Keď niekto sníval po švajčiarsky

Slovensko, 3. 12. 2007 (Verejná správa 23/2007)

Nie je toľko zdôrazňovaný princíp individualizmu, že každý sa má postarať predovšetkým o seba, zároveň aj skrytým navádzaním na zaujatie životného postoja nestarať sa o iných? Je to vlastné našej mentalite? A najmä – je to humánne a naozaj demokratické? Aj takéto otázky a úvahy počuť v slovenskom parlamente, keď sa diskutuje o zdravotnom či dôchodkovom poistení. O poslancoch, o ich vzťahoch a hodnotových postojoch, ale aj o atmosfére v zákonodarnom orgáne sa zhovárame s podpredsedom Národnej rady Slovenskej republiky JUDr. Miroslavom ČÍŽOM. Po skončení Právnickej fakulty UK pracoval v štátnej správe na úseku niekdajších národných výborov. Absolvoval odborné stáže vo Veľkej Británii, v Nemecku a vo Švajčiarsku a pedagogicky pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a Academia Istropolitana.

Parlament je odvodený z francúzskeho slova parle, hovoriť. V našom boli a sú poslanci, ktorí za celé funkčné obdobie ani raz verejne neprehovorili a keď, tak len veľmi zriedka a úsporne. Ako si vysvetliť ich mlčanlivosť?

V parlamente sa všetka práca organizuje. Každý zákon, ktorý sa prerokúva, má svojho spravodajcu. Tento sústreďuje na určitú tému informácie, dáva dohromady stanoviská verejnosti alebo podania, pripravuje kompletnú databázu odborných, právnych a spoločenských poznatkov a skúseností, ktoré majú vyústiť do konečného znenia a prijatia zákona. Poslanecký klub teda určí takéhoto spravodajcu, ktorý prednesie návrh právnej normy s podporou koreferátov dvoch poslancov. Ostatní poslanci podľa vývoja diskusie reagujú na predrečníkov faktickými poznámkami. To je zaužívaný mechanizmus.

Niektorí poslanci sú vynikajúci odborníci. Ak sú v parlamente dlhšie než jedno funkčné obdobie, potom sú vnútorné istí a vyrovnaní a častejšie aj vystupujú. Poslanecká práca je však oveľa širšia. V parlamente nenápadní poslanci zasa urobia veľa drobnej a užitočnej práce v teréne a z kontaktov s voličmi prinášajú mnoho zaujímavých podnetov, návrhov a skúseností pre poslanecký klub. Berme to aj tak, že tí, ktorí málo povedia, zvyčajne veľa urobia.

Zaujať a získať podporu pre svoje poslanecké návrhy nespočíva len v obsahu, v originalite myšlienok a ich presvedčivosti, ale aj v spôsobe ich prejavu. Nie každý má dar rétoriky.

To je pravda. Mne napríklad vyčítajú, že hovorím veľmi rýchlo. Preto by sa mne aj iným kolegom zišla rétorická príprava. Osobnosť poslanca je však štruktúrovanejšia. Sú v nej prvky odbornosti, komunikatívnosti a rôznych stupňov empatie. Nie je jednoduché ísť do konfliktov, ak je prostredie nabité negatívnou energiou a každé nevhodné alebo neopatrné slovo ešte viac prehusťuje atmosféru parlamentu. Preto správne zvolené slovo, tón reči, modulácia hlasu, kontrola mimiky tváre, gestikulácie rúk a pohybov tela môžu byť vhodnými poslami dobrej vôle vystupujúceho, ktorý oslovuje svojich kolegov ako komplexná osobnosť. Poslanci, ktorí v našom parlamente disponujú takýmito schopnosťami, majú vyšší stupeň dôvery a akceptovateľnosti aj vo verejnosti.

