Na španielskej farme

Slovensko, 26. 12. 2007 (Verejná správa 25-26/2007)

Laujar de Andarax je andalúzska dedinka s bohatou históriou, ktorú začali písať ešte na začiatku stredoveku moslimovia. Svedčia o tom rozvaliny bývalej pevnosti a veľký kostol, ktorý postavili na mieste voľakedajšej mešity.

Dedinu pomenovali podľa riečky vyvierajúcej pár stoviek metrov povyše, v Sierre Nevade, ktorá je prírodnou rezerváciou. Je to horstvo oveľa členitejšie a vyššie ako naše Tatry a ovplyvňuje miestnu klímu najmä dostatkom vody, ktorú domorodci volajú tečúcim pokladom. Zem má očividne železité sfarbenie a prezrádza obsah minerálov. Darí sa vinohradom, mandľovníkom, olivovníkom a zelenine, na pastvinách si hovejú ovce a kozy.

Justo Sanchez sem priviedol manželku Marí, dcéry Marí Carmen, Stefaniu a syna Francisca, aby spolu s matkou Mariou Dolores, ktorú každý volá Lola, a bratom Antoniom založili ekologickú farmu. Prvú v dedine s vyše dvetisíc obyvateľmi. Tvrdí: „Chémiu som znenávidel natoľko, že aj keď viacerí známi a susedia pochybovali o zmysle nového projektu, trval som na svojom.“

Príbeh nášho španielskeho sprievodcu je poučný. Dlhé roky žil v sedemdesiat kilometrov vzdialenom prímorskom meste El Ejido, ktoré popisuje takto:

„Pracoval som na rodinnej farme, zeleninu a ovocie sme pestovali v skleníkoch a fóliovníkoch. Mal som ešte len tridsať rokov, a už som sa cítil vyčerpaný, nevládny. Lekárska prehliadka ukázala, že mám otrávený organizmus. A čo horšie, päťročný syn Francisco dostal astmu. Bol to dôsledok denno-dennej práce pod fóliovníkmi, kde som často brával aj syna. Kto to neskúsil, nevie si tú klímu predstaviť. Ak je vonku 30 stupňov, pod fóliami je 40 – 45, ak je vonku 40, čo tu v lete bežne býva, dnu sú galeje pri takmer 60 stupňových horúčavách. A k tomu prihnojovanie, vrátane farbív. Zdravie mi vypovedalo poslušnosť, keď ostatní rovesníci boli plní síl. Povedal som si – dosť! A pobral som sa s rodinou hľadať zdravie a nový zmysel života do hôr.“

Pôvodných päťdesiat hektárov vinohradu postupne rozšíril na päťnásobok. Navyše pribral aj mandľovníky a olivovníky. Vypracoval projekt čistej ekologickej farmy a dostal podporu z fondov Európskej únie.

„Bez tejto podpory by som nedosiahol súčasný efekt. Kúpil som na poli starú usadlosť, aby som mohol byť v sezóne na farme s matkou a bratom dvanásť i viac hodín denne. Bez chemických postrekov musíte pracovať s vyšším nasadením. Pri výrobe vína, olivového oleja, hrozna a mandlí treba spĺňať veľmi prísne kritériá,“ vysvetľoval mi na terase, keď slnko sadalo za sierranevadské vrcholce.

Na farme bez obáv vítajú sporadické a neohlásené kontroly, ktoré overujú ekologickú čistotu prostredia a produktov. Certifikát ministerstva životného prostredia umožňuje používať na výrobky z El Cura značku ekologického produktu a nepovoľuje žiadne finty.

Aká je réžia ekologického hospodárstva?

„Je to síce drahšie, ale zato zdravšie. A to je argument, ktorý prevýši všetky ostatné. Všetko sa odohráva v harmónii s prírodnými zákonmi. Hoci ekologická osveta si ešte len prebojováva cestu do vedomia širších vrstiev obyvateľstva, čisté potraviny sú čoraz vyhľadávanejšie a patrí im budúcnosť. Pritom sa musíme zaobísť bez ofenzívnej a potrebnej reklamy. Na tú majú peniaze výrobcovia menej hodnotných potravín a produktov,“ poznamenal majiteľ farmy.

