Prvý Európan

Slovensko, 6. 9. 2007 (Verejná správa 18/2007)

Prvý Európan bol Mínós.

Jeho otcom bol otec všetkých gréckych bohov Zeus.

Otcom Dia bol Kronos.

Všetci žili a uzreli svetlo sveta na Kréte.

A všetko sa stalo najmenej pred štyritisíc rokmi.

Až tam siahajú korene európskej kultúry a civilizácie.

Pýtate sa, čo všetko a ako sa vtedy odohralo? Tak teda trochu podrobnejšie.

Tie príbehy sa odohrávali tak dávno a siahajú tak hlboko do európskych dejín, že starí Gréci si ich odovzdávali z pokolenia na pokolenie prostredníctvom bájí.

Kronos svoje deti požieral, lebo nechcel, aby mal nástupcov, ktorí by ho raz zbavili jeho postavenia a zaujali jeho miesto na výslní. Túžil vládnuť tomuto svetu sám a večne. Lenže jeho žene Rheie sa neveľmi páčilo rodiť deti len ako potravu pre svojho manžela. Pri jednom z pôrodov sa uchýlila na najvyššiu plošinu uprostred hôr a tam, vo veľkej a krásnej jaskyni, prišiel na svet Zeus.

Ten nielenže nebol taký krvilačný ako jeho otec, ale dokonca nič ľudské mu nebolo cudzie, a zo všetkých síl zväčšoval svoje potomstvo. Nevedel odolať pôvabu žien a vystrájal kadejaké kúsky, aby získal náklonnosť tých, ktoré mu padli do oka. Keď sa zamiloval do fénickej princeznej menom Európé, premenil sa na býka a uniesol ju z pevniny na svoj domovský ostrov. Z tohto milostného vzplanutia sa narodil syn Mínós.

Ani na úsvite našich dejín ženy neboli o nič lepšie, ako muži. Neskôr dala Európé, po ktorej dostal meno náš kontinent, prednosť inému hrdinovi, vzala si ho za manžela a tentoraz porodila dcéru. Volali ju Krítí a po nej sa začal nazývať aj náš ostrov. Existuje ale aj iná verzia, podľa ktorej Európé opustil samotný únosca a jej druhé manželstvo bolo bezdetné.

Tak alebo onak, Mínós, jej prvorodený syn, sa stal najmocnejším kráľom ostrova a naplnil jeho dejiny nevšedným obsahom. Krétsko-mínójska civilizácia a kultúra predchádzala známejšiu a mladšiu grécko-rímsku civilizáciu o dobrých tisíc až dvetisíc rokov.

Ak si myslíte, že to, čo tu rozprávame, sú len báje, mýlite sa.

Kréťania ich dodnes milujú viac, než holú pravdu. Sú presvedčení, že báje neodporujú dianiu pred mnohými tisícročiami ani sa s ním nerozchádzajú. Nikto nemá obavu z toho, že by krivili našu pamäť. Naopak. Pravda, zabalená do pestrofarebného hávu mýtov, bájí a povestí, ľudskú pamäť živí a oživuje výdatnejšie, ako šedé a nezáživné fakty. Preto ich ľudia stále znova, dokonca aj vo veku vedy, halia do krásnych šiat, po ktorých každý človek rád siahne. Bez vynálezov neskorších civilizácií naším predkom na zachytenie udalostí, ktoré prežívali, nakoniec ani nezostávalo nič iné, než pestré a výmyselné rozprávačské umenie. A čo je hlavné, ľudia skôr či neskôr objavili a objavujú i hmatateľné, nevyvrátiteľné dôkazy o reálnych základoch bájí. Keď príde čas, o tom si tiež niečo povieme. Teraz ešte chvíľku sledujme osudy kráľa Mínóa a jeho blízkych.

