Tvorca pôsobivej javiskovej poézie

Slovensko, 19. 2. 2008 (Verejná správa 4/2008)

V pomerne mladej histórii slovenského divadelníctva bol Jozef Budský jedným z tvorcov jeho najprenikavejšieho obdobia. Boli to roky, keď sa začalo kryštalizovať a dozrievať herectvo Viliama Záborského, Júliusa Pántika, Ctibora Filčíka, Gustáva Valacha, Ladislava Chudíka, Jozefa Kronera, Márie Kráľovičovej, Evy Polákovej, Františka Zvaríka, Ela Romančíka, Karola Machatu, ale od nich aj o čosi mladších – Ivana Mistríka, Ivana Rajniaka, Jozefa Adamoviča, Zdeny Gruberovej, Emílie Vášáryovej a ďalších.

V tom čase vznikli také umelecky prenikavé javiskové interpretácie ako Bottova Smrť Jánošíková, Sládkovičova Marína, Višňovského Optimistická tragédia, Čapkova Biela nemoc, Shakespearov Macbeth, Arbuzovova Príhoda na brehu rieky, Čechovov Ivanov, Gorkého Letní hostia, Sofoklov Vládca Oidipus, Karvašov Experiment Damokles, Čechovov Višňový sad, alebo po okupácii v roku 1968 v krátkom čase naštudované a aktuálne uvedené Hviezdoslavove Krvavé sonety. Vymenované tituly sú iba malou časťou početne bohatej režijnej práce Jozefa Budského. Tá svojim myšlienkovým vyznením, filozofickou hĺbkou a vždy aktuálnym posolstvom posúvala výrazne dopredu divadelné myslenie, javiskovú prax a spoločenský význam divadla. Jeho odchod z aktívnej divadelníckej, nielen režisérskej, ale aj hereckej a pedagogickej práce, bol predčasný a zároveň prekvapujúci. Jeho poslednou režijnou prácou v SND bola Gorinova Šašovská komédia v roku 1976. Potom sa utiahol do súkromia vo vinohradníckej dedine Dubová pod Malými Karpatami a v januári roku 1989 zomrel vo veku sedemdesiat osem rokov.

Divadelné čriepky

Jozef Budský bol českej národnosti. Narodil sa 11. júna 1911 v Prahe a v Čechách sa začala aj jeho divadelná biografia. Odvíja sa od roku 1928, kedy nastúpil v zbore spevohry Mestského divadla na Královských Vinohradech. V Slovenskom národnom divadle prvý raz pohostinne vystúpil v máji 1935. Hneď od novej sezóny získal angažmán a stal sa stálym členom súboru českej činohry tejto scény. Z tohto obdobia aj pre históriu zostáva nezabudnuteľnou najmä jeho postava doktora Galéna v Čapkovej Bielej nemoci (1937).

Po vzniku autonómie Slovenska a neskôr Slovenskej republiky v roku 1939 českú činohru zrušili. Budský ako jeden z nemnohých českých hercov prijal ponuku Janka Borodáča a zostal na Slovensku ako herec a neskôr režisér už „len“ slovenského Národného divadla. Pre štátne orgány však zostal cudzincom a musel sa pravidelne hlásiť na polícii. Z Bratislavy odišiel aj jeho dovtedajší dobrý spolupracovník v českej činohre Viktor Šulc. Budský si našiel nových tvorivých partnerov v režiséroch Jánovi Jamnickom a Ferdinandovi Hoffmannovi. Popri iných tituloch naštudoval v tom čase kontroverznú Stodolovu hru Mravci a svrčkovia, ktorá bolo kritikou vtedajších pomerov. Ani jeden slovenský režisér sa pod jej uvedenie nechcel podpísať, a tak hru posunuli „cudzincovi“ Budskému. Ako sa dalo čakať, inscenácia vyvolala neľúbosť i útoky predstaviteľov vládnej moci. V tomto duchu referovala aj vrchnosti poplatná tlač. Okrem kriku však dôsledky nikto nevyvodzoval, a tak autor i režisér sa mohli ďalej venovať svojej práci.

Po skončení vojny sa Jozef Budský, najmä vďaka intenzívnej spolupráci so vzdelaným a rozhľadeným dramaturgom Jozefom Felixom, vypracoval na vedúcu osobnosť činoherného súboru Národného divadla. Názov Slovenské národné divadlo uviedli do života až začiatkom päťdesiatych rokov, keďže Národné divadlo vo vtedajšom Československu mohlo byť iba jedno – v Prahe. Budský inscenoval najmä súčasné hry domáce i zahraničné, neraz s protichodným prijatím u kritiky. Boli to napríklad hry Simone de Beauvoir, Ferdinanda Peroutku či Leopolda Laholu. Pre históriu pamätným bolo najmä jeho uvedenie Molièrovho Tartuffa v máji 1946. Na premiére študenti zo Svoradova, ktorí sedeli v divadle na druhom balkóne a na galérii, začali pískať a nahlas vyjadrovať nesúhlas s inscenáciou, ktorú označovali za protináboženskú. Iní, čo sedeli v hľadisku na prízemí, sa inscenácie nahlas zastávali. Ohlasy v tlači sa potom viac zapodievali touto demonštráciou, ako samotnou inscenáciou.

