Zbavovanie domova, majetku, občianstva

Slovensko, 19. 2. 2008 (Verejná správa 4/2008)

Viedenský rozsudok nemeckej a talianskej vlády z 2. novembra 1938, ktorý bol priamym pokračovaním mníchovskej politiky, hlboko zasiahol do medzivojnového usporiadania v Európe. O dôsledkoch tohto rozhodnutia sme v predchádzajúcom čísle začali uverejňovať fakty a poznatky, ktoré zhromaždil PhDr. Ladislav Deák, DrSc., vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Dnes uverejňujeme druhú časť jeho štúdie.

Pokiaľ išlo o prax národnostnej politiky maďarského štátu na okupovanom území, v porovnaní so stavom spred roku 1918 nenastali žiadne podstatné zmeny. Medzivojnový maďarský štát neprehodnotil a v ničom nezmenil svoju predchádzajúcu národnostnú politiku, ani nevypracoval novú koncepciu. Vrátil sa k predvojnovým praktikám národnostného útlaku a jednoducho ignoroval dvadsaťročný národný vývoj Slovákov. Na okupovanom území boli okrem Zjednotenej maďarskej strany zrušené všetky politické strany, spoločenské organizácie, spolky, odborové a iné združenia a ich majetok prepadol štátu.

Medzi prvé nariadenia vojenskej správy patril zákaz používania slovenčiny ako úradného jazyka, odstránenie slovenských nápisov z miest a dedín a zatvorenie slovenských škôl. Slovenskí učitelia boli vyzvaní, aby zastavili vyučovanie a opustili všetky stupne škôl. Tento zásah vojenskej správy sa uskutočňoval za priameho riadenia činiteľov Zjednotenej maďarskej strany a v atmosfére vybičovaných nacionalistických vášní. Metódy nátlaku na učiteľov boli rôzne. Raz sa argumentovalo odchodom Slovákov - kolonistov, druhý raz neovládaním maďarského jazyka alebo nespoľahlivosťou. Vyhosťovanie učiteľov bolo často spojené s fyzickým násilím a verejným potupením. Súčasťou politiky nového režimu bol aj nátlak na slovenských rodičov, aby svoje deti dávali do maďarských škôl. Výsledkom drastických opatrení bolo, že do 1. januára 1939 z 1119 učiteľov vyučujúcich na štátnych školách muselo opustiť svoje zamestnanie 862 učiteľov.

Vynútené opúšťanie bydlísk

Kolonisti museli okamžite opustiť okupované teritórium zväčša bez nároku na odvezenie svojho osobného majetku alebo potrieb, ktoré súviseli s každodenným životom. Maďarské bezpečnostné orgány na vyhostenie umelo konštruovali rôzne zámienky. Raz to bolo podozrenie z ukrývania zbraní alebo peňazí, obviňovanie z protimaďarských vyhlásení, druhý raz nemaďarská národnosť, domovská príslušnosť mimo teritória maďarského štátu alebo iné vymyslené dôvody. Cesta k vynútenému opusteniu bydliska väčšinou viedla cez zatknutie a väznenie, spojené s fyzickým násilím, alebo cez priame vykázanie na hranicu so Slovenskom pod bodákmi. V úradnom nariadení sa zvyčajne uvádzala formulácia: „Ako cudzí štátny príslušník, svojím pobytom na území Maďarska ohrozuje záujmy štátu“. Za kolonistov alebo novousadlíkov sa pritom pokladal každý, kto sa sem prisťahoval po roku 1918 nezávisle od toho, za akým účelom.

Po kolonistoch nasledovali roľníci, ktorí tu v rámci pozemkovej reformy nadobudli pôdu úradnou cestou od iných vlastníkov alebo ju vlastnili už pred 1. svetovou vojnou, teda aj podľa maďarských zákonov mali nárok na domovskú príslušnosť. Zbavovanie sa nemaďarského obyvateľstva divokou cestou bolo spojené s mnohými neprístojnosťami, ktoré ponižovali a urážali ľudskú dôstojnosť. Svedčia o tom surové vyšetrovacie metódy a násilie maďarských bezpečnostných orgánov, neľudské zaobchádzanie so starcami, gravidnými ženami i deťmi, ktorým niekoľko dní odopreli jedlo, alebo odlúčili otca od ostatnej rodiny.

