Sú limity, za ktoré sa nesmie zájsť

Slovensko, 21. 12. 2007 (Verejná správa 25-26/2007)

Už pred dva a pol tisíc rokmi položili základy diplomatickej a konzulárnej služby Egypťania, Peržania, Gréci a Rimania. O tom, aký je dnešný svet, ako ho formujú štáty a ich vládcovia, aká je naša pozícia v ňom a aké sú naše záujmy, hovoríme s ministrom zahraničných vecí Slovenskej republiky Ing. Jánom KUBIŠOM (55). V zahraničnej politike pôsobí vyše tridsať rokov, ako kariérny diplomat zastupoval Československo i Slovensko v rôznych funkciách. Napríklad bol stálym predstaviteľom SR pri OSN a GATT, riaditeľom Centra Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) pre prevenciu a neskôr aj generálnym tajomníkom tejto organizácie...

Ak apelujeme na niekoho, aby nebol prchký, uhovorený a prehnane aktívny, tak ho vyzveme, nech sa správa ako diplomat. Sú preto slušnosť, taktnosť, rozvážnosť, predvídavosť a rozhodnosť základnými vlastnosťami na túto profesiu? Alebo sú aj iné?

Slušnosť patrí do výbavy každého človeka bez ohľadu na to, či je alebo nie je diplomat. K ďalším spomínaným vlastnostiam diplomata by som zaradil ešte trpezlivosť a hľadanie kompromisov. Dôležitá je aj empatia ako snaha porozumieť partnerovi, vypočuť si jeho argumenty a pochopiť ich význam, prečo práve ony, aj podľa poradia a zdôraznenia, sú pre neho tými dôležitými v istom čase a v konkrétnej problematike. Ku komplexnej výbave patrí ešte neodmysliteľný všeobecný spoločenský a politický prehľad, vôľa získavať nové informácie a dokázať komunikovať vo viacerých cudzích jazykoch.

Ocitli ste sa v takej situácii, že vám nestačili tieto štandardné korektné nástroje a museli ste siahnuť aj na nediplomatické spôsoby?

Diplomacia má celú škálu prostriedkov a niekedy sa musia použiť aj tvrdšie nástroje. Napríklad ako posolstvo ich zabaliť do veľmi jednoznačných, ba aj drsných termínov, ktoré by nemali byť neslušné, ale musia byť tak jasné, že aj pri slušnosti daného slova v zásade odkazujete partnera do určitých rámcov, ktoré už nemožno prekročiť. Dôležitá je tiež neverbálna komunikácia a používanie protokolu, ktoré dávajú viditeľne najavo, čo chcete povedať alebo akú odpoveď možno očakávať od vás na komplikované otázky, aby ste v určitom probléme nebol zaangažovaný len sám. V diplomatickej reči, vypovedanej i nevypovedanej, teda existuje celá sústava signálov, do ktorých zabalíte verbálny alebo písomný prejav tak, že partnerovi je dostatočne známy váš postoj, názor a riešenie konkrétnej veci.

Pre diplomatov je vraj typické, že iné hovoria, než si myslia. Alebo aj inak: musia hovoriť aj to, čo nechcú. Je to daň profesii?

Z diplomatov netreba robiť osobitnú kastu, je to daň životu. V obyčajnom živote je mnoho situácií, kedy prejavené navonok je odlišné od toho, čo je vo vnútri človeka. A nevníma sa to výnimočne ani dramaticky. Ja v prvom rade vyjadrujem postoje štátu, konám na základe inštrukcií. Diplomat, ako každý štátny úradník, musí vedieť veľmi jasne oddeliť svoje politické presvedčenie od toho, čo, kde a ako vyjadruje menom štátu, pretože on plní jeho funkcie. Pokiaľ je to v zásadnom rozpore s jeho presvedčením, má jediné východisko – že rezignuje.

Pred necelými dvesto rokmi sa pruský generál Carl von Clausewitz vyjadril, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami. Žiaľ, dejiny ľudstva mu dávajú za pravdu. Je nádej, že politika raz bude mať svoje prostriedky len a len v diplomacii?

Politika a diplomacia sú neoddeliteľné, ale to je na dlhšiu debatu... Domnievam sa, že práve zásluhou diplomacie sa riešia krízové situácie bez toho, aby sa použila sila. Patria sem napríklad hospodárske sankcie či politická izolácia so všetkými dôsledkami. Nie je vždy možné vyhnúť sa takýmto krokom, ktoré sú dôrazné a razantné, pričom nie sú hrubou silou. Partneri si musia byť vedomí, že tiež patria do politického inštrumentáriá.

Predsa však, a uznáva to aj Charta OSN, ktorá bola vypracovaná za účelom zabezpečenia svetového mieru, niekedy treba použiť aj silové kroky a prvky. To je absolútne krajný prostriedok, nie však v tom zmysle, ako sa vyjadril o politike a vojne pruský generál.

V politike sa vyskytnú rôzne situácie, ktoré treba okamžite korigovať. Napríklad, aby určitý problém, ale aj vinník nevyšiel hneď najavo. V manželskej nevere mal dr. Plzák účinnú radu: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. O niečo podobné sa pokúšal aj minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu Andrej Gromyko v roku 1983 v OSN, keď sovietska stíhačka zostrelila juhokórejske civilné lietadlo nad ostrovom Sachalin. Pravda i tak vyšla najavo. Kto klamal: diplomat alebo štát? Alebo – je pravda tým najúčinnejším receptom na riešenie problémov a sporov?

Pravda je najlepší prostriedok, s akým musíme v živote operovať. V diplomacii to platí mnohonásobne viac. V nej nemožno zavádzať a klamať, čo neznamená, a platí to aj širšie, že okamžite idete so všetkým, čo viete a chcete povedať – na trh. Že všetko zverejníte, že budete o veciach v celom rozsahu hovoriť, že veciam dodáte interpretáciu. V takomto pokračovaní to môže byť politika, ale už nie diplomacia.

V diplomacii musí vedieť partner partnera „prečítať“, rozumieť mu, poznať jeho pozície. Kto začne zavádzať či nebodaj až klamať, možno mu to raz vyjde, ba aj druhý raz, ale neskôr už nie a stratí u svojho partnera dôveryhodnosť, skončí u neho ako diplomat. A definitívne. Takže, v zásade to bez pravdy nejde. Je tiež dôležité, ako sa s ňou narába. Sú situácie, keď je v diplomatickej práci nevyhnutné oddeliť viditeľnú časť od neverejnej činnosti. Na neverejných rokovaniach sa hovorí otvorenejšie, používajú sa najviac vystihujúce výrazy v záujme riešenia konkrétnej veci. Je potom na dohode oboch partnerov, čo z ich rokovaní vynesú na verejnosť a aký bude ich postup. Teda, čo povedia teraz a čo až neskôr. Ale pravda, ako jediný možný prístup k riešeniu problémov, musí zostať vždy zachovaná.

Dnešný diplomat má výhodu voči svojím predchodcom z minulosti. Bude to znieť drsne, ale aj to patrí do histórie diplomacie: Posla zlých správ niekedy popravili. Ani dnes nenosí posol, v dnešnom vyjadrení diplomat, len dobré správy.

Diplomat je poslom všetkých správ, pokiaľ tak nerobí, potom si neplní základnú funkciu. Diplomat nesmie selektovať informácie, ktoré áno a ktoré nie, on ich nielenže prijíma, ale aj vyhľadáva a precizuje. Niekedy získa len časť informácie, ktorá môže byť len malým výsekom istého celku – udalosti, problému, osoby, ale môže odrážať zmýšľanie a postoje partnera. Na jej základe sa ho snaží pochopiť, skúma pozadie toho, čo chce povedať a prečo to chce povedať, či vypovedané bude odrážať realitu alebo len myslenie a úvahy partnera o konkrétnej udalosti a v konkrétnej chvíli. Ide o komplex aktívnych úkonov smerujúcich k poznaniu skutočnosti, nie je to pasívne čakanie na to, čo príde a ako sa to samo prejaví.

