Udalosti po rozdelení Československa

Slovensko, 18. 6. 2007 (Verejná správa 12/2007)

V predchádzajúcom čísle Verejnej správy sme avizovali uverejnenie úplného znenia historického dokumentu, ktorý nenapodobiteľným spôsobom, miestami až do detailov popisuje atmosféru z obdobia rozbitia Československej republiky po Mníchovskom diktáte z roku 1938. Dokument, s uverejňovaním ktorého dnes začíname, obsahuje zmienky o celom rade známych i menej známych osôb, ako aj ďalšie skutočnosti vierohodne približujúce vtedajšiu dobu.

Požiadavky poľskej vlády boli vláde Republiky česko-slovenskej oznámené notou zo dňa 1. novembra 1938. Notu pre ministerstvo zahraničných vecí podpísal a odovzdal vyslanec republiky Poľskej K. Pappée. Požiadavky noty sú zakreslené na mapových prílohách podľa jednotlivých pohraničných úsekov.

Slovenská vláda v zasadnutí dňa 8. novembra 1938 do delimitačnej komisie slovensko-poľskej ustanovila za predsedu dr. Fr. Hrušovského – a z jej členov dr. Ivana Krnu, vyslanca v Prahe, ing. Jána Slávika, mjr. gen. št. Štefana Jurecha, Pavla Čarnogurského, Antona Granatiera a Milana Poláka v Čadci. Zloženie delimitačnej komisie slovensko-poľskej bolo predsedovi a všetkým členom oznámené prípisom č. 535/38 zo dňa 10. novembra 1938.

Po rozhovoroch, ktoré sme spolu s p. P. Čarnogurským mali na poľskom konzuláte v Bratislave v dňoch 9 - 12. novembra 1938 a s ing. Klinovským a po rozhovoroch s ministerským predsedom Tisom – v sobotu 12. novembra 1938 popoludní na vládnom aute cez Kláštor pod Zn. vybrali sme sa do Žiliny. V nedeľu 13. novembra zastavili sme sa na okresnom úrade v Čadci, kde čakali nás deputácie obcí, o ktorých sa hovorí v note. Potom sme sa vybrali do dotyčných obcí. To, čo sme tam videli a počuli, otriaslo celou našou bytosťou, lebo ešte nikdy nemali sme príležitosť vidieť zúfať a plakať ľudí pre svoju prítulnosť a oddanosť k svojmu slovenskému rodu a svojej slovenskej vlasti. Zastavili sme sa na fare v Skalitom, kde zišli sa zástupcovia obce a predkladali svoje žiadosti. Ľud zišiel sa v miestnosti Kultúrneho domu, kde prehovorili sme k zhromaždenému zástupu, ktorý naplnil celú miestnosť.

Po ceste zastavili sme sa ešte na farskom úrade v Čiernom, kde pohovorili sme si s miestnou inteligenciou. Potom po krátkej zastávke v Čadci vrátili sme sa do Žiliny, kde sme sa ubytovali v (str. 2) hoteli Remi. Tu sme sa stretli s p. dr. L. Hlaváčkom, ktorý zastupuje v komisii ministerstvo zahraničných vecí a s p. majorom gen. št. Št. Jurechom. Tu preštudovali sme notu poľskej vlády a hraničnú čiaru vyznačenú na mape.

14. novembra

Ráno vybrali sme sa znova do čadčianskeho kraja a navštívili sme zasa obce Svrčinovec – Skalité až po križovanie hradskej so železnicou v blízkosti poľských hraníc pri Zwardone. Tou istou cestou vybrali sa za nami niektorí experti a novinári. Po návrate do Čadce na okresnom úrade prijali sme ďalšie deputácie, ktoré v zúfalosti prosili členov komisie, aby sme ich všetkými prostriedkami chránili. Vojaci – ktorí sa vrátili pred niekoľkými dňami, vyhrážali sa nebezpečne a tvrdili, že proti Poliakom postavia sa i so zbraňou v ruke. Spomínala sa i mobilizácia čadčianskeho okresu proti Poliakom. Presvedčili sme sa, že títo ľudia sú schopní na všetko. Uspokojovali sme ich, ako sme len vedeli.

