Štrnásť dní prezidenta republiky perom Margity Ivaničkovej z tlačového oddelenia Kancelárie prezidenta SR

Slovensko, 3. 12. 2007 (Verejná správa 23/2007)

Španielsky kráľovský pár navštívil Slovensko v roku 2002. Koncom októbra tohto roka odcestoval na recipročnú štátnu návštevu prezident Ivan Gašparovič s manželkou. Kráľovský pár sa vyjadruje pred médiami len výnimočne. Preto jediným verejným vystúpením kráľa Juana Carlosa I. bol slávnostný prípitok na gala večeri, v ktorom vzdal poctu Slovensku: „Pán prezident, vaša návšteva umožňuje celkovo vyzdvihnúť kvalitatívny skok zaznamenaný v stykoch medzi Slovenskou republikou a Španielskym kráľovstvom od doby, čo sme spojencami a partnermi v projekte európskej integrácie." Ivan Gašparovič v slávnostnom prípitku pripomenul posolstvo spomínanej kráľovskej návštevy, zvýraznené osobným presvedčením španielskeho kráľa o schopnosti Slovenska zvládnuť integračný prístupový proces a zaradiť sa raz medzi krajiny totožného demokratického zmýšľania. „Na Slovensku sa s vďakou hlásime aj k inšpirujúcim skúsenostiam z procesu demokratizácie a integrácie, ktoré nám nezištne poskytli španielski experti. Aby ste aj vy, Španieli, spoznávali Slovensko a vracali sa domov spokojní, snažíme sa teraz aj my, Slováci, skvalitňovať podmienky pre vašich podnikateľov i služby pre vašich turistov.“ V rámci programu štátnej návštevy rokoval náš prezident s primátorom Madridu Albertom Ruiz-Gallardónom a mal príhovor ku členom španielskeho Senátu. Súčasťou jeho programu bolo aj ekonomické fórum pre slovenských a španielskych podnikateľov. Ivan Gašparovič na ňom vystúpil s príhovorom, v ktorom vyzdvihol ekonomické výsledky Slovenska. Bohatý program nášho prezidenta pokračoval stretnutím s predsedom španielskej vlády Zapaterom, s ktorým takisto prediskutoval problematiku spolupráce s dôrazom na ekonomiku. Obaja partneri konštatovali nevyužité možnosti hospodárskej spolupráce najmä v oblasti strojárstva a automobilovej výroby. Posledný deň štátnej návštevy Španielska strávil náš prezident so sprievodom v Barcelone. Na tamojšej radnici sa stretol s primátorom Jordi Hereuom a v sérii rokovaní pokračoval stretnutím s predsedom autonómnej vlády Katalánska José Montillom. Ten označil Slovensko v rámci nových členov Európskej únie za krajinu, ktorá sa vedela najlepšie prispôsobiť procesom ekonomickej a politickej integrácie. Poznamenal, že slovenské hospodárstvo vykazuje vysoké indexy rastu a podľa jeho názoru sa mení na jeden z najdynamickejších systémov v Strednej Európy.

Po návrate na Slovensko vycestoval Ivan Gašparovič do Černovej, aby sa zúčastnil na spomienkových slávnostiach, nad ktorými prevzal záštitu pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie. V slávnostnom príhovore k zhromaždeným obyvateľom zdôraznil, že i táto tragédia predstavuje kus slovenských dejín: „My sme sa dosť ľahko vzdávali svojich dejín, vzdávali sme sa tradícií. Je smola, že tí, ktorí sa obetovali, dnes nemôžu žiť to, za čo sa obetovali. Žiť v slobodnom štáte, v slobodnej spoločnosti“. Ď alej o černovskej tragédii povedal: „Ale faktom je, že v období rokov 1907 až 1908 nebola ojedinelou. Surový zásah moci sa nevyhol ani obyvateľom obce Lúčky, Podolia, Zohoru na Záhorí, Myjavy a iných. Tvrdá ruka moci vtedajšieho Uhorska ťažko dopadla aj na slovenskú Kovačicu s jej smutne známymi pohrebmi bez kňaza. Práve preto by sme černovskú tragédiu mali vnímať aj ako spomienku na všeobecný útlak slovenského obyvateľstva v mnohonárodnom Uhorsku. Hneď v úvode sa mi žiada zdôrazniť: táto veľká tragédia by sa mala – napriek rozporným diskusiám historikov, politikov a predstaviteľov cirkví – stať naším spojivom. Nemali by sme v sebe, práve pri spomienke na nevinné obete, jatriť vlastné nedorozumenia. Ani podporovať stanoviská, ktoré porozumenie nehľadajú, a možno ani nájsť nechcú. Dňa 27. októbra pred sto rokmi bola v Černovej preliata krv bezbranných mužov, žien, dokonca aj detí. Táto krv sa vpila do černovskej zeme a vzbudila pobúrenie v celej vtedajšej pokrokovej Európe. Vďaka Setonovi Wotsonovi, Levovi Nikolajovičovi Tolstému, no najmä nórskemu spisovateľovi Björnstjerne Björnsonovi, sa svetová verejnosť dozvedela o krutosti maďarizačného útlaku Slovákov v Uhorsku. Štrnásť zabitých, desať ťažko a šesťdesiat ľahšie zranených. To sa nijako nedalo utajiť klamlivými vysvetľovaniami. Ani na mierovom kongrese v Mníchove. Tam si Björnson odmietol sadnúť za stôl čestného predsedníctva – citujem – ak tam bude aj pokrytec Apponyi, ktorý ústami hlása mier a slobodu a rukami hrdúsi národný život Slovákov.“