Medzi dôležité činnosti ministerstva patrí zabezpečenie ochrany práv a záujmov Slovenskej republiky a jej občanov v zahraničí. Môžete túto širokú oblasť zúžiť a konkretizovať na typických činnostiach?

Tých činností je veľmi veľa. Základnou je ochrana štátnych záujmov SR, v ktorej sa nachádzajú aj záujmy našich občanov. Kontinuálne je to presadzovanie našich záujmov v Európskej únii, v NATO, vrátane všetkých inštrumentov nášho členstva v OSN. K hlavným úlohám patrí ochrana slovenských občanov a pomoc, či už v núdzi, alebo pri vybavovaní rozličných právnych úkonov, ak žijú dlhodobo v zahraničí.

Na faktoch uvediem o akú rozsiahlu a rozmanitú činnosť ide: V roku 2006 naše zastupiteľské úrady poskytli konzulárnu pomoc v takmer 28 tisíc prípadoch, akými sú zranenia, úmrtia, právna pomoc a agenda v trestných veciach. Do popredia sa dostáva, popri turizme, aj starostlivosť o našich občanov, ktorí chodia za prácou do zahraničia. Nechcú stratiť kontakt so svojou vlasťou, chcú nás cítiť nielen v ťažkých a problémových časoch. Ak ešte donedávna sme hovorili o desiatkach tisícoch občanov pracujúcich v cudzine, dnes ich je už vyše dvesto tisíc. Cestovné doklady, vrátane náhradných cestovných dokladov vyhotovili naše konzulárne úrady pre vyše 7 tisíc občanov. V rámci štátnoobčianskej a matričnej činnosti sme poskytli pomoc vo vyše 8 a pol tisíc prípadoch a v legalizačnej agende to bolo cez 31 tisíc prípadov. Konštatujeme výrazne vzostupný trend konzulárnej pomoci. Dokazuje to narastajúci počet našich turistov, ale aj skutočnosť, že čoraz viac našich občanov cestuje za prácou alebo žije v zahraničí, kde sa potrebujú pracovne alebo rodinne etablovať.

V programovom vyhlásení vlády sa uvádza, že ministerstvo zahraničných vecí bude presadzovať mierovú, bezpečnú a sociálne zodpovednú Európu. Čo stojí za úvahou o sociálne zodpovednej Európe a akú činnosť v tomto zmysle vyvíja váš zahraničný rezort?

Sociálnosť sa stáva európskym rozmerom a my sme sa veľmi nahlas prihlásili k tomuto európskemu chápaniu. Silná ekonomika nemôže byť zúžená len na makroekonomiku s vysokým tempom rastu, s investičnými stimulmi pre veľkých investorov a super daňovými podmienkami pre podnikateľov, ale musí uspokojovať záujmy väčšiny občanov. Tí musia na svojom živote cítiť, že sa majú lepšie, že sú spokojnejší, že ich budúcnosť má zmysel a perspektívu. Táto úvaha vyplýva aj zo zodpovednosti za plnenie ústavných práv slovenských občanov. V ústave sa priamo hovorí, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Zdôrazňovanie sociálneho štátu vládou SR plne korešponduje s predstavou sociálne zodpovednej a solidárnej Európy usilujúcej sa o sociálne trhové hospodárstvo. Cieľom novej vlády je uplatňovať takú sociálnu politiku, ktorá vychádza z európskej sociálnej a právnej kultúry.

Sociálny štát možno dosiahnuť pomocou synergie rozhodnutí a krokov na národnej a európskej úrovni. Úlohou ministerstva zahraničných vecí je členstvo v Európskej únii efektívne využívať ma presadzovanie vlastných záujmov, na podporu a spoluvytváranie spoločných politík aj v tejto oblasti. Opierame sa o širokú podporu slovenskej verejnosti, ktorá spája perspektívy vlastnej krajiny s EÚ. Táto skutočnosť dodáva ministerstvu sebadôveru a zaväzuje nás voči našim občanom.