Preňho je reklamou malá smerovka na ceste, ktorá ukazuje na odbočku k farme Bodega El Cura a účasť na dvoch, troch potravinárskych výstavách. Napriek tomu priťahuje pozornosť. Jeho zákazníkmi sú nielen známi z dediny, ale aj turisti, ktorým stačí autobusom odbočiť z trasy a po sto metroch poľnej cesty sa ocitnú na farme. Zhruba tretinu výroby vyváža do Nemecka, Dánska a Holandska. „Pomáha nám každoročná účasť na potravinárskom veľtrhu v Norimbergu, ale i návštevy turistov zo severu na našej farme,“ konštatuje. Aj hotely a reštaurácie v turistickom raji juhu Andalúzie čoraz častejšie objednávajú ekologické vína a oleje. Navyše tu nastal rozmach kupovania a budovania letných domov a usadlostí Nemcami, Angličanmi a Škandinávcami. Vytvárajú si na vidieku vlastné komunity, v mestách dokonca vlastné sídliská s kompletnou infraštruktúrou. Majú peniaze a chcú žiť zdravo. Ekologické produkty im to umožnia a sú – poruke.

Pri návšteve v rozkvitnutom El Cura nás prekvapila Justova dcéra Marí Carmen. Vyštudovaná novinárka, ktorá sa pre nedostatok miesta v médiách rekvalifikovala na učiteľku a tlmočníčku, vyrába kozmetické a lekárske krémy:

„Zbieram v pohorí rôzne rastlinky, na farme pestujeme kvetiny a byliny. Všetko v súlade s prírodnými zákonmi, bez chémie. Začítala som sa do farmaceutických a medicínskych kníh, časopisov. A po nesmelých pokusoch aj za pomoci matky a babky Loly som skúsila výrobu ekologických krémov. Jeden druh regeneruje pokožku, iný lieči rany a zápaly.“

Svojej záľube venuje väčšinu voľného času. Prirodzene, hlavne v sezóne čerstvých bylín a kvetov. Vhodnejšie prostredie si sotva možno predstaviť. Pohorie Sierra Nevada je dostatočným filtrom rôznych splodín a škodlivín, priemysel tu nejestvuje a blízke more obohacuje vzduch i pôdu kyslíkom aj minerálmi.

Babka Lola, ktorá práve miešala v hrnci zmes byliniek, je na vnučku pyšná: „Musím ju pochváliť. Mladí ľudia sa zväčša zaujímajú o iné veci, ale Marí Carmen rozšírila aktivity na rodinnej farme. Fandíme jej.“

Ďalšou atrakciou, ktorá zaujme každého návštevníka farmy, je zbierka historických predmetov a pomôcok, čo sa hojne využívali v poľnohospodárstve a vo vinohradníctve. El Cura je dvestoročná stavba v romantickom prostredí, usadená vo vinohradoch za dedinou. Pôvodná sedliacka usadlosť so stajňami pre ovce a oslov si udržiava historický vzhľad, iba vnútrajšok je prispôsobený. Žľaby, výklenky, kamenná dlažba zostali, aj stoly, lavice, stoličky si veľa pamätajú, viaceré súčasti nábytku, porcelán, prístroje a nástroje majú vyše sto rokov. Spoznávali sme dobové zvonce, pluhy, kladivá, mažiare, džbány, taniere, kosy, hrable, vidly, koše, mlynčeky, preše, kutáče, varešky. „Ak by sme potrebovali, poslúžili by,“ priznal sa ich majiteľ. „Naše aktivity sú však iné, preto slúžia hlavne ako atrakcia pre turistov, ktorí sem prichádzajú za vínom,“ dodal. Pozornosť pútali aj rôzne výtvarné stvárnenia z dýň, kvetov a iných rastlín. V inej miestnosti dominovali vyše storočné fotografie a novšie diplomy. Napríklad Andalúzska univerzita udelila Justovi Sanchezovi diplom ako expertovi na ekológiu poľnohospodárstva. Aj Andalúzska provincia ho ocenila za iniciatívy v tomto odvetví. Na jednej z poľnohospodárskych výstav mu prejavila uznanie ministerka životného prostredia, o čom svedčí autogram na spoločnej fotografii.

