Majster slova, myšlienky aj štýlu

Slovensko, 6. 2. 2008 (Verejná správa 2/2008)

Na tabuli historickej budovy SNR na Hodžovom námestí v Bratislave sa okrem citátu z hymnickej pieseň Kto za pravdu horí od Karola Kuzmányho, skvie myšlienka spisovateľa Vladimíra Mináča: „ Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky“. Zvláštne, ako meno autora citátu niektorých poslancov parlamentu. Jednoducho im prekážalo meno spisovateľa, ktorý bol (a je) prítomný v literárnom živote dlhšie ako oni v reálnom od narodenia a možno od neho nečítali viac (alebo vôbec) ako v povinnom čítaní. Podobná situácia bola pred niekoľkými rokmi, keď takisto poslanci protestovali proti osadeniu Kulichovej sochy pred NR SR na Hradnom vrchu. Tabuľa aj socha zostali na miestach. A pripomeňme si ešte jeden citát priamo z domova spisovateľov – budmerického kaštieľa. Tam František Mikloško – ako vtedajší predsa SNR – vyslovil ono „pamätné“, že je to kaštieľ, kde nijaký slovenský spisovateľ nenapísal poriadne dielo. Ale napísali, ale mnohí, len vtedy sa akosi nepatrilo o tom hovoriť. Pri všetkej úcte k nemu, bolo to hlúpe. Ale nezabudnime ani na vystúpenie uvážlivého kardinála Jozefa Tomku, ktorý sa po rokoch na rodnom Slovensku vyjadril v SNR citujúc aj Mináča: „Stať sa Slovákom, úplným Slovákom, znamená stať sa bratom všetkých ľudí; taký je aj vznešený odkaz našich dejín“. Ako vtedy mnohí stŕpli – ale nebolo presnejšieho označenia príslušníkov tohto národa. A bol to akurát Mináč, ktorý tak zaujal Jeho Eminenciu.

Tento rozsiahlejší perex, podľa mňa, vydá oveľa viac ako základné biografické údaje o človeku – spisovateľovi, verejnom činiteľovi, politikovi, Vladimírovi Mináčovi, ktorý patrí medzi osobnosti možno aj kontroverzné, ale najmä prítomné v kultúrnom živote, aj tom novinárskom, v ktorom v istý pôsobil. Mináč bol osobnosťou, ktorou je poznamenaná slovenská, či československá spoločnosť od druhej svetovej vojny až do rokov zamatovej revolúcie či iných jej prívlastkov.

Nič alebo Niekto?

V prvých hektických dňoch zamatovej revolúcie 1989 študent Štefan Nič zasadol pred televízne kamery s Mináčom starším o niekoľko generácií. Problém nebol v tom, že mu mohol byť starým otcom a študent na dialóg ešte nedospel.. O to nešlo. Šlo o tom, že mladý študent ho obviňoval z prevracania kabátov. Z akých? Čo vedel študent o živote a spisovateľskom diele autora, ktorý sa zúčastnil Povstania (ako vecne to znie), prežil koncentrák, veril tomu, že musí nastať lepšia spoločnosť. Zase si len pripomeňme, že spisovateľ Mináč stál na svojich nohách pevne, formuloval výstižne svoje myšlienky aj vtedy, keď ho niektorí obviňovali z pitia alkoholu a im sa krivili ústa a triasli sa im nohy od strachu. On na Pražskom hrade na stretnutí s umelcami objal Husáka a ten sa nevzpieral. Nepriskočila ani ochranka. To všetko je život.

Ešte jeden exkurz: Socialistický cár Josif Stalin raz povedal treťotriednemu spisovateľovi po udaní, že Fadejev pije: Drugich pisatelej u menja niet. A bolo. Fadejev pretrval. Nielen Mladou gardou a Porážkou. Aj Vladimír Mináč – dielom. Keď Milan Lasica s Júliusom Lasicom uviedli scénickú dramatizáciu Mináčovho Výrobcu šťastia (v dnešnom divadle L+S) pripomínalo to našich slovenských Ostapov Benderov od slávnych satirikov Iľfa a Petrova. Mináč dokázal presne typizovať aj socialistického meštiaka.

Literatúra a ideológia

Mináč bol spisovateľ, ktorý mal isté paralely s Ladislavom Ťažkým a Dominikom Tatarkom, ale aj Františkom Hečkom. Nijaký spisovateľ nežil mimo svojej generácie. Všetci však neboli v Povstaní a nevedeli o tom, čo chodí po horách, že je to okrem zveriny – smrť. Ťažký na východnom fronte, Tatarka napísal román o Farskej republike. Hečko mal s ním isté podobnosti pri písaní o socialistických rokoch. Kritici i ne-kritici, teda politici Mináčovi vyčítajú jeho ľavicovú politickú orientáciu. Málokto dnes spomenie, že Mináč bol v Povstaní, bol v koncentráku a to nemohlo nezanechať stopy na jeho tvorbe. Možno si istý čas naivne myslel, že poviedkami ako Marka Nalezenka alebo Jolanka z Podlazu možno vplývať na ľudí ako si myslia hudobníci výchovnými koncertmi, ale tieto poviedky z kníh Na rozhrania, Tmavý kút, romány ako Smrť chodí po horách sú umeleckým literárnym obrazom doby. Onen, dnes nepopulárny Lenin raz povedal, že sa viac dozvedel o ekonomickej situácii vo Francúzsku z Balzacových románov ako z učebníc ekonómie.

