Bocian je dávny posol dobrých správ

Slovensko, 28. 5. 2007 (Verejná správa 11/2007)

Spočiatku som si myslel, že tí chlapi, čo od skorého rána postupne prichádzali pred neuveriteľne zanedbanú trebišovskú autobusovú stanicu, kamsi cestujú. Ale keď ich bolo vari pol stovky, uvedomil som si, že sú to nezamestnaní, a predo mnou ožíva dávno zabudnutý obrázok spred fabrík v čase hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia s radmi uchádzačov o prácu pred ich bránami.

Vzápätí sa to pestré spoločenstvo roztratilo. Väčšina sa pobrala za aktivačnými žobračenkami, aby bolo na chlieb. Niekoľkí šťastnejší nasadli do áut, v ktorých si po lacnú pracovnú silu prišli tí, čo ju v ten deň potrebovali na fuškách. A zopár zvyšných mužov zapadlo do okolitých bufetov s veľmi včasnou prevádzkou a pestrým sortimentom nápojov. A že vraj človek vysmädne pri práci...

Teda, nápojové lístky v tých kioskoch boli určite bohatšie, ako bola na informačnej tabuli ponuka spojov smerom na Zemplínske Hradište. Bezradne som sa obzeral po nástupišti, aj som sa pýtal stojacich na jednotke, dvojke, trojke, či po siedmej nepôjde voľačo zo štvorky, ale akoby som hovoril inou rečou. Až keď som na dispečingu oslovil službukonajúceho, ktorý na mňa neochotne zazrel cez mobil na uchu, zistil som, že som sa nemal pýtať na Hradište, ale na Hardište, lebo na Zemplíne je to tak. Dispečer ma ako poľahky odhaleného cudzinca ešte raz o tom poučil. A mal som pocit, že aj s byľkou akejsi škodoradosti oznámil, že najbližší autobus pôjde o desať tridsať, o dve a pol hodiny, ale ak nemám nič proti prechádzke, môžem ísť linkou do Veľkých Kapušian, na rázcestí vystúpim, no a ten kúsok od hlavnej prejdem pešo.

Aj vodičovi kapušianskeho autobusu, ktorý s hodinárskou trpezlivosťou vyrovnával rožky na zinkasovaných bankovkách a ukladal ich do „buksy“ na palubnej doske, chvíľu trvalo, kým pochopil, prečo sa pýtam na samozrejmosti, ktoré sú v jeho autobuse jasné každému. Dokonca aj tým dvom Rómom s preukazom ZŤP, čo pred chvíľou odo mňa vymámili päťdesiat korún na lístok.

„Nemôžete zablúdiť. Hardište je vidieť naľavo od okresnej hradskej a z krížnych ciest nepôjdete sám, lebo ste už tretí, čo si tam kupuje lístok,“ zdôraznil šofér.

A predsa nemal pravdu. Po siedmich kilometroch sme traja pri kríži naozaj vystúpili. Aj sme prešli pár stoviek metrov peši. Tie dve ženičky sa hneď dali do reči – lebo určite nie som tunajší, keď sa pýtam, prečo je v Hradišti toľko kostolných veží, ktoré v šírej rovine vidieť doďaleka. Azda by som dostal aj odpoveď...

„Keby ste tak neleteli. Vy máte hnáty ako bocian,“ ponosovala sa staršia pani, čo viditeľne krívala a zaostávala: „Idem z nemocnice, ale už je to lepšie“, ukazovala na boľavú nohu. „Pozrite, tamto ide po mňa muž autom, naloží nás a vyloží až pred úradom.“

Aj sa tak stalo. Do Bocianopolisu ma doviezli a Hardišťania získali prvé body.