Ďalší zo spôsobov, ktorými sa zbavovali nežiaducich príslušníkov nemaďarských národností bolo verejné šikanovanie, prepadávanie, vyháňanie z bydliska, lúpenie majetku, ohrozovanie na živote, vyhrážky sfanatizovaného obyvateľstva, vytváranie neznesiteľných podmienok na život vôbec. Vojenské orgány na sťažnosti Slovákov buď nereagovali alebo otvorene vyhlasovali, že ohrozeným nemôžu zaručiť osobnú bezpečnosť, ani majetkovú ochranu. Z týchto dôvodov boli mnohí prinútení opustiť svoje domovy, museli úradne vyhlásiť, že z Maďarska odchádzajú „ dobrovoľne“, a okrem svojich osobných vecí sa zriekajú ostatného hnuteľného a nehnuteľného majetku v prospech maďarského štátu. Pre mnohých to bola jediná cesta ako si zachrániť holý život, vyhnúť sa národnostnej perzekúcii a občianskemu ponižovaniu.

Svojvoľné a jednostranné rozhodovanie

Maďarská vláda od začiatku dávala najavo, že rokovaniu s česko-slovenskou vládou nepripisuje dôležitosť a o všetkých otázkach, ktoré vznikli v dôsledku viedenského rozhodnutia, chce rozhodnúť svojvoľne a jednostranne, hoci podľa viedenského protokolu patrili výlučne do kompetencie spoločnej komisie vlád. Odmietala uznať existujúci stav národnostného zloženia obyvateľstva na okupovanom teritóriu a prijať ho za základ spoločného rokovania v rámci vytvorenia štyroch zmiešaných komisií (delimitačnej, menšinovej, právnej a hospodárskej).

Od prvých dní pôsobenia maďarských honvédov prichádzali z okupovaného teritória do republiky alarmujúce správy o divokom vyhosťovaní, o brutálnom postupe maďarských bezpečnostných orgánov voči príslušníkom slovenskej a českej národnosti. Očití svedkovia a postihnutí pred česko-slovenskými orgánmi zápisnične vypovedali o otrasných pomeroch na okupovanom území, o výčinoch maďarského vojska, teroristických bánd i civilného, sfanatizovaného maďarského obyvateľstva, ktoré v nastolenom režime videlo možnosť beztrestne rabovať, lúpiť a obohacovať sa na úkor nemaďarského obyvateľstva. Mnohé výpovede sa zhodujú v tom, že maďarské okupačné orgány vyhostených upozorňovali, že v prípade návratu späť riskujú život. Do konca novembra 1938 takto maďarské vojenské orgány vyhostili alebo prinútili k odchodu 3 300 česko-slovenských kolonistov, ktorí tam zanechali okolo 60 000 hektárov pôdy v hodnote asi 800 miliónov korún.

Márne protesty a výzvy

Na stupňujúce masové vyhosťovanie československá vláda reagovalo protestom a výzvou, aby maďarská vláda zastavila vypovedanie kolonistov, prijala opatrenia proti rabovaniu obchodov a proti násilnostiam páchanými na obyvateľstve nemaďarskej národnosti. Nástojila, aby sa otázka kolonistov riešila právnou cestou v rámci zmiešanej komisie, ako to určuje 4. a 5. článok viedenského protokolu.

Maďarská vláda nič neakceptovala. Naopak, koncom novembra 1938 ešte svoj postup pritvrdila a oficiálne oznámila, že Maďarsko z obsadeného teritória vyhostí aj zostávajúcich kolonistov. To znamenalo, že Maďarsko nemá meritórny záujem na riešení spoločných problémov, ktoré arbitri určili vo Viedni.

Slovenská vláda na maďarské oznámenie hneď zareagovala. V záujme česko-slovenských občanov, ktorí ostali na okupovanom území a ochrany majetkov vyhostených siahla k odvetnému kroku a uplatnila princíp reciprocity. Nariadila príslušným orgánom, aby vyhostili zo Slovenska tie osoby maďarskej národnosti, ktoré mali domovskú príslušnosť na území Maďarska. Tým sa rokovanie zmiešanej vládnej komisie ocitlo na mŕtvom bode.