Trojdelenie moci v štáte je známe. Parlament ako zákonodarný orgán dáva spoločnosti zákony. Niektorí právnici sa však domnievajú, že deľba moci medzi zákonodarnou a výkonnou je vážne narušená v prospech výkonnej moci. Parlament prestáva byť tvorcom zákonov, je len ich upravovateľom. Návrhy zákonov s prevahou predkladajú vláda a jej ministerstvá, poslanecké zákonné iniciatívy sú len ojedinelými pokusmi. Výkonná zložka moci si sama určuje pravidlá čo bude robiť a ako bude robiť.

Nestotožňujem sa s takýmto hodnotením. Pre typ parlamentnej formy demokracie na Slovensku, ktorý vychádza z trojdelenia moci v štáte je charakteristické, že zákonodarná moc má akcentovať takzvaný spoločenský typ správy v parlamente. Znamená to, že zastupuje spoločnosť, hodnotovo ju vníma, posudzuje jej potreby a všeobecnejšie formuluje jej ciele.

Výkonná moc, ktorou je vláda a jej ministerstvá, predstavuje odborný typ správy. Koncentruje odborné stanoviská, má vytvorené personálne, materiálne, organizačné a procesné podmienky na prípravu celých súborov právnych noriem a plnenie vecných úloh. Poslanci majú posudzovať návrhy zákonov, ktoré predkladá výkonný aparát. Ja som dokonca odporcom poslaneckých návrhov zákonov z jednoduchého dôvodu: chýba im dôležitý moment legislatívneho procesu, akým je pripomienkové konanie. Existujú legislatívne pravidlá tvorby zákonov, ktoré sa musia dodržať, aby sa predišlo zmätočným právnym normám ako výsledku neodbornej a nekvalitnej práce.

Poslanci majú voľný priestor na aktívnejšie zlaďovanie názorov jednotlivých poslaneckých klubov, aby sa dosiahla väčšia zhoda pri schvaľovaní zákonov a ich širšej akceptácii.

Ale novelizovanie dôležitých zákonov v priebehu dvoch rokov viac než desaťkrát a prinucovanie občanov, aby každú chvíľu vypĺňali nové tlačivá a podávali ďalšie a ďalšie oznámenia pod hrozbami sankcií, svedčí o inom.

My žneme to, čo pred nami zasiali iní. Dvaja profesori harvardskej univerzity, experti na zdravotníctvo tvrdia, že zavádzanie veľkých reformných systémov do života spoločnosti si vyžaduje mimoriadnu opatrnosť. Pokiaľ sa revolučne zmení situácia, ktorá právne reguluje veľké množstvo vzťahov v danom prostredí a táto nie je dôsledne premyslená, potom to nie je reforma, ale štátom organizovaný chaos a jeho výsledným produktom je nepodarok.

Čo nie je úplne hotové sa musí dotvárať a vyžaduje si množstvo priamych a nepriamych novelizácii. Ak sa ide do veľkých reforiem, potom sa musí dôkladne pripraviť proreformné prostredie. Predsa zákony o dôchodkovom sporení, o zdravotnej starostlivosti a zdravotných poisťovniach nie sú zákonmi na jedno volebné obdobie jednej vlády, ale zakladajú vzťahy na desiatky rokov a pre milióny ľudí. Sú veci, ktorých dôležitou súčasťou je stabilita. Nemožno ísť do parlamentu s návrhom reformy, ktorá má minimálnu podporu a len technickú prevahu pri hlasovaní v parlamente a ktorá je až v osemdesiatich percentách v rozpore s predstavami verejnosti.

Právna zásada, čo nie je zakázané je dovolené, predpokladá až dokonalú úpravu právnych vzťahov v rôznych oblastiach života spoločnosti. Ak tomu tak nie je, hovorí sa o „dierach“ v legislatíve. Ako dosiahnuť ak nie takmer dokonalosť úpravy právnych vzťahov vo finálnych zákonoch, tak aspoň optimum možného?