Vladimír Mináč sa neskôr rozhodol urobiť hrubú čiaru za románovou i poviedkovou tvorbou. Generácia, trilógia o jeho vrstovníkoch je dobovým dokumentom, ale aj istým ideologickým nábojom a zvýraznením čierneho proti bielemu. Bolo to jeho svedectvo o SNP, aj keď mu vyčítali, že ho vykreslil ako víťazstvo komunistov. Pripomeňme si z jeho štyroch-piatich filmových scenárov Kapitána Dabača, klasickú snímku z povstaleckých čias, priamy, no úprimný príbeh nielen o láske, ale aj o hrdinstve a zrade. Ako tento film rezonuje do dnešných čias. A Ladislav Chudík v ňom exceloval. Bola to aj istá ideológia, ale je to najmä o tom, ako sa slovenský človek neraz vedel krútiť ako vrtuľa.

Vladimír Mináč nebol nekritický k spoločnosti, v ktorej žil. Ani v päťdesiatych, ani v deväťdesiatych rokoch. Možno bol zatrpknutý, keď musel do istých súvislostí vstupovať ako straník-komunista. Šéfredaktor Pravdy Bohuš Trávniček ho pozval niekoľko rokov pred zamatovou revolúciou do redakcie, aby napísal niečo, čo by pohlo národom v tom normalizačnom období. Pokladal ho za najväčšiu autoritu, ktorá by mala prehovoriť k národu múdro. On sa potuteľne usmial a sľúbil, hoci vedel, že to neurobí. Návštevu oplatil pozvaním do Matice, ktorej vtedy predsedal. Kdesi vnútri musel cítiť to, ako ho viac-menej prinútili ozvať sa v kauze ruského spisovateľa Solženicyna na začiatku normalizácie. Už nechcel o tom, potom sa ako starý hašterivec podujal zvonivým hlasom jeho mäkkej slovenčiny podporiť Bratislavu nahlas. V tých rokoch už bol úplne pohrúžený do svojich esejí a hľadal miesto, kde žije národ. Prišiel na to, že tu. Tu žije národ. Dokázal to v povestných esejach Dúchanie do pahrieb, kde sa venoval aj menej slávnym štúrovcom, kým Alexander Matuška do svojich esejí zvolil len „prvú triedu“.

Trvácny odkaz

Keď za Vladimír Mináč odmlčal ako románopisec po knihe Nikdy nie si sama a poviedkach, s úžasnou energiou sa sústredil na predtým sporadicky publikované úvahy, eseje a recenzie, ktoré potom pretavil do viacerých kníh a stali sa jeho najtrvácnejším odkazom. „ My sme nemleli,– boli sme mletí.“ Mináč bol majster esejistickej metafory o histórii. Majster, ktorého často nepochopili a zle vykladali. Tak to myslel aj s tým, že sme nemali kráľov a iní si to hneď si to vysvetľovali, že považoval Slovákov za chudákov v európskom priestore. Pripomeňme si slová kardinála Jozefa Tomka v SNR citované z Mináčovho Dúchania do pahrieb: „Táto ľudská spolupatričnosť by sa mala prejaviť aj na národnom poli ako snaha po jednote a solidárnosti.“ A Mináč ešte hovorí: „Ale zmysel národa nie je len alebo najmä v samotnej jeho existencii a pohybe; je on aj v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie“.

Po roku 1989, keď sa mnohí skryli a báli sa hovoriť o svojej minulosti, Mináč v knižke Košeľa zo žihľavy (s Petrom Holkom) otvorene hovoril o svojej ľavicovej orientácii. Veď o akej by mal napokon hovoriť, keď pochádzal z remeselníckej rodiny.

Vladimír Mináča – ako veľa osobností v dejinách literatúry – je rozporuplnou postavou. Ale bude ňou? Kto ho chce odsudzovať jednou vetou, zápornou, musí si uvedomiť, že Mináčova cesta životom bola kľukatá a niekedy sa na nej aj potkol. Vášnivý diskutér a hašterivec, ktorému išlo o národ, sa sotva bez toho zaobíde. Pracovnú kariéru skončil ako predseda Matice slovenskej a blízki priatelia ho oslovovali „baťko“. Bol v tom kus symboliky, ale aj pravdy. Bol spisovateľom, ktorý svojou esejistickou tvorbou potvrdzoval jednu zo svojich myšlienok, že : Naše národné dejiny sú v prvom rade dejinami písaného slova. Nadviazal najmä na štúrovský odkaz. Mal rád poéziu, ale u štúrovcov si vážil najmä ich prístup k dejinám, vytrvalé a horlivé úsilie o zachovanie našej identity.

Spisovateľ Ivan Kadlečík, ktorého prednovembrová moc odsúdila na dlhý čas mlčania, povedal o „baťkovi“: „ Dejiny slovenskej literatúry nie sú mysliteľné ani bez Mináčovej práce Dúchanie do pahrieb, ktorú tento „kolaborant moci“ (ktorá ho nedôverčivo dala sledovať štátnou bezpečnosťou) končí vetou: „Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud.“

Takže: Mináčov duch zostal v literatúre, či si to niekto želá alebo nie.

Rudolf ČIŽMÁRIK

Späť