Je taká dedina pod Kráľovou hoľou

Slovensko, 26. 12. 2007 (Verejná správa 25-26/2007)

Na severnej strane Kráľovej hole vo venci Liptovských hôľ, Nízkych a vysokých Tatier, blízko prameňov Čierneho Váhu leží Dedina roka 2007. Pred viac ako 350 rokmi ju založili goralskí kolonisti zo slovensko-poľského pomedzia. S katastrálnym územím takmer desaťtisíc hektárov a vyše šesťdesiatkilometrovou hranicou je druhou najväčšou slovenskou obcou. Je to Liptovská Teplička.

Hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo a drevorubačstvo. Na holiach a pasienkoch sa popásali ovce a kravy, nižšie v dolinách voly. Zúrodnené terasovité políčka s výraznými medzami na svahoch sú dodnes svedectvom úmornej roľníckej driny. Zväčša na nich pestovali zemiaky. Pripomienkou na tie časy a európskym unikátom zároveň sú pivničky na uskladňovanie zemiakov a zeleniny, vyhĺbené jedna vedľa druhej vo svahoch medzi obcou a cintorínom. Zvonku vidno len striešku z guľatiny, na nej vrstvu hliny pokrytú mačinou. Striešku podopierajú malé dvierka vsadené do stĺpikov. Do takejto pivničky sa zmestí tridsať i viac vriec zemiakov a vydržia do najbližšej úrody.

Pasúce sa ovečky a cilinganie zvončekov síce navodzovali horáciovskú idylku, ale lúky a pasienky trpeli. Okrem toho v chotári Litpovskej Tepličky sú zásoby vynikajúcej pitnej vody. Za sekundu jej odtiaľ vodovodmi odtečie osemsto litrov. Bolo treba chrániť pôdu i vodné zdroje, a tak je intenzívna poľnohospodárska výroba od roku 1991 minulosťou. Nastúpila éra ekologického hospodárenia. Predsedníčka poľnohospodárskeho podielnického družstva Anna Glejdurová ukazuje rub i líce tejto zmeny: „S ekologickým hospodárením sme začali najprv pokusne – len na 143 hektároch. Od roku 1996 takto hospodárime na celej výmere. Musíme obmedzovať hnojenie, veľmi málo používame chemickú ochranu proti burine a škodcom. Preto máme podstatne nižšiu úrodu poľnohospodárskych plodín. Naše produkty nesú certifikát bioproduktu od štátnej inšpekcie, ale za to platíme cenu za efektívnosť. Certifikáty máme na ovčie mlieko, na jatočné jahňatá, na mladý hovädzí dobytok aj na zemiaky. Čo nás utešuje, že mlieko vonia po bylinách, aj po liečivých. Na lúkach a pasienkoch je len toľko oviec a dobytka, aby im spásanie neuškodilo, ale naopak, aby ich posilnilo.“ Európska únia v takých podmienkach nepodporuje poľnohospodársku produkciu a zrejme to nebude robiť ani v budúcnosti. Kladie dôraz na udržiavanie krajiny, aby bola pekná, zachovalá a lahodila oku človeka. Bolo treba čosi robiť aj s terasovitými políčkami, na ktorých sa už neoplatilo hospodáriť, ale kvôli dotáciám z eurofondov ich bolo treba ošetrovať. V obci sú síce majstri v kosení, ale na tie pásiky a medze by už nikto s kosou nešiel. Prišiel k slovu traktor s vysokou svahovou dostupnosťou aj s príslušenstvom za viac ako päť miliónov korún. Nikto si ešte minulý rok netrúfol povedať, či to pomôže výzoru obecného chotára, ale Anna Gejdurová potajme verila. Investícia priniesla plody – v lete získalo družstvo ocenenie za najkrajší obecný chotár na Slovensku.Kopce sú tu veľké, svahy príkre, doliny hlboké – to sa za tie roky nezmenilo. Kedysi sa chodilo do lesa s volskými a konskými záprahmi. Koník aj dnes patrí do lesa i na bežnú prepravu materiálu. K nemu sa pridáva traktor, kde prejde. Kde nie, tam pomáhajú lanovky, občas aj helikoptéry. Už to nie je taká surová, nebezpečná práca ako kedysi, ale i tak hlavným nástrojom je píla a sekera v mocných drevorubačských rukách.

