Čuvaši milujú svoje mesto

Slovensko, 10. 7. 2007 (Verejná správa 14/2007)

Bol som v krajine Čapajeva a Nikolajeva. Jeden bol kozácky ataman, druhý kozmonaut. Obaja zahynuli. Čuvaši sú na nich hrdí. Postavili im pomníky, sprievodcovia rozprávajú o nich s pátosom.

Bol som v krajine, kde rodnému jazyku domorodcov len tak ľahko neporozumiete. „Vira sunsa ketetper, chakla chanasem!“ Jazyk si možno na tom zlomiť, a to som ešte vynechal grafické znamienko nad písmenkami a aj e. Také ani v počítači nenájdete. Pritom to vyjadruje jednoduché: „Vitajte u nás, drahí priatelia!“

Pochodil som bezmála polstovku krajín, ale také vrelé prijatie od prvej do poslednej minúty vyše tridsťhodinového pobytu ako v Čeboksaroch som nezažil. Zrejme som to prežíval mimoriadne, lebo pred hotelom nás čakal okrem iných i premiér vlády Čuvašskej republiky Sergej Gaplikov. Práve on vítal hodinu pred polnocou slovenskú delegáciu na čele s ministrom výstavby a regionálneho rozvoja Marianom Januškom a bol to on, ktorý nás o šiestej ráno vyprevádzal. Vždy s úsmevom, s priateľským slovom - či už išlo o rokovanie, vysvetľovanie projektov našim stavebným podnikateľom priamo na stavenisku, či o plavbu po Volge - matičke ruských riek, ktorú si navyše uctil nádhernými pesničkami. Len tak mimochodom podotkol, že ona mu dodáva životnú energiu a zdravie. Trikrát týždenne prepláva jej trojkilometrovú šírku tam a späť – bez prestávky. Ostatní netajili údiv, ja som však vedel, že ide o bývalého špičkového športovca, o jedného z najlepších európskych vodných pólistov, okrem iného aj dvojnásobného víťaza Európskeho pohára majstrov vo farbách moskovského CSKA.

„A to vám ochranka dovolí?“ – spýtal som sa, jedným okom sledujúc mladého, vyšportovaného osobného strážcu, ktorý orlím zrakom monitoroval okolie svojho šéfa.

„Mne by ochranka vo vode nestačila, ani som ju nechcel. Aby ma nerozptyľovali, museli pristúpiť na dohodu, že ma budú sledovať z loďky a z úctivej vzdialenosti,“ odpovedal premiér tak, ako keby nešlo o Volgu, ktorá vie byť často zradná, až nebezpečná.

Presvedčili nás o tom aj niektoré okamihy z plavby. Na začiatku svietilo slnko, aby po hodine zahrmelo, zablýskalo sa a spustil sa hustý dážď. O pár kilometrov vyššie búrka podľa televíznych správ dosahovala silu tornáda. Ale po necelej hodine opäť svietilo slnko.

Čeboksary v čase nášho pobytu mohli byť svetovou metropolou. Porozprával nám o tom na prijatí prezident republiky Nikolaj Fiodorov. Vladimir Putin navštívil čuvašskú metropolu dvakrát a pri poslednej návšteve konštatoval:

„Čeboksary – to je Európa.“

Keď v januári rokovali spolu v neďalekej Kazani, Putin nezabudol na dojmy z mesta a ponúkol Fiodorovovi možnosť usporiadať summit Rusko – svet.

„Až ma zmrazilo. Keby to bolo o rok neskôr, určite a bez obáv to zoberieme“ - vysvetlil nám čuvašský prezident. „Ale teraz nám chýba potrebná infraštruktúra. Preto dostala prednosť Samara.“

Paralely s Bratislavou

Hľadali sme paralely toho, čo sa deje v súčasnosti v hlavnom meste Čuvašskej republiky s tým, čoho sme svedkami v Bratislave. Obe mestá majú závideniahodnú vodnú tepnu a pod ňou elektráreň – ibaže v Čeboksaroch ponechali ľavú stranu prírode a vo zväčša ihličnatých lesoch sa nachádzajú sanatóriá, detské a športové tábory, všetky podmienky na rekreáciu, rybolov, poľovačky. Porovnanie obrazu Petržalky spred tridsiatich rokov so súčasným stavom si pamätníci dozaista urobia sami. V Čeboksaroch zaberá polovicu plochy zeleň, nekynožia ju pre supermarkety, supervežiaky, supercentrá. Aj pri Volge zápasí minulosť s modernosťou, ale architekti a radní páni majú na rozdiel od Bratislavy cit pre harmóniu starého a nového. Žiadne kýpte vysoké sto a viac metrov medzi klasickými stavbami v centre nevidieť, ani zahusťovanie zástavby na úkor parčíkov či zelených plôch. Keď sme sa o tom zmienili, naši hostitelia na nás hľadeli neveriacky. Radšej sme sa im nepriznali, že u nás je to takmer bežná prax.