Ak by sa naplnili maďarské hrozby, slovenská vláda uvažovala o tom, že umiestni vykázaných kolonistov na majetkoch patriacich príslušníkom maďarského štátu, na úkor občanov maďarskej národnosti. K tomu však nedošlo, pretože maďarská aristokracia a šľachta v záujme záchrany svojho majetku na Slovensku, kde vlastnila 118 580 hektárov majetku vo forme poľnohospodárskej pôdy a lesov, odstúpila od svojho pôvodného úmyslu. Napokon akceptovala požiadavku česko-slovenskej vlády, aby sa otázka kolonistov riešila v rámci kompetencie právnej komisie. Zmiernila i vyhosťovanie občanov nemaďarskej národnosti z okupovaného územia a prejavila ochotu rokovať o majetkovo-vlastníckych problémoch vyhostených kolonistov.

Ďalšie rokovania postupovali pomaly, pretože maďarská vláda ich neustále komplikovala. Nemala záujem, aby došlo ku konštruktívnym záverom a k vytvoreniu korektných vzťahov medzi obidvoma štátmi. Až v polovici februára 1939, keď česko-slovenská vláda urobila značné ústupky druhej strane, boli podpísané v Budapešti tri medzištátne dohody: dohoda o úprave štátneho občianstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom, dohoda o kolonistoch a dohoda o vysťahovaní hnuteľného majetku kolonistov. Celkovo o všetkých troch dohodách možno povedať, že česko-slovenská strana ťahala pri nich za kratší koniec a maďarská vláda presadila svoje záujmy. Ťaživý problém kolonistov sa síce uzavrel, ale bez toho, aby sa maďarská vláda zmluvne zaviazala, že ich odškodní za hnuteľný a nehnuteľný majetok, o ktorý prišli na okupovanom území. Jediný efekt dohody o kolonistoch bol ten, že odchodom sa zachránili pred národnostným útlakom a ďalšími perzekúciami.

Civilná správa pokračovala v perzekúciách

Koncom decembra 1938 na obsadenom území nahradila vojenskú správu civilná správa a dovtedy izolované teritórium sa spojilo s ostatnou časťou maďarského štátu. Agendu prebrali slúžnovské úrady, notárstva a civilné orgány, administratívu zaplavili úradníci z územia trianonského Maďarska. Pokiaľ išlo o riešenie národnostného problému, nenastali žiadne výrazné zmeny. Civilná správa pokračovala v predchádzajúcom trende protiprávnych krokov a v perzekúcii nemaďarského obyvateľstva. Ponechávala voľnú ruku miestnym orgánom a robila ďalšie opatrenia na obmedzovania práv slovenskej menšiny.

Ešte počas vojenskej správy sa v decembri 1938 na okupovanom území uskutočnilo sčítanie obyvateľstva, ktoré prebiehalo v atmosfére vyhosťovania, perzekúcie, obmedzovania občianskych práv a pod všestranným psychickým nátlakom na príslušníkov slovenskej národnosti. Výsledok sa dostavil. Vojenskej správe sa podarilo zredukovať počet obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej materinskej reči na úroveň pred rokom 1918. Podľa údajov takéhoto sčítania obyvateľstva na okupovanom území žilo len 121 603 obyvateľov slovenskej národnosti, teda o polovicu menej ako pri predchádzajúcom sčítaní v roku 1930. Pokles Slovákov sa prejavil nielen na národnostne zmiešanom teritóriu, ale aj v slovenskej etnickej oblasti, čo malo nedozerné následky. Maďarsko pred zahraničím argumentovalo, že výsledky sčítania obyvateľstva dokazujú, že na obsadenom území neprebieha proces asimilácie Slovákov, ale ide o návrat obyvateľov k pôvodnej maďarskej etnickej príslušnosti.

Pred Vianocami 1938 sa rokovania opäť skomplikovali a do cesty upokojenia vzájomných vzťahov sa postavili ďalšie prekážky. Tentoraz vyplývali zo zlého až neúnosného postavenia slovenskej menšiny. Keď neustále klesala jej životná úroveň, keď mnohí Slováci stratili zamestnanie a slovenská inteligencia bola vyraďovaná zo spoločenského života, napätie prerástlo do otvorených občianskych protestov. Slováci sa oprávnene bránili proti odbúravaniu demokratických práv a sociálnych vymožeností, ktoré mali v čase česko-slovenského štátu. Na múroch domov a vo vlakoch sa objavili nápisy: „Nechceme žiť v maďarskom otroctve!“, „Preč od Maďarov!“, „Vianoce chceme svätiť na Slovensku!“. Vládne orgány odpovedali zatýkaním, výsluchom a fyzickým násilím.

