Musíme uviazať kapitalizmus na reťaz

Slovensko, 26. 6. 2007 (Verejná správa 13/2007)

Pod názvom Zachraňte kapitalizmus!, s podtitulkom – Reformní balíček vlády v širších souvislostech. Europou obchází strašidlo chudoby – uverejnil český denník MF Dnes č. 87/2007 stať, ktorej autorom je Petr Robejšek (59), absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, dnes analytik a riaditeľ Inštitútu pre politiku a hospodárstvo v Hamburgu. Stať po preložení do slovenčiny publikujeme s vlastným redakčným titulkom a medzititulkami.

Skoro každý piaty Európan je chudobný alebo mu chudoba bezprostredne hrozí. Na pokraji biedy je takmer sto miliónov ľudí. Dvaja z troch Európanov sa boja, že ich deti sa budú mať oveľa horšie, než oni sami. Čudná vec, veď európskemu hospodárstvu sa darí skvele, exporty rastú a burza láme rekordy. Zároveň však klesajú reálne mzdy, stúpa nezamestnanosť a rastú rozdiely v príjmoch medzi bohatými a chudobnými. Priemerné reálne mzdy v Nemecku, najsociálnejšom trhovom hospodárstve Európy, stagnujú od roku 1992. Nie však u všetkých. Príjmy desiatich percent najbohatších sa zvýšili o sedem percent a šesťstopäťdesiat superbohatých Nemcov má o tridsať percent viac. U chudobnejších vrstiev obyvateľstva však reálne mzdy poklesli.

V Európe síce vznikajú pracovné miesta vo sfére služieb, ale zanikajú klasické robotnícke a poľnohospodárske profesie, nehovoriac o pracovných príležitostiach pre menej kvalifikovaných. Vzdelávanie už dávno nie je iba možnosť rozvíjať svoje schopnosti, ale najmä nevyhnutnosť držať krok. Okrídlený výrok o celoživotnom učení znie ako rozsudok na doživotné učenie sa a zvyšovanie hranice penzijného veku ukazuje, že i práca bude onedlho na doživotie. A stále to ešte nie je dosť.

Desiatky rokov zaručoval sociálny systém, orientovaný na pracovnú silu a hospodársky rast, sociálne istoty, blahobyt a politickú stabilitu. Až prišla globalizácia, odišiel komunizmus a začalo sa odsávanie pracovných miest do Číny, Indie a inde. Vo svete sú milióny ľudí, ktorí túžia po blahobyte a sú ochotní pracovať podstatne dlhšie a za podstatne menej než Európania alebo Američania. Ako obstáť proti týmto „vyhladovaným“ Aziatom? – kladú si otázku vlády rozvinutých krajín. Keď sa im nepodarí znížiť náklady na sociálny systém, zvýšiť produktivitu výroby a prilákať investorov, nedokážu ubrániť svoj vysoký podiel na svetovom blahobyte.

Požieranie zákazníkov

Počas dlhých desaťročí boli zdrojom ziskov investorov nové druhy tovarov. V posledných dvadsiatich rokoch sa to radikálne zmenilo. V dôsledku celosvetovej konkurencie nemožno presadiť vyššie ceny. Dnes nie je zdrojom zisku výrobok, ale skôr samotná výroba. Najľahšie sa dá ušetriť prepúšťaním drahých pracovných síl, ale takto nezamestnanosť v rozvinutých krajinách rastie. Objednávku dostane najlacnejší producent na svete. To znamená, že jednoduchá práca nemôže byť u nás zaplatená lepšie ako v Číne. Výrobky sú zavše lacnejšie, ale zároveň klesajú mzdy a zanikajú pracovné príležitosti. Rozpínavý kapitalizmus požiera svojich najlepších zákazníkov.

Nemecko je síce majstrom svete v exporte, ale i tam vytvára dve tretiny hrubého národného produktu domáci dopyt, iba jedna tretina vzniká vývozom. Keď sa pracovné príležitosti pre domácich obyvateľov porúčajú do lacnejšej cudziny, pre všetky tie lákavé produkty budú chýbať zákazníci.

Nekonečná expanzia do miest, kde možno vyrábať ešte o chlp lacnejšie, vedie priamou cestou i k našim reformám. V súťaži o investície môže rovná daň prospieť. Čo však, ak sa možnosti zisku, ktoré rovná daň poskytuje, vyčerpajú? Čo keď rozpínavý kapitalizmus vysrkne aj túto ustricu a bude si pýtať prídavok? Ešte nižšie dane a viac nezamestnaných?