Mesto pri Volge sa rozširuje na okrajoch. To bol aj hlavný dôvod návštevy slovenských stavbárov, ktorým dvere diplomaticky otváral minister Janušek. Sergej Gaplikov sa počas aprílovej návštevy uňho v Bratislave zmienil o projekte nových siedmich sídlisk pre štyridsať tisíc obyvateľov, a o zámere pritiahnuť k ním zahraničných staviteľov. Náš minister výstavby a regionálneho rozvoja nelenil, zaktivizoval skupinu slovenských podnikateľov v stavebníctve a vybral sa s nimi na tvár miesta. Škoda, že neboli medzi nimi aj tí, čo rozhodujú o tvári nášho hlavného mesta. Možno by pochopili, čo znamená súzvuk mesta s prírodou. Stavenisko rastie na voľnom priestranstve, kde zatiaľ robia iba zemné úpravy a kde deň po našom odchode kládli základný kameň.

„Žiadne megastavby, iba činžiaky, ktoré poskytnú všetko na spokojný život ľudí,“ okomentoval situáciu Sergej Gaplikov.

Na samom vrchu svahu budú nanajvýš šesť-sedem poschodové bytovky, ako svah klesá, poschodia sa budú znižovať, aby nikto z obyvateľov neprišiel o výhľad na rieku Volgu. Pri rieke budú už iba dvojposchodové a jednoposchodové domy. Porovnajte si to s tým, čo sa chystá pri Dunaji! V Bratislave aj v Čeboksaroch vládne stavebný rozmach. Ibaže štyritisíc kilometrov na východ od nás opravujú a asfaltujú cesty v noci, aby premávka cez deň bola plynulá a bezpečná.

Z Moskvy sme leteli k Čuvašom s malou dušičkou – na palube staručkého Antonova 24.

„Ospravedlňujeme sa vám za to nepohodlie“, privítal nás čuvašský premiér a dodal: „Letisko kompletne rekonštruujeme, môže tu teraz pristávať jedine starý antonov. Dráhy predlžujeme a rozširujeme, dávame im nový koberec, aby mohli na ňom pristávať aj Boeingy 737. Sľubujem, že nabudúce po vás pošleme do Moskvy vládnu Cessnu, ktorú sa chystáme kúpiť.“

Som presvedčený, že sľub by splnil. V Čeboksaroch sa totiž všetko krúti okolo budúcoročného Svetového pohára v chôdzi. Vyrastie takmer nové letisko, ulice dostávajú nový povrch, pribudne hotel v kategórii 5plus – s dvoma bazénmi, umelým klziskom, kasínom, reprezentačnou rokovacou sálou a kompletnými službami, spolu s ním ďalšie dva. Prístav, ktorého okolie bude dejiskom Svetového pohára, už dýcha novotou. A všade zeleň s príkladnou starostlivosťou. Mesto v prírode obšťastňuje ľudí. Keď sme stáli na kopci nad prístavom pri novostavbe Národného divadla, ktoré dostalo vlani ruskú federálnu Cenu roka za architektúru, premiér Gaplikov sa zdôveril:

„Naši ľudia milujú svoje mesto. Pochodil som za športom poriadny kus sveta, ale neviem si predstaviť, že by som žil niekde inde.“

Slovenskí stavbári majú jedinečnú príležitosť tento pocit umocniť. Projekt satelitného sídliska čaká na realizátorov. Prví sa ohlásili Nemci, Fíni, Maďari...

„My by sme nemuseli volať zahraničných stavbárov, veď našich poznajú v Moskve, Petrohrade, Nižnom Novgorode. Ale chceme, aby sme získali aj medzinárodné štandardy a skúsenosti. Preto môžete prichádzať s projektmi, technológiami, celými kapacitami, alebo výrobnými linkami. Budujeme milión metrov štvorcových bytov ročne, vyrábame 380 miliónov tehál ročne, ale to nestačí. Chceme viac a lepšie.“

„Lepšiu výzvu naši podnikatelia nemohli počuť“, reagoval na podnet čuvašského premiéra minister výstavby a regionálneho rozvoja Marian Janušek a dodal: „Aj prezident Fiodorov poznamenal, že po ére exkurzií nadišla éra biznisu. Bolo by hriechom nevyužiť šancu.“

Presvedčilo nás o nej aj rokovanie v objekte Čuvašskej obchodnej a priemyselnej komory. Zástupcovia našich firiem poskytli svoju vizitku ruským záujemcom, ktorých bola takmer polstovka. Po skončení rokovania nadväzovali prvé kontakty a dohadovali prvé kontrakty. O tom, že sa miestnym podnikateľom nedarí zle, prezradilo parkovisko. Iné autá ako nemecké, švédske, americké, tam ani neparkovali.

„U nás jazdí najviac Hummerov na počet obyvateľov v celom Povolží,“ prezradil mi miestny šofér, keď som sa pozastavil nad reprezentačným zložením áut pred rokovacou miestnosťou. Čuvaši dynamizujú ekonomický rast a prejavuje sa to aj na životnej úrovni.