Popoludní o 16. hodine mali sme sa stretnúť s delegáciou poľskou. Všetko sme na okresnom úrade pripravili, aby rokovanie nebolo ničím rušené. Pred 16.hodinou dostavil sa na okresný úrad p. ing. Knapik, člen poľskej delegácie, ktorý nám oznámil, že delegácia poľská čaká nás v Zakopanom. Nerozumeli sme, prečo máme ísť do Zakopaného, keď delimitačná práca čaká nás vlastne na Slovensku, pri Čadci. Po dvojhodinovom rozhovore s ing. Knapikom a po telefonickom rozhovore s radcom Kwiatkovskim rozhodli sme sa do Zakopaného ísť. Domnievali sme sa, že tam bude sa konať prvá spoločná porada a preto sme zaproszenie Poliakov prijali – hoci do Zakopaného sa nám nechcelo. Nechceli sme narušiť priateľskú atmosféru, o vytvorenie ktorej nám išlo, naopak, záležalo nám na tom, aby sa rokovanie viedlo v priateľskej atmosfére, že by sme mohli získať čím viac. Večer vrátili sme sa na nocľah do Žiliny.(str. 3).

15. novembra.

Ráno o 8. hodine na dvoch autách v hustej hmle celá slovenská delegácia vybrala sa na cestu cez Oravu do Zakopaného. Po zastávke v Tvrdošíne oznámili sme z Trstenej na hranicu, aby nám nerobili ťažkosti. Cez Suchú Horu dostali sme sa na hranicu slovensko-poľskú, kde nás očakával prof. dr. Gotkiewicz s poručíkom, ktorí nás pozdravili a sprevádzali až do Zakopaného. Ubytovali sme sa v elegantnom a veľmi útulnom hoteli Carlton, ktorého majiteľkou je pani plukovníkova Dunská. Členovia delegácie zasadli k obedu a ja ako predseda vybral som sa v sprievode M. Gotkiewicza, složiť zdvorilostnú návštevu u predsedu poľskej delegácie prof. dr. Bogdana Zaborského v hoteli Marathon. Tu vo zvláštnom salónku stretol som sa i p. radcom Kwiatkowskim, ktorý bol celému rozhovoru prítomný. Po vzájomných pozdravoch omluvil som naše oneskorenie a aby Poliaci mali jasnú predstavu o nespravodlivosti a krivde, ktorej sa podľa znenia noty dopúšťajú na Slovákoch. Vyložil som im, že poľské požiadavky vyvolali na Slovensku nesmierne pobúrenie a sklamanie a stavajú všetkých slovenských polonofilov, ale najmä poslanca Karola Sidora do divného svetla. Obyvatelia dotyčných dedín necítia sa Poliakmi a za nijakú cenu nechcú do Poľska, takže sa tu pácha násilie, ktoré znemožní ďalšie budovanie priateľského pomeru slovensko-poľského. Zbadal som, že prof. Zaborski bol týmto výkladom veľmi nemilo prekvapený a radca Kwiatkovski zamračene mlčal, ako by sa mu to nepáčilo. I sám prišiel som potom do rozpakov, či reku bolo treba hneď pri prvom a k tomu ešte iba zdvorilostnom stretnutí vyrukovať takto nediplomaticky. Po krátkej návšteve vrátil som sa do Carltonu, kde som s ostatnými členmi delegácie obedoval. O krátky čas prišiel prof. Zaborski s revizitou, pri ktorej sme sa rozprávali o bežných a nudných veciach vedeckých a univerzitných. Dohovorili sme sa, že spolu s delegáciou poľskou urobíme si vychádzku na Kasprowy Wierch. Poľská delegácia prišla autokarom pred náš hotel, kde sme sa vzájomne predstavili, vysadili do autobusu a cez Zakopane dostali sme sa do Kuźnic, kde je východisko lanovej dráhy na Kasprowy W.. Cesta bola zaujíma(vá) a panovala srdečná nálada.(str. 4). Pohľad na Tatry z balkóna meteorologickej stanice bol po západe slnka veľkolepý. V hustej tme zostupovali sme dolu. Po krátkej prechádzke mestom a po krátkom oddychu vybrali sme sa do hotela Marilov na recepciu. Prijali nás naozaj skvele – ako to v Poľsku už býva. Potom nasledovala ešte spoločná večera, ktorej sa okrem členov z obidvoch delegácií zúčastnil ppl. Grabowski, ktorý bol mojím susedom. Rozhovor točil sa okolo rozličných otázok súvisiacich s vybudovaním nového Slovenska najmä so stránky hospodárskej. Pri večeri pozdravil slovenskú delegáciu prof. Zaborski, za Slovákov odpovedal som sám. V obidvoch prípitkoch zdôrazňovala sa potreba slovensko-poľskej dohody, aby nás hranice neoddeľovali ale spojovali. Po večeri presťahovali sme sa do susedného salónku, kde sa pri štamprlíkoch a čiernej káve pokračovalo v priateľských rozhovoroch a kde jednotliví slovenskí delegáti usilovali sa presvedčiť Poliakov o neoprávnenosti a nespravodlivosti ich teritoriálnych požiadaviek. Prichádzali ďalší predstavitelia verejného života v Zakopanom. Besedovanie v dobrej nálade pretiahlo sa až do 24.hodiny, kedy slovenská delegácia odobrala sa na odpočinok. Vo všetkých týchto rozhovoroch vycítili sme, že Poliaci považujú svoje požiadavky iba za nepatrné korektúry hraníc, lebo ich požiadavky mohli vraj ísť ďalej, mohli sa uplatňovať na územie Spiša a Oravy a len zakročením vlády bolo možné rozličné články a manifestácie o týchto veciach umlčať. Ale zároveň sme sa presvedčili, že v rečiach Poliakov ozýva sa obava pred nemeckou rozpínavosťou. Budú sa biť – vraveli a Slováci vraj tiež by sa mali postaviť na obranu svojho územia pri Dunaji. Inak všetko malo priateľský priebeh a dobrá nálada nebola v ničom porušená.

