Udalosti po rozdelení Československa

Slovensko, 10. 7. 2007 (Verejná správa 14/2007)

Poliaci vzali nás na svoj autobus, lebo naše autá sa nevracali. Cestou stretli sme už naše terénne voj. auto, presadli sme a vrátili sme sa do Čadce s tým, že nasledujúceho dňa časť našej delegácie stretne sa s poľskou delegáciou v Trstenej. Poľská delegácia odišla na noc do Kubína, naša ostala čiastočne v Čadci a čiastočne v Žiline. Dohovorili sme sa tak, že jedna polovica delegácie (Hláváček, Jurech, Slávik) odoberie sa rovno do Tatr. Lomnice, druhá časť (Hrušovský, Traub, Polák) pôjde cez Oravu do Poľska. (str.19)

Na pamiatku rokovania delimitačnej komisie slovensko – poľskej v Jablunkove 22. XI. 1938: Dr. Fr. Hrušovský v. r., Mjr. gšt. Jurech v. r., Dr. Hlaváček v. r., Škpt. Traub v. r.,

Prof. Dr. Bogdan Zaborski, przewodniczący delegacji polskiej v. r., Aleks. Kwietkowski, radca M. S. Zagr. v. r., M. Gotkiewicz v. r., Jakubowski v. r., Ing. Jan Knapik v. r., radca v Min. Spr. Wewn., nečitateľný podpis, radca Wojw. Krakowskiego v. r., 4 nečitateľné podpisy (str. 20)

24. novembra

Trvalo dosť dlho, kým sa časť našej delegácie vybrala na cestu do Oravy. Dr. Hlaváček mal zatelefonovať do Trstenej, aby nám tam pripravili potrebný mapový materiál. Spokojne sme pokračovali v ceste cez Vrútky, Kraľovany a Kubín, až sme sa dostali do Oravského Podzámku. Tu muselo naše auto zastať, pretože na ulici pred hotelom stálo vojsko. Domnievali sme sa, že úzka cesta nedovoľuje nám pokračovať v ceste. Vystúpil som von a vidím, že pred nami stojí vlastne autobus poľskej delegácie, zastavený kordónom vojska, ktoré bránilo Poliakov pred rozzúreným ľudom. Ľudia rozbili všetky obloky poľského autobusu, dvoch členov zranili, celú cestu zabarikádovali vozmi, skalami a vyzbrojení čakali na Poliakov. Prišiel som k poľskému autobusu a pýtal som sa na prof. Zaborského, čo sa vlastne stalo. Vyložil mi, že ich tu zastavil ľud, rozoštvaný falošnými správami o rozsahu poľských požiadaviek na Orave a že ich naši dôstojníci vraj urazili. Informoval som sa u prítomných dôstojníkov, ktorí mi podali správu o tom, že ľud obsadil celú cestu od Or. Podzámku až po hranice a nedovolí, aby Poliaci tadiaľto prešli. Podal som hneď telegr. správu min. predsedovi Tisovi. Pretože v ceste sme pokračovať nemohli, museli sme pomýšľať na návrat. Ešte som sa musel pozhovárať s deputáciou, ktorú viedol notár z Lehoty a musel som im vyložiť, že poľské požiadavky týkajú sa len Suchej Hory a Hladovky. Vtedy jeden z chlapov povie, že on je z Hladovky a oni do Poľska nechcú. Zasa sme ich museli uspokojiť, hoci sme videli, že najlepšie bude čím skôr odísť, lebo situácia stávala sa hrozivou. Tu bol i kanonik Grebáč – Orlov, ktorý sa pokúšal uspokojiť národ, ale bezvýsledne. Na radu dôstojníkov, ktorí organizovali ochranu, vrátili sme sa do D. Kubína, kde telefonicky zaistili sme pohotovosť pre ochranu Poliakov, ktorí cez Zázrivú, Terchovú, Žilinu a Čadcu vrátili sa do Zakopaného. My mali sme ísť za nimi, aby sme v rokovaniach pokračovali, ale vybrali sme sa rovno do Tatr. Lomnice.

