože situácia sa vyostruje. Večer bola v Tatranskej Lomnici veľká demonštrácia obyvateľov Ždiaru a Javoriny - proti pripojeniu k Poľsku - na ktorej sa slovenská delegácia zúčastnila. „Krásna je naša vlasť, nie div, že Poliaci vystierajú na ňu svoje dravé pazúre. Bratská láska, priateľstvo - to všetko trvá len dotiaľ, kým nepríde apetít, potom prestáva všetko. Ale zo všetkého najkrajší a najcennejší je náš slovenský ľud. Nikdy by som nebol veril, že v duši nášho človeka je toľko rodolásky, toľko vlasteneckého nadšenia, toľko oddanosti k svojej domovine", (str. 21).

Dňa 25. novembra nebolo možné dostať spojenie s poľskou delegáciou v Zakopanom. Slovenská delegácia sa rozhodla ísť cez Kežmarok, Spišskú Maguru do Čorštína. Od tamojšieho vojta zavolali do Zakopaného. Prof. Zaborski oznámil, že treba čakať na rozhodnutie Varšavy, ktoré on oznámi večer, či ráno. Delegácia sa preto vrátila na slovenské územie. O trinástej hodine odovzdala poľská vláda vláde ČSR nótu, že poľská armáda obsadzuje slovenské územie v Čadčianskom okrese tak, ako sa delegácie dohodli.

Dňa 26. novembra predseda slovenskej delegácie hovoril telefonicky o situácii s predsedom vlády v Bratislave; ten vyzval členov slovenskej delegácie, aby územie pacifikovali, nech v ňom nedochádza k násilnostiam. Prof. Zaborski volal, že zajtra o štrnástej hodine bude rokovanie pokračovať v hoteli Maratón v Zakopa­nom.

Dňa 27. novembra po raňajkách stretol sa predseda slovenskej delegácie v kancelárii hotela Lomnica s generálom Šidlíkom, ktorý vydával československým jednotkám rozkazy o ich rozmiestnení pri hranici. Nemiestna horlivosť vojakov z oboch strán len sťažovala situáciu. Po obede odišla slovenská delegácia do Zakopaného a na čiare Ždiar - Javorina sa dozvedela, že naši vojaci zastrelili majora Ragu a ťažko zranili jedného kaprála. V Zakopanom sa rokovania nehýbali pod vplyvom udalostí v Javorine. Aj príkaz Varšavy bol: Neustupovať! Slovenská delegácia protestovala proti obsadeniu Babej Hory, Oravy, Červeného Kláštora. Kedže rokovania nepostupovali dopredu, vrátila sa delegácia do Tatranskej Lomnice s rozhodnutím: zajtra o 9.00 hodine rokovania v Zakopanom skončiť. Predseda delegácie podal do Bratislavy situačnú správu, kde zdôraznil, že ,poľská delegácia sťažuje si na ostrý tón slovenskej tlače,ktorá predstavuje Poliakov ako nepriateľov slovenského národa." (str. 26).

Predseda slovenskej delegácie napísal ešte do denníka dátum „28. novembra", ale v denníku už nepokračoval. Takto zostalo z denníka len torzo, hoci ojedinelé.

Poľská delegácia už potom nešla na slovenské územie. Rokovalo sa len v Zakopanom, kde delegácie podpísali protokol 1. decembra 1938. Odstúpené územie pri Čadci, Suchá Hora a Hladovka, Javorina, časť katastru Ždiaru a Lipnice, Lesnica a územie pri Cígeľke tvorilo spolu 226 km 2 so 4300 obyvateľ mi. Tento zisk však nevyrovnali veľké politické a morálne straty.

Jozef ŠIMONOVIČ

Späť