„Žijeme iba raz a zdravie patrí k najvyšším hodnotám. Čo je ekológia, vidím na svojej rodine. Po desiatich rokoch v Laujar de Andarax sa teším pevnému zdraviu a syn Francisco zabudol na astmu. S vierou v dobrú vec pestujem iba to, čo ľuďom prospieva, nie škodí. Mám tu vinič starý päťdesiat rokov, ten netreba spevňovať, a rodí hrozno pre fajnové vínko. Mám aj iný, ale úrodu z neho zväčša skonzumujeme sami,“ vysvetľoval farmár pri prechádzke rozsiahlymi vinohradmi. V pivnici poklepával po starých i nových sudoch – španielskych, portugalských, aj francúzskych. Na špeciálne odrody má špeciálne drevené sudy. A nakoniec vo vinotéke mi predstavil svoje značky so zaujímavým komentárom:

„Predstavte si, že som v posledných sezónach musel korigovať technológiu výroby vína. Globálne oteplenie mení aj prírodné zákony. Nemeckí klienti namietali, že moje víno je príliš silné. Vysvetlenie jednoduché – Andalúzia má najviac slnečných hodín v roku a keď sme hrozno zbierali v zvyčajných termínoch, bolo nesmierne sladké. Po kvasení sa to prejavilo na alkoholických percentách – boli aj o 5 percent vyššie. Aby som vyrobil víno klasických noriem, nechtiac začíname s oberaním hrozna tri týždne pred tradičným termínom.“

Milovníci vína sa pýtajú na rozdiel medzi ekologickým a tradičným vínom:

„Treba ho ochutnať. Vinár vie, že chuť aj kvalita závisí od podnebia, zeme, technológie výroby. Naše víno má prírodnú a nefalšovanú chuť, lebo je bez chémie. Jedinou podmienkou je, že ho treba skonzumovať do piatich rokov, lebo bez prísad stráca potom prirodzenú farbu a konzistenciu,“ komentuje andalúzsky vinár, pre ktorého najlepšou odmenou je pochvala všetkých, čo sa vedia pri jeho vínku dobre zabaviť. Je naňho hrdý. Dokonca tak, že spoločnosť si uctí svojím vínom aj v drahej reštaurácii. V neďalekej Almeírii ukázal čašníkovi na jednu značku vo vínnom zozname. Na etikete sme potom čítali pôvod: Bodega Ecologica Cortijo El Cura. Stálo vyše dvadsať eur.

„Aspoň vidíte, kto na víne najviac zarába“, zasmial sa. „Ja svoje produkty predávam od štyroch do ôsmich eur.“

Justo Sanchez je však spokojný so svojím projektom aj obchodne. V roku 1996 kúpil farmu za 125 000 eur, teraz si ju hodnotí viac ako na desaťnásobok. Predtým bola spustnutá, v súčasnosti rozkvitá. A priťahuje čoraz viac turistov, ktorí si môžu nerušene posedieť vo vinárni či na terase, popíjať výberové vínka a keď sa pri nich „pozabudnú“, môžu aj prenocovať.

