Dunajec je pltnícky chlebový krajec

Slovensko, 10. 7. 2007 (Verejná správa 14/2007)

Kláštor založil ešte v roku 1319 prvý majiteľ veľkého dunajeckého panstva majster Kokoš pre rehoľnícky rád kartuziánov. Pomenovali ho podľa červených tvarovaných ríms, ostení a rebier v gotických lomených klenbách. V jeho Rajskej záhrade hodíte za hlavu nielen všedné starosti, ale zabudnete i na neduhy, ak vás dajaké trápia. A ak sa vám Tri koruny predstavia v celej kráse zaliate slnečným svitom, akoby ste si nasadili krídla dávnych vetroplavcov a uleteli do zamagurskej rozprávky s vynaliezavým liečiteľom i aviatikom – mníchom Cypriánom.

Práve takýto deň vykukol spoza Haligovských skál. Slnečný koráb hodil kotvu na vežu Kostola sv. Antona Pustovníka a nechcel sa už z areálu kláštora nikam pohnúť. Laický vykladač histórie by odprisahal, že aj bez dlhého bádania v dávnych herbároch a kronikách, napísaných a vymaľovaných bratmi kartuziánmi i kamaldulmi, prišiel na to, prečo sa práve tu usadili títo najasketickejší mnísi. Celé dni dokázali mlčať a rozjímať. A ak sa v dlhých kláštorných chodbách alebo na cestičkách k svojim domčekom náhodou stretli, zaznelo iba strohé: Memento mori! Veď tu naozaj možno na všeličo zabudnúť – aj na smrť.

Dejinné oblúky

Mladá lektorka privítala v kláštornej expozícii skupinu turistov. V jej výklade sa zďaleka ozývala ozvena nesmierne pútavých rozprávaní niekdajšieho červenokláštorského správcu Františka Sosku. Nezabudnuteľného krívajúceho sprievodcu, ktorý s kláštorom spojil svoj životný príbeh natoľko, až sa po okolí klebetilo, že je tiež potomkom frátrov. To majú v pamäti už len tí starší, čo boli väčšmi zvedaví na osudy mníchov a ich bakchantov, ako na obsah nápojového lístka v hostinci Pod lipami. Tam sa aj spomínaná zájazdová partia nedočkavo náhlila. Keby tie štyristoročné kláštorné lipy vedeli hovoriť...

„Pri brode cez rieku Dunajec na významnej diaľkovej obchodnej ceste z Poľska do Uhorska vybudovali v štrnástom storočí z pálených tehál a kameňa komplex kláštorných budov s vonkajším opevnením, jednoloďový kostol s dvomi kaplnkami a niekoľko obytných a hospodárskych stavieb, hostinec, útulok pre cestujúcich, hospital“, píše sa v najstaršej kláštorskej kronike.

Kostol po dlhých rokoch, keď dovnútra smeli iba reštaurátori, konečne otvorili. Ktovie, ako dlho sa z toho budú návštevníci tešiť, keď všetko ostatné bude treba znovu zatvoriť a opravovať. Národnú kultúrnu pamiatku Kláštor kartuziánov čaká celková rekonštrukcia a bude ju treba napojiť aj na obecnú čističku odpadových vôd. Nepredbiehajme však. Ako to bolo s pustovníkmi? Naozaj spali v umrlčích truhlách?

„Aj keď mali majetky v Lechnici, Spišskej Starej Vsi, Frankovej i Reľove, žili prísne uzavreto za kláštornými múrmi v klauzure. Čím skromnejší bol život mníchov, tým viac sa kláštor a jeho majetky zveľaďovali. Lenže v roku 1431 ho napadli bratríci, ktorí mali v neďalekých Haligovciach opevnený tábor, vyrabovali ho a vypálili. Husitský hajtman Peter Aksamit sa rád zdržiaval v tomto kraji a a za svoj považoval i hrad Plaveč, odkiaľ podnikal väčšinu spanilých jázd“, povedal mi kedysi F. Soska.

V roku 1563 rehoľu kartuziánov zrušili a smrťou ich posledného opáta o štyri roky neskôr sa éra tohto bratstva v kláštore definitívne skončila. Poldruha storočia sa potom striedali cirkevní i svetskí majitelia, kým sem v roku 1711 neprišli kamalduli.

„Frátrovi Cypriánovi vraj po jednom lete – alebo záletoch za peknou pastierkou – dal prior spáliť na nádvorí rogalové krídlo, ktoré vyvážal na Tri koruny v rebrináku. Odtiaľ potom lietal“, zopakovala mi sprievodkyňa Marta Labantová naojobľúbenejšiu kláštornú historku.

Ktovie? Pravdou je, že tento kamaldulský mních tu žil bezmála dve desaťročia až do svojej smrti v roku 1775 a zanechal po sebe najstarší herbár. Má deväťdesiat sedem listov s dvesto päťdesiat šiestimi rastlinami a ďalších tridsať šesť listov nemeckého textu s opisom liečivých účinkov.

„Červený Kláštor pred piatimi rokmi navštívili kamaldulskí mnísi z Bieľan, kde majú na Striebornej hore pri Krakove svoje sídlo. Potom dovolili pracovníkom múzea v Starej Ľubovni, aby nafotografovali autentické zariadenia interiérov u nich v poľskom kláštore. Takto sme mohli aj náš Cypriánov domček zariadiť nábytkom a vybavením, aké kamalduli naozaj mali a používali“, prezradila mi sprievodkyňa, keď sme nahliadli do štvormiestneho interiéru príbytka. Nijakú truhlu som nenašiel, len stroho a účelne zariadené dormitórium, oratórium, laboratórium a v najmenšej miestnôstke bola dreváreň, sklad náradia a všeličoho, čo pustovník potreboval, aby prežil. Veď nad Červeným Kláštorom nesvieti iba slnko.