Zastavili sme sa o 16. hodine na Štrbskom Plese, kde v turistickej reštaurácii Nedobréhosme obedovali a prediskutovali niektoré turistické a hospodárske otázky, súvisiace s Javorinou a Pieninami. Potom sme pokračovali v ceste do Tatr. Lomnice, kde sme sa stretli s druhou časťou našej delegácie. Ubytovali sme sa v hoteli Lomnica, kde nás privítal p. riaditeľ ing. Országh. Hned som mal rozhovor s p. min. predsedom Tisom, (str. 21), ktorému som zreferoval o oravských udalostiach a ktorého som požiadal, aby sa celá vec riešila na inej koľaji, pretože situácia sa stále vyostruje. Sľúbil, že na druhý deň odchádza do Prahy, kde bude o veci hovoriť s vyslancom Pappée a s min. zahraničných vecí.

Prišiel p. dr. Pitoňák z Kežmarku, p. Klementis, p. Nedobrý a oznámili, že večer bude v Lomnici manifestácia Javoriny, Ždiaru a iných spišských obcí. O krátky časprišla do jedálne deputácia Javoriny a Ždiaru so slovenskými a autonomistickými zástavami, pozdravila našu delegáciu a požiadala nás, aby sme sa tejto manifestácie zúčastnili. Pravda ochotne sme vyhoveli a vyšli sme na balkón. Krásny pohľad na úpätí Lomnického štítu veľký zástup ľudu, ktorý búrlivým spôsobom protestuje proti nenásytnosti Poliakov. Po Klementisovi prehovoril som ja, sľubujúc, že vykonáme všetko, čo je v našej moci – hoci som vedel, že táto krásna manifestácia je len bezmocným protestom. Ľud zaspieval na konci Kto za pravdu horí a v poriadku sa rozišiel. Potom som prijal ešte deputáciu obyvateľov Ždiaru a Javoriny na čele s p. farárom, zástupcu Vyšných Hágov a odišli sme na večeru. Po večeri v mojej izbe mali sme dlhú poradu o všetkých otázkach tohoto kraja. Prišiel i p. Čarnogurský, predebatovali sme všetko, a napokon ostala ešte naša delegácia, aby sme zaujali stanovisko k týmto návrhom. O pol 2. v noci poslal som fonogram predsedovi vlády a telesne i duševne vyčerpaný položil som sa k nočnému odpočinku.

Krásna je naša vlasť, nie div, že i Poliaci vystierajú po nej svoje dravé pazúre. Bratská láska, priateľstvo – to všetko trvá len dotiaľ, kým nepríde apetít, potom prestáva všetko. Ale, zo všetkého najkrajší a najcennejší je náš slovenský ľud. Nikdy by som nebol veril, že v duši nášho ľudu je toľko rodolásky, toľko vlasteneckého nadšenia, toľko oddanosti k svojej domovine. Keď som unavený zaspával, bolo mi veľmi smutno, že tieto svoje bohatstvá krásy budeme musieť brániť proti tým, ktorým sme tak dlho dôverovali, a že spolu s našim ľudom budeme musieť myslieť a cítiť, že Poliaci nás hanebným spôsobom zradili. Bude treba ešte viac povzniesť a prehĺbiť národné vedomie nášho ľudu, - aby náš ľud nikdy za nijakých okolností nebol predmetom hnusného handlovania, aké musíme viesť teraz s Poliakmi o každú slovenskú dušu.

Spojenie so Zakopaným sme ani v noci nedostali. (str. 22).

25. novembra

Vstali sme neskoro, ale už od rána hľadali sme spojenie s poľskou delegáciou. Telefónne vedenie do Zakopaného bolo prerušené, takže do 12. hodiny sme spojenie nedostali. V dôsledku toho sme sa rozhodli, že sa vyberieme na poľské územie, aby sme sa dohovorili. Cesta viedla nás cez Kežmarok a Spišskú Maguru do Spišskej St. Vsi. Tu zastavili sme sa u p. dekana Podolského, kde sme s predstaviteľmi okresu hovorili o otázkach novej hranice. Potom sme cez Kalenberk (Lysá nad Dunajcom) pokračovali v ceste do Czorstyna. Poznať rozdiel – prekročíme hranicu a ideme po zlých cestách. Zastavili sme sa u wójta, ktorý veľmi sebavedome vykladal nám o svojich plánoch na povznesenie Czorstyna. Dostali sme spojenie s hotelom Maraton v Zakopanom, kde sa ohlásil radca Kwiatkowskia potom prof. Zaborski. Profesor Zaborski nám odpovedal, že musíme počkať na rozhodnutie Varšavy, ktoré nám oznámia večer alebo až ráno. Pretože sme tu viac roboty nemali, vrátili sme sa na slovenské územie.