Mínós si postavil na mieste zvanom Knóssos taký krásny a obrovský palác, ako nikto a nikdy predtým. Mal nespočetné množstvo nádherných miestností a zákutí, vybavených všetkým komfortom, pomaľovaných farbistými maľbami, zobrazujúcimi kráľa, jeho poddaných, zvieratá i rastliny. Ten palác bol taký rozľahlý a tak umne postavený, že v ňom bežný smrteľník, tobôž cudzinec, musel isto-iste poblúdiť. Postavil ho chýrny staviteľ Daidalos, ktorý svojim dôvtipom a vynálezmi pomohol v staroveku kde-komu. Keď pred hnevom Mínóa musel z Kréty utiecť, ako prvý človek napodobil vtákov, zhotovil si perute, vzlietol do vzduchu a šťastlivo pristál na pevnine. Jeho syn Íkaros, ktorý neposlúchol otcovu radu aby neletel príliš vysoko nad morom, lebo mu slnko spáli krídla, však zahynul. To nám akoby predznačuje tragédie, ktoré sa v paláci a okolo neho vekmi odohrávali.

Bohovia nič nedávajú zadarmo, tobôž nie talent, bohatstvo a slávu, a to ani svojim deťom nie. Mínós, hoci bol dobrý a spravodlivý vládca, musel za svoju moc a bohatstvo platiť daň prinášaním rôznych obetí. Takto mal obetovať i krásneho bieleho býka, ktorého mu poslal jeho strýko, boh mora Poseidón. Mínóovi bolo ľúto také nádherné stvorenie zmárniť, zamiešal ho do svojho stáda a miesto neho utratil iného, menej vydareného. To Poseidóna veľmi rozzúrilo. Zariadil, aby sa do bieleho býka zamilovala Mínóova žena Pásifaé, čo sa aj stalo. S pomocou vynaliezavého Daidala býka zviedla a z tejto hriešnej lásky sa zrodil Mínótaurus, napoly človek, napoly zviera požierajúce ľudí. Zahanbený kráľ obludu–nevlastného syna zatvoril do podzemia paláca, zvaného labyrint, aby nikomu neprišiel na oči. Vtedy sa nahneval i na svojho staviteľa, že pomáhal žene k nevere, a chcel ho dať uväzniť...

Keď jedného z Mínóových vlastných synov v Aténach po víťazstve v tamojších hrách úkladne zavraždili, nahneval sa i na Aténčanov. Podrobil si ich mesto a uložil im za trest, že každých deväť rokov privedú na Krétu sedem panien a sedem panicov, aby boli obetovaní Mínótaurovi. Dvakrát Aténčania túto potupu strpeli, po tretí raz sa udialo toto: Théseus, údajne Poseidónov syn (všetci bohovia boli veľkí záletníci, takže plodili s pozemskými krásavicami množstvo potomkov) a po Herkulesovi najväčší grécky hrdina, sa zamiešal medzi budúce obete, aby obludu zahubil. Ktovie, či by sa mu to podarilo, nebyť toho, že sa do neho zamilovala Mínóova prvorodená dcéra Ariadna. Darovala mu meč, ktorým mal obludu prebodnúť, a na radu Daidala i klbko červenej nite, bez ktorého by Théseus nikdy nenašiel cestu von z labyrintu. Keď nastala osudná chvíľa, aténske devy a mládenci zostali pred labyrintom, hrdina uviazal koniec nite o kamenný stĺp, postupoval tmou riadiac sa rykom obludy, zabil ju a namotávajúc niť na klbko šťastne vyšiel na svetlo. Zamilovaná Ariadna so svojim hrdinom a zachránenou aténskou omladinou ušla pred hnevom otca na iný ostrov – Naxos.

Potiaľto je príbeh pekný a povzbudzujúci. V tejto chvíli sa ale náš hrdina zachoval ako pravý potomok bohov, ktorí ako vieme, oplývali všetkými neresťami. Počínajúc zvádzaním cudzích žien a navádzaním ľudí na zlo končiac. Tak aj náš hrdina oddanú Ariadnu na cudzom ostrove počas jej hlbokého spánku hanebne opustil.