Trhový model je nekonečné hľadanie maximálnej efektívnosti a minimálnych nákladov. Jeho hrozivá účinnosť nikdy nezoslabne. Ešte pred historickým okamihom – pred dvomi desaťročiami – to napriek tomu fungovalo bez komplikácií. Kapitalizmus ponúkal ľuďom stále nové konzumné lákadlá. Časť kapitálu najbohatších spoločností blokovali výdavky na studenú vojnu a ziskuchtivosť investorov držala na uzde politická hrozba reálneho socializmu, ktorý proklamoval, že má lepší model.

Virtuálne peniaze

Počas studenej vojny a súperenia spoločenských systémov stelesňoval kapitalizmus právo na vlastníctvo – bol výrazom slobody a ľudských práv. Po páde železnej opony sa demokracia a trhové hospodárstvo presadili ako víťazné duo. Demokracia si aj potom zachovala svoju pomalú premýšľavosť či komótnosť pri hľadaní politicky najschodnejších riešení, kapitalizmus však ostro odštartoval. V postkomunistickom svete nič nebráni globálne hľadať miesto maximalizácie zisku a nehrozí už ani politická alternatíva socializmu.

Postkomunistický kapitalizmus sa radikalizoval a zhustil na svoju najzákladnejšiu podobu – zisk. Produkcia peňazí zatieňuje vytváranie hospodárskych hodnôt. Čo to znamená? Svetový hrubý národný produkt, teda hodnota všetkého vyprodukovaného tovaru a služieb, predstavuje 45 biliónov dolárov. V akciách, dlžobných úpisoch a investičných fondoch na suroviny, nehnuteľnosti a podiely vo firmách však rotuje ďaleko cez sto biliónov dolárov, to sú žetóny v špekulatívnej rulete. Hodnota týchto virtuálnych peňazí je takmer trikrát vyššia, než hodnota skutočne vyrobeného tovaru. Po svete sa teda túlajú stovky virtuálnych miliárd, ktoré sa chcú zhodnocovať okamžite a maximálne. Túto bezbrehosť moderného kapitalizmu dokresľuje skutočnosť, že i burzy operujú ako akciové spoločnosti a kupujú iné burzy. Nie sú iba ihriskom, ale súčasne i hráčom. Funkčná rovnica kapitalistického hospodárenia dnes znie inakšie ako predtým: Zisk už nestačí, cieľom je maximálne možný zisk v minimálnom čase.

Bez práce, bez perspektívy

Divoký prúd nespútaného kapitalizmu mieri k najvyššiemu zúročeniu, strháva so sebou stále viac sociálnych istôt a ohrozuje stabilitu spoločnosti. Dôsledkom nespútaného kapitalizmu je presýpanie príjmov zamestnancov do rúk vlastníkov kapitálu. Hospodárstvu ako celku sa pritom môže istý čas celkom dobre dariť. Lenže, keď je nám zima, nezáleží na tom, koľko ukazuje teplomer. Keď máme odliv v peňaženke, nepresvedčia nás pozitívne hospodárske štatistiky o opaku.

Ľudí, ktorí prišli o prácu, perspektívu a neraz aj o strechu nad hlavou, takáto situácia ženie do ulíc. Európu obchádza nielen strašidlo chudoby, triumfovať by mohol i Karol Marx. Logika trhu je totiž neúprosná aj vtedy, keď sa obracia sama proti sebe. Keď vyspelé štáty podriadia svoju politiku iba ekonomickej racionalite, bude sa hromadiť energia, ktorá ju jedného dňa potlačí v mene ideologických „riešení“. Socializmus sa môže vrátiť. Nie ako skutočné riešenie, ako model celospoločenského usporiadania – na to už dávno nepostačuje nijaká stranícka doktrína. Socializmus sa môže vrátiť ako mobilizačné heslo, ktoré v mene prerozdeľovania peňazí medzi bohatými a chudobnými vnesie nepokoj do ulíc a destabilizuje štáty – bezprostredne ohrozí národnú bezpečnosť.

Od ponku rovno do hrobu

Reformné plány českej vlády sa podriaďujú ekonomickej racionalite. Ich cieľom nie je model konzervatívnej spoločnosti s kresťanskodemokratickým požehnaním a štipkou zeleného ekopragmatizmu. Jediné, o čo ide, je úsilie znížiť náklady na sociálny systém a zvýšiť atraktívnosť republiky pre investorov. Na programe je rovná daň a zníženie sociálnych nákladov podľa vzoru „občania postarajte sa sami o seba“. V pozadí sa rysujú známe metódy na zvýšenie pracovnej produktivity: pracovať dlhšie za rovnakú mzdu, alebo sa pobrať od ponku rovno do rakvy. To všetko môže istý čas fungovať. Konkurencieschopnosť s Čínou však dosiahneme iba vtedy, keď sa náš životný štandard naozaj priblíži tamojšej úrovni. To je však politicky nemožné. Čo potom robiť?