V Kalenberku na ceste zastavil nás zástup ľudu. Energicky muž chcel vedieť, či sme Slováci lebo Poliaci. Keď sa dozvedel, že nie sme Poliaci, zmenil tón reči a povedal nám: Včera som sa vrátil od vojska a bola by vám beda, keby ste boli Poliaci. Uspokojili sme ich, že ich dedina sa k Poľsku nedostane, čo prijali s nesmiernou radosťou a stará ženička dala nám i kvety. Cez Šváby dostali sme sa do Smerdžonky, obzreli sme si Červený Kláštor a po rozhovoroch s miestnym obyvateľstvom vrátili sme sa cez Spišskú Maguru spiatky do Tatr. Lomnice.

Cestou zastavili sme sa u p. farára Kowalského spolu s p. farárom Vojtasom, buditeľom odtrhnutých spišských Slovákov, potom vykonali sme v Relove návštevu u farára Viktora Trstenského, kde sme sa dozvedeli o tom, že správu o oravských incidentoch hlásilo varšavské i budapeštianské rádio. – Statoční kňazi títo magurskí duchovní! Zapadlí vlastenci, odtrhnutí od sveta ale spojení so svojim ľudom a znamenajúci pre tento ľud a pre tento kraj pravé požehnanie.

Večer boli sme zasa v Lomnici, odtiaľ dali sme správu do Bratislavy. Tu sme sa dozvedeli, že čadčiansky úsek obsadili Poliaci. Potom som referoval por. Strakovi pre ppl. Čatloša o práci delimitačnej komisie, ďalej referoval som dr. Vanekovio našej predbežnej dohode s Poliakmi, pozhováral som sa s okresným náčelníkom Braveným z Kežmarku. Dr. Vanek (str. 23) podal nám spoľahlivú informáciu o novej note poľskej vlády, ktorú minister Papéé odovzdal našej vláde o 13.30 hod. a ktorú naša vláda o 16. hodine prijala. V zmysle tejto noty Poliaci ešte dnes obsadia čadčiansky úsek a 27. ho novembra ostatné úseky tak, ako sme to s poľskou delegáciou proti zneniu pôvodnej noty predbežne a ešte nepresne dohodli. Presvedčili sme sa, že Poliaci tieto ujednania rešpektujú a pri obsadzovaní územia ďalej nepokračujú.

Pravda – nasledovalo nekonečné telefonovanie na všetky strany, najmä p. major Jurech mal veľa roboty, aby všetky vojenské veliteľstvá zásobil spoľahlivými a podrobnými správami.

Večer o 10. hodine som si ľahol.

26. novembra

Ráno mal som telefonicky rozhovor s min. predsedom dr. Tisom, ktorý nás vyzýval, aby sme upokojili obyvateľov pohraničných krajov, aby sa neopakovali incidenty. P. Čarnogurský s št. kapt. Traubom vybrali sa ráno do Javoriny, aby vyhoveli rozkazu min. predsedu a aby naviazali telefonické spojenie so Zakopaným. Okolo poludnia telefonoval prof. Záborski, že podľa dohovoru s Čarnogurským v zmysle príkazu varšavskej vlády budeme v rokovaní pokračovať zajtra o 14. hodine v Zakopanom v hoteli Maraton. Tú istú správu dostali sme potom i z Bratislavy od dr. Ciekera a i z Prahy, z ministerstva zahraničia. Zároveň nám bolo oznámené, že poľská vláda odovzdala našej vláde notu - ako sme sa to boli dozvedeli už včera. Potom P. Čarnogurský odišiel domov k rodičom s tým, že zajtra predpoludním sa vráti, aby sme potom spolu mohli odísť do Zakopaného.

