Manipulovanie verejnosti novinármi

Slovensko, 18. 6. 2007 (Verejná správa 12/2007)

Konečne! – vydýchne si nejeden z čitateľov, keď si prečíta podtitulok o tom, že aj z radov novinárov sa niekto odhodlal prehovoriť o ich práci kvalifikovane a bez zastierania pravého stavu vecí. Stačí sa však iba letmo pozrieť na obrázok knihy, na ktorú vás chceme upozorniť a zistíte, že je to, žiaľ, príliš ďaleko od nás, až za oceánom.

Knihe Bernarda Goldberga, ktorá v českom preklade vyšla už dávnejšie (Jak novináři manipulují, Vydavateství Ideál, Edice Dějinné zvraty a souvislosti, Praha 2005, 227 strán), však stojí za to venovať pozornosť v čase, keď na Slovensku na seba narážajú dva prúdy. Jeden prúd predstavuje rozhorčenie až znechutenie čitateľov a divákov z neobjektívnosti a bulvárnosti médií. Do neho patrí i úsilie vlády aspoň čiastočne čeliť zneužívaniu slobody slova médiami úpravou príslušnej legislatívy. Druhý prúd predstavujú samotní novinári (s výnimkou skutočných profesionálov), ktorí veľmi hlasno a dotknuto aj cez svoju stavovskú organizáciu toto úsilie označujú za obmedzovanie demokracie a slobody slova. A týmto opäť verejnosť zavádzajú, vydávajúc následok za príčinu, dokonca aj s pomocou zo zahraničia povolaných expertov.

Ak si niektorí zahraniční experti naozaj mýlia príčinu s následkom, dá sa to ešte pochopiť, lebo posudzujú našu realitu zvonka a sprostredkovane. Od našich novinárov je to ale jeden z vrcholov pretvárky alebo aj neznalosti princípov a priameho popretia podstaty svojho povolania. Po ich dlhoročnom neprofesionálnom správaní, ktorého korekcia prakticky neexistuje alebo je neúčinná, to ani neudivuje. Aj o mediálnych pracovníkoch na Slovensku veľa napovedá motto knihy: „Pokiaľ ide aroganciu, moc a nedostatok zodpovednosti, sú novinári zrejme jediní ľudia na tejto planéte, vedľa ktorých právnici vyzerajú ako dobráci.“

Raz tragédia, inokedy fraška

O čom americký televízny reportér s tridsaťročnou praxou, viacnásobne ovenčený prestížnymi cenami, vlastne píše?

Jednoducho o tom, že mnohí americkí novinári tendenčne skresľujú správy, informácie a reportáže v duchu svojho liberálneho politického presvedčenia: „Stačí, keď si pustíte televíziu, a dôkazy ležia pred vami. Nestáva sa to každý večer a v každej reportáži, ale stáva sa to príliš často a v príliš mnohých reportážach, najmä keď sa týkajú sociálnych a kultúrnych otázok našej doby.“ To isté a ešte vo väčšej miere platí o spravodajstve a moderovaní, pri ktorom si novinári počínajú „skôr ako reklama na liberálne myšlienky, a nie ako objektívni žurnalisti“. Pochopiteľne, že si túto tendenčnosť tí bystrejší nemôžu neuvedomovať, a tí poctivejší občas medzi štyrmi očami ju aj priznajú. Lenže s dodatkom, že na verejnosti toto priznanie rozhodne poprú. A každý, kto s touto pravdou vyjde von, stane sa zradcom, najväčším nepriateľom nielen novinárov, ale samotnej slobody slova. Lebo oni jediní sú poslední arbitri, jediní spravodliví a neomylní. Len oni si môžu pokojne robiť so slovom čo chcú, urážať a obviňovať kde-koho, zatiaľ čo obrana proti nim a ochrana iných, akákoľvek kritika na ich adresu, nie je racionálna, oprávnená, prípustná. Denne rozdávajú rany na všetky strany, ale nevedia žiadnu prijať – ak sa k nej niekto v záujme spravodlivosti nakoniec odhodlá.