Ivan Gašparovič ďalej v príhovore zdôraznil, že krv obetí z Černovej vyplavila pred zrak svetovej verejnosti krutosť maďarizačnej politiky v Uhorsku a zamerala pozornosť aj na najintenzívnejšie stíhaného väzňa svedomia Andreja Hlinku. Jeho väznenie, masakrovanie nevinných ľudí v Černovej, hlboké poznanie ťažkého sociálneho údelu slovenského obyvateľstva v Uhorsku, utvárali vo vedomí národa potrebu zmeny. „V praktických činoch to znamenalo – snahu o bezprostrednú zmenu, o vymanenie Slovákov z marazmu úžery a ožobračovania. I pozdvihnutie človeka ako súčasti vedomého spoločenstva s jasne garantovanými právami. To viedlo aj Hlinku k nevyhnutnosti sformovať tieto požiadavky politicky. A tak vzal na seba neľahké bremeno verejnej služby. V tom zmysle, ako chápal aj svoje povinnosti kňaza podľa kréda: Za Boha, za národ! Dnes máme o tragédii v Černovej a jej súvislostiach k dispozícii dosť dostupných materiálov. Nikto fakty o nej nespochybňuje. Paradoxne však podaktorí spochybňujú osobnosť, ktorá sa s nimi, v pozitívnom zmysle, spája.“ Apeloval na historikov a ich poslanie aj v súvislosti s osobnosťou Andreja Hlinku, aby ctili pravdu, ktorá je základom i vrcholom kultúry, mravnosti a budúcnosti národa i jednotlivca. Zdôraznil, že nik sa nechystá ani pri príležitosti krvavých udalostí v Černovej vyhlásiť Andreja Hlinku za svätého. „Nebol v slovenských politických a historických pohyboch jediným ich určovateľom. Nespochybniteľne však spolu s Martinom Rázusom hlboko zasiahol do politického vedomia slovenského národa. Rešpektovali to aj predstavitelia iných konfesií. Vtedajší predstavitelia Židovskej náboženskej obce v Bratislave – pri príležitosti jeho úmrtia – verejne vyjadrili svoj postoj k Hlinkovi. Doslova napísali: Keď sa skloníme i my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa smútku slovenského národa, vzdávame týmčesť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal. Kiež by sa stal i v tomto smere vzorom tým, ktorí sú povolaní v jeho diele pokračovať.“

K čomu prejavená úcta vyzývala a dnes nás stále vyzýva? „K tomu, aby sa v slovenskej politike uplatňovala systémovosť, dôstojnosť a predovšetkým stálosť v rovine cieľov. K hlbokému preciťovaniu koreňov vlastného národa. K hrdosti na vlastnú históriu a kultúru. Pretože práve ony tvoria chrbtovú kosť zdravého sebavedomia. Len sebavedomie pozdvihuje ľud k spolupatričnosti. Bez nej sa nedá dosiahnuť nijaký vážny cieľ...Je na mieste spýtať sa v tejto chvíli aj na to, či sme hodní v Černovej preliatej slovenskej krvi“, povedal Ivan Gašparovič a podčiarkol výzvu, podľa ktorej nebudeme mať históriu, ak z nej budeme sústavne vylamovať fakty a osobnosti. Apeloval na odkaz Hurbana, Štúra, Bernoláka, Moyzesa, Kuzmányho a ďalších, ktorý nás nabádajú, aby sme viedli život zodpovedný v rovine mravnej, politickej, občianskej, národnej i štátoprávnej.

Záver mesiaca strávil opäť na cestách a to výjazdom do Hurbanova. Primátorka Margita Zemková ho informovala o rozvoji mesta a regiónu. Prezident sa stretol aj s poslancami mestského zastupiteľstva, s predstaviteľmi samosprávy a regionálnej štátnej správy, besedoval so študentmi. Pripomenul, že v regióne, kde žije početná maďarská národnostná menšina, je nevyhnutné hľadať spoločné východiská na dobré spolužitie národností. "Menšiny nikdy nemôžu byť prekážkou, ale naopak - musia spájať." Predstavitelia Hurbanova sa prezidentovi ponosovali na nedostatky dopravnej infraštruktúry na juhu Slovenska, na slabú implementáciu projektov na čerpanie zdrojov z eurofondov, na prieťahy v súdnom konaní, ale aj na situáciu v poľnohospodárstve a na riešenie rómskej problematiky.

Späť