27. novembra

Raňajkovali sme neskoro. V kancelárii hotelu Lomnica stretol som sa s gen. Šidlíkom, ktorý vydával práve rozkazy pre jednotky, rozmiestnené v úsekoch, v ktorých sme mali vytýčiť novú hranicu. Mal som dojem, že všetky tieto opatrenia sú nielen zbytočné, ale čiastočne vari aj pomýlené, pretože podľa noty mali Poliaci dotyčné beztak obsadiť. Pravda, hraničná čiara nebola presne dohodnutá, lebo doteraz mali sme iba ústnu dohodu, ale presná hraničná čiara v našich mapách ešte nakreslená nebola. Obával som sa, že nemiestna horlivosť obidvoch strán môže viesť k zbytočným konfliktom, ktoré ešte väčšmi sťažia našu prácu. (st. 24).

Po skromnom obede, ktorého sa zúčastnil i P. Čarnogurský, vybrali sme sa do Zakopaného. V Ždiari bolo už plno nášho vojska. Na ceste, vedúcej zo Ždiaru do Javoriny stáli naši dôstojníci i jeden poľský kapitán. Pozhovárali sme sme sa s nimi, vyžiadali sme si potrebné informácie a pokračovali sme v ceste proti poľskému vojsku, ktoré obsadilo čiaru, dotýkajúcu sa cesty pri horárni.Poliaci nás zastavili, a nijako nechceli uznať naše listiny za dostatočný preukaz k tomu, aby nás prepustili ďalej. Odkázali nás na ppluk. Dworaka. Čoskoro stretli sme sa s ním. Bol celý bez seba, mal slzy v očiach, hovoril nesúvisle a zmätene: Jako najwyžszym predstawicielom narodu slovackiewo – nám oznámil, že pred chvíľou, hoci bolo odtrúbené paľbu zastaviť, hoci styční dôstojníci obidvoch strán vyjednávali o prímerí, kým sa obidve delegácie delimitačnej komisie nedohodnú na presnej hranici – českívojaci eštestrieľali z guľometu a zabili majora Ragu a kaprála ťažko poranili. Vyslovili sme pplukovníkovi Dworakovi naše poľutovanie nad tragickým skonom poľského dôstojníka a pokračovali sme v ceste do Zakopaného.

V Zakopanom panovala divná nálada. Členovia poľskej delegácie boli pod dojmom dnešných tragických udalostí. P. Kwiatkowskihovoril, že major Rago bol jeho dobrým priateľom a dôstojníkom mimoriadných vojenských vlastností, za ktoré bol vyznamenaný i krížom Virtutimilitari, a vojaci ho priamo zbožňovali. I tu vyslovili sme svoje poľutovanie. O krátky čas prišla i druhá časť našej delegácie. Cítili sme, že s Poliakmi sa dnes nedohovoríme. Pretože nám veľmi záležalo na tom, aby sme pre obce Ždiar zachránili aspoň časť pašienkov, chceli sme rokovať o hraničnej čiare javorinskej. Záležalo nám na dohode o tejto čiare tým viac, lebo hrozilo nebezpečie ďalších prestreliek a nepriali sme si, aby sa zbytočne prelievala ľudská krv na jednej lebo na druhej strane.

Predebatovali sme niekoľko úsekov. Nepristúpili sme na to, aby Poliaci obsadzovali Babiu Horu, aby sa tlačili na Oravu, protestovali sme proti obsadeniu Smerdžonky a časti chotára obce Haligoviec. V týchto veciach poľská delegácia bola ochotná k ústupkom – ale pri Javorine narážali sme na húževnatý odpor, ktorý prof. Zaborski odôvodňoval i tým, že varšavská vláda dala (str. 25) poľskej delegácii príkaz neustupovať v Javorine ani o krok. Keďže vraj toto neústupné stanovisko Varšavy vyplýva z dnešných incidentov, radili nám, aby sme v rokovaní pokračovali až zajtra, do kedy sa stanovisko varšavskej vlády azda zmení.

