Nekonečné naťahovanie sa s úradmi

Slovensko, 12. 2. 2008 (Verejná správa 3/2008)

Vybavovanie vecí na úradoch trvá na Slovensku stále príliš dlho. Potvrdzuje to agenda verejného ochrancu práv. V skončenom roku 2007 v nej opäť dominovalo porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, predovšetkým v konaní súdov, orgánov územnej samosprávy, Sociálnej poisťovne, obvodných pozemkových úradov a správ katastra. Najbolestivejšie pociťujú nečinnosť týchto inštitúcií starí ľudia. Pod tlakom udalostí nekonečný súboj s úradmi nazývajú často aj čakaním na vlastnú smrť.

V nezávideniahodnej situácii sa ocitla napríklad vyše 80-ročná žena, keď sa rozhodla uplatniť si nárok na vydanie pôdy. Nedarilo sa jej dosiahnuť výsledok viac ako štyri roky, počas ktorých sa, obrazne povedané, ťahala za prsty s úradmi. A ktovie koľko by to ešte trvalo, keby nevyhľadala pomoc verejného ochrancu práv.

Od januára 2004 prešla pôsobnosť štátnej správy na úseku pozemkových úprav a ochrany poľnohospodárskej pôdy na pozemkové úrady. Na jeden z nich sa obrátila aj sťažovateľka, ktorá sa domáhala vydania nehnuteľnosti podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Podľa uvedeného zákona si nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Ak k dohode nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. Aké jednoduché na papieri, ale aké zložité v praxi!

Pretože medzi podávateľkou podnetu ako oprávnenou osobou a mestom ako povinnou osobou k dohode o vydaní nehnuteľnosti nedošlo, o nároku rozhodol okresný úrad. Dôchodkyňa nebola s výsledkom spokojná a proti rozhodnutiu sa odvolala. Po takmer štyroch rokoch trpezlivého čakania z jej strany a nečinnosti pozemkového úradu si však povedala –dosť. Na žiadosť verejného ochrancu práv, ktorému zverila svoj prípad, riaditeľ obvodného pozemkového úradu po preskúmaní veci musel priznať, že od podania odvolania sa týmto prípadom zodpovedná pracovníčka nezaoberala a spisový materiál na príslušný súd nepostúpila.

Verejný ochranca práv konštatoval, že vyše 80-ročná dôchodkyňa mala pravdu. Pri riešení jej sporu zbytočnými prieťahmi v konaní skutočne došlo k porušeniu jedného zo základných práv, zaručených v Ústave SR. Na jeho výzvu sa musel obvodný pozemkový úrad dlho ležiacim spisom znova zaoberať a postúpiť ho spolu s odvolaním krajskému súdu.

Aj ďalší prípad svedčí o tom, že úrady žiadostiam občanov často nevenujú náležitú pozornosť, prípadne ich aj ignorujú. Obrátil sa na nás muž, ktorého manželka dostala od poľskej súkromnej spoločnosti oznámenie, že vyhrala prvú cenu veľkého medzinárodného finále. Podmienkou, ako sa k výhre dostať, bol telefonát na pripojené číslo. Zaujala najmä cena hovoru: 89 korún za minútu. Ktovie, možno práve táto vysoká suma, možno to, že zásielku doručili na dievčenské meno manželky, spolu s faktom, že do žiadnej súťaže sa neprihlasovala, povzbudili muža preveriť si, či v prípade jeho manželky nedošlo k zneužitiu osobných údajov. V liste Úradu na ochranu osobných údajov napísal, že má podozrenie z pokusu o podvod. Ani toto vážne podozrenie však Úrad na ochranu osobných údajov nevyburcovali k aktivite, vysvetľujúca odpoveď od neho neprichádzala, urgencie nepomáhali. Keď manželka dostala od poľskej spoločnosti ďalšiu zásielku, muž podal podnet opakovane. Opakovane bez výsledku. A tak na nečinnosť úradu upozornil verejného ochrancu práv. „Nechce sa mi veriť,“ napísal, „že my, občania Slovenska, sme v takýchto prípadoch bezmocní ... .“ Za pozornosť ešte stojí, že sťažovateľ kontaktoval Úrad na ochranu osobných údajov na odporúčanie kancelárie ministra vnútra. Žiadal zistiť spôsob, ako sa poľská súkromná spoločnosť dostala k osobným údajom jeho manželky, a najmä, aby sa výmazom z databázy zabránilo ich ďalšiemu zneužívaniu.

Aj na výzvu verejného ochrancu práv reagoval Úrad na ochranu osobných údajov až po urgenciách. V stanovisku naznačoval, že e-mail podávateľa podnetu nevyhodnotil ako sťažnosť podľa ustanovení zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov.

Verejný ochranca práv takéto vysvetlenie neakceptoval. Na základe argumentov preukázal, že spôsob, akým Úrad na ochranu osobných údajov prípad riešil, nezodpovedal správnemu postupu. Vyzval ho, aby prijal opatrenia na nápravu. Ďalší odklad by podľa verejného ochrancu práv odporoval ochrane základných práv a slobôd. Úrad sa bránil, že denne zápasí s veľkým počtom e-mailových podaní, posudzovaním ich statusu a nedostatočným personálnym vybavením. Verejný ochranca práv však dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade mal úrad dostatok priestoru na zosúladenie veci s platným právnym stavom a svojimi internými predpismi. Úrad na ochranu osobných údajov musel začať konať. Pravdaže, celkové vyriešenie záležitosti si teraz vyžiada dlhšie časové obdobie a spoluprácu nielen inštitúcií na ochranu osobných údajov, ale aj orgánov činných v trestnom konaní na medzinárodnej úrovni.

Späť