16. novembra.

Ráno o 7. hodine sme vstali, aby sme sa vydali na spiatočnú cestu do Čadce. Profesora Zaborského a dr. Gotkiewicza vzali sme do vládneho voza, aby sme sa ešte i po ceste mohli dorozumieť o niektorých otázkach. Rozhodli sme sa, že pôjdeme cez Javorinu a Ružomberok do Žiliny. Cesta bola krásna a krásna bola najmä Javorina, kde naša pohraničná stráž smutne sa dívala na naše autá. Po vybavení formalít prišli sme do dediny Javorina. Obloky robotníckych domov ozdobovali slovenské národné stuhy. Nad hradskou povievala čierna smútočná zástava a na jednom dome čítali sme nápis „Nedajte nás Poliakom, my sme tu Slováci.“ (str. 5). Z oblokov domov dívali sa na nás smutné pohľady uplakaných žien. I malé deti nosili národnú slovenskú trikolóru, ako by aj týmto spôsobom chceli ukázať, že všetci sú Slováci a ku Slovensku chcú patriť. Bolo nám nesmierne ťažko okolo srdca. Čoskoro sa ženy – pretože chlapi pracovali v lesoch – i deti zhromaždili okolo našich aut a s plačom nás prosili, aby sme ich Poliakom nedali, lebo oni sú Slováci, ktorí boli svojmu národu vždy verní. Jeden z chlapov dokazoval odvolávajúc sa na veliteľa miestnej četníckej stanice, že oni sú dobrí ľudia, ešte nik z nich nebol vraj trestaný – nie ako tí zlodeji z Poľska. Veliteľ četníckej stanice potvrdil, že tak dobrých ľudí, ako sú Javorinčania, je na Slovensku naozaj málo. My sme im všetko uverili, i sme im sľúbili pomoc, a práve preto bolo nám tým trápnejšie, keď sme vedeli, že v zmysle noty nemôžeme ich zachrániť. Keď sa naše auto pohlo, ozval sa strašný plač a prosby zhromaždeného zástupu. Nemohli sme povedať nič, ale v duši cítili sme hrozný odpor k práci, ktorú sme mali vykonať. Poliakom bolo veľmi trápne, že museli byť svedkami týchto vzrušujúcich scén. Ťažko sa začínal nový rozhovor – mlčali Slováci a neozývali sa ani Poliaci.

Ždiar je neobyčajne zaujímavá dedina z drevených domov. Krásny ľud, pekné zvyky, temperamentný tanec, malebný kroj – spomenul som si na ich výstup na národopisných slávnostiach v Martine 10.VII.1938. Pohraničné stĺpy boli položené neďaleko západného okraju dediny v priekope. Prof. Zaborski sfotografoval niektoré zaujímavé domy. P. notár zo Ždiaru informoval nás o miestnych pomeroch a rozprával, že obyvatelia Javoriny vyhnali poľských policajtov, ktorí pod ochranou nášho četníctva museli opustiť územie Javoriny a vrátiť sa do Poľska.