Predchádzajúca vláda nemala záujem skvalitňovať prácu na legislatívnych odboroch ministerstiev, skôr mala snahu dávať prípravu zákonov do externého prostredia rôznym právnickým firmám. Postupne sa rozpúšťali dlhoročné tímy legislatívnych odborníkov a výsledkom je, že dnes na týchto odboroch pracujú neskúsení mladí ľudia, čerství absolventi vysokých škôl. Na ministerstvách sa nevytvárali expertné skupiny, ktoré by posudzovali návrhy zákonov v ich jednotlivosti, ale aj v komplexe celého právneho systému. Rezorty neboli prepojené s odbornými pracoviskami právnických fakúlt, Ústavom štátu a práva ako i s pracoviskami akadémie.

Absencia špičkových externých odborníkov sa podpísala pod nekvalitné návrhy zákonov, ktorých závažné nedostatky sa nedali odstrániť jednou či dvoma novelizáciami. Muselo ísť o dlhodobejší proces, pretože negatívne poznačili viaceré sféry života či odvetví. Ak chceme tento stav napraviť, potom potrebujeme pravidelne vyhodnocovať naše právne prostredie, registrovať nedostatky a chyby, ktoré po uvedení zákonov do života prináša prax a čo najskôr ich príslušnou novelizáciou odstrániť. Treba skvalitniť prácu na legislatívnych odboroch ministerstiev. Od Legislatívnej rady vlády SR vyžadovať kvalifikované výstupy. Dôslednejší a precíznejší by mal byť legislatívny aparát parlamentu, jeho výbory a samozrejme i poslanci.

Zásadnú reformu právneho poriadku sme už urobili, očakávam, že Národná rada SR nebude schvaľovať viac než 40 až 60 zákonov ročne. Zníženie počtu schvaľovaných zákonov určite prispeje k ich väčšiemu cizelovaniu, pretože doteraz schvaľujeme 100 až 140 zákonov. Samozrejme, že je to neporovnateľné s transformačným obdobím po roku 1989, keď sa ročne schvaľovalo až 600 zákonov. Aj tu možno hľadať čiastočnú odpoveď na spomínané „legislatívne diery“. Dnes sme na ceste k európskemu štandardu, napríklad rakúsky parlament schváli za rok najviac štyridsať zákonov.

Ako podpredseda parlamentu, ktorý vedie jeho rokovanie, môžete za istých podmienok odobrať poslancovi slovo. Ak sa to stane, nedostávate sa do rozporu s Voltairovým výrokom, že „nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to“?

Veľmi citlivo vnímam názory kolegov z opozície, ktorí sa v médiách zmieňujú o tom, že koalícia má tendenciu ohrozovať princípy demokracie a slobodu slova, čo je absolútny nezmysel. Štyri roky som bol opozičným poslancom, poznám všetky úskalia rokovacieho poriadku. Z tohto obdobia mám veľa negatívnych skúseností a často som mal problém presadiť v parlamente základné práva poslanca. Ako predsedajúci, ktorý vedie schôdzu parlamentu, musím dbať na dodržiavanie rokovacieho poriadku, ktorý je zákonom.

V rokovacom poriadku je uvedené, že pokiaľ sa rečník vo svojom vystúpení odchýli od prejednávanej veci, v takom prípade mu predsedajúci odníme slovo. Nie, že môže odňať, teda nechá na ňom, či tak učiní alebo nie, ale zákon mu to dáva ako príkaz. Ja sa snažím toto ustanovenie vykladať čo najširšie, uznať aj náznak, že to, čo hovorí poslanec, aspoň okrajovo súvisí s danou témou. Nezasahujem do jeho vystúpenia, neobmedzujem ho, ani mu neodnímem slovo. Sú však prípady, keď poslanec namiesto odborných pripomienok začne úplne politizovať a odkláňa vecnú diskusiu do ideologickej sféry. V takom prípade som povinný zakročiť.

