Nespútaná voda nie je dobrým sluhom

Slovensko, 25. 9. 2007 (Verejná správa 19/2007)

Hrozba ničivých povodní už nie je len ekonomickým, vedeckým, technickým a ekologickým problémom – stáva sa problémom politickým a medzinárodným. Aprílový XVII. snem Združenia miest a obcí Slovenska schválil Stratégiu v oblasti protipovodňovej prevencie a ochrany územia miest a obcí pred povodňami. Tento rozsiahly dokument predstavujeme v hlavných bodoch.

Príčinou vzniku povodní sú extrémne intenzívne dažde alebo náhle roztápanie snehu, kombinované s výrazne zníženou schopnosťou, niekde až neschopnosťou územia zadržať dažďovú vodu. Dôvodom je spravidla poškodená krajina, napríklad rozorané medze, zlikvidované remízky, vysušené močiare alebo odvodnená poľnohospodárska pôda. Rozsiahle asfaltované alebo betónové plochy miest spôsobujú rýchly odtok dažďových vôd, vysušovanie pôdy pod zastavanými plochami, znižovania zásob podzemných vôd a zmenu klímy v mestách. Menia sa odtokové pomery a zvyšuje sa riziko lokálnych povodní. Vysušená pôda bez protieróznych opatrení sa správa ako nepriepustný film. V takto poškodenom území môže ľahko vzniknúť povodňová vlna, ktorá sa zrazu zdvihne napríklad pri potôčiku, ktorého výška hladiny vody je zvyčajne dvadsať až tridsať centimetrov, na tri alebo štyri metre. Priepusty a mosty sa pri prívalových dažďoch neraz upchávajú a voda vyráža do ľudských obydlí.

Horšie je to, že poškodená krajina nedokáže udržať dažďovú vodu. Zmeny klimatických podmienok spôsobujú ďalšie extrémne prejavy počasia – víchrice, mimoriadne horúce letá a dlhšie obdobia bez dažďa. Doterajšie dlhodobo uplatňované technologické postupy a spôsob hospodárenia s vodou spôsobujú postupný a trvalý pokles objemu zrážok, ktoré spadnú na naše územie, a urýchľovanie odtoku vody z nášho územia. Tento fakt je spoločným menovateľom príčin povodní, ako aj postupne silnejúcich extrémnych prejavov počasia vrátane povrchového prehrievania územia.

Povodne nás vyjdú draho

Varovne vyznievajú aj konštatovania v Koncepcii vodohospodárskej politiky Slovenskej republiky do roku 2015. Významne sa znížila prirodzená retenčná schopnosť povodí a zrýchlil sa povrchový odtok v krajine. V dôsledku toho sa zvýšilo riziko a frekvencia výskytu povodní. Znížila sa prirodzená samočistiaca schopnosť vodných tokov, čo sa následne prejavilo na kvalite povrchových a podzemných vôd. Znižuje sa výdatnosť a znehodnocujú sa zdroje pitnej vody. Urýchľuje sa erózia a tým nastáva znižovanie úrodnosti pôdy, najmä v horských a podhorských oblastiach. Podstatne sa obmedzili ekologické funkcie vodných tokov, čím sa napríklad degradujú prirodzené vodné a mokraďové ekosystémy.

V hodnotení príčin vzniku povodní sú štátne orgány, samospráva, odborníci aj mimovládne organizácie zajedno. Odstraňovanie nepriaznivých faktorov však postupuje veľmi pomaly a v malom rozsahu. Na realizáciu programu protipovodňovej ochrany do roku 2010 potrebujeme takmer dvadsaťjeden miliárd korún, ale tie nemáme. Budeme ich mať na odstraňovanie škôd?

Následky povodní sú mimoriadne rozsiahle a ničivé. Škody povodní v rokoch 1997 až 2006 predstavovali sedemnásť miliárd korún. Zhruba osemdesiat až deväťdesiat percent pripadlo na dopravnú infraštruktúru a úpravy tokov. Ak sa výraznejšie nepohneme vpred v protipovodňovej ochrane, môžeme v nasledujúcich siedmich rokoch počítať so škodami vo výške tridsaťpäť až sto miliárd korún. A to sa ešte u nás nevyskytli veľké povodne, aké zažila Česká republika a Nemecko v roku 2002.