V Lisabone sa dohodli premiéri členských štátov Európskej únie na texte Lisabonskej zmluvy, ktorá je v skutočnosti ústavou únie. Ako vnímate obavy niektorých našich politikov, že ak NR SR ratifikuje túto zmluvu, potom Slovensko stratí svoju štátnu suverenitu? Argumentujú tým, že už dnes sa sedemdesiat percent legislatívy Európskeho parlamentu stáva súčasťou slovenského právneho poriadku.

To je základné nepochopenie Európskej únie ako celku a členských štátov ako suverénov moci. Som však presvedčený, že tí, ktorí prichádzajú s tézou straty domácej suverenity vedia, že toto ich nepochopenie je vedomé a v skutočnosti je len ich politickou pozíciou a pózou. Moja odpoveď znie: ak chceli odporcovia Lisabonskej zmluvy zostať len na pozíciách národného štátu, potom si mali rozmyslieť, či vôbec Európsku úniu chcú a mali to povedať jasne svojim voličom. Oni však veľmi dobre vedia, že Slovensko neprichádza o svoju suverenitu, ale že Lisabonská zmluva je akousi dvojsmernou ulicou, na ktorej časť svojich národných kompetencií odovzdávame a časť únijných prijímame. To je trend v Európskej únii už od jej vzniku, pretože cesta vedie k silnému politickému a ekonomickému európskemu zoskupeniu. Keď už je reč o obavách... ak ich niektorý členský štát má, existujú poistky, že kompetencie, ktoré odovzdal európskemu celku, sa mu na požiadanie vrátia späť. Takže kritika, s ktorou sa stretávame na domácej politickej pôde, nie je podložená korektnými vecnými argumentmi, ale skôr neetickými citovými výlevmi. Možno sa dobre počúvajú, ale majú zápornú hodnotu pravdivosti.

O Slovensku sa hovorí, že má nulový lobbing vo významných štátoch sveta, snáď s výnimkou Ruska. Za vzor sa dávajú Maďarsko, Poľsko a iné krajiny. V USA však máme početné zastúpenie našich krajanov. Ako ich výrazne zapojiť do presadzovania záujmov Slovenska u tejto veľmoci?

O nulovom lobbingu sa určite nedá hovoriť, to by bolo premrštené a nepravdivé. Naši krajania, podľa svojich možností, lobujú za svoju vlasť na celom svete. Myslím si však, že najlepším lobbingom je samotná práca našich politikov. A bez výnimky kam ideovo patria. Dosahujeme úspechy, ale žiaľ, aj neúspechy, prechádzame krízami. Zvonku máme aj negatívne odozvy na správanie sa niektorých našich politikov, najmä na ich výroky a vyjadrenia, ktoré naši partneri považujú za krajne nevhodné. Tvrdím, že najsilnejším lobbingom je správanie sa občanov a predstaviteľov štátu. Je tiež pravdou, že keď sa pozriem na našu krajanskú obec, nemôžem nevidieť jej vnútornú rozdielnosť, ktorá je prenesená a spôsobená našou domácou politickou roztrieštenosťou. U našich krajanov silne cítiť individualistické postoje. Možno je to dané celou našou doterajšou históriou, keď sa musel postarať každý sám o seba a nemohol sa veľmi spoliehať na druhých, na svoje okolie. Možno aj preto dnes nemáme taký efektívny krajanský lobbing. Môžem si len povzdychnúť, že nie sme v takej situácii, ako sú naši poľskí a maďarskí priatelia. Pre ich krajanov sú určité otázky, kde nezávisle od politickej orientácie, pracujú všetci ako Polonia alebo Hungaria. V prvom rade vystupujú jednotne za svoj materský štát, až neskôr sa diskutujú o tom, kto je naľavo či napravo alebo kto nie je zásadne nikde.

Sme však mladým štátom, mnohým veciam sa učíme nielen doma, ale aj vonku. Väčšina našich krajanov sa stotožnila so vznikom samostatnej Slovenskej republiky, nevytvorili si však ešte takú inštinktívnu obrannú reakciu na ochranu jej záujmov, aby boli v každej chvíli ochotní a pripravení sa aktívne za ňu aj postaviť.

