Kréta

Slovensko, 4. 10. 2007 (Verejná správa 20/2007)

Keď vstúpite na pôdu Kréty, dejiny sa vám pripomínajú na každom kroku. Aj prostredníctvom gréckych bájí, o ktorých sme sa i na paláci Knóssos mohli presvedčiť, že neklamú, iba používajú iný jazyk ako vedci.

Zoberme si trebárs hlavné mesto ostrova – Iráklion. Kdesi na začiatku nášho rozprávania sme uviedli príbeh s býkom, ktorý boh Poseidón daroval kráľovi Mínóovi, aby mu ho ten vzápätí vrátil obetovaním. Keďže kráľ nádherné zviera ušetril, stal sa sám obeťou Poseidónovho hnevu. Príbeh s býkom sme vyrozprávali ani nie do polovice, končiac neverou kráľovej manželky Pásifaé. On ale pokračuje ďalej a vetví sa prinajmenšom do dvoch smerov. Jeden sleduje osudy samotného Mínóa, ktorý ženu, čo sa dostala k nevere nie vlastnou vinou, lež z vôle bohov, kruto potrestal. Daidalovi, ktorý jej k nevere len málinko dopomohol, tiež nevedel odpustiť. Takí boli muži už pred tisíckami rokov. Keď Daidalos pred hnevom kráľa zutekal z ostrova pomocou krídiel, ktoré si zostrojil a pristál na Sicílii, nahnevaný Mínós ho prenasledoval až tam. No keď si po staviteľa a vynálezcu prišiel s vojskom, sám tu našiel smrť.

Druhá vetva príbehu hovorí o tom, že ani boh Poseidón nebol o nič lepší a nedokázal sa vzdať túžby po pomste Mínóovi: nestačilo mu, že zasial svár medzi kráľa, jeho ženu a Daidala. Nechal býka ušetreného kráľom zošalieť, aby ničil a pustošil všetko, čo mu na Kréte prišlo do cesty. Z toho vidíme, aké zlo ľudia podedili po bohoch. I dnes sme svedkami, ako donekonečna prenasledujú jeden druhého i celé skupiny svojich súkmeňovcov, či z osobných, či z iných dôvodov, vždy však pod najušľachtilejšími zámienkami pravdy, lásky, slobody a spravodlivosti, zriaďujúc si na to rôzne ústavy krivenia pamäti. To nikdy a nikde nemohlo skončiť dobre a inak, ako zmarením mnohých životov a zánikom samotnej pravdy, lásky, spravodlivosti i slobody. Najmä ak sú ľudia v prenasledovaní svojich blížnych vynaliezavejší a vytrvalejší, než bohovia. Tí skôr alebo neskôr nastražili veci tak, že sa našiel múdry a statočný hrdina, ktorý pomohol ostatným zbaviť sa zla. Tak to bolo aj v prípade šialeného býka. Nikto iný ako Héraklés, ďalší z Diových synov, sa vybral z pevniny na ostrov so zámerom, aby hrozného býka z neho odviedol a krajinu oslobodil. Aj tak urobil, a na počesť jeho činu miesto, kde na Kréte pristál, pomenovali Hérakleión.

Iráklion

Dnešný Iráklion, hlavné mesto Kréty, ktoré pred takmer štyritisíc rokmi bolo prístavom Knóssosu, má okolo stoštyridsať tisíc obyvateľov. Jednu z hlavných tried domáci pomenovali po inom hrdinovi – Arthurovi J. Evansovi – ktorý im pomohol odkliať dejiny a priviesť k životu staroveký palác. V tejto súvislosti by ste si v meste mali vyhradiť dve-tri hodinky na Archeologické múzeum. Sú v ňom uložené originály fresiek a inýchvzácnosti, ktoré Evans a ostatní archeológovia vykopali zo zvyškov starovekých palácov, rozosiatych po ostrove. Priamo v areáloch palácov môžete spravidla uzrieť iba ich kópie. Dodajme však, že v Knóssose sú vyhotovené tak dokonale a navyše tak umne vsadené do svojho pôvodného prostredia, že verne dokumentujú vysokú úroveň krétsko-mínójskej civilizácie a turistovi poskytujú nemenší estetický zážitok ako originály.