Znamená to, že aj tí najlepší z našich predkov, hrdinovia, porušovali dobré mravy?

Asi áno. Niektorí Kréťania sú sami k sebe veľmi kritickí a nijako nepopierajú ani to horšie, čo podedili po predkoch. Jeden z troch hrdinov Fulghumovej knihy Tretie prianie, osemdesiatročný rodený Kréťan, ktorý na svojej dlhej púti životom dobre poznal aj iné krajiny a národy, o svojich krajanoch hovorí: „Toto je pre Grékov veľmi typické. Pre Kréťanov ešte viac. Na nás sa pravidlá nevzťahujú – myslíme si. Najskôr sa každý stará sám o seba, potom tiež o rodinu, ostatní môžu pokojne ísť do pekla. Práve preto sa Gréci nikdy nepostavia do radu a nezaujímajú ich jazdné pruhy ani dopravné značky... To, čo ostatní považujú za podvod či porušenie zákona, za lož alebo krádež, to je pre nás chytrosť. Za všetkých okolností konaj ako chytrák! To je naše heslo. Kréťania si myslia, že nad nami vládne nejaký princíp, podľa ktorého si každý môže robiť čo chce, kedy chce a kdekoľvek to chce. Môže robiť úplne všetko, čo mu nejako prejde. To je podľa nás chytrosť.“

No, neviem. Zo svojho tohoročného pobytu na Kréte môžem uviesť také príklady poctivosti a dobroprajnosti domácich, o akých u nás zatiaľ iba snívame. Tým však vystupujeme z dávnej minulosti bájí a mýtov do horúcej prítomnosti. Je teda pravý čas pozrieť sa na tento ostrov, jeho dejiny a samotný palác Knóssos cez overené fakty, presvedčiť sa na vlastné oči ako vyzerá dnes, tisícročia po udalostiach, o ktorých rozpráva grécka mytológia.

Hoci vo všetkých príručkách pre turistov sa dočítate, že Knóssos je vzdialený od najväčšieho krétskeho mesta Iráklionu zhruba šesť kilometrov, dnes to prakticky neplatí. Ku pozostatkom starovekého paláca sa dostanete autom alebo autobusom bez toho, aby ste spozorovali, že opúšťate ulice mesta.

V súvislosti s palácom, ktorý sa chystáme navštíviť treba vedieť, že dejiny tunajšej civilizácie delíme od roku 2600 prípadne až 2900 pred naším letopočtom na niekoľko základných období. O predpalácovom období hovoríme po rok 1900 pred n. l. V tomto roku tu Mínójci postavili prvý, najstarší palác. Približne v rovnakom čase na Kréte vznikajú podobné, hoci nie až také veľkolepé paláce vo Faiste, Malii, v Káto Zákros. Palác Knóssos pretrval až do roku 1700 pred n. l. (obdobie staropalácové), kedy ho značne poškodilo silné zemetrasenie. Vzápätí ho obnovili a nadobudol ešte skvostnejšiu podobu. Jeho obnovou začína vrcholné obdobie rozvoja krétsko–mínójskej civilizácie, nazývané obdobím mladších alebo nových palácov. Mínójci sa nekoria ani tak bohom ako samotnej prírode, čo sa odráža vo všetkých formách ich vyspelej kultúry a umeleckých diel. Nádhernými maľbami a freskami zdobia Knóssky palác zvnútra i zvonka. Je to pritom neobyčajne zložitý komplex stavieb siahajúcich do výšky troch až piatich poschodí, zaberá plochu dva a pol hektára, má centrálne nádvorie, rozsiahle sklady s potravinami, dômyselnú vodovodnú sieť a kanalizáciu, reprezentatívne prijímacie a obradné sály, obytné priestory pre kráľa, jeho rodinu, ale aj pre početné osadenstvo paláca. Vstupuje sa do neho zo všetkých svetových strán širokými a zdobenými schodiskami. Palác spájajú s neďalekými dvomi prístavmi na severe dobre vybudované cesty. Jedna z nich je na dvestopäťdesiatmetrovom úseku pri paláci dodnes zreteľná. Ide o zvyšky najstaršej európskej cesty postavenej o poldruha tisíc rokov skôr ako slávna Via Appia v Ríme. Viaduktom ponad riečku viedla táto cesta ďalej naprieč ostrovom, až po jeho južné pobrežie.