„Chceme mladým ponúknuť všestranné podmienky na plnohodnotný život, aby nemuseli odtiaľto odchádzať“, vysvetlil mi námestník čuvašského ministra pre výstavbu a architektúru Michail Jankovskij. Videl som viaceré sídliská, pozoroval obrovský rozsah výstavby. Ak si myslíte, že lacnej, tak ste na omyle. Meter štvorcový nového bytu napríklad v mikrorajóne pri miestnej Univerzite stojí 35 000 rubľov, v centre mesta až 80 000 rubľov. Kurz rubľa a koruny je zhruba 1:1. Kde na to mladé rodiny zoberú?

„Tí do tridsať rokov majú možnosť vziať si hypotéku, pričom zložia 30 percent na vinkuláciu,“ odpovedal námestník ministra.

Najväčší záujem je o dvoj- a štvorizbové byty. Zaujalo ma, že ľudia môžu pripomienkovať ich architektonický návrh. Pripomienky budúcich majiteľov bytov projektanti musia zohľadniť. Preto všade prevládala ako stavebný materiál tehla, okná boli plastové aj drevené, balkóny s výhľadom zväčša do otvorených priestorov. Na projekte sídlisk Volžskij 1 – 3 sa podieľalo až tridsaťštyri architektov. Všade sme videli detské ihriská a pešie zóny, ktoré sa zvažovali k Volge. Resty v infraštruktúre sa rýchlo dobiehajú - do škôl či zdravotných stredísk bolo na dohodenie kameňom.

Kým na periférii sme registrovali stavby, stavby a ešte raz stavby, v starom meste sme obdivovali pamiatky, kláštory, múzeá, pamätníky a sochy. Nad volžským prístavom sa vyníma od 9. mája 2003 nová dominanta – Pamätník Matke. Cestovateľovi okamžite pripomenie Rio de Janeiro s charakteristickým pamätníkom Krista. Čeboksarský symbolický pozdrav matke je vysoký 46 metrov, do jeho podstavca je vytesaná myšlienka: „Blahoslavené deti moje, žijúce v mieri a láske.“ Pamätník vysoký vyše desať metrov má aj slávny Vasilij Čapajev, aj kozmonaut č. 3 Andrijan Nikolajev, dokonca aj jeho kozmický druh Jurij Gagarin. A popri literátoch, buditeľoch, vedcoch ešte aj rôzni politici z minulosti. Pamätníkov je neúrekom, hovoria o bohatej histórii. Tu nezvyknú ničiť hodnoty iba kvôli zmene spoločenskej klímy, symboly doby pokladajú často za veľavravnejšie a zrozumiteľnejšie ako učebnice. Najstaršia história Čeboksár – to sú kláštory a cerkvi. Veľa ich zaniklo po roku 1917, ale viaceré sa uchovali, zrekonštruovali a sú pýchou domácich na duchovné bohatstvo predkov i atrakciou pre turistov. Stavby staré dvesto i viac rokov svietia zdiaľky belobou a zlatými zvonicami. Niektoré sú prístupné verejnosti, iné slúžia svojmu duchovnému poslaniu. Mesto nedovolí, aby ich znehodnocovala nejaká zástavba, prípadne moderné objekty. Stoja na svojom mieste na obdiv všetkým. Ľutovali sme, že sme nemali čas obzrieť si ich inak, ako len z auta, nanajvýš krátkym vyfotografovaním. Neprišli sme totiž na exkurziu, prišli sme robiť obchody.

Návrat ukázal, že ministrovo rozhodnutie vziať so sebou podnikateľov do týchto vzdialených ruských končín bol šťastný. Štyria z deviatich manažérov dohodli predbežné kontrakty, pričom najodvážnejšie vykročili Inžinierske stavby Košice, ktoré chcú prispieť zmodernizovaním ciest a infraštruktúry. Ale ani senický podnikateľ Hílek netajil spokojnosť, že nechá svoju vizitku aj pri Volge. Ďalšia kapitalizácia vzájomných kontaktov sa čaká po nasledujúcej ceste stavebných podnikateľov do Čuvašskej republiky, ktorú organizuje prezident Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska Ján Majerský.

Naplní tak slová na rozlúčku, ktorými Čuvaši vyprevádzajú cudzincov: „Tepre kuriččen!“

V preklade: „Do budúceho stretnutia.“

Michal KRIŠKO

Čeboksary – Bratislava

Čuvašská republika je jednou z 21 republík, ktoré tvoria Ruskú federáciu. Leží 675 km východne od Moskvy, v centre európskej časti Ruska. Má 18 300 km² a 1 500 000 obyvateľov. Do čarovnej prírody lákajú najmä rieky Volga, Sura, Civiľ a štyri jazerá. Lesy pokrývajú tretinu územia. Minimálna teplota v zime je - 46ºC, maximálna letná teplota je 39ºC. Republika vznikla na základe autonómnej oblasti, ktorú vyhlásili 24. júna 1920. Od 26. decembra 1993 je na čele prezident – už štrnásť rokov je ním Nikolaj Vasilievič Fiodorov. Medzi 50 národnosťami dominujú Čuvaši (68%), Rusi (27%) a Tatári (3%). Hlavné mesto Čeboksary má 465 000 obyvateľov, pričom v satelitnom meste Novočeboksarsk žije 125 000 obyvateľov.

Späť