Skalica je mestom v zelenej záhrade

Slovensko, 3. 12. 2007 (Verejná správa 23/2007)

„Kto sú Skaličania?“ prvá otázka pre primátora Ing. Stanislava Chovanca. Sú to slovenskí „Moravané“ či moravskí Slováci, ba nebodaj po prehratej bitke na Bielej Hore zutekaní a v Skalici nachádzajúci útočisko, teda storočiami poslovenčení Česi, alebo načisto sú to len a len Slováci, ktorým sa regionálne hovorí Záhoráci? Primátor dlho neváhal: „Na Slovensku majú svoje nárečie Šarišania, Gemerčania, Gorali aj Oravci, má ho oblasť Trenčína i Trnavy. Skoro každý kút má svoj regionálny jazyk, no len jediné mesto si doteraz zachovalo mestskú reč. Skalica svoju skaličtinu. Tu sa inak ani nehovorí. Takže odpoviem: Sme Skaličané“. Vzápätí sa usmeje a tichšie dodá. „Sme tak trochu, či dosť Záhoráci“.

Prečo to hrdé zdôraznenie mestskej reči? V osemnástom storočí z nej čerpal gramatik a zostavovateľ biblickej češtiny Pavel Doležal. Z jeho diel zasa vychádzal pri prvej kodifikácii spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Skalická mestská reč stála pri základoch kodifikácie dvoch slovanských jazykov. Ako univerzálny jazyk, akési slovanské esperanto...

Stanislavovi Chovancovi je viac než blízka téma reči a písma, pozná silu slova, váhu jazyka. Je vyštudovaný chemik s odbornosťou polygrafa. Primátorom Skalice je druhé volebné obdobie. Pred rokom v komunálnych voľbách nemal protikandidáta. Nik si s ním netrúfol merať volebné sily vediac a vidiac, čo dokázal staronový primátor urobiť v Skalici a pre Skalicu za jedno volebné obdobie. Je primátorom – manažérom.

Malá veľkosťou, veľká významom

O čo menšia je pätnásťtisícová Skalica od iných vyše päťdesiattisícových miest, o to väčší je jej význam. Skalickou históriou akoby prešli takmer celé dejiny Slovenska.

Slovanské sídlisko z 8. až 10. storočia zanechalo archeológom slovanský mohylník s desiatkami drevených mohýl. Najväčšia mala priemer až dvadsaťtri metrov a obsahovala trinásť kostrových hrobov. V hroboch bojovníkov sa našli ostrohy, meče, sekery, kopije. Vzácnosti, až zachádzal objaviteľom dych. Dôkazy, že neďaleko rieky Moravy, v skalických chotároch bola jedna z bášt Veľkej Moravy.

Stará slovanská osada, ktorou viedla aj obchodná cesta z Čiech, bola dôležitou križovatkou. Od Devína sa Pomoravím a Moravskou bránou k riekam Odra a Visla tiahla známa obchodná Jantárová cesta spájajúca južný Jadran so severným Pobaltskom. Prevoz tovaru a obchodný ruch prispeli k vzniku a rastu osád, dedín a miest. Skalica ako osada sa objavuje v prvých písomných zmienkach v rokoch 1217 a 1256 pod názvom Zakolcha. Stačilo sto rokov a z osady sa stalo mesto, ktorému v roku 1372 udelil uhorský kráľ Ľudovít I. výsady slobodného kráľovského mesta. Mohlo usporadúvať trhy, obyvateľstvo nemuselo platiť dane a malo právo postaviť si mestské hradby. Z pôvodného dvojkilometrového kamenného objatia mesta zostalo po pol tisícročí už len niekoľko stovák metrov. Naďalej však vzbudzujú obdiv a rešpekt. Zdolanie vyše osem metrov vysokého a dva metre širokého kamenného múra muselo byť na vtedajšie časy nemožné.