Potom cez Tatry, Spiš a Liptov pokračovali sme v ceste do Žiliny. Cestou obdivovali sme prírodné krásy stredného Slovenska. Naše auto uháňalo 100 – 120 km rýchlosťou, takže na zatáčke pred Sučanmi dostali sme smyk a len čo sme sa nedostali do Váhu. O 14. hodine boli sme v Žiline, kde sme sa neobedovali a čakali sme na príchod ďalších členov slovenskej a poľskej delegácie, ktorí s hodinovým oneskorením došli do hotelu Remi a tiež sa naobedovali.

Požiadal som predsedu poľskej komisie, aby sme hneď popoludní na spoločnej porade porokovali o interpretácii noty a o programe prác v teréne (str. 6). Mal som dojem – a to už od Zakopaného- že Poliaci veľmi neochotne chcú nás oboznámiť so svojimi požiadavkami. Jednako zišli sme sa v miestnosti hotelu Remi, kde som niekoľkými slovami pozdravil na slovenskej pôde poľskú delegáciu a požiadal som prof. Zaborského, aby nám ako predseda poľskej delegácie podal výklad o tom, ako oni interpretujú jednotlivé body poľskej noty. Boli sme zvedaví, či sa hraničná čiara, zakreslená do našich máp podľa príloh, pripojených k note, bude zhodovať s hraničnou čiarou, ktorú si nakreslila do mapy poľská delegácia. S prekvapením sme zistili, že medzi našou a poľskou hraničnou čiarou je v niekoľkých prípadoch značný rozdiel, ktorý proti zneniu noty zvyšuje poľské požiadavky. Rozdiel v hraničnej čiare možno zistiť podľa kresieb.

1.) Takáto značná odchýlka je predovšetkým v úseku Čadce, k(d)e Poliaci od Dejovky (miestna časť Čadce) nedržia sa noty a nevedú hraničnú čiaru cez bod, ktorý má ležať na juh od rozvidlenia železníc Jablunkov – Čadca, Čadca – Zwardoń a zároveň od rozcestia, ktoré je v tej istej výške. Tento bod podľa jasného znenia noty má ležať vo vzdialenosti 1 km od rozcestia a od rozvidlenia železníc. Miesto toho Poliaci zakreslili do svojej mapy hraničnú čiaru tak, že zostupuje od Dejovky do doliny Milošovky a touto dolinou schádza až ku stanici v Čadci, pretože podľa náhľadu poľských železničných odborníkov Poliaci potrebujú časť tejto stanice, aby mohli obidve železnice používať. Odvolávali sme sa na znenie noty a protestovali sme proti takémuto zvyšovaniu požiadavkov. Vyvinula sa potom diskusia o ďalšom úseku hraníc, kde bolo treba objasniť niektoré pojmy a niektoré nejasnosti noty.

2.) V úseku Javoriny viedli Poliaci hraničnú čiaru nepresne a zakreslili ju viac na východ, než ako pripúšťa nota. Poľská hraničná čiara približuje sa tu k západnému okraju dediny Ždiaru, čo je v protive s notou. Upozorňovali sme na túto odchýlku a protestovali sme proti tomu.

3.) Najväčšmi nás prekvapila hraničná čiara, ako si ju zakreslili Poliaci v úseku cestu dunajeckej. Tu Poliaci nakreslili novu hranicu tak, že prechádzala nad sev. okrajom Sp. St. Vsi, Lechnice, zaberá pre Poľsko Smerdžonku a Lešnicu, aby sa dostal do Poľska celý národný park a ešte celý kataster obce Lešnica. To je, pravda, hrubé porušenie noty a veľmi kategoricky sme sa proti tomu ohradzovali. V debate, ktorá sa vyvinula, argumentovali Poliaci s tou cestou tak, že hranicu nemožno viesť popri ceste. Keď sme proti tomu (str. 7) dôvodili hospodárskymi záujmami celého sp. st. veského okresu, odložila sa diskusia na neskorší čas.