Až priveľmi ochladli vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi, ktorí žili spolu v rôznych štátnych formáciách mnoho storočí. Sme však odkázaní na večné susedstvo. Ako znížiť napätie vo vzťahoch medzi politikmi, hoci obyčajní ľudia medzi sebou problémy nemajú?

Nemyslím si, že medzi Slovákmi a Maďarmi vzťahy ochladli. Skôr nám to chcú niektorí politici nahovoriť, ba robia všetko pre to, aby sa vzťahy medzi ľuďmi naozaj skomplikovali a vyhrotili. Naša spoločná história je históriou tisícročia, každá strana v nej kadečo nájde, môže sa jej všeličo „hodiť“, o ochladení by však nemala byť reč. Keď sa pozrieme bližšie či ďalej dozadu, ale aj na dnešok, ak si odmyslíme niektoré sporné body, potom máme väčšinu dôkazov o tom, ako si spolu rozumieme. Slovenskí a maďarskí obyvatelia dávajú svojimi životmi a vzťahmi medzi sebou lekcie politikom, ako by sa mali aj oni k sebe správať. V absolútnej väčšine máme rovnaké postoje k základným civilizačným otázkam a hodnotám, sme v tom istom politickom a ekonomickom zoskupení, či už je to Európska únia alebo NATO. Ešte bližšie a spätejšie uskutočňujeme spoločné záujmy vo Višegrádskej štvorke.

Pokiaľ však ide o jednotlivých politikov a ich politické strany, a to na oboch stranách, potom existuje veľmi citlivá agenda, s ktorou by mali veľmi opatrne zaobchádzať. Ide o národne a národnostne orientované otázky, ktoré majú vo výbave niektoré politické sily ako základ svojej existencie. V maďarsko-slovenských vzťahoch je to mimoriadne riziková oblasť, stačí najmenšie vzájomné nedorozumenie a hneď hrozia komplikácie na rôznych úrovniach. Naša spoločná história bola krásna, ale v istých chvíľach aj krutá, sú v nej úspechy, ale aj prehry. My si však musíme pozerať do očí, držať sa toho, čo nás spája a takto sa i vzájomne chápať. Spoločná budúcnosť je tým kľúčom, ktorá nám umožní preklenúť občasné nedorozumenia. Je tiež najlepšou odpoveďou pre tých politikov, ktorí nám často „kazia počasie“ a myslia si, že najlepšou obranou národných záujmov je vymedziť sa voči svojmu partnerovi, susedovi a najbližšiemu spojencovi. To je zhubná cesta. Vízia vzájomnej spolupráce medzi oboma štátmi by mala túto krivú cestu zahatať.

Prešli ste kus sveta, pôsobili ste v jeho krízových oblastiach, videli ste veľa nešťastia a bolestí. Tri slovenské generácie nezažili hrôzy vojnového konfliktu a utrpenia. A predsa sa dokážeme tu, doma, hrýzť a spôsobovať si rany na duši - v politike, v médiách, ale aj v malicherných pracovných, rodinných a osobných vzťahoch. Až „obdivuhodne“ sa dokážeme dokonale ničiť a - zničiť. Sú tieto naše verejné a súkromné minivojny tým, čo má charakterizovať novú slovenskú realitu?

Nevidel by som to tak dramaticky. Možno je to v ľudskej podstate. Netreba zabúdať, že sme určitý živočíšny druh, ktorý vyšiel z neustáleho zápasu o presadenie sa a ono to stále trvá. Takže: podstata človeka ako zápasiaceho tvora zostáva, zostávajú i jeho inštinkty, aj keď sú už obrúsené, len niekedy nie dostatočne. Napokon sa domnievam, že úplná strata asertivity, určitej výbojnosti, by možno znamenala stratu životnej energie. Týmto exkurzom do vývoja človeka som chcel poukázať, že nie sme výnimoční, aj keď nás samozrejme to, čo sa deje u nás doma, páli. S určitým záujmom, ale bez citového previazania či väzby sledujeme obdobné situácie ako určité divadlo, keď sa to deje u susedov alebo inde, pretože sa nás to bezprostredne nedotýka.

