Pomery rovnajúce sa výnimočnému stavu

Slovensko, 12. 2. 2008 (Verejná správa 3/2008)

Viedenský rozsudok nemeckej a talianskej vlády z 2. novembra 1938 hlboko zasiahol do vzťahov medzivojnového česko-slovenského a maďarského štátu. Bol priamym pokračovaním mníchovskej politiky veľmocí a dvaja signatári mníchovského verdiktu na základe jedného z dodatkov mníchovskej konferencie rozhodli o novej hranici medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom. O dôsledkoch tohto rozhodnutia začíname uverejňovať fakty a poznatky, ktoré zhromaždil PhDr. Ladislav Deák, DrSc., vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Rozsudok nemeckej a talianskej vlády bol jednostranne výhodný pre Maďarsko a krutý pre Česko-Slovensko. Celkovo muselo Slovenskom odstúpiť 10 309 km 2 územia, na ktorom podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930 žilo 854 277 obyvateľov. Hoci sa arbitri pri určovaní novej hranice odvolávali na dodržanie etnického princípu, v skutočnosti ho hrubo porušili. Na uvedenom teritóriu žilo 503 980 príslušníkov maďarskej národnosti, 274 145 Slovákov a Čechov, 8 947 Nemcov, 26 000 Židov, zvyšok tvorili Rusíni a iní. Vzhľadom na to, že od posledného sčítania obyvateľstva uplynulo osem rokov, podľa priemerného 11%-ného prírastku obyvateľstva v predchádzajúcom desaťročí možno predpokladať, že na tomto území tesne pred arbitrážou žilo okolo 935 000 osôb, z ktorých okolo 300 000 tvorili občania slovenskej a českej národnosti.

Slovenská verejnosť i celá politická reprezentácia prijali viedenský verdikt ako násilný a nespravodlivý akt. Nemecko a Taliansko vyšlo v ústrety revizionistickej politike Budapešti, ktorej pri určovaní novej hranice nešlo o skutočnú etnickú hranicu, ale o presadenie mocenských pozícií s cieľom postupného obnovenia predvojnového uhorského štátu. Preto sa Maďarsko usilovalo ukrojiť zo Slovenska čo najväčšie teritórium, využívajúc na to tendenčnú národnostnú štatistiku z roku 1910, teda z čias vyvrcholenia národnostného útlaku.

Popri hospodárskych stratách, komunikačných problémoch na juhu a politických dôsledkoch, najostrejšiu reakciu na Slovensku vyvolala strata značnej časti slovenského etnika. Nešlo iba o Slovákov žijúcich na etnicky zmiešanom území, ale o súvislé osídlenie, kde slovenské obyvateľstvo vždy prevažovalo. K najväčšiemu narušeniu etnického princípu v západnej časti južného Slovenska došlo v okolí Nových Zámkov, Vrábľov a Hurbanova, na východe pri Jelšave, v Košiciach a ich okolí.

Pred maďarskou okupáciou

Po vzniku česko-slovenského štátu v rámci prirodzeného pohybu obyvateľstva na toto územie prichádzali ľudia z rôznych regiónov celej republiky. Boli to štátni zamestnanci, pracovníci bezpečnosti, učitelia, pracovníci v priemysle, v obchode, živnostníci a noví poľnohospodárski usadlíci - kolonisti, ktorí si tu v rámci pozemkovej reformy kúpili pôdu. Veľa ich prišlo najmä zo severu Slovenska. Nachádzala sa tu voľná pôda po veľkostatkároch, šľachte i cirkvi, ktorá podliehala pod zákon o pozemkovej reforme. Išlo zväčša o zanedbanú a nekultivovanú pôdu vyžadujúcu značné investície, melioračné zásahy a vybudovanie infraštruktúry. Príchod nových poľnohospodárskych usadlíkov znamenal prínos, pretože do zaostalého polofeudálneho hospodárenia vniesli modernejšie prvky výroby. Vznikali tu nové hospodárstva vybavené moderným poľnohospodárskym náradím, budovali sa nové hospodárske stavby, školy, cesty. To všetko s plnou podporou česko-slovenského štátu.

Medzivojnová politika Maďarska a opozičné maďarské menšinové strany v republike však zneužili pozemkovú reformu na formovanie iredentistického hnutia proti česko-slovenskému štátu. Nacionalistická propaganda maďarských strán hlavnú vinu za sociálnu biedu na slovenskom juhu zvaľovala na česko-slovenskú pozemkovú reformu, ktorá údajne obrala tamojšie maďarské obyvateľstvo o pôdu a rozdelila ju medzi nových nemaďarských usadlíkov – kolonistov. Pritom podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930 národnostné zloženie kolonistov na odstúpenom území bolo nasledujúce: zo 14 677 kolonistov usadených v 83 osadách malo národnosť slovenskú 8 208, českú 3 856, maďarskú 2 056, rusínsku 52, nemeckú 18, židovskú 4, inú národnosť 11 a cudzincov bolo 472. Cieľom účelového tvrdenia bolo presvedčiť maďarské obyvateľstvo, že problém chudoby maďarských roľníkov nevyplýval zo zaostalých uhorských pomerov a obrovského pozemkového vlastníctva šľachty a aristokracie, ktorá stála na čele maďarských menšinových strán, ale že väzí v česko-slovenskej pozemkovej reforme, ktorú treba revidovať. A to tak, že územie, ktoré obýva maďarská menšina, bude pripojené späť k maďarskému štátu. Táto demagógia sa stala hnacou silou maďarských iredentistických strán a najmä v čase krízy roku 1938 nepriaznivo ovplyvnila zmýšľanie maďarskej menšiny žijúcej v Česko-Slovensku.