Nepripomína vám to reakcie našich novinárov na kritiku ich politickej zaujatosti, tendenčnosti a neprofesionality, ktorej sme denne svedkami? Navyše konanie našincov sa nápadne podobá na správanie mnohých kádrov minulého režimu, ktorí každú kritiku ich osobných necností okamžite vydávali za útok proti režimu samotnému. Dnešné novinárske kádre bez ohľadu na to, či narýchlo vzišli z nových pomerov, alebo sa formovali v predchádzajúcom období, postupujú rovnako. Takmer vo vzácnej zhode si privlastňujú demokraciu a slobodu slova ako súkromný majetok len pre seba, páchajú na svojich spoluobčanoch to isté zlo a robia v domnelej sebaobrane presne to isté, čo na minulosti najviac odsudzovali a odsudzujú! Nič nové pod slnkom, vrátane skutočnosti, že dejiny sa raz opakujú ako tragédia, po druhý raz ako fraška.

Čo vedia milióny divákov

Tragikomickú situáciu, do ktorej sa Bernard Goldberg dostal svojim kritickým článkom uverejneným 13. februára 1996 vo Wall Street Journalu, opisuje po trochu nadľahčenom úvode takto: „Porušil som omertu, posvätný zákon mlčania, ktorým sa riadi život a smrť ako mafiánskych bossov, tak novinárov. Povedal som nahlas to, čo vedia milióny divákov po celej Amerike a na čo si už roky sťažujú, a síce že Dan, Peter a Tom a množstvo ich pešiakov podávajú správy prifarbené, že sú liberálne zaujatí, a že je to pravda bez ohľadu na to, ako vehementne to novinárske televízne hviezdy popierajú.“

Prvé odstavce článku, ktorými privolal búrku na svoju hlavu, zneli:

„Existuje rad dôvodov, prečo sa na televízne správy díva stále menej ľudí, a som stále viac presvedčený, že jedným z nich je i skutočnosť, že nám naši diváci proste nedôverujú. A majú na to dobré dôvody.

Starý argument, že veľké televízne stanice a iné „mediálne elity“ sú liberálne orientované, je tak očividne pravdivý, že už takmer nemá zmysel o ňom diskutovať. Nie, neschádzame sa v tmavých zákutiach a nesnováme plány, ako naše správy skresliť. Nie je to totiž nutné. Pre väčšinu reportérov je to celkom prirodzené.“

Prirodzenou sa stáva potom i reakcia diváka, ktorý sa od takéhoto spravodajstva i od samotnej televíznej stanice začína odkláňať. V Amerike to znamenalo i príklon k rozhlasu, ktorý poskytoval vyváženejšie a objektívnejšie spravodajstvo. A najmä, že spolu s poklesom sledovanosti oficiálnych médií narastal počet ľudí, čo vyhľadávali „alternatívne“ formy výmeny informácií a poznatkov.

Jedna z pasáží knihy opisujúca stav v americkej televízii je s malými obmenami opisom toho, čo sa začalo diať i v našej verejnoprávnej televízii, keď pred pár rokmi bol do jej čela postavený prišelec z komerčnej sféry. Posúďte sami:

„Televízia znamená po väčšinu času púhe rozptýlenie... Ohavné seriály sledujú milióny divákov, zatiaľ čo dobré knihy si kupujú len tisíce. V „zábavnej kultúre“ predstavuje zábavu i spravodajstvo. Predovšetkým miestne správy sú v poslednom období len znáškou balastu, moderátorka Barbie a moderátor Ken hovoria napospol samé hlúposti, ale obom to pritom ako dvojici veľmi sluší. A pretože televízne správy s každým rokom strácajú divákov, vedenie televízie a redaktori vymýšľajú najrôznejšie spôsoby, ako si udržať aspoň tých zostávajúcich. Domnievajú sa, že na to postačia kozmetické úpravy, a tak menia design štúdia alebo grafiku, prípadne sa rozhodnú, že moderátor nebude uvádzať správy posediačky, ale postojačky. Zaraďujú viacej príspevkov na populárne témy. Prešpikujú spravodajské relácie reportážami o nezvestnej stážistke Chandre Levyovej a snažia namiešať divácky úspešný koktail v pomere jedna stratená študentka ku desiatim sexuálnym škandálom.“