Skvelé zážitky z veršov

Do roku 1948, keď boli ešte relatívne normálne pomery a neideologizovalo sa, stali sa pamätnými najmä Budského inscenácie poézie. Najprv to bolo pásmo poézie Janka Jesenského, naštudované s Jánom Jamnickým, potom Bottova Smrť Jánošíkova a vzápätí Sládkovičova Marína. V týchto inscenáciách Budský – ako sa vyjadril – hľadal a nachádzal nové výrazové prostriedky, a to organickým prelínaním a spájaním slova, svetla, pohybu, tanca, pantomímy, zborového spevu a hudby, čím akoby nadväzoval na syntetické divadlo E. F. Buriana, ktorého inscenácie poznal z Prahy.

Z predstavení poézie nadobudla priam prelomový a historický význam Sládkovičova Marína, v ktorej sa prvýkrát zaskvelo recitačné, ale aj herecké umenie Márie Kráľovičovej, neskôr preferovanej Budského herečky. Pre vtedajších ideológov umenia stala sa však Budského réžia Maríny príkladom samoúčelného a formálneho režisérizmu. Podrobili ju zdrvujúcej kritike, čo malo za následok, že napriek veľkému diváckemu úspechu Marínu po sedemnástich reprízach stiahli z repertoáru divadla. Budský si svoj formalizmus potom musel odpykať aj tak, že režíroval schématické hry o kolektivizácii či industrializácii Slovenska a aby sa v divadle zachránil, vstúpil aj do komunistickej strany. Tento stav trval celú polovicu päťdesiatych rokov. Až po Stalinovej smrti a pomaly postupujúcich rehabilitáciách dochádzalo k čiastočnému uvoľňovaniu spoločenskej atmosféry a Budský mohol po vynútenej tvorivej prestávke pokračovať v uplatňovaní svojho moderného divadelnému názoru.

Obraznosť a emocionalita

Návrat nádejí i návrat poézie, obraznosti, emocionality do slovenského divadelníctva predznamenalo pásmo poézie štúrovcov Pieseň našej jari. V tejto kompozícii si zahral i Budský svoju poslednú divadelnú rolu – básnika Andreja Sládkoviča. V roku 1960 naštudoval so súborom Arbuzovovu Príhodu na brehu rieky a o rok neskôr legendárne predstavenie Čechovho Ivanova. Obom týmto inscenáciám nadšene tlieskala na zájazde aj Moskva. Tá Moskva, ktorá okrem vlastných vynikajúcich inscenácií poznala i tvorbu prominentných divadiel z Paríža, Londýna, Viedne a iných svetových divadelných metropol, ktoré sem pravidelne prichádzali hosťovať. Vynikajúca moskovská herečka Konstancija Francevna Rojeková – v Moskve tiež predstaviteľka Sáry v tej istej hre – o predstavení Ivanova povedala: „Lepšieho Ivanova, než je Ivanov Karola Machatu som v živote ešte nevidela. Je to ohromujúco výstižný obraz postavy, ktorý možno označiť ako dar slovenských umelcov ruskému divadlu. Skvelý režisér Jozef Budský prečítal Čechova neobyčajne súčasne. Jeho divadlo vtiahlo do hry celé hľadisko.“

Podobný veľký úspech v Moskve mal aj Príbeh na brehu rieky s Karolom Machatom a Máriou Kráľovičovou v hlavných úlohách.

Významnými Budského tvorivými činmi v čase politického odmäku v spoločnosti, ktorý vyvrcholil v roku 1968, boli inscenácie Karvašovej hry Antigona a tí druhí, Topolovej hry Koniec maškár, Sofoklovho Vládcu Oidipa, Hochhutovho Zástupcu, Karvašovej metaforickej a satirickej hry Experiment Damokles a Čechovovho Višňového sadu. Aj keď v sedemdesiatych rokoch naštudoval Budský zaujímavé inscenácie – trebárs Schillerovho Dona Carlosa, Saroyanov Čas tvojho žitia či Tolstého Vojnu a mier – tvorivý rozmach, invencia, myšlienková údernosť a tvarová koncíznosť predstavení zo šesťdesiatych rokov akoby podľahla celkovej depresii, v ktorej v rokoch normalizácie spoločnosť žila.

Posledná Budského inscenácia – Gorinova Šašovská komédia, ktorá mala byť rukavicou hodenou vtedajším pomerom a ich výsmechom – akosi nevyšla. Pre Budského to bola posledná kvapka do pohára zatrpknutosti z pomerov, ktoré nežičili slobodnej umeleckej práci. Rozhodol sa odísť do dôchodku.

Čo zostáva z diela divadelného umelca, herca či režiséra? Pýtame sa oprávnene, pretože ľudská pamäť je krátka a ľudská vďačnosť hory neprenáša. Miznú dojmy z kedysi oslňujúcich divadelných večerov, zo všetkého toho, čo bolo pred desaťročiami živým, pulzujúcim umeleckým organizmom. Zostáva čosi v pamäti? Zostáva niečo, čo sa dá nazvať výraznou stopou v tradícii, divadelnom myslení? Bolo by to nespravodlivé, keby nezostalo. A bolo by to nespravodlivé aj v prípade impozantného režisérskeho diela Jozefa Budského.

Milan POLÁK

Späť