Pretože ďalšie požiadavky znamenajú skutočne iba nepatrné hraničné korektúry, vzali sme ich na vedomie a tým sa rozhovor o týchto veciach skončil. Zároveň sme sa dohodli, že nasledujúceho dňa o 8. hodine ráno cez územie okupované Poliakmi prídeme na Biely Križ na hraniciach moravsko-sliezsko-slovenských, kde sa už dnes večer ubytujú Poliaci. Zídeme sa na Malom Polome, odkiaľ začneme s prácou v teréne.

Po odchode Poliakov zišla sa slovenská komisia na schôdzu, kde sme sa dohovorili, že p. Čarnogurský ihneď odcestuje do Bratislavy, aby informoval slovenskú vládu o výsledkoch nášho rokovania s Poliakmi a aby si vyžiadal presné inštrukcie pre náš postup v ďalšom rokovaní. Zároveň dr. Hlaváček poslal telegrafickú správu ministerstvu zahraničia a zároveň vyžiadal si pôvodné mapové prílohy k note, aby sme mali spoľahlivý úradný výklad noty.

Boli sme znechutení – ale odhodlaní k neústupnosti a predvídali sme, že rokovanie bude narážať na ťažkosti.

Naši a poľskí železniční odborníci zídu sa zajtra v Čadci, aby si v samom teréne preštudovali otázku železničnej trate a možnosť jej spojenie z Čierneho.

17. novembra.

Zo Žiliny vybrali sme sa do Čadce, aby sme podľa dohovoru s Poliakmi pokračovali v ceste na Biely Križ. V Čadci nás presvedčovali, že na Biely Križ môžeme dostať i cez Turzovku, pretože auto vyjde až k hotelu. V Turzovke sme sa stretli s naším četníckym oddielom, ktorý nás mal v týchto terénnych prácach sprevádzať. Tu sa ku mne prihlásil J. Balošák, môj bývalý žiak a tu som sa stretol tiež so strážmajstrom Markovičom, ktorý na našom ústave robil skúšky z nižších tried, aby sa mohol dostať k četníctvu. Dostali sme niekoľkých sprievodcov, ktorí poznajú terén a vybrali sme sa na cestu.

Čoskoro sme sa presvedčili, že jazda autami po rozmoknutých cestách je nemožná a preto pokračovali sme pešky až na Biely Križ. Bolo 11. hodín, keď sme sa zastavili v hoteli Baron. Tu sme sa zohriali slivovicou a občerstvili srňacím gulášom. Vtedy dorazila sem i poľská delegácia, ktorá tiež nasledovala náš príklad. Potom spoločne odišli sme na Malý Polom, kam sme sa dostali asi po hodinovej ceste. [V reštaurácii stretli sme sa s našou vojenskou hliadkou na čele s nadporučíkom, ktorý študoval v Trnave.]

Pod malým Polomom stretli sme sa na hranici slovensko-sliezskej s podplukovníkom Czervińskim, s ktorým sme (str. 8) vyšli na štít Malého Polomu, kde po dlhej diskusii medzi naším expertom škpt. Traubom a poľskými delegátmi určil sa prvý bod, od ktorého bude vychádzať nová hraničná čiara slovensko – poľská. Na temeni M. Polomu bola poľská vojenská stráž v sile jednej čaty. Poručík veliteľ tejto stráže hlásil sa ppl. Czervińskému, ktorý dal poručíkovi rozkaz, aby strážnu službu na hraniciach vykonávali v priateľskom duchu, aby k nijakým incidentom nedošlo.

Pplk. Czerwiński bol za celých 5 rokov vojenským atašé v Prahe. Rozpráva dosť dobre po česky a bol i na Slovensku už viac raz, bol raz i v Bratislave prednášal o Pilsudskom. Zaujímal sa o Slovensko, o hlavné mesto Slovenska a spomínal svoj srdečný vzťah k Slovensku.

Ďalej sme sa prešli po Malom Polome, lesnou cestou pod Polom, aby sme určili ďalší priebeh hranice. Tu na kóte 951 sme sa dohodli, že na tomto mieste sa zasa ráno o 8. Hodine stretneme. Potom už za súmraku, v hmle a tme vracali sme sa zpiatky na Biely kríž. O 18. hodine unavení a premočení dostali sme sa do hotelu Baron. Občerstvili sme sa čajom a potom po štúdiu katastrálnych máp, dohodli sme sa s členmi poľskej delegácie, že pri vytyčovaní novej hraničnej čiary budeme postupovať tak aby sa brali do povahy hranice katastrov, najmä aby menšie súkromné hospodárske plochy neboli novou hranicou ešte väčšmi rozbíjané.