Unikát na stĺpoch

Dedinu mi ponajprv predstavil Pavel Krištof, vysokoškolák v Bratislave, ktorý pri Dunaji študuje informatiku na matematickej a fyzikálnej fakulte. Niekoľkokrát som ho videl v televízii zápalisto hovoriť o zemplínskohradištských bocianoch, ktoré počtom hniezdiacich párov predstavujú stredoeurópsky unikát. Pri prvom medzinárodnom sčítaní v roku 1934 tu narátali pol stovky bocianích hniezd, a aj keď ich je v súčasnosti aktívnych iba devätnásť, stále je to na Slovensku najviac. Bocianopolis, pod ktorým nájdete obec na internete, je tiež jeho výmysel, keď sa v roku 2005 výrazne zaslúžil o uskutočnenie projektu Nové hniezda pre bociany biele v Bocianopolise – Zemplínskom Hradišti, na ktorý získali finančnú i materiálnu podporu za štvrť milióna korún od ministerstva životného prostredia i východoslovenskej energetiky. Pavel vtedy koordinoval prekládku piatich ohrozených bocianích hniezd zo stĺpov elektrického vedenia do hniezdnych podložiek na samostatných betónových stĺpoch a výstavbu piatich nových takýchto potenciálnych hniezdísk. Vlani v auguste pred jesenným ťahom bocianov pripravili pod jeho vedením v obecnej zasadačke v centre obce na Námestí bocianov trojdňovú výstavu o tomto interesantnom brodivom vtákovi na šestnástich paneloch.

„Dúfam, že tento rok bude pre bociany lepší, ako tie minulé,“ rozhovoril sa Pavel o srdcovej téme, keď sme sa s týmto oduševneným ornitológom, členom Spoločnosti na ochranu vtáctva SOS/Bird Life Slovensko, stretli pri Kačacej fontáne na bratislavskom Šafárikovom námestí. Mal som podozrenie, že Pavel mi porozpráva všetky historky o posvätných vtákoch bohyne Héry. Mal som obavu, že obídeme všetkých tisíc osemsto štyridsať monitorovaných bocianích hniezd od najsevernejšieho v oravskom Mútnom až po to najnižšie položené v Kline nad Bodrogom. Stalo sa.

Z hĺbky vekov a výšky veží

O Zemplínskom Hradišti naši odborníci predpokladajú, že jeho pomenovanie je odvodené od hradišťa, ktoré Slovanom slúžilo na obranu pred Maďarmi. V listine Jágerského biskupstva z roku 1328 sa pri vymedzovaní obvodu panstva Trebišovského hradu a majetkov Viliama Drugetha naozaj spomína aj obec Hradyscha, čo je prvá písomná zmienka o existencii obce. Dalo by sa povedať, že si ju Drugethovci prehadzovali so Széczyovcami z ruky do ruky ako horúci zemiak vyše štyri storočia. Lenže vtedy ešte zemiakov nebolo a zrejme nebolo výnosné ani vlastníctvo obce, lebo raz jeden majestát a inokedy druhý dával tamojších nevoľníkov do zálohu stále novým pánom. Z niekdajšej prosperujúcej usadlosti známej chovom koní, dobytka, oviec, ale aj rybolovom a včelárstvom sa začiatkom osemnásteho storočia po protihabsburgských stavovských povstaniach stála obcou na pokraji zániku. Trebišovské panstvo v roku 1720 prijalo po valašských kolonistoch aj silný vysťahovalecký prúd Rusínov, ktorí sem prichádzali za úrodnou pôdou zo Svetlíc, Pčolinného, Olšinkova, Jablonky, Osadného, Habury. Tu je začiatok odpovede, prečo je v obci toľko rozmanitých kostolov. Už v roku 1796 v Hradišti postavili gréckokatolícky Kostol Nanebovstúpenia Pána. Chrám tu však majú aj pravoslávni i reformovaní maďarskí kalvíni, svoju modlitebňu má početná komunita Svedkov Jehovových a začiatkom mája tohto roku ako poslední zasvätili svoj kostol svätému Jozefovi aj katolíci. Hradište je tiež ako malý Rím a pokiaľ ide o vieru hotový Babylon. Ale to sme so starostom Jozefom Šimkom prenechali na starosť dušpastierom jednotlivých konfesií. Niekedy je však zložité takto podelené ovečky zohnať do spoločného kŕdľa. Trebárs len na futbal alebo na dajaké iné svetské podujatie. Skúste získať „salviša“ do mančaftu. A pritom sa miestnym futbalistom darí. Teda, aspoň tým mladým, ktorí sú vlaňajší majstri okresu.