„Robota v hore je ťažká, ale sa vypláca,“ hovorí predseda lesného pozemkového spoločenstva Pavol Ďuráš. „Máme 1500 hektárov lesa a 495 podielnikov. Naším cieľom je zabezpečiť trvalo udržateľné obhospodarovanie lesných plôch a vytváranie zisku pre podielnikov. Ten nie je malý. Teraz sme vyplácali okolo dva a pol milióna korún.“

Cestou od Štrby, za Šuňavou vidno zopár svahov, ktoré doslova vyholila jesenná víchrica. Urbár prišiel zhruba o šesťtisíc kubických metrov drevnej hmoty. Lesníci a drevorubači sa snažia kalamitu spracovať do konca roka, najmä kvôli podkôrnemu hmyzu. Pavol Ďuráš trpko konštatuje, že smrečiny doslova hynú pred očami. Ukazuje sa, že na Liptove smrek vymizne, tak ako sa stráca aj vo Vysokých Tatrách.

Urýchľovač rozvoja

V Liptovskej Tepličke sú hlavnými zamestnávateľmi družstvo, urbár a – obec. Starosta Jozef Mezovský ju vedie už štvrté volebné obdobie. S partnermi našiel spoločnú reč, od ktorej nebolo ďaleko k spoločnému činu. Tým sa stal cestovný ruch. V prekrásnom prírodnom prostredí má oddych, šport a rekreácia výborné podmienky. Ukázalo sa, že najvýhodnejšia je zima a tak sa podnikateľská pozornosť sústredila na zjazdové a bežecké lyžovanie. Na začiatku stál spoločný podnik obce a poľnohospodárskeho družstva. Na Smrečinách a Čiernom grúni vznikol areál pre vyspelých i menej zdatných lyžiarov, ale uplatnila sa na ňom aj európska špička v akrobatickom lyžovaní. Okrem neho lyžiarov hostí aj Ski areál Mlyn na Váhu v lokalite Zaglinka.

„Na vlekoch vyvezieme 3600 osôb za hodinu,“ počíta spokojne starosta. „Ak to prerátame na množstvo áut na parkovisku, tak sa denná návštevnosť pohybuje medzi osemsto až tisícpästo hosťami. Z hľadiska ubytovacej kapacity máme spolu s ubytovaním na súkromí štyristo lôžok. Samospráva to priamo na príjmoch nepociťuje, lebo tie majú príslušné obslužné zariadenia. U nás sa to odrazí na daniach a na zamestnanosti. Cestovný ruch dáva obci príťažlivý imidž.“ Ten bude zrejme ešte lepší, lebo ďalší areál chystá anglický investor a

s veľmi dôležitou investíciou prichádzajú Tatranské lanové dráhy. Okrem turistickej infraštruktúry chcú vybudovať druhé vysokonapäťové elektrické vedenie od Šuňavy, lebo terajšie od Spišského Štiavnika občas vypadáva a vtedy sa vleky zastavujú. Takéto zálohovanie umožní vybudovať aj lanovku.

Na cestovný ruch sa nabaľuje množstvo podnikateľských aktivít. S ďalšou prichádza aj poľnohospodárske družstvo. “Keď sme začali dojiť ovečky strojovo, zlikvidovali sme starý salaš a ľudia nás za to skritizovali,“ hovorí Anna Glejdurová. „Preto chceme nad penziónom Dolinka postaviť vernú repliku tradičného salaša, kde by boli aj ovečky, ovčí syr a žinčica. To je magnet najmä pre mestské deti, ale aj pre gurmánov na ovčie špeciality.“