Evansova trieda vychádza von z mesta a mieri do Knóssosu popri jednej zo siedmich bášt hradieb, ktoré oddeľujú vnútornú časť mesta od vonkajšej. Hneď pri najbližšej bašte nazývanej Martinegova môžete chvíľu postáť pri hrobke novodobého gréckeho Homéra, básnika a spisovateľa Nikosa Kazantzakisa, tunajšieho rodáka, ktorý v našej dobe vari najviac priblížil ostrov i Kréťanov svetu svojim literárnymi dielami. Medzi najznámejšie patrí román Alexis Zorba aj vďaka jeho filmovej podobe. Svoju pozemskú púť Kazantzakis zakončil v roku 1957 a bašta, v blízkosti ktorej je pochovaný, tvorí súčasť Benátskej pevnosti, ktorá sama osebe patrí medzi pozoruhodnosti mesta. Podobné opevnenia Benátčania počas svojej niekoľkostoročnej nadvlády vybudovali v najväčších prístavných mestách Kréty, ktoré sú zároveň centrami na štyri prefektúry (po našom by sme povedali kraje) rozdelený ostrov: na východ od Iráklionu je to Ágios Nikólaos (Svätý Mikoláš), na západ Réthimnon a Chaniá. Majú ale neporovnateľne menší počet obyvateľov ako hlavné mesto. Veď na celom ostrove, ktorý má rozlohu niečo vyše osem tisíc kilometrov štvorcových, čo je asi jedna šestina z rozlohy Slovenska, žije iba okolo 600 tisíc ľudí. Spomínané mestá spája takmer po celej dĺžke severného pobrežia sa vinúca Národná cesta, zodpovedajúca skromnejšej diaľnici alebo našej rýchlostnej ceste.

Z Bratislavy do Iráklionu vás privezie lietadlo za dve a pol hodiny. Za ďalšiu polhodinku vás autobus pohodlne dopraví trebárs do niektorého z hotelov na niekoľko kilometrov dlhej pláži hneď pri hlavnom meste. No napriek rýchlej doprave na Krétu by bola škoda uspokojiť sa iba kúpaním v mori, prechádzkou po Iráklionu a prehliadkou Knóssosu. Ostrov meria z jedného konca na druhý iba 260 kilometrov, na najširšom mieste z juhu na sever 57 a na najužšom 12 kilometrov. Ak si v niektorej požičovni – ktorých je tu všade neúrekom – zoberiete na pár dní auto, môžete ho pochodiť zo západu na východ i zo severu na juh. Verte, že je čo pozerať.

Za volantom

Vzhľadom na polohu Iráklionu je ideálne vydávať sa za pozoruhodnosťami Kréty všetkými smermi práve odtiaľto. Najskôr ale pár poznámok k výpožičke auta a ku zvláštnostiam správania sa domácich na cestách. Tak trochu potvrdzujú slová osemdesiatročného Kréťana, hrdinu Fulghumovho románu, ktoré sme citovali v prvej z našich reportáží: domáci vodiči vôbec nerešpektujú dopravné značky o povolených rýchlostiach. Hneď na prvých kilometroch vás prekvapia tým, že každú chvíľu oproti vám predbiehajú i v miestach, kde je plná čiara či dokonca dve plné čiary a to tak, že sa v protismere dostávajú celým vozidlom do vášho jazdného pruhu. Je pravda, že inak by ani predbiehať nemohli, lebo krétska diaľnica je spravidla jednoprúdová. Preto tí pomalší jazdci zasa uhýbajú alebo bežne jazdia za plnou čiarou vpravo po smere jazdy, teda po odstavnom páse. Ak by ste ho chceli použiť na pôvodný účel a nebodaj núdzovo tam zastaviť, vystavujete sa veľkému riziku kolízie. Tieto konštatovania znejú pre našinca trochu hrôzostrašne, ale i na takéto zvláštnosti jazdy sa dá rýchlo navyknúť. Hoci sme autom precestovali ostrov z jedného konca na druhý, nevideli sme ani jednu nehodu, ba dokonca ani cestnú hliadku policajtov. Nečudo. Toľký nával práce s pokutami – veď by museli zastavovať každé druhé auto – by sa nedal zvládnuť...