Ak sa niekto rozhodne ísť do politiky, musí vziať na seba aj istý rozsah obmedzení. Bude sa zaoberať verejnými záujmami a rozhodovať o verejných prostriedkoch, preto treba vylúčiť, alebo aspoň minimalizovať stret osobných a spoločenských záujmov. V USA je na to vytvorený inštitút takzvaného slepého trustu. Pred vstupom do štátnej alebo inej politickej funkcie odovzdá budúci verejný činiteľ celú svoju podnikateľskú agendu, napríklad firmu, do správy na to určenej spoločnosti. Táto s jeho majetkom podniká „spôsobom obvyklým“. Teda žiadne zahmlievajúce prepisy obchodných podielov alebo akcií na manželku, detí či súrodencov, ako je tomu u nás. Preto sa americkému verejnému činiteľovi nestane, aby sa jeho súkromný majetok počas funkčného obdobia niekoľkonásobne rozrástol ako je tomu v mnohých prípadoch u nás, ale sa iba primerane a obvykle zhodnotí. Nebol by aj u nás potrebný takýto „slepý trust“, aby spoločnosť lepšie videla kto, čo, kedy a za akých podmienok nadobudol?

Stále nemáme doriešené nepísané pravidlá o pôsobení politika vo verejnom priestore, ktoré môžu súvisieť s klientelizmom a inými výhodami, a ktoré príslušná politická alebo verejná funkcia umožňuje. Zrejme sa zhodneme v tom, že politik nesmie stratiť schopnosť starať sa o svoj majetok a rôznymi zákonnými spôsobmi ho aj spravovať. Nepoznám inštitút slepého trustu v USA, javí sa však zaujímavý. Na druhej strane sú politici vystavení veľkému tlaku verejnosti a kontroly ich činnosti. K tomu nemám námietky.

Problémom však je, ako budeme túto zvýšenú pozornosť kompenzovať jeho rodinným príslušníkom, aby politická funkcia jedného príslušníka nebola zároveň trestom pre jeho rodinu a príbuzných. Ak sa totiž niekto z nich pokúsi dostať úplne prirodzene do zamestnania alebo do prostredia, ktoré čo i len trochu súvisí s výkonom funkcie jeho rodinného príslušníka, ihneď sa to spája s prejavom klientelizmu. Pritom člen rodiny alebo príbuzný robí niečo úplne iné, úplne inde a nemá žiadne preukázateľné výhody. Môže ísť napríklad o dvoch bratov, ktorí majú odlišné politické názory, ktorí sa nestretávajú a majú spoločné len meno.

Okolo nás je priveľa podozrievania, neraz aj opodstatneného, ale stále platí, že ak dvaja robia to isté, nie je to isté... Najmä právnická obec by sa mala viac angažovať a predkladať verejnosti rôzne modely spravovania majetku verejného činiteľa počas výkonu funkcie a pôsobenie rodinných príslušníkov v takomto prostredí. Ak by totiž takéto návrhy vyšli z politického prostredia, hneď budú médiami a časťou verejnosti označené za záujmové.

V ostrých polemikách si poslanci nič nedarujú. Vyprofilovali sa koalično-opozičné dvojičky, ale aj väčšie poslanecké zoskupenia, ktoré okrem výmeny odborných názorov na určité problémy sa častujú invektívami a urážkami. Nie sú aj tieto nedôstojnosti príčinou toho, že Národná rada SR sa v prieskumoch verejnej mienky neteší vysokej dôvere občanov?

Konfrontácie tohto druhu parlamentu neprospievajú. Konfrontačný tón a používanie nekorektných nástrojov neoceňujú ani voliči, ktorí viac favorizujú slušné a ústretové správanie sa politikov.

Nemyslím si však, že náš parlament charakterizuje nekultúrnosť. Naopak, jeho latka kultúrnosti, tolerancie a medziľudských vzťahov v rôznorodosti politického presvedčenia je pomerne vysoká. Kto zažije atmosféru britského parlamentu, v ktorom sa na znak nesúhlasu kričí a píska, že nepočuť vlastného slova, potom je aj na pochybách o britskom džentlmenovi. Napriek tomu nik neznevažuje britský parlament ani jeho atmosféru. Parlament je obrazom spoločnosti so všetkými jej protirečeniami, ťažko v ňom nájdeme uhladené a pokojné akademické prostredie.