Dva brehy jednej rieky

Každý patrí inej krajine – pravý Slovákom a ľavý Poliakom. Štátna hranica vedie prostriedkom rieky. Donedávna na to upozorňovali tabule, ktoré málokto rešpektoval. Ľudia s podkasanými nohavicami alebo sukňami prechádzali z jednej strany na druhú, ako kto potreboval. Nedávno spojila obidva brehy – Červený Kláštor a Śromowce Niźne – unikátna lávka, ktorá sa svojimi parametrami stala európskym unikátom.

„Je za ňou sedem rokov mojej práce“, hrdo bilancoval červenokláštorský starosta Štefan Džurný projekt za takmer tridsať miliónov korún. „Lávku sme financovali a postavili spoločne s Gminou Czorstyn a je jedným z atribútov, ktorý nás približuje k strediskám medzinárodného cestovného ruchu. Pravda, na to, aby sme plnohodnotne patrili k takýmto centrám, treba ešte nemálo práce.“

A bol by mi určite bod po bode vyberal zo šesťstránkového dokumentu, v ktorom mal spísané všetky akcie z predchádzajúceho volebného obdobia a štyri strany nových plánov: čističky odpadových vôd, stavbu skupinového vodovodu pre Majere, Červený Kláštor i Lechnicu, územnoprávne pokonávačky v bývalých kúpeľoch Smerdžonka, nové elektrické vedenia, výstavbu dažďových kanalizácií, plány na revitalizáciu kláštora, na zlepšenie demografickej krivky, aj na to, aby obec žila i počas zimy. Lenže v ten piatok pätnásteho júna – možno týždeň pred ním a určite aj po ňom – nemal Štefan Džurný ani minútu nazvyš. Blížil sa slávnostný začiatok XXXI. Zamagurských folklórnych slávností a on ma nechal v kancelárii obecného úradu s ospravedlňujúcim povzdychom: „Čo vám nové poviem. Veď ste tu každý rok a všetko je v tých papieroch.“

Potom sme sa už len zrážali – raz na lávke, potom pri amfiteátri, inokedy v areáli kláštora, potom kdesi v dedine, kde ešte kontroloval výzdobu – a zakaždým sme si kývli, akože – potom... neskôr...

Živá kronika

Pltníctvo na Dunajci podľa majiteľa chaty Pieniny v Lesnici Jána Gondeka zakladal jeho dedo Gašpar. Toho si nepamätám. Zato Mariána Regeca, ktorého považovali za živú kroniku pltníctva, som počúval neraz priamo na rieke. Staršina tunajších pltníkov rozprával, ako Dunajec pretiekol jeho životom. Na štyroch vyhĺbených topoľových kmeňoch stál už ako chlapec a ozrutné smreky „keroval“ k Baltu. Po každej takejto plavbe mohol na kapeľuš pripevniť jednu mušličku, ako svedectvo pltníckej zručnosti a odznak smelosti. Starý Regec si s nimi mohol obkrútiť klobúčik aj dva razy. Mariánov brat Jozef Regec už ako sedemdesiatročný a stále aktívny pltník mi počas dvanásťkilometrovej plavby zafírovými meandrami rieky poukazoval studničky lásky a zatratenia, ktoré vyvierajú priamo z brehov Dunajca. Storočný prameň, čo predurčuje toho, kto z neho pije, že sa dožije takého veku. A prezradil tiež, prečo Biely potok nezamŕza ani v najtuhšej zime – stále má teplotu sedem stupňov. Svinia skala vraj dostala meno, keď z nej padol do rieky diviak a okrúhly otvor v skalách pod panorámou Siedmich skamenených mníchov pomenovali Svokrinými ústami – tiež sa nikdy nezavrú. A prečo sú niektoré priehlbiny v skalných stenách začiernené? To lovci, keď sa ešte telá lososov mihali v rieke ako ostré meče a hlavátky neboli až takou vzácnosťou, pálili v nich ohne, ktoré potom v košoch znášali k loďkám a na vodu, aby vábili ryby a posvietili si na striebristé terče svojich bodcov a harpún. Takmer s láskou mi pltnícky mohykán ukazoval matku Pienin, hrdo sa vypínajúcu Sokolicu. Na najvyššom bode – tristo dvadsať päť metrov od hladiny Dunajca – sa môžete rozhliadnuť a pokochať úchvatnou horskou panorámou. Hlbokým kaňonom sa tu v divoko spenených riavach i v pokojných, hlbokých úsekoch vinie rieka, ktorá sa v istom mieste zháči a rozhoduje, či má tiecť na sever alebo na juh.

Rieka má dva brehy. Sú ako kôrky chleba, ktorý prináša tunajším pltníkom. Je ich obživou. Žiarlivo si ju strážia.

Počas jarných ľadochodov i divokých letných búrok sa korytom Dunajca valia zlovestné mútne vodiská. V Červenom Kláštore po minulé roky zatopili aj niekoľko rodinných domov. Domáci tvrdia, že odkedy Poliaci postavili na rieke pri Czorstyne veľkú priehradu, v Zamagurí sa zhoršilo počasie. Aj krátky slnečný svit vyparí z veľkej vodnej plochy kopu pár, tie sa na horách a v chladnom vzduchu vyzrážajú na vytrvalé dažde. A potom leje a leje.

Nie som meteorológ, neviem to posúdiť. Viem len, že cez priehradný múr už lososy nepotiahnu. Zažil som tu však v posledných rokoch aj týždne bez jediného lúča. V piatok pätnásteho však bolo v Pieninách a v Červenom Kláštore ako v raji. A ešte nám k tomu hrala muzika.

Emil SEMANCO

Späť