Samotné názvy jednotlivých kapitol Goldbergovej knihy napovedajú veľa: Novinárska mafia, Odveta Veľkého Dana, Cisár je nahý, Epidémia strachu, Myslel som, že našou úlohou je hovoriť pravdu, Najdôležitejšia správa, ktorú ste v televízii nikdy nevideli, Nenávistná reč liberálov – a tak ďalej. Dohromady ide o pätnásť kapitol, ktoré dopĺňajú dve prílohy dokumentov a v ktorých nájdeme takisto nielen pre Ameriku výstižné titulky: Televízne stanice strácajú kontakt s realitou, Moderátorské hviezdy nevedia o čom hovoria.

Beznádejne vzdialení od reality

Čím dlhšie čítate knihu amerického autora, tým viac sa zdá, že popisuje situáciu i na Slovensku a nielen kdesi za oceánom. S niekoľkými rozdielmi.

Po prvé, Goldberg hovorí o liberálnej zaujatosti, pričom v USA je tento smer označovaný za ľavicový. Keď píše o politickej predpojatosti spravodajstva a žurnalistiky, má na mysli jednoznačnú prevahu ľavicovej (liberálnej) ideológie a ľavicovú predpojatosť. „Toto je jeden z najväčších problémov televíznej žurnalistiky s vysokou sledovanosťou: jej elity sú beznádejne vzdialené od reality obyčajných Američanov. Ich priatelia sú liberáli ako oni. Vyznávajú rovnaké hodnoty ako oni. Takmer všetci majú rovnaký názor na veľké otázky dnešnej spoločnosti: potrat, regulácia vlastníctva zbraní, feminizmus, práva homosexuálov, životné prostredie a modlenie sa v školách. Po nejakom čase sa začnú domnievať, že všetci civilizovaní ľudia musia rozmýšľať rovnako ako oni a ich priatelia.“ Libnerálni novinári a intelektuáli v Amerike (ľavica) si teda spravidla nepriznávajú a často ani neuvedomujú, že horlia za určitý politický názor. Priznávať to rozhodne nemôžu, keďže ako novinári sa hrdia tým, že prinášajú objektívne, presné a politicky nezaujaté informácie, komentáre a reportáže. Preto svoj liberálny (ľavicový) názor stotožňujú s jediným správnym, rozumným a objektívnym názorom na svet – a takto politicky indiferentne ho aj pomenúvajú. Slovne vyznávajú otvorenosť, fakticky sa správajú pokrytecky a zamieňajú pojmy – aby verejnosť zmiatli a získali pre svoje ciele. Ale to sme už pri tom, čo je totožné aj so slovenskou realitou. Zatiaľ čo tu chceme poukázať predovšetkým na odlišnosť obsahu pojmov, ktorá by mohla slovenského čitateľa pomýliť.

Na Slovensku ide totiž o jednofarebnosť politickej zaujatosti novinárov v zmysle pravicovom. Predmetom výsmechu, odsudkov, hriechom, ba priam zločinom je u nás ľavicový názor, ktorý v celorepublikových médiách takmer nevidieť a nepočuť, hoci demokracia je založená na rovnováhe a rovnocennosti rôznych názorov práve tak, ako je založená na pluralite politických strán uchádzajúcich sa o priazeň občanov.

Väčšinový názor bez zastúpenia

Po druhé – a to z uvedených citátov tiež vidno – Goldberg ako dlhoročný televízny reportér píše a uvádza príklady výlučne z oblasti televízneho spravodajstva a žurnalistiky. Zatiaľ čo na Slovensku jednofarebná politická či ideologická zaujatosť novinárov je príznačná (až na nepatrné výnimky) pre všetky celoštátne masmédiá bez rozdielu: v prvom rade tlačené, rovnako televízne, ale aj rozhlasové. Pravdaže, ide o paradox, akési obrátenie reality na hlavu. Pretože slovenské obyvateľstvo z historického hľadiska i z hľadiska mentálneho vždy zastávalo a zastáva skôr umiernenejšie, prípadne ľavicovejšie pozície – nie zúrivo pravicové, ktoré získavajú navrch v dnešných médiách. To sme ale zasa u spoločných znakov s americkou publicistikou. Pretože ani tam novinármi vnucované názory nezodpovedajú zmýšľaniu väčšiny obyvateľstva. Naopak, ako na konkrétnych príkladoch Goldberg ukazuje, väčšina Američanov zastáva skôr opačné názory a postoje. „Táto väčšina však nie je v televíznych štúdiách zastúpená“, píše doslova.