I tento palác stihla prírodná pohroma, spôsobená výbuchom sopky na ostrove Théra (Santorin) okolo roku 1450 pred n. l. Prívaly morskej vody, otrasy zeme a požiare zmietli paláce i na iných miestach Kréty. Aj teraz sa podarilo Mínójcom palác v Knósse vzkriesiť v plnej kráse. No už o storočie neskôr – okolo roku 1350 pred n. l. – definitívne vo svojej pôvodnej podobe, ako sa s ním oboznamujeme dnes čoby turisti, zanikol. Jeho zvyšky po ďalšie storočia a tisícročia stále viac prekrývajú iné stavby, napokon aj zem a porasty.

Prvým, kto sa podujal odhaliť ich, bol Kréťan narodený iba pár kilometrov od miesta, kde palác kedysi stál. Ani nás neprekvapí, že mu rodičia dali meno Mínós. Mal buď veľké šťastie, alebo vedel, kde na pahorku vyčnievajúcom z údolia a obkolesenom vencom hôr, zaboriť rýľ. Už pri prvých pokusoch v roku 1877 sa mu podaril kapitálny úlovok: popísaná tabuľka a najmä obrovské hlinené nádoby presahujúce výšku človeka – pithoi. Slúžili na skladovanie olív, olivového oleja a iných produktov. Narazil teda na rozľahlé palácové sklady, zaberajúce jedno celé krídlo paláca, ktoré dnes môžete vidieť kompletne odkryté spolu s viacero dobre zachovalými a rekonštruovaných hlinenými nádobami. Keďže Mínós Kalokairinos bol v tom čase španielskym konzulom, možno diplomatické povinnosti, možno iné starosti, najskôr ale neochota tureckých úradov jeho túžbu po odkrývaní paláca rýchlo uhasila. Američan, čo tu začal kopať po troch ďalších rokoch, skončil ešte rýchlejšie a bez objavov.

Turci, ktorí stále ovládali Krétu, archeológov nemali príliš v láske ani doma, ani na zabraných územiach. Presvedčil sa o tom i Heinrich Schliemann, ktorý v tom čase už mal za sebou odkrytie Tróje, Tírynsu, Mykén a ďalších starogréckych stavieb. Dokázal tak, že Homér si vo svojich eposoch Ílias a Odysseia nič nevymýšľal, ale zachytil skutočné udalosti. Zásluhou Schliemannovej viery v pravdivosť bájí a eposov sa poznanie dejín Európy posunulo do staroveku o tisíc rokov. Vychádzajúc zo svojich celým svetom obdivovaných, ale i spochybňovaných objavov však správne vytušil, že sa stále neprekopal na úplný začiatok, že cez odkrytie paláca v Knósse môže ľudstvo premeniť ďalšie tisícročia prehistórie, zachytené v bájach a povestiach, na svoje skutočné dejiny. Je pochopiteľné, že vlastné životné dielo chcel zavŕšiť práve takýmto činom. V roku 1866 sa pokúsi pahorok skrývajúci palác odkúpiť, aby mohol začať s vykopávkami. Kvôli vysokej kúpnej cene jeho úsilie zlyhalo a smrť mu už nedovolila znova sa na Krétu vrátiť...

(Pokračovanie)

Kréta – Bratislava 2007

Späť