Čoskoro bude parlament rokovať o novelizácii tlačového zákona. Diskusia k nemu bude nepochybne veľmi zaujímavá aj vzhľadom na isté napätie, ktoré je dnes medzi médiami a vládou.

Vláda má povinnosť vytvoriť absolútne pluralitné, tolerantné a demokratické prostredie pre fungovanie médií, ale tiež má povinnosť vytvoriť priestor na ochranu osobnosti. To prvé existuje, to druhé je nedostatočné. Nemáme také štandardné a objektívne mechanizmy, ktoré účinne ochránia meno a česť osoby, ak sa jej média nepravdivo a verejne dotknú. Tento deficit má vyplniť inštitút práva na odpoveď, ktorý bude súčasťou zákona o médiách. Uznávame voľnú hru záujmov, je súčasťou demokracie. Ale v každej hre, ak to má byť fair hra, musia byť rovnaké pravidlá a platiť pre všetkých.

Bulvár nemožno obmedziť žiadnym zákonom, ale možno nastaviť optimálny model, aby sloboda prejavu a ochrana osobnosti boli vo vyváženom vzťahu. Právo na odpoveď to umožní. Sloboda prejavu má v Európe zaujímavú krivku. U nás dosť akcentujeme americký štýl médií, keď v informovaní verejnosti niet takmer žiadnych právnych ani etických prekážok, teda je to jednosmerný ťah. Vyspelé európske štáty uprednostňujú dvojsmernosť v tom zmysle, že akcii zodpovedá reakcia. Informovať - áno, ale s povinnosťou médií dať priestor na vyjadrenie dotknutej osobe, ktorá bola predmetom pozornosti a chce sa vyjadriť k nepravdivej, skresľujúcej či neúplnej informácii o sebe.

Dosť razantne vystupujete, ak sa prerokúvajú sociálne témy, najmä dôchodková reforma a jej druhý kapitalizačný pilier. Opoziční kolegovia vám vyčítajú, že ste voči nemu až príliš zaujatý...

Nie som zaujatý, ale privatizáciu penzijných fondov považujem za neštandardnú a veľmi nebezpečnú. Ani jedna z významných krajín Európskej únie na taký model aký je u nás, nepristúpila. To, čo sa u nás dialo, bol neoliberalizmus najhrubšieho zrna.

Časť pracovníkov Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky sa snažilo vnútiť metódu dôchodkového sporenia viacerým štátom, pochodili však len v Južnej Amerike a v Strednej a Východnej Európe. Teda v krajinách, ktoré sú ekonomicky veľmi slabé a zraniteľné, tak ako ich politickí predstavitelia, ktorí súhlasili s modelom dôchodkového systému. Dnes predstavitelia Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu kritizujú postupy, ktoré mali zlepšiť systém spravovania verejných zdrojov. Systémy dôchodkovej reformy v Chile a Argentíne, ktoré mali byť vzorom pre ostatné krajiny, sa dnes zásadne reorganizujú. Konštatujú sa obrovské úniky peňazí. Až 50 percent z peňazí sporiteľov odchádza na rôzne poplatky za spravovanie finančných prostriedkov správcovskými spoločnosťami. Ani výnosy z investovania peňazí sporiteľov nedosahujú predpokladanú úroveň.

V našich podmienkach odchádzajú z portfólia štátu značné finančné prostriedky do portfólia záujmových finančných skupín – súkromných dôchodkových správcovských spoločností. Už o niekoľko rokov budú mať tieto spoločnosti takú sumu finančných prostriedkov, ktorá bude predstavovať až 70 percent hrubého domáceho produktu. To sú stovky miliárd korún, ktoré nemá k dispozícii štát, ale jeho bývalá politická garnitúra ich na základe zákona doslova vnútila šiestim nadnárodným finančným skupinám. Tie nemajú zo zákona povinnosť starať sa o verejný záujem, ale môžu ich využívať aj na podporu iných podnikateľských a investičných aktivít, ktoré patria do ich portfólia.