Najskôr sa poobzerať po svete. Ekonomická racionalita je síce momentálne en vogue – módna, ale nájdu sa i kacíri, ktorí modlu znižovania nákladov a daní neakceptujú. Trebárs nemecký ekonóm Giacomo Corneo navrhuje pravý opak: zvýšenie špičkovej dane na 49 percent, zvýšenie dane z dedičstva, nijaké znižovanie podnikových daní, pretože sa iba odsávajú peniaze, ktoré aj tak nejdú na investície.

Tieto návrhy stoja za úvahu, ale pravdepodobne sami o sebe nestačia. Situácia je totiž dosť vážna. Dnes je kapitalizmus bez konkurencie, môže naplno rozvinúť svoju energiu a zamerať ju zvyčajnou neúprosnou efektivitou sám proti sebe. Ak vyspelé krajiny nič nepodniknú, ďalší vývoj povedie ku globálnemu kapitalizmu: dve burzy a tri automobilky pre celý svet, štyri globálne banky a päť (strednú vrstvu pľundrujúcich) private equity fondov (fondov rizikového kapitálu). V komunizme išlo o primát politickej moci. Rovnako absolútny a hrozivý nárok je odvoditeľný od hospodárskej moci. Jej neobmedzená dominancia by viedla k sociálnemu výbuchu dokonca spoľahlivejšie, než politicky útlak.

Sebazničujúca živelnosť trhu

Všetko nasvedčuje tomu, že treba použiť opatrenia, ktoré ochránia kapitalizmus pred ním samým. Keďže absentuje politická hrozba systémovej alternatívy a kapitál nepozná hranice, sociálnej nestabilite môžeme zabrániť iba tak, že štáty politicky utlmia sebazničujúcu živelnosť trhového systému. Ak chceme zabrániť ohrozeniu trhového modelu, musíme hľadať protiváhu v politickej oblasti: v národnom štáte. Áno, je to ekonomicky nerozumné, lenže politicky nevyhnutné a stále používanejšie riešenie.

Na začiatku minulého roku oznámila francúzska vláda svoje rozhodnutie spojiť energokoncerny Suez a Gaz de France. Záleží jej najmä na tom, aby Paríž mohol v budúcnosti ovplyvňovať strategicky dôležitú cenu energie. Vtedajší francúzsky ministerský predseda Dominique de Villepin hovoril o „ekonomickom patriotizme“ a o potrebe formovať „národných priemyslových šampiónov“. Rovnako argumentuje španielska vláda, ktorej sa práve podarilo zabrániť, aby nemecký energogigant EON kúpil španielsky koncern Endesa. Tiež v Taliansku a Poľsku nájdeme príklady ochrany domáceho priemyslu.

Podobnú pozornosť budú vlády venovať ďalšej strategickej oblasti – finančníctvu. Politici rozvinutých krajín by to síce rozhodne popreli, ale ich plánovacie štáby už nepochybne vymýšľajú metódy, ako kontrolovať pohyb kapitálu. Štáty sa budú čoraz viac zainteresovávať do fungovania finančných trhov a klásť nepríjemné, ale nevyhnutné otázky: koľko kapitálu, kde, ako vysoko (a prečo tak vysoko) sa zúročuje?

Proletári všetkých krajín...

Nepomohla by Európska únia? Istotne nie, pretože Brusel sa usiluje vygumovať štáty, zmazať národné hospodárske rozdiely a podriadiť kontinent plošnej platnej ekonomickej racionalite. Stabilizačnú úlohu môžu a musia prevziať národné štáty samé. Voliči si od svojich vlád vynútia špecifické, pre ich vlastnú krajinu najvhodnejšie spôsoby, ako na súčasnú situáciu reagovať.

Ak v budúcnosti budú štáty energickejšie uskutočňovať obranárske opatrenia, bude to mať výhody i nevýhody. Na domácich trhoch by potom znovu mali šancu domáce produkty, ktoré zabezpečujú domáce pracovné príležitosti. Spotrebitelia, ktorí by zrazu museli platiť vyššie ceny za domáce výrobky, by istotne neboli nadšení, lenže zamestnanci, ktorých pracovné miesta by inak zmizli do modrých diaľok, tiež nie. Politici teda nemajú na výber. Keď sa im nepodarí zachovať dostatočný počet domácich pracovných príležitostí, ohrozí to samotnú národnú bezpečnosť. Žeby návrat socializmu? Istotne nie.

Európske krajiny slobodné podnikanie nezakážu, ale ak nechcú zožať triedny boj, musia nespútanú energiu kapitálu pribrzdiť. Ak na uliciach nechceme počuť „Proletári všetkých krajín, spojte sa“, musíme kapitalizmus uviazať na reťaz.

Späť