Všetko je inak, ale málokedy lepšie

Slovensko, 28. 5. 2007 (Verejná správa 11/2007)

Biológ, publicista, autor mnohých diel napísaných v rôznych žánroch, pričom cestopisné reportáže z ďalekých krajín v posledných rokoch publikoval i v časopise Verejná správa, nazval svoju čerstvo vydanú knihu veľmi príznačne – Všetko je inak. (Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2007, 301 strán).

Titulok knihy je výstižný prinajmenšom z dvoch alebo troch dôvodov. Jednak zodpovedá neklamnej skúsenosti a pocitom ľudí rôznych generácií, ktorí ich nazbierali aspoň za posledné dve desaťročia. Jednak veľmi dobre vystihuje širšie historické súvislosti dneška či modernej doby, ktorá mnoho sľubuje, ale máločo splní podľa oprávneného očakávania väčšiny ľudí. Len si pripomeňme aspoň naše najnovšie, takpovediac prelomové obdobie. Jeho tribúni sľubovali občanom hory-doly, blahobyt susedného Rakúska alebo prosperitu Švajčiarska, hneď zajtra. V skutočnosti sa masy našich ľudí od tejto méty skôr vzďaľovali (alebo doteraz vzďaľujú), akoby sa k nej priblížili. Pravdaže, ak nerátame „poctivo“ zbohatnutých naozaj zo dňa na deň, z večera do rána. Pritom sa však cieľ presúvania spoločných, miliardových majetkov do súkromných rúk a výpredaj ziskových štátnych podnikov – lepšie hospodárenie a znižovanie cien v dôsledku väčšej konkurencie – z každodennej reality kdesi vyparil. Ceny sa s každým privatizátorom bohorovne šplhajú až po nebo. Rovnako narastajú ich zisky, stvorené predovšetkým z lacno zaplatenej práce radového občana, zatiaľ čo štátna kasa, z ktorej sa majú financovať služby pre všetkých obyvateľov, je stále poloprázdna. A ešte dlho, predlho v dôsledku takéhoto ponovembrového šafárenia nebude stačiť na to, na čo stačiť má a bez čoho niet pokroku ani blahobytu žiadnej spoločnosti – na vzdelávanie, na zdravotníctvo, na vedu a výskum, na umenie a kultúru. Aj preto, aby sa zakryli pravé príčiny tohto stavu, aby sa nesiahalo na plné mešce a trezory, ktoré pár jednotlivcom napĺňajú svojou prácou milióny občanov, aj preto popri nekritickom vyzdvihovaní poprevratovej reality staronoví ideológovia neustále podnecujú honby na čarodejnice. Medzi objekty takejto honby patrí i súčasná vláda a jej predseda práve preto, lebo sa usiluje slúžiť všetkým občanom a nie iba úzkym vrstvám spoločnosti. Naozaj, všetko je inak...


Pravdaže, autor knihy sa nezaoberá sociálnymi a ekonomickými koreňmi toho, čo mapuje na viditeľnom povrchu, a vyčítať by mu to mohol len ignorant. V zhode s tým hlavným, čomu sa venuje a čím žije, zameriava svoj zrak na oblasť kultúry a umenia, ktorého stavebným kameňom je písané slovo. Z jeho knihy, ktorá je napolo súborom esejí, ale na mnohých miestach aj faktografiou, vrátane pomenúvania žijúcich osôb a ich činov, sa dozvedáme veľa o dianí v slovenskej literatúre a vzťahoch jej tvorcov, aj o stave slovenských masmédií a ich pracovníkov. (Povedať rovno novinárov sa nedá, lebo koľkýže z nich sú skutoční novinári so všetkým, čo k tomuto povolaniu patrí?).


Keď sme už vstúpili s autorom do vlastnej kuchyne, odcitujeme priamo z knihy:


„Médiá prešli u nás za posledné roky takým zemetrasením, že neostal takmer kameň na kameni. Paradoxným príkladom je, že z pôvodných denníkov len komunistická Pravda prežila a to vďaka tomu, že už nie je podobná sama sebe spred osemnástich rokov. Celá základňa novinárskych profesionálov, znalých remesla a novinárskej etiky, bola rozprášená. Na ich miesta nastúpili ľudia z ulice, ktorí sú ľahšie manipulovateľní, ale tiež neschopní vlastnej kreativity.“


Túto tézu autor dokladá viacerými trefnými príkladmi, pričom pasáž o jednom takomto periodiku završuje slovami: „A tak tu máme celkom novú situáciu – amatér vedie skupinu ničoho sa neštítiacich amatérov, ktorí oslovujú umelo vytvorené a ničomu sa nevzpierajúce mediálne „hviezdy“. Pôvodná idea, profesionálni novinári aj skutočné osobnosti, sú odsunuté na perifériu.“


Pre celkom novú, a pôvodne iste neželanú situáciu, má autor tiež výstižné pomenovanie: strata orientácie či súradníc a obdobie mediálneho divokého západu. Spoločným menovateľom pre túto novú situáciu nie je iba nadvláda amatérizmu, ale aj toho najprimitívnejšieho bulváru, spôsobujúceho v ľudskom, duchovnom prostredí hotovú spúšť:


„Bulvár je povolený výlov splaškov. Bulvár existuje v každej spoločnosti a vie sa, v ktorom kanále má vyhradené svoje miesto. Ešte aj seriózne „informačné rádio“ má svoju bulvárnu reláciu. Nečudujme sa však. Presne v duchu volania prírody po čo najväčšom zmnožení vlastných génov (teda v podstate informácie, hoci dedičnej) dnes vidíme masovú snahu „zvečniť sa“ takmer za každú cenu.