Možno vari výstižnejšie definovať i realitu slovenského mediálneho prostredia, v ktorom pôsobia jedinci nerešpektujúci a zrejme ani nepoznajúci život, mienku a postoje väčšiny nášho obyvateľstva? Ako by aj mohli, keď množstvo svojho času strávia behaním z redakcií na úrad vlády a späť, naháňajúc sa za politikmi a ich škandalizovaním, aby svojim chlebodarcom zvyšovali zisky. To veru nie je beh na veľmi dlhé trate a počas týchto šprintov naozaj nemôžu zo života jednoduchých ľudí veľa spoznať, ani ich počuť a pochopiť. Varia sa vo vlastnej šťave, v úzkom a uzavretom kruhu vlastníkov médií a rovnako monotónne zmýšľajúcich súputnikov. I preto každý, kto im vstúpi do cesty s iným názorom, nebodaj voči ich práci kritickým, sa stáva nepriateľom, na ktorého usporadúvajú honbu. Samozrejme, že pod ušľachtilejšou, maskujúcou zámienkou obrany slobody slova a uplatňovania práva občana na informácie. Proste, začínajú sa správať podobne ako naozajstná mafia.

Podobnosť novinárskej mafie s tradičnou mafiou si Goldberg v Amerike podľa vlastných slov po prvý raz uvedomil pri sledovaní seriálu o jednej z mafiánskych rodín: „Vtedy som si začal všímať, že spôsob, akým mafiánski bossovia zachádzajú s ľuďmi, sa nijako neodlišuje od toho, čo uplatňujú novinári vo veľkých televíznych staniciach. ...čím dlhšie som sa díval, tým sa mi spoločné rysy medzi mafiou a médiami zdali zrejmejšie.“ Vzápätí sarkasticky dodáva: „Týmto, aby bolo jasné, nechcem mafiánov nijako uraziť.“

Súmrak médií i demokracie

Bernard Goldberg publikoval svoj kritický článok o médiách, na ktorý jeho kniha nadväzuje, pred jedenástimi rokmi, čiže zachycuje americkú realitu ešte hlbšie do minulosti. To znamená, že americkí novinári sa prepracovali k ako-tak kritickému pohľadu na svoju prácu po dlhých rokoch manipulácie s verejnou mienkou. Bolo by smutné, keby slovenské obyvateľstvo a správa vecí verejných mala trpieť politickým a duchovným diktátom novinárov tiež desaťročia. Ak je história učiteľkou života, potom je lepšie učiť sa na chybách druhých, ako na vlastných. Zatiaľ sa nezdá, že by sme to vedeli.

Tak či onak, Goldbergovu knihu by si malo prečítať nielen čo najviac občanov a politikov, ale najmä tí, o kom kniha je – novinári. Hoci aj úvodné slovo od Petra Hájeka je napísané s typicky pravicovým zafarbením, takmer bez výhrady možno súhlasiť so slovami, ktorými definuje Goldbergovu knihu úplne na záver:

„Hoci tak nie je myslená, je o súmraku médií. Tie však nie sú vytrhnuté z kontextu tendencií svojej doby, fungujú skôr ako viditeľný vred, púhy symptóm hlboko ukrytej zákernej choroby, ktorá má potenciu infikovať aj nás, čitateľov, poslucháčov a divákov, občanov dosiaľ ešte slobodných demokracií. Som presvedčený, že sa súmrak nemusí premeniť na noc, že tento systém má stále ešte dostatok samočistiacich mechanizmov, aby nákazu premohol. Pokiaľ sa ale mýlim a médiám v pôvodnom slova zmysle začína zvoniť hrana, potom sa nepýtajme, komu zvoní.“

Milan HOLUB

Späť