Titulok ako rámcová zložka prejavu

Slovensko, 4. 10. 2007 (Verejná správa 20/2007)

Medziľudská komunikácia sa uskutočňuje prostredníctvom jazykového prejavu, textu. Jazykový prejav je formálne a významovo uzavretý celok, ktorý vzniká v konkrétnej komunikačnej situácii. Rozsiahlejšie písomné jazykové prejavy, ktoré sú rozložené na väčšej textovej ploche, sú obsahovo-tematicky spravidla homogénne, majú jednotný významový pôdorys. Zároveň sa však táto jednotná téma člení na menšie obsahovo-tematické čiastky, ktoré sú relatívne samostatné, no zároveň sú podriadené téme celého prejavu. Predpokladá sa pritom, že autor ich podľa cieľa a zámeru, ktorý svojím jazykovým prejavom sleduje, jednak rozvíja v istej následnosti a zároveň ich hierarchicky usporadúva. Takto buduje jednotnú významovú perspektívu svojho prejavu, čo je základný predpoklad jeho precíznej výstavby.

Na formálne ohraničenie a rozhraničenie tejto jednoty a rozčlenenosti témy má autor k dispozícii takzvané členiace nadvetné kontextové jednotky. Aj pomocou nich sa na povrchovej úrovni textu odráža dynamika vzťahu medzi obsahom a formou. K základným členiacim kompozičným prostriedkom patrí odsek, kapitola a tzv. rámcové zložky prejavu. Rámcové zložky formálne vyznačujú najmä „okrajové“ pasáže textu, preto sa označujú aj ako hraničné. Ohraničujú, rámcujú začiatok alebo koniec jazykového prejavu. Niektoré z nich môžu byť relatívne samostatným prehovorom, no aj v tomto prípade sa rámcová zložka voľnejšie alebo tesnejšie viaže na vlastný (základný) text.

Z rámcových zložiek si osobitnú pozornosť zaslúži titulok. Je to typická hraničná nadvetná kontextová jednotka, ktorá je umiestnená na čele jazykového prejavu. Je to akási vstupná brána do jazykového prejavu. Práve titulok je relatívne samostatný textový útvar, no aj medzi ním a základným textom sa vytvárajú viaceré funkčné vzťahy. Pritom je funkčný rozdiel medzi titulkom vo vecnom a umeleckom texte. V obidvoch prípadoch však platí, že jazyková formulácia titulku sa spravidla dotvára po konečnej podobe vlastného textu, pričom sa hľadá korešpondencia medzi ním a hĺbkovým, obsahovo-tematickým zameraním celého prejavu. Vzťah medzi titulkom a vlastným textom však môže byť výrazne odstupňovaný. Popri titulkoch, ktoré sa tesne viažu na obsah vlastného textu a pomerne jednoznačne naznačujú tematické zameranie prejavu, sú titulky, ktoré o obsahu vlastného textu neprinášajú takmer žiadnu informáciu.

Aj formálne je titulok najexponovanejšia časť písomného jazykového prejavu. Upozorňuje na seba aj svojím grafickým riešením a umiestnením v texte. Oproti ostatnému textu je výrazne odlíšený, graficky je od neho oddelený, umiestnený je na jeho čele. Od ostatného textu sa líši aj typom písma a jeho grafickou podobou (plnotučné písmo, kurzíva, verzály atď.).

Obsah, forma a funkcia titulku sa diferencuje podľa štýlového a žánrového zaradenia konkrétneho jazykového prejavu. Všeobecne možno konštatovať, že v aktuálnom texte plní titulok rozmanité funkcie. Dominantná je informačná a pútacia funkcia. Na tieto funkcie sa môže navrstvovať funkcia aktualizačná, predznamenávacia, apelová a i. A tak napríklad titulok Palko dobehol Hrušovského, ktorý sme analyzovali v predchádzajúcom čísle Verejnej správy, má relatívne nízku informačnú hodnotu, najmä ak čitateľ nepozná aktuálne politické súvislosti. Výraznejšie sa v ňom presadzuje pútacia funkcia, na ktorú sa viaže aktualizačno-apelová funkcia. Vo väzbe týchto funkcií sa totiž prebúdza viacvýznamový potenciál slovesa dobehnúť. Čitateľ nevie, či sa toto sloveso uplatňuje vo význame, že Palko Hrušovského dostihol, pokiaľ ide o podporu okresov, alebo či ho autor využil v expresívnom význame, že totiž Palko prešiel Hrušovskému cez rozum, že ho nejako okabátil. Takýmto jazykovým riešením autor atakuje zvedavosť čitateľa, nabáda ho, aby si prečítal celý článok, lebo len tak sa dozvie skutočnú pravdu.

Titulok je síce funkčne spätý s písomnými jazykovými prejavmi, no v istom zmysle možno o ňom uvažovať aj v ústnych jazykových prejavoch. Jeho funkciu plnia rôzne druhy oslovenia, apelu a poukazovania (počujže; čo ti nepoviem = poviem; čo sa ti mi nestalo; počúvaj, nepočúvaj ho). V hovorovom štýle má písomnú podobu súkromný list. Funkciu titulku v ňom spĺňa oslovenie adresáta, ktoré môže byť odstupňované na osi nocionálnosť – emocionálnosť.

V náučných textoch má titulok informačnú funkciu a z jazykového hľadiska je založený na nocionálnych (bezpríznakových) prostriedkoch. Tesnejšia je i jeho väzba na tému prejavu, napríklad: Štylistika slovenčiny, Doplnok v slovenčine, Slovník spoločenských vied, Dejiny slovenskej literatúry, Staroveké Grécko.

V administratívno-právnych textoch je aj titulok spravidla formalizovaný, má štandardizovanú podobu. V kondenzovanej skratke sa v ňom vymedzuje obsah celého textu. Takto je to v legislatívnych textoch, najmä v legislatívnych normách (zákonoch), napríklad: Zákon č. ... o zriadení Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Takúto štandardizovanú podobu majú aj titulky rôznych formulárov, ktoré majú predtlačenú podobu, napríklad: Potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby.

Z hľadiska obsahu, formy a funkcie titulku je špecifická situácia v umeleckej literatúre a v publicistike. Táto problematika si zaslúži osobitnú pozornosť. Budeme sa jej venovať v ďalšom príspevku.

Ján FINDRA

Späť