Demografické zrkadlo

Liptovská Teplička má 2321 obyvateľov a tento počet sa skoro nemení. Nezamestnanosť tu nie je takým strašiakom ako inde na Spiši. Dievčatá sa vydávajú do celej Európy aj za more, ale mládenci si aj doma majú z čoho vyberať. „Aj keď sme demograficky ustálená obec, chceli by sme, aby sa usadzovalo viac mladých,“ želá si Jozef Mezovský. „Máme mladé rodiny i detí sa rodí stále dosť. Preto sme do územného plánu zakreslili aj dve, tri nové ulice na výstavbu domov. Pripravujeme na to pozemky, komunikácie, nevyhnutnú infraštruktúru. V tomto roku sme urobili prieskum záujmu o nájomné byty, ale z tridsiatich žiadateľov o bývanie iba traja chcú nájomné byty, ostatní chcú mať byty alebo domy vo svojom vlastníctve.“

Starosta Liptovskej Tepličky je hrdý na miestnu základnú školu spojenú s materskou školou. Kde môže, tam jej pomôže. V základnej škole je 337 žiakov, v materskej 36. Na počet obyvateľov to nie je málo. Stovka žiakov v základnej škole je z rómskej komunity. Aby rómske deti dokázali držať krok s ostatnými, zaraďujú ich do takzvaného nultého ročníka. Ten zohráva socializačnú úlohu, keďže malí Rómovia nechodia do materskej školy. Okrem toho sa naučia komunikovať s rovesníkmi a učiteľmi, lebo nevedia dobre po slovensky. Osvedčilo sa to a deti na prvom stupni takmer neprepadávajú.

Horšie je to na druhom stupni. Tam sa vypuklo prejavuje nepriaznivé rodinné prostredie a rodičovský vplyv. Vzdelanie nepovažuje rómska komunita za prvoradú hodnotu, je možno na poslednom mieste. „Boli i takí rodičia, ktorí zámerne viedli deti k tomu, aby prepadli a nešli na strednú školu alebo odborné učilište,“ sťažuje sa riaditeľka Mgr. Valéria Černohorská. „Keď sa aj niektoré dostanú na stredný stupeň, tak ho opúšťajú v okamžiku, keď zavŕšia šestnásty rok. Do zamestnania ich nikto nevezme a tak žiadajú sociálne dávky. Radšej budú zametať ulicu na verejnoprospešných prácach, než by získali vzdelanie, ktoré by zvýšilo ich šance uplatniť sa na trhu práce.“

Tradícia z troch prameňov

S kultúrnou a folklórnou tradíciou to Liptovskotepličania nemajú jednoduché. Nárečie je tu goralské, typické len pre túto obec, bežný Slovák mu neporozumie. Podľa názvu patria k Liptovu, administratívne i geograficky na Spiš a spriaznení sú s Horehroním za Kráľovou hoľou. A tak po spravodlivosti preplietajú všetky tri regionálne prvky.

Kto má vrtké nohy, ten tančí, kto dobrý zvučný hlas, ten spieva. V obci pôsobí detský foklórny súbor Turnička aj s vlastnou ľudovou hudbou, mládežnícka folklórna skupina Tepličan a ženská spevácka skupina. Preto sa ani nemožno čudovať, že najväčším obecným sviatkom je folklórny festival Pod Kráľovou hoľou, ktorý sa koná pravidelne v prvý augustový víkend. „Teraz už máme aj medzinárodnú účasť,“ chváli sa organizačná patrónka miestnej kultúry Mgr. Katarína Fedorová. „Pozývame aj profesionálne súbory. V tomto roku boli u nás Zlaté husle a sólisti z Lúčnice. Čerešničkou festivalu je záverečný alegorický sprievod v nedeľu popoludní. Celá obec je vyzdobená. Sprievod tiahne hlavnými ulicami. Je to prehliadka tanečníkov, muzikantov, spevákov, krásnych krojov, konských záprahov, starého poľnohospodárskeho a drevorubačského náčinia, poľovníckych trofejí a ľudovoumeleckej tvorby. Aj hostia zo zahraničia, ktorí to zažili, snažia sa sem prísť znovu.“

Liptovská Teplička sa mala čím popýšiť v prezentácii súťaže o Dedinu roka 2007 a titul nakoniec zaslúžene získala. “Tú slávu nám nikto nevezme,“ povedal s hrdosťou starosta. „To bude náš imidžotvorný a reklamný prvok, keď budeme hľadať podporu a prostriedky pre naše rozvojové plány a pri nadväzovaní kontaktov.“

Peter KRÚTKY

Späť