Rozlúčili sme sa s Poliakmi a vybrali sme sa na spiatočnú cestu. Až teraz sme si všimli, že Poliaci obsadili Javorinu motorizovanými oddielmi. Ich tanky nás nijako neprekvapili, pretože robili dojem naozaj akýchsi „plecháčov“ – ako ich nazval major Jurech.Poľskí vojaci zohrievali sa pri ohni, lebo večer bola naozaj zima. Pri horárni sme zastali. Všimli sme si postavenia poľských oddielov, ťažké guľomety boli obrátené na cestu, po ktorej sme mali ísť- hoci nám kmitla hlavou myšlienka, že by sa Poliaci mohli na nás pomstiť za smrť majora Ragu - jednako nemali sme strach a so záujmom sme si poobzerali všetko, čo sa obzrieť dalo. Po tejto krátkej zástavke pokračovali sme v ceste do Ždiaru. Na hradskej ležala časť plotu ako barikáda, ktorú sme museli obchádzať po lúke. Zastavili sme sa pri našich strážach. Chovali sa celkom chlapsky – ale nie celkom poľne. Na hrebeni kmitali sa ohníky, ktoré si rozložili Poliaci. Naši mali celú vatru a veselo besedovali pri jej plameňoch. Pozhovárali sme sa s nimi a pokračovali sme v ceste do Tatr. Lomnice. Dr. Pitoňák a inž. Ilenčík, ktorí nás sprevádzali k dnešnému vyjednávaniu ako experti, vrátili sa do Kežmarku.

Po návrate podal som slovenskej vláde túto správu: „Dnes napoludnie odcestovala slovenská delegácia delimitačnej komisie slovensko – poľskej z Tatr. Lomnice do Zakopaného. Na hranici ždiarsko – javorinskej dozvedeli sme sa od veliteľa poľského vojska, ktoré dopoludnia obsadilo Javorinu, že v prestrelke padol jeden poľský dôstojník a zranený bol jeden poddôstojník. Prestrelka vznikla následkom nedorozumenia, pretože poľské vojsko obsadzovalo čiaru, ktorá sa odchyľovala od znenia noty a naše vojenské oddiely držali čiaru, ktorú udáva nota. Pri rokovaní v Zakopanom narážalo jednanie na ťažkosti, pretože slovenská delegácia chcela upraviť hraničnú čiaru podľa katastrálnych hraníc obce Ždiaru a obce Lesnica, a Poliaci stavali také podmienky, podľa ktorých bol by kataster týchto obcí porušený. Poľská delegácia (str. 26) predkladala naše návrhy ku schváleniu do Varšavy. Pretože z Varšavy prišla odpoveď, aby poľská delegácia neustupovala a pretože predseda poľskej delegácie bol toho názoru, že takéto strohé stanovisko Varšavy je diktované dnešnými incidentami pri okupácii, budeme v rokovaní pokračovať až zajtra. Na ťažkosti naráža i otázka drobných teritoriálnych ústupkov na hranici oravsko – poľskej. Sme rozhodnutí rokovanie skončiť zajtra, aby otázka poľsko – slovenských hraníc bola konečne vyriešená. Poľská delegácia sťažuje si na ostrý ton slovenskej tlače, ktorá predstavuje Poliakov ako nepriateľov slovenského národa. Rokovanie začne sa zajtra o 9. hodine v Zakopanom.

Zprávu o tom, že rokovať sa bude o 9. hodine, dostali sme v noci po návrate do Tatr. Lomnice. Preto upovedomili sme ešte okr. úrad v Kežmarku, aby pp. dr. Pitoňák a dr. Ilenčík čakali nás ráno o 7. hodine na ceste slobody v T. Kotlíne. Neskoro v noci ľahli sme si spať.

28. novembra (str. 27)

strážmajster Jozef Rapko v. r., strážmajster Jozef Pitlovič v. r., strážmajster Štefan Halík v. r., strážmajster Juraj Kapusta v. r., strážmajster Jozef Švaňavan v. r., štáb. strážm. Ján Tarek v. r., štáb. strážm. Viktor Dostalík v. r., práp. Jaroslav Ďubala v. r., štáb. strážm. Roman Bažík v. r., ppráp. Rastislav Fank v. r., četn. n. sk. záv. Štefan Hanzel v. r., četn. n. sk. záv. Jozef Kováčik v. r., četn. n. sk. záv. František Kubisa v. r.

(Koniec dokumentu)

Jozef ŠIMONČIČ

Späť