Jazyk ako nástroj estetiky výrazu

Slovensko, 26. 12. 2007 (Verejná správa 25-26/2007)

V jednej z definícii jazyka sa hovorí, že je to nástroj, ktorý slúži na dorozumievanie, na výmenu myšlienok a na sprostredkúvanie informácii.

Pristavme sa pri konštatácii, že jazyk je nástroj. Dovoľme si v tejto súvislosti analógiu, že aj husle sú nástrojom. Schopný huslista dokáže na nich vylúdiť krásne melodické zvuky, ktoré v nás môžu vyvolať emocionálne pocity i estetické zážitky.

A teda – ak je jazyk nástroj, oprávnene by sme mohli, ba dokonca mali predpokladať, že ten, kto tento nástroj dokonale ovláda, dokáže pomocou neho vytvoriť textovú partitúru, v ktorej poučený čitateľ nájde viac ako len holú informáciu, kvôli ktorej text vlastne vznikol. Možno preto svojho času prof. Jozef Ružička vyslovil myšlienku, že jazyk je ako dobré husle, len na nich treba vedieť hrať. A túto jazykovo-textovú hru ovláda iba majster jazyka.

Takýmito majstrami jazyka sú predovšetkým básnici. Práve v básni často dochádza k funkčnému napätiu medzi obsahom a formou. Aj báseň síce nesie informáciu, no autorovi záleží aj na jej formálnej výstavbe, na jazykovom tvare. Básnik zámerne organizuje povrchové, jazykovo-kompozičné ustrojenie svojho textu tak, aby pútal pozornosť čitateľa nielen obsahom, ale aby zaujal aj jeho formálnou výstavbou, aby aj takto pôsobil na adresáta emocionálno-esteticky. Pritom osobitnú úlohu zohráva slovo a jeho hlásková skladba. V poézii sa na základe toho vypracovali osobitné výrazové prostriedky, takzvané básnické figúry, pomocou ktorých sa ozvláštňuje formálna výstavba básnického textu, ktorá je nositeľom jeho emocionálnych a estetických kvalít.

Sústreďme sa teraz na otázku, či aj vo vecnom prozaickom texte možno takto „hrať“ na formálnej, jazykovo-textovej strune, či teda možno posilňovať jeho emocionálno-estetické zacielenie. Rozhodujúcu úlohu tu zohráva štýlové zaradenie prozaického textu. Najmenšie možností na posilňovanie tvarovej zložky textu sú v náučnej próze, v ktorej ide o sprostredkúvanie výsledkov vedeckého výskumu. Na opačnom póle sú texty založené na úvahovom textovom modeli, v ktorom sa môže výraznejšie uplatniť subjektívny aspekt autora a ktorý autor buduje tak, aby bol nielen kultúrny a kultivovaný, ale aj esteticky pôsobivý. Spravidla sa pritom usiluje o to, aby nápadnou formou upriamil pozornosť čitateľa na obsah, ktorý táto forma nesie. Nejde teda o prázdny formalizmus, jazyková hra, hra so slovom a jeho tvarovými možnosťami nie je samoúčelná. Spravidla je tu paralela – nápadná forma, závažnejší obsah.

Výrazové možnosti slova ako prostriedku estetiky výrazu sa najčastejšie využívajú v esejistických textoch. Na ilustráciu tejto jazykovej hry, hry s jazykovým výrazom si teraz všimnime konkrétne texty. Uvedomíme si pritom, že v prozaickom texte autori takto pracujú so slovami, ktoré sa síce zbližujú svojou formou, svojím hláskovým ustrojením, no výrazne sa líšia svojím slovníkovým i kontextovým významom.

Prvý príklad. Daniel Hevier v publicistickej úvahe (Hovorca hovorcovho hovorcu) sa s humorným nadhľadom a pritom s plnou vážnosťou zamýšľa nad tým, že dnes sme už natoľko vyspeli, že už nielen vládny činiteľ má svojho hovorcu, ktorý pred verejnosťou vystupuje v jeho mene, ale už aj hovorca má svojho zástupcu. Teda hovorca má svojho hovorcu. Hevier vyslovuje myšlienku, že vládny činiteľ by mal mať odvahu vystúpiť pred verejnosťou sám, najmä ak hovorcovia musia retušovať jeho prešľapy. Bolo by totiž zaujímavejšie, ak by ich vysvetlil (dementoval) on sám. Akcentujúc túto ideu, autor fejtónu sa pohral s tvarovo blízkymi slovami: Prispelo by to k duševnému zdraviu národa, keby sme sa nemuseli dennodenne zaoberať ich dementnými výrokmi, ktoré potom hovorcovia musia dementovať a demontovať.

Druhý príklad. Rovnako vtipne sa pohral s tvarovou zložkou slova Jozef Bžoch. V recenzii knihy spomienok o Júliusovi Satinskom použil takýto titulok: Bláznenie a blúznenie so Satinským. Nápadná hra s formálne blízkymi slovami, ktorých významový rozdiel „zabezpečuje“ iba jedna hláska, v kondenzovanej skratke upriamuje pozornosť čitateľa na obsah knihy a nepriamo pripomína aj princíp existencie J. Satinského ako človeka a ako komika.

Tretí príklad. V naznačenom zmysle je nemenej vtipná úvodná veta úvahy o Júliusovi Satinskom a Milanovi Lasicovi, ktorí boli známi ako dvojica nerozlučných komikov. Autor tento text ozvláštnil aj tým, že utvoril príležitostný okazionalizmus, kontextový novotvar (nerozlučný/rozlučný): Akokoľvek boli Milan Lasica a Július Satinský nerozlučnou dvojicou, predsa len existovali obaja aj osve, rozluční a rozliční.

Ako vidieť, vzťah medzi jazykom (slovom) a textom môže byť diferencovaný a rozmanite odstupňovaný. Jazykový nástroj umožňuje autorovi rozohrať textovú partitúru tak, aby v texte vyzdvihol, akcentoval jeho vecnú, obsahovú (informačnú) zložku, alebo aby nápadnou formou rozozvučal aj emocionálne a estetické struny svojho jazykového prejavu.

V tomto predvianočnom čase som zámerne nepripomínal problémy, s ktorými sa boríme pri hľadaní primeraného výrazu v čase tvorby textu. Zároveň som chcel zopakovať aj myšlienku, ktorá mi je veľmi blízka, že totiž tvorba textu je nádherná hra, ak ovládame jej pravidlá.

O týchto pravidlách tvorby textu si pohovoríme v nasledujúcom ročníku nášho časopisu.

Ján FINDRA

Späť