Výskyt povodní spôsobuje trvalé znižovanie konkurencieschopností území a sídiel. Zraniteľné sú aj naše najväčšie mestá. Zvýšené riziko povodní spôsobuje, že veľká časť verejnej infraštruktúry a súkromného majetku občanov a firiem je vyradená z poisťovania, následne z poskytovania bankových záruk a pôžičiek a prichádza o možnosť uchádzať sa o príspevky zo štrukturálnych fondov Európskej únie. Rozhádzané vodné pomery poškodzujú vodné zdroje, a tie začínajú byť limitujúcim faktorom ekonomického rozvoja.

Prispieť môže aj samospráva

Združenie miest a obcí Slovenska na sneme konštatovalo, že samospráva doteraz riešila väčšinou len následky povodní. Bez vlastnej mobilizácie a nového prístupu k protipovodňovej prevencii sa nebudú dať očakávať zmeny. Kľúčovým východiskom schválenej stratégie je odborne pomenovať príčiny vzniku povodní, sformulovať a presadiť systémové opatrenia. Súčasné kompetencie už dnes umožňujú mestám a obciam realizovať väčšinu potrebných opatrení na svojom území po dohode s vlastníkmi pozemkov. To sa však doteraz nevyužívalo komplexne pre nejasné odborné definovanie príčin vzniku povodní a prebiehajúcich klimatických zmien, ale aj pre nedostatok podporných nástrojov v tejto oblasti.

Stratégia ZMOS-u odporúča obciam pripraviť projekty na zvyšovanie vodozádržnej schopnosti a na znižovania eróznych procesov na svojom katastrálnom území. Tak dokážu znížiť výskyt povodní na minimum. Doterajší spôsob hospodárenia s dažďovou a povrchovou vodou v krajine sa musí zmeniť. Začať treba s plošnými protieróznymi opatreniami, pokračovať systémovými plošnými opatreniami na zvýšenie vodozádržnej schopnosti povodia. Povrchové vodné toky majú odvádzať iba prebytky vody v území. Bude to nielen protipovodňová prevencia, ale i príspevok obnovenej časti povodia k eliminácii nepriaznivých klimatických zmien a k ochladzovaniu územia. Zároveň sa stabilizuje a zlepší vodná bilancia.

Na organizačné a systémové zabezpečenie týchto opatrení treba vytvoriť lepší systém správy povodí, na ktorom by sa vo väčšej miere podieľala územná samospráva. Predložený návrh riešenia nie je v rozpore s potrebami hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Je systémovým opatrením, ktoré komplexne rieši problémy súvisiace s vodou v hospodárstve a s vodným cyklom krajiny. Je to jediné reálne, finančne a časovo zvládnuteľné riešenie, ktoré spĺňa zároveň kritérium udržateľnosti a dlhodobého, respektíve trvalého riešenia problému. Prvé výsledky sa dostavia prakticky okamžite - od niekoľkých mesiacov až do dvoch – troch rokov. Ďalšie pozitívne výsledky sa dostavia postupne so zavedením údržby a optimálneho systému prevádzky a monitoringu realizovaných opatrení.

Máme už aj vlastné domáce pozitívne skúsenosti, ale zatiaľ ich je príliš málo. Potreba chrániť Košice pred povodňami sa v roku 2004 premietla do Programu protipovodňovej prevencie v povodiach riek Hornádu, Bodrogu a Popradu a v roku 2005 do Košického protokolu pre vodu v 21. storočí. Organizácia Ľudia a voda konzultovala problematiku protipovodňovej prevencie už s viac ako stovkou obcí na Slovensku, najmä v povodiach Hornej Torysy, Svinky, Olšavy. Pristúpila tiež k unikátnemu projektu Vodný les, zameranému na urýchlenú obnovu zničeného ekosystému na mikropovodiach lesa vo Vysokých Tatrách.