Ako sa v kalendároch obracali roky, desaťročia a storočia, tak prichádzali, zostávali i odchádzali vládcovia, vojská, utečenci, vzdelanci i remeselníci. V Skalici sa na návštevách vystriedali králi Ľudovít I. Anjou, Žigmund Luxemburský a Matej Korvín. Načas ju ovládli husiti. Boží bojovníci ju nebožsky vydrancovali a vyľudnili. Mesto spustlo, aby znovu rástlo. Ale aj vyhorelo. A mor, prízrak stredoveku, aj v Skalici kántril celé rodiny a rody. Ešteže toľkú bolesť bolo čím utlmiť. To už v okolitých chotároch zarodili prvé vinohrady. Na život a na zdravie! – to boli prvé plné mechy červeného vína. Človek našiel v Skalickom rubíne svoju druhú krv. Možno si dal skalickú „koštofku“ aj taký askét, akým bol učiteľ národov Ján Amos Komenský, ktorý sa tu zastavil, keď z rodných Čiech musel odísť do holandského vyhnanstva. Duch vzdelania však po ňom zostal. O necelých štyridsať rokov neskôr, v roku 1662 založili jezuiti školu, ktorá odvtedy patrí medzi najstaršie gymnáziá na Slovensku. Počas svojej takmer 350-ročnej existencie vyslalo do slovenského života také osobnosti, ako sú kardinál, knieža – primas uhorský a arcibiskup ostrihomský ThDr. Ján Černoch, básnici Ján Hollý, Pavel Bunčák a Vladimír Roy, národohospodár Imrich Karvaš, hrdina SNP Mirko Nešpor, skladatelia a operní speváci Janko Blaho a František Krištof Veselý, biskup a spisovateľ Jozef Čársky či politik Vladimír Clementis. Chýr šikovných skalických remeselníkov šírili súkennícke dielne a manufaktúry, v 18. storočí ich bolo až štyristo a vyrábali najkvalitnejšie súkno v celom Uhorsku. Skalici patrí aj iné prvenstvo. V roku 1831 v nej dali do prevádzky prvý parný stroj v slovenskom priemysle. Spriemyselňovanie, rastúca vzdelanosť obyvateľstva a silný duch česko – slovenského zblíženia a slovanskej vzájomnosti, ale aj nezamestnanosť a vlna vysťahovalectva prehĺbili národne cítenie a politické myslenie. Skalica spolu s Martinom a Ružomberkom sa stali v 19. a 20 storočí intelektuálnymi centrami a odporcami silnejúcej maďarizácie. Pamätného ľudového zhromaždenia v Skalici v lete 1849 sa zúčastnili aj Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban. V Škarniclovej tlačiarni sa tlačili diela štúrovcov, kultúrne a literárne časopisy. Neveľa miest dokázalo urobiť toľko pre záchranu národa a jeho jazyka ako Skalica.

Milióny do kvality života

Na otázku, aký je život v malom mestečku, ktoré je síce niekoľkokrát väčšie ako dedina, ale zasa niekoľkokrát menšie ako priemerné mesto, a kým v dedine každý pozná každého a v meste len málokto niekoho, našiel primátor ďalšiu svojskú odpoveď. „Mesto nemá byť definované počtom obyvateľov, ale charakterizované tým, čo dokáže dať svojmu občanovi a ponúknuť jeho návštevníkovi. My sa svojimi možnosťami správame ako veľké mesto a vzťahmi ako tá dedina. Slovensko by nemalo súťažiť s inými štátmi, aké lacné bude pre zahraničných investorov, ale o čo lepší, bohatší, zdravší a zmysluplnejší život budú mať jeho obyvatelia. Pokiaľ budem ja primátorom, pre program rozvoja Skalice bude jediné kritérium: Čo je najlepšie a najvýhodnejšie pre slobodné mesto a jeho ľudí“.

