Uznávaný básnik scénického priestoru

Slovensko, 11. 1. 2008 (Verejná správa 1/2008)

Profesor Ladislav Vychodil patril ku generácii tvorcov, ktorí do slovenskej kultúry sprostredkovane prinášali odkaz slávnej éry svetovej medzivojnovej avantgardy a jej vplyv prirodzene absorbovali do vlastných, nemenej osobitých a prínosných vízií. Jeho autorské kreácie sa stali predzvesťou akčnej scénografie. Bol vedúcou osobnosťou novej scénografickej vlny šesťdesiatych rokov 20. storočia. Dlhé obdobie určoval vývinové trendy a formuloval kvalitatívne kritériá domácej scénografickej tvorby. Svojím dielom podnetne pôsobil i v celoeurópskom priestore a jeho prínos pre moderné divadlo je neoddiskutovateľný

Narodil sa 28. februára 1920 v Háčkách u Konice na Morave v remeselníckej rodine. Detstvo a mladosť strávil budúci najvýznamnejší scénograf Slovenska v Náměští na Hané. Tam pochytil hanáčtinu korešpondujúcu s jeho osobitým spôsobom komunikácie, ktorá okúzľovala umelecké kruhy na Slovensku i v Čechách. V rokoch 1931 až 1938 navštevoval v Náměští reálne gymnázium a hrával s ochotníkmi divadlo. Vo voľnom čase rád a často kreslil. Kreslenie sa rozhodol študovať i na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe. Keď po nemeckej okupácii zatvorili české vysoké školy, v štúdiu pokračoval v rokoch 1941 – 1942 na Škole umeleckých remesiel v Brne a po vojne sa vrátil do Prahy.

Pražské umelecké prostredie ho uchvátilo. Ovplyvnil ho poetizmus a surrealizmus medzivojnovej avantgardy a maliarsky i architektonický prúd českej divadelnej scénografie. Bezprostredne spoznal atmosféru Voskovcovho a Werichovho divadla V + W, Burianovho Déčka i tvorbu dvojice Jiřího Frejku a Františka Tröstera. Bol to práve F. Tröster, ktorý Vychodilovi dal nielen základy scénografického videnia, ale tesne po druhej svetovej vojne ho i odporúčal za šéfa výpravy Slovenského národného divadla v Bratislave.

Prvé profesionálne kroky Ladislava Vychodila sa však spájajú s novozaloženým Beskydským divadlom v Hraniciach na Morave, kde pôsobil od roku 1942 ako scénograf a po dvoch rokoch ako vedúci výpravy. Do konca vojny stihol vytvoriť bezmála tri desiatky scénických výprav k českým i svetovým hrám – a to bol ešte len študent!

Na scéne i za katedrou

Po príchode do Bratislavy v roku 1945 stál Vychodil ako vedúci výpravy Slovenského národného divadla pri zrode slovenskej národnej opernej tvorby a podieľal sa na uvedení väčšiny diel Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a ďalších autorov.

So skúsenosťami, ktoré získal počas vojny v českých divadlách, začal zakladať Katedru scénografie a kostýmového výtvarníctva na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde pôsobil od roku 1951 ako vedúci. V rokoch 1969 – 1971 zastával rovnakú funkciu i na pražskej DAMU. Pod jeho pedagogickým vedením vyrástli výrazné osobnosti slovenskej i českej divadelnej scény. Medzi jeho žiakov patril aj uznávaný slovenský scénograf a kostýmový výtvarník Aleš Votava, ktorého život predčasne ukončila zákerná choroba.

Prvé scénografie Ladislava Vychodila síce používali jednoduché realistické prostriedky, ale premyslené kompozície vťahovali diváka do predstavenia. Prítomnosť silných myšlienok v predstavení dokázal umocniť svojím neobyčajne kultivovaným scénickým videním. Korešpondovalo so spôsobom jeho existencie. Už na sklonku štyridsiatych rokov 20. storočia sa nebál dramaticky členiť priestor, využívať svetelný kužeľ na zdôraznenie významu hereckej akcie, pracoval s vertikálne členenou sústavou pódií a šikmín, pričom reálne dejiská jednotlivých výstupov lokalizoval poetizovanými symbolmi. Od polovice šesťdesiatych rokov smeroval ku kolážovej scénografii, kombinoval prvky a postupy, ktoré prinášali moderné experimentálne divadlá vo svete, s tradičnými postupmi a materiálmi. Výborne dokázal vyriešiť mnohé otázky týkajúce sa scénografie a jej prepojenia s hereckou akciou. Herca nikdy nepostavil pred možno efektné, ale divadelne neefektívne a scénicky zbytočné atribúty.