Existuje všeobecný pocit zodpovednosti, avšak na úrovni politiky a politikov by mal byť veľmi intenzívny a účinný. Sú určité hranice, ktoré by sa nemali prekročiť. Žiaľ, moderná história za posledných pätnásť až dvadsať rokov dokazuje, že hoci si politici myslia, že majú tie najlepšie pohnútky a na základe nich konajú v prospech svojich voči „tým cudzím“, nakoniec dôjde k tragédií, na ktorú doplatia všetci – svoji i cudzí. Keď sa pozrieme na históriu Balkánu, ktorý je dosť blízko nás, nielen geograficky, ale aj časovo, potom by si niektorí naši politici mali uvedomiť, že vždy, keď prídu s určitými tézami, existujú limity zodpovednosti, za ktoré sa nedá zájsť. A to ani v politickom zápase s kýmkoľvek a za čokoľvek. Hovorím to typovo, nehovorím to preto, že by nám hrozila podoba vývoja tragédie na Balkáne. Politická asertivita je prípustná, ale politická agresivita už presahuje hranice možného a dovoleného, lebo práve verbálnou agresivitou to neraz začína. To by si mali uvedomiť aj voliči, keď konkrétnemu politikovi a konkrétnej strane dávajú hlasy svojej politickej a ľudskej dôvery.

Je ťažké oddeliť súkromný život od diplomatického? Dá sa odložiť vysoký stupeň rezervovanosti a opatrnosti a nechať sa uniesť prirodzenou spontánnosťou a úprimnosťou?

Ale áno, aj keď v diplomacii je človek v práci i vtedy, keď v nej v skutočnosti nie je. Čím ste vyššie, tým menej času vám zostáva na pracovnú voľnosť. Na poste ministra už ide o dvadsaťštyrihodinovú pracovnú pohotovosť. Nie priamo fyzickú, ale pravidlá diplomacie a istého spoločenského dekóra v mysli i správaní zostávajú. Stále ste však človekom. Prišli ste na svet, vychovali vás rodičia, vzdelala škola, každý sme iný, každý sme nejaká povaha, niekto silnejší a výbojnejší, iný slabší a zraniteľnejší, niektorí sú dokonca osobnosťou. Jednoducho – prejavujete sa ako človek. V diplomacii je potrebná zdržanlivosť, ale aj diplomati sú ľudia, majú tiež svoje zlé dni, bývajú chorí i podráždení, ak sme doma bez verejnej kontroly, potom aj k svojim najbližším – nevrlí. To čo uvádzam, sa však nesmie odraziť na rokovaniach s partnerom. Áno, stáva sa i to, že partner z ničoho nič začne reagovať netypicky a až neskôr sa dozviete, že sa mu len nedávno alebo bezprostredne pred rokovaním niečo nepríjemné stalo. Vtedy partnera treba veľmi, veľmi pochopiť.

Je veľkou výhodou pre diplomata, ak má s kolegami aj iné než len diplomatické pracovné vzťahy? Existujú až vzťahy natesno, priam rodinné?

Veľakrát. Nebudem menovať profesionálnych priateľov, ten okruh môže byť oveľa širší. Na veľké priateľstvá v diplomatickej „branži“ však nie je ani času ani priestoru, pretože diplomati sú kočovníkmi modernej doby. Každú chvíľu sú niekde inde a s niekým iným. Práca nás zavedie na rôzne miesta a k rôznym ľuďom. Niekedy je partner sympatický už na prvý pohľad a keď sa v diskusii vyskytnú aj kontroverzné otázky, vzájomná sympatia umožní hovoriť o problémoch otvorenejšie, riešenia sa hľadajú rýchlejšie a ľahšie. Ak je medzi partnermi osobná anymozita, čo sa v rokovaniach tiež nedá vylúčiť, je to už zložitejšie. Ale profesionalita na oboch stranách dokáže prekonať aj takúto normálnu ľudskú nepriazeň. Nemožno sa brániť hľadaniu východísk, pretože diplomat nie je súkromnou osobou, ale predstaviteľom štátu.

Zhováral sa Rudolf GALLO

Späť