Široká spolupráca partnerov

Koncepcia ZMOS-u považuje za rozhodujúce faktory iniciatívu územnej samosprávy a spoluprácu všetkých sociálno-ekonomických partnerov v povodiach. Pomerne jednoduchými a investične nenáročnými technickými a biotechnickými opatreniami možno zlepšiť povrch povodia, revitalizovať bývalú schopnosť povodia zadržiavať vodu, a to bez obmedzenia rozvojových potrieb sídiel a hospodárskej činnosti. Možno tak zvrátiť negatívny trend tvorby vodnej bilancie na trend pozitívny, aby sa po čase dosiahla potrebná rovnováha. Pri tomto prístupe musíme vziať do úvahy a dodržiavať šesť princípov.

Hlavný je princíp plošnej ochrany vody v povodí – treba navrhovať také plošné technické a biotechnické opatrenia a hospodárske postupy, ktoré zlepšia vodnú bilanciu a zamedzia rýchly odtok vody z územia. Princíp solidarity prikazuje prihliadať na celé povodie. Opatrenia na jednom úseku nesmú zhoršovať situáciu na ostatných. Princíp partnerstva znamená postupovať vo vzájomnej dohode všetkých rozhodujúcich partnerov v povodí - správcov vodných tokov, poľnohospodárov, lesníkov, zástupcov obcí a miest, vlastníkov pôdy a expertov. Princíp subsidiarity poukazuje na potrebu efektívne decentralizovať aktivity a kompetencie, ak ich môže lepšie, rýchlejšie a lacnejšie zabezpečiť miestna, prípadne regionálna územná samospráva. Princíp udržateľného riešenia jednoznačne vedie k odstráneniu príčin povodní, klimatických zmien a vysušovania územia, aby sa vytvorili lepšie životné podmienky a prostredie pre budúce generácie. Princíp autoregulácie prírodných procesov sa prejaví vtedy, keď po prvotnej a jednorazovej investícii do obnovy poškodenej krajiny alebo časti povodia a po realizácii následných opatrení na zlepšenie vodnej bilancie postupne sa do regulácie zapojí samotná príroda.

Výnimku predstavujú neregulované vodné toky, ktoré k nám pritekajú od susedov. Našou jedinou obranou sú zatiaľ klasické hrádze a poldre, prípadne príprava širších záplavových území okolo ohrozených veľkých aglomerácií. Lepšou alternatívou sú rokovania o koordinácii protipovodňových opatrení na celých povodiach.

Reforma vodohospodárskej správy

Podstatou organizačno-technických a legislatívnych opatrení stratégie ZMOS v protipovodňovej prevencii a ochrane obcí a miest pred povodňami je štrukturálna reforma štátnej správy v oblasti vodného hospodárstva na úseku odtokových pomerov, zmena prístupu ústredných orgánov štátnej správy ako aj územnej samosprávy a realizácia technických a biotechnických opatrení v katastroch miest a obcí. Táto reforma svojím charakterom prirodzene zahŕňa aj opatrenia týkajúce sa lesníctva, poľnohospodárskeho sektoru, ale aj odvádzania odpadových a povrchových vôd v intravilánoch sídiel a ochrany prírody. Vodohospodárska politika, čiže vodohospodárska služba v oblasti protipovodňovej ochrany územia a revitalizácie vodných tokov, by sa mala reformovať tak, aby sa zamerala na plošnú ochranu územia, aby sa investičná činnosť posudzovala z hľadiska dopadov na vodnú bilanciu, aby sa prehodnotila nielen efektívnosť systému správy vodných tokov, ale aj doterajšie inžinierske a technické opatrenia ovplyvňujúce odtokové pomery v území.

Ochrana územia pred povodňami, ako to vyplýva zo stratégie ZMOS-u, si vyžaduje holistický prístup, čiže širšie znalosti a poznanie územia. Aj preto je táto agenda integrálnou súčasťou budovania znalostnej spoločnosti. Nielen ekonomika, ale aj iné spoločenské sféry sa môžu naplnením tejto stratégie stať konkurencieschopnejšími a lepšie sa pripraviť na globálne výzvy i hrozby. Riešenie problémov vody dnes už nie je len vecou vodného hospodárstva. Je to záležitosť spoločenská, kultúrna a existenčná, preto sa týka všetkých.

Peter KRÚTKY

Späť