V snahe predísť chaosu a masovému odchodu nemaďarského obyvateľstva z územia, ktoré malo pripadnúť Maďarsku, kompetentné vládne orgány ČSR vyzvali obyvateľov slovenskej a českej národnosti, aby neopúšťali svoje domovy. Medziiným uvádzali, že nespravodlivé viedenské rozhodnutie nie je definitívne a slovenská vláda bude žiadať revíziu novej hranice. Bratislavská vláda apelovala najmä na slovenskú inteligenciu a učiteľov, aby zotrvali na svojom pôsobisku. Dokonca aj najväčší skeptici v republike sa vyjadrovali v tom zmysle, že v povojnovej Európe sa už nemôžu vrátiť staré uhorské pomery, pretože práva národnostných menšín sú medzinárodne garantované. Určité ilúzie živili aj propagandistické vyhlásenia maďarských vládnych činiteľov, ktorí sľubovali, že Slováci budú mať na obsadenom území zabezpečené svoje národné a kultúrne práva.

Napriek vyhláseniam maďarských vládnych činiteľov u nemaďarského obyvateľstva pretrvávali obavy z budúcnosti, najmä keď šovinizmom presiaknuté politické vedenie maďarskej menšiny otvorene hovorilo o politike odplaty. Z toho dôvodu časť nemaďarského obyvateľstva opustila územie ešte pred príchodom maďarskej armády. Urobila tak polovica štátnych zamestnancov a rovnako vyše polovica českých kolonistov. Presný počet obyvateľov slovenskej národnosti, ktorí nevyčkali okupáciu, nepoznáme. Keďže podľa maďarského sčítania obyvateľstva na okupovanom území v polovici decembra 1938 žilo celkovo 800 000 osôb, možno predpokladať, že do tohto dátumu dobrovoľne alebo nútene opustilo územie okolo 50 000 osôb slovenskej národnosti.

Postup ako v dobytej krajine

Druhá časť nemaďarského obyvateľstva, ktorá zostala na okupovanom území, príchod maďarského vojska prijala pasívne a neprejavila žiadny aktívny odpor. Vyčkávala ako bude postupovať maďarská vláda a či splní svoje sľuby. Všetci tí, čo sa trvalo usadili na tomto území, uposlúchli výzvu česko-slovenských orgánov. Verili, že nadobudnutý majetok, trvalé bydlisko a zamestnanie sú dostatočnou zárukou, že nový maďarský režim ich prítomnosť bude akceptovať, a že sa bude k nim chovať ako k ostatným obyvateľom obsadeného územia.

V dňoch 5. - 10. novembra 1938 maďarská armáda bez vojenského odporu z česko-slovenskej strany a nemaďarského obyvateľstva, ale za prejavov nacionalistických vášní maďarskej menšiny, aké sa odohrávali začiatkom októbra v Sudetoch, obsadzovala južný pás Slovenska. Všetku vojenskú, politickú, hospodársku a správnu moc prevzali maďarské vojenské orgány. Nová moc nastolila pomery, ktoré možno prirovnať k výnimočnému stavu, k situácii najvyššieho ohrozenia. Vojsko dostalo splnomocnenie, aby voči časti obyvateľstva okupovaného teritória postupovalo ako v dobytej krajine.

Veľmi negatívnu úlohu na okupovanom území zohrala Zjednotená maďarská strana, ktorá vznikla v roku 1936 zlúčením dvoch opozičných maďarských menšinových strán: Maďarskej národnej strany a Krajinskej kresťanskej socialistickej strany. Pričinila sa o to, že po mníchovskom rozhodnutí sa na južnom Slovensku množili výtržnosti, bujnela protištátna propaganda vrátane letákovej akcie za odtrhnutie územia, narastali provokácie zo strany maďarských menšinových organizácií. Na hraniciach s Maďarskom dochádzalo k ozbrojeným zrážkam s česko-slovenskými jednotkami a vo väčších mestách – Bratislava, Košice, Nové Zámky, Komárno – prebiehali demonštrácie s iredentistickými vyhláseniami. Vedenie Zjednotenej maďarskej strany a jej organizácie pracovali na zoznamoch osôb, ktorí mali byť maďarským režimom perzekvovaní a uväznení, respektíve vyhostení z okupovaného územia. Keďže títo funkcionári dobre poznali miestne pomery, hneď po príchode maďarských honvédov sa stali rozhodujúcou politickou silou, o ktorú sa vojenská správa opierala. Andor Jaross, ktorý v republike v rokoch 1936-1938 zastával predsedu Zjednotenej maďarskej strany a bol poslancom č-s. parlamentu, sa 16. novembra 1938 stal ministrom maďarskej vlády bez kresla pre okupované územie, a súčasne bol poradcom veliteľa generálneho štábu. Mnohí funkcionári jeho strany úzko spolupracovali s miestnymi vojenskými veliteľmi, radili im ako treba postupovať pri vyhosťovaní kolonistov, ako perzekvovať a diskriminovať nemaďarské obyvateľstvo. Sfanatizovaný dav vedený miestnymi funkcionármi sa dopúšťal násilia a lúpeží, prejavoval taký stupeň nenávisti voči nemaďarskému obyvateľstvu, že v mnohých prípadoch sama maďarská armáda musela tlmiť vybičované vášne.