Skalica má výhodu, že v nej podnikajú renomované firmy. INA Skalica, Protherm a Grafobal sú súčasťou nadnárodných spoločností. Ich prínos? Nielen štyri a pol percentná nezamestnanosť, ale kým v celom Trnavskom samosprávnom kraji pripadá v priemere na jedného obyvateľa daň z príjmu právnických osôb vo výške 10 tisíc korún, v Skalici až 67 a pol tisíc korún. V minulom roku zaplatili skalické firmy na tejto dani jednu miliardu korún. Mesto má teda vyriešenú otázku zamestnanosti. Nehľadá a nenaháňa zahraničných investorov, neusiluje sa o priemyselný park, nepotrebuje robiť také či onaké dopravné obchvaty mesta, ale verejne hovorí, že už netúži po ďalších veľkých investoroch. Mesto si chce zachovať svoju komornosť prostredia. Sústredilo sa na kvalitu života svojich ľudí cez tvorbu a ochranu životného prostredia a cez rozvoj turizmu. Zvolilo úplné inú filozofiu, než má väčšina obcí a miest. Vychádzali z toho čo mali, a nie čo by mali mať.

„Naši predkovia boli dobrí hospodári, mali silný vzťah k pôde. Máme 1700 hektárov lesov a 800 hektárov pozemkov. Máme rybníky, mestské vinohrady. Máme kostoly, kláštory, vzácne historické budovy. To je náš, spolu s našimi robotnými ľuďmi, najväčší kapitál“, prezrádza ďalej primátor.

Prvým krokom bolo vytvorenie samostatného oddelenia strategického rozvoja a marketingu na Mestskom úrade. Vsadili na mladých projektových a marketingových manažérov, ktorým šéfuje Ing. Vladislav Horňák. V rámci pomoci Európskej únie im neušla jediná výzva, ktorá by sa hodila pre potreby Skalice zo štrukturálnych fondov. Sumár: v uplynulých rokoch mesto vypracovalo štyridsať projektov, z ktorých bola schválená viac než polovica. Z európskych zdrojov získali 175 miliónov korún, spolufinancovanie mesta činilo ďalších 62 miliónov korún. Driemajúce mestečko sa prebudilo. Rekonštruovali miestne komunikácie a chodníky, rozvodové systémy, postavili niekoľko novostavieb bytových domov, opravili fasády historických ale aj ostatných budov, pribudli nové športoviská. Do výpočtu patria ešte Fórum Pomoravie, ktorým sa sprístupnila rekreačná plavba po rieke Morave ako aj akcia Výlet do histórie mesta Skalica. Upravili areál najstaršej stavebnej pamiatky v Skalici z 12. storočia - Rotundu sv. Juraja. Historicky najrozsiahlejším projektom a najväčšou investičnou aktivitou je projekt Mestský cestovný ruch. Cieľom je obnova priestranstiev pamiatkovej zóny, čo sa aj uskutočňuje. Vzácny, desiatky až stovky rokov pôvodný a neporušený mestský trojuholník historických budov farebne ožil. Projekt, s ktorým sa začalo v roku 2005 a ktorý skončí tento rok, si vyžiada náklady vyše 210 miliónov korún.

Skalica už má dosť?

Na Slovensku sa stále úspech neodpúšťa. Preniklo, nie obdivne ale závistlivo, že Skalica už dostala dosť peňazí z eurofondov a na rad by mali prísť ďalšie mestá. Skalica však nedostala nič protekčne, ani pomimo. Jednoducho, vedia robiť projekty. Hovorí sa tomu, že kto sa stará, ten aj má. Takže hamovať mesto niekým a niekde zhora, dusiť toho kto chce a vie žiť, by asi nebol ten správny recept na eurofondy v rokoch 2007 až 2013. Peňazí pre Slovensko je tam dosť, takmer 400 miliárd korún. Skôr je obava, či ich vôbec vyčerpáme.

A tak dobrá správa pre Bratislavu a Brusel. Skaličania idú ďalej. Pred rokom jeden celoslovenský časopis uskutočnil anketu o najzelenšie mesto na Slovensku. Vyhrala to Skalica. Mladí Skaličania, marketingoví a projektoví manažéri napriek tomu vypracovali na najbližšiu budúcnosť historicky najväčší projekt Viac ako mesto – vízia rozvoja plôch zelene v Skalici. Odhadované náklady? Asi miliarda korún...

Už je to raz tak. Kto sú teda Skaličania? No predsa – Skaličané.

Rudolf GALLO

Späť