M. Gotkievicz zablúdil v lese a len neskoršie našiel nás v hoteli. Tu sme prenocovali.

18. novembra.

Škpt. Traub o 6. hodine na chodbe hotelu zaintonoval melódiu vojenského budíčka. Ťažko sa vstávalo, pretože boli sme unavení. Po raňajkách vydali sme sa na cestu pod Malý Polom. Poliaci mali ísť za nami na voze, ale museli tiež pešo, pretože jazda nebola možná. Na určenom mieste sme zachvíľu čakali a potom po vode, snehu a blate hľadali sme tie body v teréne, ktoré podľa včerajšieho dohovoru bolo treba označiť ako body novej hranice poľsko-slovenskej. Podľa týchto bodov nová hraničná čiara má sa tiahnuť vo vzdialenosti 400 až 1200 m od starej hraničnej čiary, takže pásmo lesa, ktoré pod hrebeňom strácame v prospech Poľska len na niektorých miestach presahuje šírku 1 km a na mnohých miestach približuje sa k starej hranici (str. 9) až na vzdialenosť okolo 300 m. Usilovali sme sa, aby dľa možnosti všetky osady, ktoré sú rozhádzané po celom tomto okolí, ostali i naďalej na slovenskej strane. Treba konštatovať, že jednanie o týchto veciach nenarážalo na ťažkosti zo strany poľskej delegácie. Miestni lesníci a úradníci lesnej správy svojimi cennými informáciami a znalosťou miestnych pomerov preukázali nám veľmi cenné služby.

Počas týchto prác pohybovali sme sa zväčša po hrebeni a po doterajšej hranici sliezsko-slovenskej, len v niektorých prípadoch schádzali sme dolu na svah, aby sme si v teréne našli a označili zistené hraničné body. Neoddávali sme sa nijakej sentimentalite, ale jednako vyvolávalo v nás neobyčajne divný dojem, keď robotníci zaťali do stromu, ktorý doteraz spokojne a nerušene stál na slovenskej pôde, aby od týchto čias rástol na území, ktoré pripadne Poľsku. Zdalo sa nám, že i ten strom cíti, že sa nám i jemu deje krivda, ktorá volá po spravodlivosti a pomste. To zarúbanie do živého stromu bolelo nás ako rana do nášho vlastného tela. Bolo to smutné, trápne a bolestné – a my museli sme sa prizerať týmto operáciam a dávať k nim súhlas, aby sme vyhoveli zneniu noty. V plnej miere sme si uvedomovali nevďačnosť úlohy, ktorú s bôľom v srdci a so zaťatou päsťou a jednakou bez prejavu nepriateľstva musíme vykonávať.

Strážmajster Rapko, dobrý Slovák zo Sv. Kríža nad Hronom, ktorý nás tiež v četníckom oddiele sprevádzal, stál v pozadí, keď na lesnom prieseku vysekávali Poliaci takýto znak na smrku. Stál nepohnute, díval sa na túto prácu a hoci zúrivý hnev sálal mu z očú a hoci celý výraz jeho tváre prezrádzal hrozné odhodlanie, jednako ani sa nepohnul, ale zdálo sa, že v každom okamihu strhne pušku z pleca a pobije všetkých, ktorí takýmto spôsobom trhajú kus slovenskej zeme. Pozoroval som jeho postoj a jeho výraz a zdalo sa mi, že v tomto statočnom mladom slovenskom četníkovi dostáva svoj výraz všetko, čo cítime my a čo cíti celý náš národ, ktorý vo svojej bezmocnosti nedá sa zlomiť ani najväčšej bolesti, ale má pevné odhodlanie biť sa proti každému a za každých okolností za svoju budúcnosť.

Kraj, ktorým sme prechádzali, je krásny – odtiaľto otvára sa nádherný pohľad do dolín, v ktorých ako teplé hniezda čupia chudobné domčeky chudobného kysuckého ľudu. Krásna je naša domovina a drahý je nám ten slovenský ľud, ktorý napriek všetkej biede zrástol s tou slovenskou zemou. (str. 10)

(Pokračovanie nabudúce)

Jozef ŠIMONČIČ

Späť