Nepríjemnejšie než uvedené zvláštnosti je však nedostatočné alebo chýbajúce značenie najbližších i vzdialenejších cieľov jazdy priamo v mestách a obciach. Na väčšej križovatke síce uvidíte smerovník povedzme na najbližšie mesto, ale na niekoľkých ďalších križovatkách márne hľadáte niečo, podľa čoho by ste uhádli, na ktorú z dvoch alebo troch odbočujúcich ciest sa vydať. Ale ako vieme, to sa neraz stáva i na Slovensku.

Na druhej strane v súvislosti s autom zažijete i príjemné, na naše pomery priam neuveriteľné okamihy. Napríklad, keď vám pracovník požičovne pri odovzdávaná auta dá nasledujúci zdvorilý pokyn: „Odstavte večer auto nezamknuté a kľúčik nechajte pod kobercom! Ráno si ho zoberieme.“ Musel nám to zopakovať dvakrát, kým sme tomu uverili. Nielen na severe Európy ale aj v Stredomorí sú krajiny, kde je krádež áut zrejme neznámy jav.

Ceny za požičanie áut sa pohybujú zhruba od 15 do 50 euro na deň. Netreba sa dať zlákať tými najnižšími, lebo sa ukáže, že v nich nie je poistenie proti havárii ani inej pohrome, že okrem základného poplatku musíte platiť nejakú taxu i za každý odjazdený kilometer a tak ďalej. Zatiaľ čo vo vyššej cene na deň môže byť už všetko zahrnuté, kilometrov môžete najazdiť koľko chcete, respektíve koľko chcete nakúpiť benzínu. Cena benzínu ale aj ceny iných tovarov, vrátane jedla a nápojov, sú približne rovnaké ako u nás prípadne ešte nižšie.

Rodný dom El Greca

Ak sa vydáte autom z Iráklionu na západ a ste ctiteľmi umenia i peknej prírody, môžete si dopriať pekný zážitok už po polhodinke jazdy. Treba len odbočiť z Národnej cesty do vnútrozemia do dedinky Fódele, rodiska maliara El Greca (1541-1616). Malebná dedinka vás uchváti, ale auto v nej neodstavujte, najmä ak vás neláka dlhá chôdza v horúčave a miestami i do kopca. Rodný dom maliara je za dedinou ešte dobré dva kilometre cesty, po ktorej sa osobným autom dá – na rozdiel od autokarov – pohodlne prejsť. Signálom, že ste na mieste, bude po vašej pravej ruke zachovalý kostolík z 13. storočia. Tu treba zaparkovať a peši sa vydať do stúpajúceho svahu na ľavú stranu, kde po niekoľkých desiatkach metrov nájdete múzeum – rodný dom maliara, vynikajúco zrekonštruovaný, vrátane priľahlých malých nádvorí stupňovito zasadených do svahu. Škoda, že v ňom okrem zákutia s paletou, stojanom, štetcami a kreslom niet dobového zariadenia. Nakoniec i spomínané vybavenie je akosi cudzorodé. Maliar odišiel do sveta už v detstve a tu iste štetec ani nezobral do ruky. Na celej Kréte majú jediný originál z jeho tvorby (Pohľad na horu Sinaj z roku 1570), ktorý si môžete pozrieť v Historickom múzeu v Iráklione. V maliarovom rodnom domčeku sú iba napodobeniny jeho obrazov. Pozerajúc na v tomto prostredí človekovi nutne prichádzajú na myseľ otázky: Prečo sa El Greco venoval prevažne sakrálnym námetom, hoci sa narodil a prežil roky najcitlivejšieho vnímania sveta v lone krásnej prírody? Prevážili azda uňho náboženské zážitky vyvolané blízkosťou kostolíka na samote, či – ako dnes hovoríme – komerčné námety doby? Tak alebo onak, dôverný dotyk s prostredím, z ktorého vyšiel geniálny umelec, je pôsobivý.

Do posledného muža

Po návrate na hlavnú cestu a ďalšej polhodinke jazdy vás pri pláži Plataniás turistická upútavka opäť nasmeruje do vnútrozemia, medzi vrchy. Je tam národný pamätník neobyčajnej statočnosti, odvahy a hrdinstva Kréťanov, ktorým sa prejavovali po dlhé stáročia bojov za svoju nezávislosť a slobodu.

