Šíroval Pegasa po vlastných cestách

Slovensko, 3. 12. 2007 (Verejná správa 23/2007)

Na dnešnej Medenej ulici v Bratislave, na dome, v ktorom žil posledné roky svojho života národný umelec básnik Ján Kostra, je pamätná žulová tabuľa, pripomínajúca jeho pamiatku. Okrem stručného biografického textu je na nej aj majstrov autoportrét vytesaný do kameňa sochárkou Ľudmilou Cvengrošovou. Ešte prv ako sa stal básnikom, chcel byť maliarom a po žilinskej reálke sa rozhodol pre pražské štúdiá a aktivity vo vysokoškolskom spolku Detvan. Jeho výtvarná túžba je viditeľná aj v poézii – farebnosťou, vytváraním obrazov vo veršoch, najmä v básňach o šípkach, porovnávaním umeleckých techník. Popri poézii sa maľovanie stalo jeho celoživotnou druhou umeleckou vášňou, aj keď pražské výtvarné štúdiá nedokončil a venoval sa najmä maľbe so slovom. V spomínanom byte na Medenej ulici v jeho pracovni kvitla na maliarskom stojane farebná kytica do posledných dní.

Rodák z Turčianskej Štiavničky natrvalo zakotvil po návrate z Prahy v Bratislave, ktorej venoval viacero básní, najmä slávnu Bratislavskú jar inšpirovanú aprílom 1945. Po rokoch od smrti (1975) nazvali po ňom aj ulicu. Žiaľ, pod jeho štvorverším na pamätníku na námestí SNP niekto po „nežnej“ odstránil jeho meno. Aj v rodisku onedlho otvoria zrenovovaný rodný dom, o ktorom písal v čítankovej básni Môj rodný dom bol starým šindľom krytý.

Detstvo je pre nejedného básnika krajinou, do ktorej sa vracia, porovnáva, spomína, prináša mu témy, cez ktoré vypovedá nielen o sebe, ale o spoločnosti, v ktorej žije. Hoci bol Kostra najmä lyrikom, neraz sa veršom vyjadril aj k spoločenskej situácii a pritom nestratil zo zreteľa poéziu. Pred rokmi sa v rozhlasovej relácii Básnik sám doma so svojou poéziou vyjadril presne: „Keď som si už našiel svojich básnikov, vstrebal som ich texty ako hladné nemluvňa mlieko z materského prsníka. A dlho potom ešte dobrá báseň mi zaplavovala celé telo slasťou, ktorú možno prirovnať iba k ľúbostnému opojeniu.“

Variácie na tému žena

V slovenskej poézii vari niet básnika, ktorý by neospieval ženu a lásku. Ako nevysychajúce žriedlo sa motívy lásky, vyznania, ale aj sklamania tiahnu celým Kostrovým dielom i osobným životom. Vrcholili už v poetickej skladbe Ave Eva, ktorej prvé vydanie v roku 1943 ilustroval sám autor. V istom zmysle je táto báseň Marínou dvadsiateho storočia, odlišnou od Smrekovej epickej dialogizovanej skladby Básnik a žena, je lyrickou výpoveďou, od ktorej sa odvíjajú viaceré jeho básne. Druhý vrchol dosiahol v sonetoch zbierky Len raz a v sonetoch publikovaných vo štvrtom zväzku Vybraných spisov.

Básnik nepotrebuje písať memoáre o svojom živote, dokáže všetko povedať vo verši, presvedčivom a metaforickom súčasne. „Staromódny klasik“ bol aj v tom, že verš písal do zošitov, takže pripomínali denníkové záznamy. Ján Kostra sa nevyhýbal nijakým variáciám zaľúbených, kruto sa vedel pozrieť aj na odvrátenú stranu, keď sa ilúzie rozsýpali a z lásky zostali len spomienky a bolesť, ktorú vylieči len nová láska. Vlastná životná empíria mu poslúžila ako základ, na ktorom staval i búral. Jeho báseň Buď dobrý k nej, dobrá k nemu buď s veršami Život je veľké krásne umenie / nemáme ešte pre ten odbor školy zaznievajú v obradných sieňach a takmer zľudoveli. Ostravská speváčka Marie Rottrová nedávno v českej televízii vyslovila obdiv nad touto ľúbostnou básňou. Je to pieseň, hoci nespievaná. Mnohé básne s viac či menej odkrytým erotickým podtextom oslovovali a oslovujú aj čitateľov, ktorí len príležitostne siahnu po poézii. Veď len spomínaná Ave Eva vyšla v priebehu dvanástich rokov v troch vydaniach a nejeden výber z ľúbostnej lyriky ju v ďalších desaťročiach mal v záhlaví. Báseň bola pre Jána Kostru čosi podobné ako „ľúbostné opojenie“, ktoré „nevýrečnému“ dodalo odvahy na citové vyznanie. Rozohral škály pocitov ako o niečo starší Ján Smrek akoby chcel byť hovorcom aj iných: „Ja chcel som život dať, ako sa dáva v pecni / najlepšie na stôl. Ľuďom. A len raz.“

Tak trochu napovedajú o jeho ľúbostnej tvorbe – erbovom znaku napríklad aj verše: „Nie, ona nie je zo slov. /Slová sú iba vyslané, / aby ju našli...“

Chvála remesla

„Keď sa ti raz podarí spraviť to, čo nevieš, nikdy sa o to neprestaneš pokúšať. Nazdávam sa, že umenie vzniká takýmto sebaprekonávaním,“ vyznal sa raz básnik.

Ján Kostra v jednotlivých zbierkach od debutu, ktorý vydal dvadsaťsedemročný, akoby dokazoval, že niet nebásnických tém, len sa treba k nim priblížiť a nájsť si správny uhol pohľadu. Je až neuveriteľné, koľko tém sa vynára v jeho knihách, koľko sebapozorovania, pokory k prírode a človeku. Jeho okrídlené Každý deň stretnúť človeka, človeka stretnúť každodenne, cítiť takmer z každej básne, z detailu všedného dňa. Bol rodený básnik, poeta natus, ktorý neraz charakterizoval seba ako nevýrečného či zakríknutého, ale v skutočnosti to bola skromnosť, ktorá mu nedovolila používať silné, vznešené a prázdne slová, lebo poézia má aj preto krátke riadky, že neznáša táranie. Sám vyhlasoval, že má ďaleko od teórie básnického remesla, ale v niekoľkých štúdiách esejistického charakteru sa zamýšľal nad poslaním poézie, ale aj maliarskou tvorbou, ktorá ho stále priťahovala. „Básnictvo je úsilie urvať z prúdu života také pravdy, istoty a krásy, ktoré netreba vytesať do kameňa, vrývať do kovu, lebo sú nad kameň, nad kov trvalejšie“ (Básnik o básnictve, 1944).

Jeho charakteristické „a celý život opravuje text“ vyslovil ako sebakritiku, tvorivú nespokojnosť s vlastnou tvorbou. Máloktorý slovenský básnik sa podroboval tak zoširoka pohľadu do zrkadla a mohol povedať: „Každý deň zapíš. Toto je ten čas, / keď súkromné sa stáva všeobecným.“ Mal vrodený zmysel pre báseň, ktorú dobrí interpreti (trebárs L. Chudík, M. Kráľovičová a iní) dokázali ešte ozvláštniť. Veď bol jeden z prvých básnikov, ktorí istý čas pracovali v rozhlase (Prešov, Bratislava) a vedel, ako môže zapôsobiť „ozvučaná“ báseň. Sám dokázal brilantne prednášať svoje verše, čo nemožno povedať o mnohých autoroch.

Čas všetko preosial

V mladosti patril do krúžku vysokoškolákov R-10 (označenie pražského rýchlika, ktorým cestovali na štúdiá), pochádzal z remeselníckej rodiny (otec bol kolár), a to bol aj istý sociálny základ jeho tvorby, o ktorej sa neskôr hovorilo ako o občianskej či angažovanej lyrike. Bola to aj doba, keď sa básnici oslavne vyjadrovali (ako kedysi v starom Ríme) aj o vodcoch a politikoch. V päťdesiatych rokoch aj on obdivne napísal skladbu o Stalinovi, ale jeho angažovaná tvorba mala vždy silný umelecký náboj, nebola povrchná ako u niektorých iných lyrikov. Bola to daň, ktorú museli priniesť žijúci básnici. Ktovie, ako by sa napríklad bola vyvíjala tvorba J. Wolkera (Kostrovho obľúbenca) alebo iných talentov. Veď napríklad aj všetci nadrealisti prešli po oslobodení na pozície socialistického realizmu. Čas, ten neúprosný a nepodplatiteľný kritik preosial všetko. Ba stále preosieva.

Kostra nebol veľkým cestovateľom, ale jeho cestopisné básne z ruskej Jasnej Poľany alebo iných ciest sú zaujímavými pohľadmi aj zo zorného uhla básnika. Inšpiračný zdroj detstva bol citeľný už v debute Hniezda a z času na čas sa k nemu vracal. Aj v príležitostnej poézii pre deti (Našiel som nožík rybku, Janko Hraško). Na dnešnom knižnom trhu niet dnes ani ďalších kníh, ktoré napísal v päťdesiatych rokoch spolu s vtedajšou manželkou Kristou Bendovou pod autorskou prešmyčkou Kristián Benko.

Spomedzi slovenských básnikov 20. storočia vari len Andrej Plávka neprekladal verše autorov, ktorí znamenajú v svetovej spisbe vrcholky a bez ich sprístupnenia by sme mali veľmi obmedzenú predstavu o tom, čo vzniklo skôr či neskôr. Ján Kostra sa popasoval s Villonom, Baudelairom a Goethem, Máchom, ale aj generačným priateľom Vilémom Závadom či prebásnením Hollého Selaniek. Obyčajne mal poruke doslovný jazykový preklad, ale atmosféru básne dodával on. Ešte pred niekoľkými desaťročiami bolo takmer módou prekladať slovenských autorov do súčasnej slovenčiny (Hviezdoslav, Hollý, Štúr a iní).

Kostrovo dielo vyšlo v mnohých výberoch a štyroch zväzkoch Vybraných spisov (niekoľko básní, najmä zo zbierky Báseň, dielo tvoje v nich nevyšlo). Už posmrtne vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ štvrtý – nazvaný príznačne Prvé a posledné s analytickou štúdiou znalca Kostrovho diela akademika Miloša Tomčíka. Štyri knihy aj s podrobnými bibliografickými poznámkami k jednotlivým básňam predstavujú takmer úplný portrét básnika, ktorý bol vyše polstoročia na slovenskom Parnase a šíroval svojho Pegasa po vlastných cestách.

Rudolf ČIŽMÁRIK

Späť