Je to v zhode s teóriou o „infotaimente“ ako informácií, ktorá už nemá za úlohu prinášať fakty, ale zabaviť. To znamená, že zábave je podriadený aj fakt, že nevadí, ak informácia nie je pravdivá. A to je doména bulváru. Ten je prirodzeným segmentomslobodného trhu informácií, ale práve „stratou súradníc“ sa stalo, že u nás na Slovensku sa takmer všetky médiá pokúšajú byť bulvárne alebo aspoň čiastočne z bulvárneho štýlu ťažiť. A to je choré.“


Je zrejmé, že takéto prostredie nemôže prospievať ani tým, ktorí sa chcú venovať vyšším formám slovesného umenia, kultivujúcim každodenný život jednotlivcov i kultúru celého národa:


„Spisovatelia a básnici v takomto svete nutne strácajú pôdu pod nohami. Ešte sme sa len chytili prvej základnej tehly „zmnožovacieho mechanizmu literatúry“, printových médií, a už sa nám drobí pod rukami. Naša televízia (na veľkú hanbu) literatúru ignoruje. Povinnosti i prísľuby tej verejnoprávnej sa rozplynuli „ako para nad rybníčkom“.


...Jediným útočiskom ešte ostáva Slovenský rozhlas, aj to nie je isté ako dlho. Chceli sme slobodu, máme ju. V jednom estónskom literárnom časopise to nazvali výstižne – z komunistického háremu do kapitalistického bordelu.“


Čo k týmto citáciám dodať? Hádam len ešte raz zdôrazniť, že viac-menej bulvárnymi sú na Slovensku takmer bez výnimky všetky masmédiá – tlačené i elektronické, založené na slove či na obraze. Že bulvárne metódy, spôsoby a prvky sa vzťahujú i na takzvanú politickú publicistiku a zjavne kraľujú aj v médiách, ktoré sami seba považujú za seriózne, mienkotvorné či verejnoprávne. Ak sú naozaj mienkotvorné, čiže ak naozaj formujú vkus, estetické a etické cítenie, politické názory a svetonázor občanov, je to o väčšia tragédia. Je nemenej tragické, že táto absurdita sa jej aktérmi vydáva za skutočnú demokraciu, za obranu slobody tlače, za výsostné poslanie novinára. Nejde teda o jav prirodzený, úzky a okrajový (akoby mala byť okrajovou každá anomália alebo deformácia), ale o bezbrehú záplavu, hlavný prúd. To je naozaj ťažká a zhubná choroba spoločnosti, v ktorej žijeme, to je naozaj choré.


Gustáv Murín patrí k ľuďom a autorom, ktorí si pri chodení po zemi doma i za hranicami nevšímajú iba ružové kríky, ale hnetú ich predovšetkým tŕne a bodliaky, ktoré sú v hojnom počte i tam, kde ich nečakáme a kde by nemali byť. Treba povedať, že práve takí ľudia a ich dielo bývajú pre pokrok spoločnosti a jej humanizáciu najprínosnejší. Napriek tomu, že si neraz nekladú obrúsok pred ústa, že ich kritika neraz provokuje priam tak, ako pranierované nedostatky. Platí to aj o tomto diele a jeho autorovi. Mohli by sme mu kadečo vyčítať. Napríklad pokiaľ ide o čistotu žánru, o štylizačnú precíznosť, o vypomáhanie si výrazmi, ktoré sú v slovenčine cudzorodé a majú v nej zrozumiteľnejší ekvivalent. Nezaprie takmer v nijakom texte vývojové štádia, ktorými prešiel pracovne ako človek, i ako tvorca: od vedeckého skúmania reality, zbierania, triedenia a analýzy faktov, až po snahu o ich literárne stvárnenie. Je to vidno i na takej malej ploche, akou sú naše citáty z knihy, ktoré sme volili podľa myšlienkového obsahu, a nie podľa krásy výrazov.


Nuž a o to vlastne ide. Či dávame ako čitatelia, poslucháči a diváci prednosť krasorečneniu, paľbe bezobsažných, iba city drásajúcich slov a obrazov, šikovných klamstiev, gejzírom pochybených žartíkov a pseudozábavných relácií, alebo otvorenému, priamemu a pravdivému pomenovaniu vecí a javov, ktoré vedie k hlbšiemu zamysleniu nad sebou samým, nad spoločnosťou, v ktorej žijeme, nad prostredím, v ktorom sa pohybujeme.


Preto nehľadiac na spomínané i neuvedené chyby krásy, možno najnovšie dielko Gustáva Murína privítať do rodiny tých kníh, ktoré napriek nevyhnutnej spotrebe papiera prírodu a ľudskú prirodzenosť neničia, ale prispievajú k jej kultivácii. Alebo ak chcete, prinajmenšom kladú zábrany pustošeniu ľudského myslenia a cítenia, ktorého sme denne svedkami. I to je v slovenskom prostredí, kde sa za pravdu neraz kameňuje a za klamstvo vyznamenáva, viac než dosť.

Milan HOLUB

Späť