Je korektné, aby štát v demokratickej spoločnosti nútil slobodného občana a uložil mu zákonnú povinnosť, že časť svojho príjmu musí zveriť nie štátnej ani verejnoprávnej inštitúcií, ale súkromnej firme, ktorá má spravovať jeho úspory a podnikať s nimi? Sporiteľ nemá možnosť ovplyvniť proces rozhodovania o investovaní jeho peňazí, ba nemá nad ním ani účinnú kontrolu. Je vôbec možné, aby sa občania skladali súkromnej firme na jej podnikateľské aktivity, z ktorých má táto, bez ohľadu na výsledok investovania, zabezpečený profit?

Štát nesmie nútiť občana k takémuto kroku. Pokiaľ chceme hovoriť o ziskovom spravovaní peňazí na dôchodkové či zdravotné účely, potom môže ísť len o dobrovoľný princíp rôznymi formami pripoistenia. Nech sa súkromné spoločnosti uchádzajú o priazeň občanov, ak im chcú nadstavbovo zvýšiť štandard zdravotných služieb alebo pripoistením im zabezpečiť vyšší starobný dôchodok. Ale presmerovať také obrovské verejné zdroje do súkromnej sféry niekoľkých finančných skupín bez širokého politického a spoločenského konsenzu, bez korektnej diskusie o tom, čo druhý pilier v skutočnosti predstavuje a vystaviť ľudí až neuveriteľnému jednostrannému tlaku médií a nereálnym sľubom správcovských spoločností, to možno dnes len ťažko pochopiť.

Ťažko nájsť aj priliehavý výraz na toľkú politickú prefíkanosť, bezohľadnosť až bezočivosť a marketingovú manipuláciu, ku ktorej došlo na Slovensku v posledných rokoch. Dzurindova vláda nepripustila takmer žiadnu diskusiu a polemiku, bolo to cielené zavádzanie a klamanie najmä mladých ľudí, že tento systém vyrieši v budúcnosti ich sociálnu situáciu, a že s ich slovenským dôchodkom sa budú mať tak, ako dôchodcovia vo Švajčiarsku...

Ak dôchodková spoločnosť zle investuje peniaze sporiteľov, nenesie žiadnu zodpovednosť za neúspech, neznáša dôsledky za riziká svojho podnikania. Naopak, dôsledky z jej neúspešného investovania, za straty vo vzťahu k sporiteľovi znáša štát. To má byť nový druh podnikania na Slovensku, že za podnikateľský neúspech jedného znáša dôsledky druhý a platí to tretí, v tomto prípade všetci občania?

Odpoveď je v otázke. V takomto ponímaní je druhý pilier dôchodkového systému právnou a ekonomickou anomáliou.

Aký je to vzťah, ak istá skupina občanov nemôže dobrovoľne vystúpiť z druhého dôchodkového piliera, hoci ktorýkoľvek občan môže kedykoľvek vystúpiť zo štátneho zväzku? Je dôchodková spoločnosť viac než štát?

S veľkým prekvapením pozorujem v parlamente vystúpenia opozičných poslancov, ktorý obhajujú takýto systém a právo na zisky z verejných peňazí. Ani ja tomu jednoducho nerozumiem. Neviem, či tomu skutočne poslanci veria alebo si nič z toho, čo existuje, neuvedomujú. Z ich strany ide o hlboké nepochopenie verejného sektoru, aký je jeho zmysel a poslanie v spoločnosti. Väčšina médií, bohužiaľ, podporuje takéto videnie, hoci ide skôr o slepotu. Súhlasím s výrokom ministerky práce a sociálnych vecí Viery Tomanovej, že druhým dôchodkovým pilierom sa na Slovensku sprivatizovala staroba.

Späť