„Vína mám dosť, vedel by som pohostiť a exportovať aj pre dvakrát toľko záujemcov. Konkurencia je však obrovská a ekologické víno sa iba derie dopredu. No nielen vínom je vychýrená naša dedina,“ pochválil sa náš sprievodca a navrhol zmenu prostredia. Pozval nás na návštevu dva kilometre vzdialenej fabriky, ktorá vyrába povestnú španielsku údenú šunku. Na reakcii manažérov bolo cítiť, že tunajší vinár má veľký rešpekt. Po vysvetlení, že do fabriky prišiel novinár zo Slovenska, dostali sme odborného sprievodcu a prešli výrobňu, udiareň aj predajňu. Bravčové stehná na výrobu povestnej šunky sa vyberajú podľa prísnych kritérií. Na začiatku sa nasolia podľa hmotnosti stehna a to zostane v soli toľko dní, koľko kilogramov váži. Potom sa soľ zmyje a stehno sa suší v tme pri 15 stupňoch Celzia a 78-percentnej vlhkosti zavesené na motúzoch pod strechou. Dva až tri roky. Až potom ide do predaja. Cena za kilo sa pohybuje medzi 5 – 8 euro. Rovnakú šunku u nás predávajú v niektorých hypermarketoch za 600 – 900 korún.

V Jamón Serra spracovávajú ošípané aj na výrobu kvalitnej slaninky, klobásky a špecialitou sú mleté sladké škvarky. Na tých som si ale nepochutil. Súdiac podľa plného parkoviska, medzi domácimi však mali úspech.

Tak ako prílet aj spiatočná cesta autom a lietadlom nám poskytla dve podobizne Andalúzie. Stovky hektárov fóliovníkov – veľa z nich roztrhaných a schátralých, hyzdiacich krajinu – a tisíce kamiónov nás vrátili do inej reality, než akú sme prežili v Sierra Nevade. Justo Sanchez bol aktérom oboch. Zavčasu sa spamätal a spolu s rodinou spoznal pravú hodnotu prírody, zdravia i života. Stal sa ekologickým podnikateľom i aktivistom.

Jeho príbeh bol i súčasťou dokumentu, ktorý odvysielala verejnoprávna španielska televízia. Nahral ho na kazetu a premietol nám počas návštevy. Účinkovali v ňom medicínske a ekologické autority. Smutnými hrdinami boli mladá podnikateľka, ktorá za rok pribrala vyše sto kíl a ktorej manžel ochorel v rovnakom čase na cukrovku. Vysvitlo, že pri vysokom pracovnom nasadení si nenašli čas na pokojný obed či večeru, ani na potrebný relax. Poznali iba svoj obchod a fast foody. Hamburgery, hot-dogy, opekané stehná, pomfrity a tak stále dookola. Podľa lekárov ich metabolizmus utrpel šok. Výsledok – ťažká choroba. Nielen obezita, ale i psychická trauma. Postihnutá dievčina nemá pred ničím taký strach ako – pred hladom...

„Život máme len jeden, aj zdravie máme len jedno,“ prízvukoval v dokumente náš španielsky sprievodca. Nevedno s akým ohlasom. Reláciu totiž odvysielali na druhom kanále – po polnoci. Prečo tak neskoro? V dokumente odznela aj odpoveď. Španielsko vyváža potraviny za vyše 55 miliárd eur. Už nielen do krajín únie, ale napríklad aj do Ruska, na Ukrajinu a opačným smerom do USA aj Kanady.

Fóliovníky, kamióny, obchody, choroby, obezita, zdravie – také otázky nás vyprevádzali z juhu Španielska. A myseľ nevdojak zaletela do našich hyper a supermarketov, ktoré po celý rok ponúkajú papriky vymaľované jasnými farbami ako z maliarovej palety, jahody väčšie ako reďkovky, vytvarované paradajky a uhorky ako keby ich „jedna mater mala“. Ak je tovar v akcii, ľudia sa predbiehajú v kupovaní. Vieme však za čo platíme?

Pohľad z lietadla, vzlietajúceho nad mohutným pohorím Sierra Nevada, nás priviedol do rozpakov. Veľké biele plochy neďaleko mora v údoliach, z ktorých sa odrážal lesk slnečných lúčov, predstavovali desaťtisíce hektárov fóliovníkov. Práve pod nimi dozrievali tie umelo sfarbené papriky, veličizné jahody, paradajky, uhorky, banány – všetko bez prirodzenej chuti. A podľa vyjadrení španielskych lekárov hlavne - nezdravé...

Michal KRIŠKO

Späť