Richtár Bocianopolisu

Starosta Jozef Šimko sa tomuto označeniu nebráni. Je rád, že pod týmto označením sa obec stala všeobecne známou a zapísali ju do knihy slovenských rekordov. Bezmála tridsať rokov pracoval ako rádiologický asistent na röntgenologicko-diagnostickom oddelení terajšej Fakultnej nemocnice v Trebišove. Prešiel detským, pľúcnym a napokon i onkologickým oddelením. Dôverne spoznal podoby nešťastia a bolesti i hodnotu záujmu a nádeje. Diplomovou prácou, zameranou na ochorenia horných ciest dýchacích, si rozšíril vzdelanie a stal sa vo svojom odbore špecialistom. Potom ho zlanárili na politiku.

„Nepovedal by som, že zlanárili. Dal som sa občanmi prehovoriť,“ hľadal slová do osobnej anamnézy. „Po revolúcii v osemdesiatom deviatom som neskrýval sympatie k VPN. Nemyslím si však, že v predošlom režime bolo všetko zle. Urobilo sa veľa pozitívneho a kadečo bolo dobré, len bolo treba obsekať niektoré chápadlá a mohlo sa ísť ďalej. To je iste agenda pre vrchnosť. Veľkú politiku však bez tých dolu nemožno robiť. To by si mali páni uvedomiť. Ľudia nemôžu mať pocit, že ich potrebujú len vtedy, keď sa volí.“

V rozhovore neskôr sumarizoval: „Máme všetky siete. Pred dokončením je kanalizácia, máme čističku, vodovod, plynofikáciu. Miestne komunikácie sú zlé. Pri výkopoch a budovaní prípojok sa ničia. Preskočiť to nemožno, to dá rozum. Chceme tiež prestavať nevábne objekty školy a materskej škôlky pri vstupe do obce. Deti je do tých predimenzovaných stavieb málo. Plánujeme tam ústav sociálnych služieb.“

Potom posúval Jozef Šimko debatu od plánov a projektov k obecným magnetom – bocianom a chýrnej obecnej pekárni: „Za deň upečieme aj tisíc päťsto bochníkov chleba a tritisíc kusov pečiva. Dávame prácu vyše dvadsiatim občanom. Výrobky predávame vo vlastnej predajni. Expedujeme ich po širokom okolí a trikrát v týždni aj do okresu Michalovce. To nie je produkt, ale boží dar,“ opravil sa hrdosťou v hlase. Chlebové slová som vychutnával aj s vedúcim pekárne Jánom Diladim, ktorý ma voňavo naloženou dodávkou viezol späť do Trebišova.

„Čudujeme sa, že sa vidiek vyľudňuje, ale nájdite tu prácu, ktorá by mladého, ambiciózneho človeka uspokojovala. A pritom je parciel, čo si pýtajú poľnohospodársku prvovýrobu, na rozdávanie. Slobodní odchádzajú do Trnavy, Bratislavy a dosť ich hľadá uplatnenie v zahraničí. Utekajú tam, kde je nádej. Keď ju tu nemajú, idú tam, kde je. A kde je lepší život. Mám obavu, že čoskoro bude z tejto kedysi úrodnej nížiny iba skanzen,“ ukázal gestom kamsi do nekonečnej roviny, nad ktorou krúžil párik bieločiernych vtákov.

Bociany z Bocianopolisu. Majordómovia jari. Tisícročia jej verne slúžia a poslušne otvárajú dvere k novým životom. Poslovia dobrých správ. Keby tak naozaj nosili deti! A prácu! Určite by boli posvätné – aj na Zemplíne – uvažoval som v nočnom rýchliku s rovnakým menom.

Emil SEMANCO

Späť