Zvláštnosťou dejín tohto ostrova a krétskeho ľudu totiž nie je len tisícpäťsto rokov mieru a nesmierne kultivovanej krétsko-mínójskej civilizácie. Keď sa po katastrofe koncom druhého tisícročia pred naším letopočtom uzavrela jedna veľká kapitola dejín ostrova, nasleduje tisícročie prechodného obdobia, v ktorom Kréta postupne stráca svoje vedúce postavenie. To sa presúva na pevninu – do Mykén a neskôr do ďalších mestských štátov Grécka. Je príznačné, že strácanie vplyvu doprevádza i postupné slabnutie vôle Kréťanov vzájomne sa dohovoriť a spolupracovať. Medzi desiatkami miest a vladármi narastajú spory, ktoré vyúsťujú i do spojenectva s vonkajšími protivníkmi. Vnútorné oslabenie vedie k tomu, že ich začnú ovládať iní. Od roku 68 pred n. l. ďalších vyše tisíc rokov (do roku 1204 nášho letopočtu) to boli Rimania respektíve Byzantská ríša. Dlhá nadvláda Rimanov bola prerušená len v rokoch 825 – 961 arabskou nadvládou. Síce mnohonásobne kratšou, ale aj krutejšou, pretože Arabi zničili väčšinu krétskych miest. Po Araboch ostrov získali do svojho vlastníctva Benátčania, ktorých po vyše štyroch storočiach v roku 1645 začínajú striedať dobyvateľskou vojnou Turci. Až v roku 1898 sa na nátlak európskych veľmocí Ruska, Francúzska, Talianska a Anglicka, ktorí si Kréťania vynútili svojim hrdinským odporom, Turci z ostrova stiahli. Po prechodnom období Kréta dosiahnev roku 1913svoj konečný cieľ – stane sa súčasťou gréckeho štátu.

Povedané inými slovami, za dosiahnutie vrcholkov kultúry a civilizácie, pôžitkov zo slobody a mieru Kréťania platia takmer rovnako dlhým obdobím okupácie cudzincami, ponížením a vojnovými hrôzami. Ale aj v tomto ťažkom období si počínajú výnimočne. Bránia svoju slobodu a nezávislosť tak vytrvalo a tak odhodlane, ako máloktorý národ v Európe a vo svete. Benátčanom trvalo celé storočie, kým definitívne zlomili ich odpor. Turci dobývali ostrov s veľkými stratami päťdesiat rokov, obranci Iráklionu im podľahli až po dvadsaťjedenročnom obliehaní!

Kréťania bojovali proti votrelcom vždy na život a na smrť, do posledného muža. Práve o tom vypovedá príbeh, ktorý sa odohral v kedysi takmer nedostupnom kláštore (Moni) Arkádi, stojacom osamotene v pohorí Ídi. Z diaľnice sa k nemu dnes štverá kľukatá cesta nahor a po okraji rokliny asi pätnásť-šestnásť kilometrov. V podzimných dňoch roku 1866 sa pred Turkami medzi múry kláštora utiahla tisícka mužov, žien a detí. Keď už bolo jasné, že boj proti presile nemôžu vyhrať, 325 mužov zhromaždilo zostávajúce ženy a deti do skladišťa munície, ktoré vyhodili do povetria. Muži potom pokračovali v boji kým posledného z nich tureckí nájazdníci nezabili. Táto otrasná udalosť prispela k tomu, že zápas Kréťanov o slobodu vošiel do povedomia celého sveta, čím sa priblížil aj deň, kedy získali nezávislosť. Aj preto sa 8. november, deň sebažertvy hŕstky krétskych vlastencov, stal národným sviatkom. Výbuchom a bojmi poškodené časti kláštora boli obnovené, ale v tamojšom múzeu môžete uzrieť reálie, ktoré túto udalosť pripomínajú. A najmä precítiť atmosféru posvätného miesta všetkých Kréťanov.

(Pokračovanie)

Kréta – Bratislava 2007

Milan HOLUB

Späť