Ladislav Vychodil bol vyhľadávaným spolutvorcom špičkových režisérov u nás i v zahraničí. Spomeňme aspoň jeho spoluprácu s Alfrédom Radokom. Časovo je ohraničená intervalom iba šiestich rokov, ale i tento krátky čas – približne sa prekrývajúci s krátkym obdobím rozmachu českej kultúry v šesťdesiatych rokoch minulého storočia – je z hľadiska kvality a výsledkov excelentný. Scény k Radokovým inscenáciám patria k najvýraznejším z vyše päťstosedemdesiatich, ktoré ako autor vytvoril. K nezabudnuteľným patria i jeho scénografické spolupráce s Jozefom Budským, Tiborom Rakovským, Branislavom Kriškom, Milošom Pietorom, Jozefom Bednárikom a mnohými ďalšími režisérmi.

Pedagogický a manažérsky prínos

Keď Ladislav Vychodil nastúpil do Slovenského národného divadla, malo niekoľko skladov kulís, kostýmov a dekorácií. Priestory na ich výrobu boli umiestnené v improvizovaných podmienkach na viacerých miestach. Spomínal, že keď prišiel do Bratislavy, nebolo dielní, kde by mohol svoje návrhy zrealizovať. Keďže ani profesorovi prví absolventi nemohli v nových slovenských divadlách očakávať optimálne technické vybavenie, z núdze sa stala cnosť: viac prebúdzal fantáziu študentov a provokoval úsilie dosiahnuť maximálne výsledky z minima. Nepodporoval iba ich umeleckú vnímavosť, ale dôraz kládol tiež na dôkladnú teoretickú základňu spolu so znalosťou histórie. Bratislavská scénografická škola sa stala vďaka originalite a kreatívnosti žiakov L. Vychodila pojmom. Renomé získala aj tým, že jeho žiaci získavali vedomosti i medzi poslucháčmi iných divadelných odborností.

Podľa návrhov Ladislava Vychodila v Slovenskom národnom divadle postavili na ten čas najmodernejšie scénografické depozitárium na svete, ktoré sa vyznačovalo svojráznou žeriavovou mechanizáciou. S rovnakou veľkorysosťou boli vďaka jeho iniciatíve a manažérskym schopnostiam postavené aj divadelné umelecko-dekoračné dielne, ktorých bol od roku 1951 vedúcim.

Potlesk sveta

Počas profesionálnej kariéry získal Ladislav Vychodil uznanie i vo svetovom meradle. O svoje poznatky a skúsenosti sa podelil na prednáškach v Havane v roku 1963. Z Kuby o necelých desať rokov zamieril na prednáškové turné po Spojených štátoch amerických. Prednášal na University of California v Santa Barbare i na Instituto de bellas artes v Mexiku. Ako scénograf precestoval Škandináviu a celú západnú Európu.

Vychodil navrhol scény pre viaceré európske divadlá, najmä v severských štátoch. Jeho tvorbu popri slovenských a českých divadlách poznajú i v Krakove, Saratove, vo Viedni, Budapešti, Sofii, Bruseli, Novom Sade, Lipsku, Santa Barbare, Malmö, Štokholme, Berlíne, Tampere, Ľubľane a Záhrebe.

Bol spoluzakladateľom Medzinárodnej asociácie divadelných scénografov, architektov a technológov (OISTAT), kde bol dlhé roky predsedom scénografickej sekcie. Zo svojej rozsiahlej tvorby pripravil niekoľko významných samostatných profilových výstav. Vystavoval v celej Európe, na Kube, v Argentíne, Brazílii, Chile či v Egypte. V rámci národných expozícií sa zúčastnil na všetkých ročníkoch výstavy Pražské quadriennale do roku 1997.

V roku 1965 získal na Bienále výtvarného umenia v brazílskom Sao Paule zlatú medailu, udelenú najlepšiemu zahraničnému scénografovi a zlatú medailu prezidenta Brazílie za najlepšiu národnú expozíciu. Zlatú medailu získal i na Pražskom quadrienále v roku 1987. Bol tiež držiteľom Ceny Karla Čapka za praktické uplatňovanie česko-slovenskej vzájomnosti a viacerých iných významných pôct a ocenení z medzinárodných výstav.

Aj keď bol Ladislav Vychodil úspešný a získaval ocenenia po celom svete, zachovával si hanácku rozšafnosť a skromnosť. Pokiaľ mohol, často cestoval do rodiska, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu a porozprával sa po hanácky so susedmi. Chcel sa tam vrátiť po odchode do dôchodku. Na zaslúžený odpočinok však akosi nedošlo. V mimoriadnej duševnej a telesnej kondícii sa ako aktívny scénograf dožil požehnaného veku osemdesiatich piatich rokov.

Ladislav Vychodil vždy študentom tvrdil, že niektoré veci sa človek musí naučiť v praxi. Len tá ukáže, či na to skutočne má. Keď 20. augusta 2005 v Bratislave zomrel, zobral si do večnosti obrovskú energiu i jedinečnú skúsenosť, ktorej obdobu dnes už sotva kto nahromadí.

Zakladateľa novodobej slovenskej scénografie má aj svetová scénografia vo veľkej úcte. V rámci histórie slovenského a českého javiskového výtvarníctva je nezabudnuteľným idolom. Vyše pol storočia dokázal neustále inovovať svoje prístupy k scénickým realizáciám a bol inšpiratívnym partnerom pre spolupracovníkov niekoľkých generácií.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť