Práva detí porušili súdy aj škola

Slovensko, 4. 12. 2007 (Verejná správa 24/2007)

Deti si dokážu uplatňovať svoje práva oveľa ťažšie ako dospelí. Nie náhodou sa v Deklarácii práv dieťaťa, ktorú ešte v roku 1959 prijalo Valné zhromaždenie OSN, zdôrazňuje, že „ľudstvo dlží deťom to najlepšie, čo im môže dať.“ Hoci podnetov, ktoré sa týkajú detí, nie je u nás veľa, verejný ochranca práv im venuje osobitnú pozornosť. Vážny problém súčasnosti je šikanovanie, ktoré najväčšiu bolesť spôsobuje práve deťom. Ak sa stanú terčom tohto zla, utekajú z domu a v najhorších prípadoch si neváhajú siahnuť na život. Šikanovanie potrebuje rázne, avšak citlivé riešenie. Inak sa aj dobre mienené opatrenia môžu minúť účinku.

Matka žiačky základnej školy v Banskobystrickom kraji požiadala verejného ochrancu práv o posúdenie správnosti umiestnenia kamerového systému na chlapčenských toaletách. Hoci riaditeľ školy toto opatrenie zdôvodňoval bojom proti šikanovaniu, spomínaná matka ho vnímala ako „hrubé porušenie práv detí“.

Pracovníci Kancelárie verejného ochrancu práv na chlapčenských toaletách dve kamery skutočne našli. Zistili ďalej, že záznamy z nich boli zmazávané každý týždeň. Ak by zobrazili šikanovanie alebo ničenie majetku školy, rozhodnutie o tom, čo snimi urobiť, prijímal riaditeľ.

Keďže otázku monitorovania priestorov upravuje najmä zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov, verejný ochranca práv požiadal o stanovisko predsedu Úradu na ochranu osobných údajov SR. Vyplýva z neho, že podľa ustanovenia § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov priestor prístupný verejnosti možno monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu. Aj to len vtedy, ak priestor je zreteľne označený ako monitorovaný.

Priestor prístupný verejnosti je miesto, kam môže vstúpiť ktokoľvek bez akéhokoľvek obmedzenia, kedykoľvek a za akýchkoľvek okolností. Školskú toaletu za takýto voľne prístupný verejnosti nemožno považovať. Preto ani ustanovenie § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov nie je na monitorovanie týchto priestorov aplikovateľné.

Verejný ochranca práv preukázal, že vedenie základnej školy umiestnením kamerového systému na chlapčenskej toalete porušilo právo na súkromie, garantované čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na súkromie upravuje aj čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie. Vyzval riaditeľa školy, aby dal kamerový systém z chlapčenských toaliet odstrániť. Upozornil ho tiež, že takéto snímanie je nielen v rozpore so základnými ľudskými právami, ale aj so zásadami slušnosti.

Záverom tohto prípadu môžeme konštatovať, že v inak oprávnenom boji so šikanovaním dala škola prednosť jednoduchému, ale nezákonnému a teda neprijateľnému riešeniu pred trpezlivým dialógom pedagógov so žiakmi.

Rodina konečne spolu

Prijať do rodiny dieťa iných rodičov je náročná životná úloha. Napriek tomu niektoré manželské páry i jednotlivci musia o dieťa z detského domova doslova bojovať.

Na verejného ochrancu práv sa obrátila žena z južného Slovenska, ktorá si sťažovala na prieťahy v rozhodovaní okresného súdu. V decembri 2006 podala s manželom návrh na začatie konania o zverení dieťaťa do starostlivosti budúceho osvojiteľa. Začiatkom februára 2007 verejnému ochrancovi práv napísala, že v jej veci sa nič nedeje, čím sú porušované najmä práva maloletého dieťaťa. „Každý deň je pre dieťa v domove zbytočný,“ konštatovala v liste, „ale úrady to asi zaujíma najmenej.“

Verejný ochranca práv v záujme objektívneho posúdenia veci požiadal vedenie súdu o predloženie písomného stanoviska o stave a priebehu konania, vrátane prehľadu procesných úkonov. Po urgencii dostal odpoveď, že sudkyňa, ktorá mala rozhodnúť o zverení dieťaťa do starostlivosti manželov, vybavuje prioritne inú agendu. Jej konanie, vzhľadom na možnosti personálneho obsadenia spomínaného súdu, hodnotil predseda súdu ako plynulé. S týmto stanoviskom sa verejný ochranca práv však nestotožnil.

Podľa ustanovenia § 176 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, ak sú splnené všetky náležitosti návrhu na začatie konania o zverení dieťaťa do starostlivosti budúceho osvojiteľa, súd rozhodne bez zbytočného odkladu. To znamená najneskôr do troch mesiacov od podania takéhoto návrhu, alebo do troch mesiacov odo dňa, keď bol návrh doplnený alebo opravený. Zo stanoviska predsedu súdu nevyplynulo, že by návrh bolo treba dopĺňať, respektíve opravovať. Vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, súd mal rozhodnúť bez zbytočného odkladu už v marci 2007. Preto jeho konanie nemožno hodnotiť ako konanie bez prieťahov.

Po zásahu verejného ochrancu práv zveril okresný súd maloleté dievčatko do starostlivosti manželov z južného Slovenska s účinnosťou od 1.mája 2007.

Späť