Perzekvovanie a vyhosťovanie Slovákov

Prvým krokom vojenskej správy bolo uzavretie celého okupovaného teritória a jeho izolovanie od ostatných častí Maďarska. Bol prerušený železničný, cestný, poštový i telefonický styk. Česko-slovenská verejná správa prešla zásadnými zmenami. Okresní náčelníci boli nahradení slúžnymi, štátni zamestnanci v priebehu 48 hodín museli okupované územie opustiť. Na ich miesto prišli úradníci z územia trianonského Maďarska (anyási). Tí občania maďarskej národnosti, ktorí predtým boli štátnymi zamestnancami, pracovali v armáde, v radoch žandárstva, polície a pohraničnej stráže, boli členmi niektorej česko-slovenskej strany alebo inou formou prejavili lojálnosť voči vlastnému štátu, boli prepustení tiež.

Prvý deň okupácie maďarský generálny štáb vydal nariadenie, podľa ktorého mali byť vyhostení všetci, ktorí tu kúpili pôdu na základe zákona o pozemkovej reforme. Za autochtonného obyvateľa na okupovanom území sa pokladal len ten, kto nadobudol túto príslušnosť pred rokom 1918, respektíve jeho potomkovia. Prakticky to znamenalo pozbavenie domovskej príslušnosti a občianstva všetkých, ktorí sa na toto územie prisťahovali počas existencie česko-slovenského štátu nezávisle od toho, ako dlho tu bývali, či tu nadobudli trvalý pobyt, alebo sa tu narodili. Tých, ktorí nespĺňali nové kritérium, maďarské bezpečnostné orgány mohli kedykoľvek vyhostiť alebo vykázať z okupovaného územia.

Začal organizovaný pohon proti obyvateľstvu nemaďarskej národnosti. Vojaci a žandári mohli bez úradného príkazu robiť domové prehliadky, rekvirovať potraviny, dobytok a obilie. Nový režim pošliapal všeobecne platné občianske práva a neakceptoval ani ochranu občanov štátom pred bezprávím. Ľudia sa ocitli v tragických situáciách a boli v ohrození života len preto, že nemali maďarskú etnickú príslušnosť, prišli na toto územie legálne za svojou obživou. Mnohí Maďari boli perzekvovaní len preto, že prejavovali lojalitu k predchádzajúcemu česko-slovenskému štátu, nepripojili sa k nacionalistickej demagógii alebo získali pôdu v rámci pozemkovej reformy, čím si vyslúžili označenie zradcov a zapredancov.

Nerešpektovali ani viedenský protokol

Drastické opatrenia vojenskej správy, protiprávne zbavovanie občanov ich osobného hnuteľného a nehnuteľného majetku, na ktorý nastolený maďarský režim nemal žiadne oprávnenie, boli v rozpore aj so závermi viedenského rozhodnutia.

Cieľom týchto vojenských opatrení bolo zredukovať počet nemaďarského obyvateľstva na okupovanom území a navrátiť jeho etnické zloženie na úroveň z roku 1910. Všetko sa robilo so zámerom, aby sa nová moc ešte pred začatím rokovania s česko-slovenskou vládou rýchlo zbavila nemaďarského obyvateľstva a mohla doma i v zahraničí tvrdiť, že maďarský štát nemá menšinový problém, a preto sa nemusí vôbec zaoberať zabezpečením národnostných práv.

Hoci viedenský protokol rovnakou mierou zaväzoval obidve vlády, maďarská vláda sa neponáhľala s jeho realizovaním. Prejavila záujem rokovať len o otázkach, ktoré sama pokladala za prioritné. Odsúvala rokovanie o úprave štátneho občianstva obyvateľov okupovaného územia, nechcela zaručiť národnostné práva pre Slovákov ani riešiť hospodárske ťažkosti, ktoré na Slovensku vznikli v dôsledku rozdelenia okresov, prerušenia ciest, železničných tratí a iné súvisiace problémy.

(Pokračovanie nabudúce)

Ladislav DEÁK

Späť