Takéto udalosti sa odohrali vo viacerých slovenských obciach. Prví vyjadrili svoju vôľu po návrate do vlasti Slováci v Komjaticiach. Tesne pred vianočnými sviatkami po miestnych bohoslužbách zaspievali slovenskú hymnu a mimo kostola zazneli slovenské piesne. Maďarské okupačné orgány to hodnotili ako verejné poburovanie a proti davu nasadili žandárov. Potom nasledovalo zatýkanie, vyšetrovanie a týranie mladých ľudí. Surovému násiliu sa nevyhol ani miestny kaplán.

Ďalšia vážna udalosť sa v tých dňoch odohrala v obci Slanec na východnom Slovensku, kde maďarské pohraničné jednotky prekročili demarkačnú čiaru a útokom obsadili obec. Tento vojenský incident vyvolal na Slovensku ostrú reakciu a slovenská vláda vyzvala česko-slovenskú vládnu delegáciu, ktorá rokovala v Budapešti, aby do vyjasnenia celého incidentu prerušila rokovanie s maďarskou delegáciou.

V Šuranoch vyčíňanie maďarských žandárov vypuklo počas vianočných sviatkov tiež ako reakcia na spievanie slovenskej hymny. Ozbrojení žandári na ľudí vychádzajúcich z kostola spustili paľbu a smrteľne zranili jedno mladé dievča. Potom nasledovalo zatýkanie podozrivých a výsluch spojený s fyzickým týraním. Celkovo 50 občanov Šurian obvinili „zo vzbury“ proti maďarskému štátu a odvliekli ich do pevnosti v Komárne. Traja z nich boli odsúdení na väzenský trest.

K zásahu proti slovenskému obyvateľstvu došlo aj začiatkom januára 1939 v obci Čechy. Zámienku k zásahu maďarských žandárov dali šarvátky slovenských a maďarských mládencov v miestnom hostinci. Žandári začali paľbu do zhromaždeného davu. Strely zasiahli troch ľudí, pričom dve osoby zraneniu podľahli. Dvaja občania boli označení za podnecovateľov nepokoja a odviedli ich na výsluch do Györu. Jedného odsúdili na tri mesiace, druhého na šesť týždňov.

K brutálnemu zásahu maďarských žandárov došlo i na Veľkonočný pondelok v obci Černík, takisto na miestnej zábave. Hádka medzi mladými Slovákmi a maďarskými žandármi vyústila do bitky. Vojaci spustili do utekajúcich ľudí paľbu, pričom jedna strela zasiahla gravidnú ženu. Jej život lekári zachránili len za cenu potratu.

Národnostný útlak sa nezmiernil

Ani menšinová komisia, na ktorú slovenská autonómna vláda kládla mimoriadny dôraz a predpokladala, že v jej rámci sa vytvoria právne záruky pre prežitie slovenskej menšiny v Maďarsku, nesplnila ani základné očakávania. Maďarská delegácia počas rokovania vo februári a v marci 1939 v Bratislave dala najavo, že na starej, predvojnovej koncepcii národnostného útlaku nie je ochotná nič meniť.

Jediný zreteľnejší úspech sa dosiahol v otázke delimitácie hraníc. Začiatkom marca bol v Budapešti podpísaný záverečný protokol, ktorým maďarská vláda potvrdila, že novú hranicu so Slovenskom pokladá za definitívnu a nebude voči Slovensku klásť ďalšie územné nároky. Ale aj tento záväzok o niekoľko týždňov porušila.

Vyznačená hranica podľa rozhodnutia Viedenskej arbitráže platila do skončenia 2. svetovej vojny a do obnovenia česko-slovenského štátu. Veľmoci antihitlerovskej koalície súčasne s anulovaním platnosti Mníchovskej dohody neuznali ani hranice Maďarska z 2. novembra 1938. Chápali ich ako priamy dôsledok Mníchovskej dohody a agresivity Maďarska. Z týchto kritérií vychádzala po vojne aj mierová konferencia v Paríži pri určovaní hranice medzi Maďarskom a Česko-Slovenskom. Maďarsko sa najprv v Zmluve o prímerí v januári 1945 a potom v Mierovej zmluve v Paríži vo februári 1947 zaviazalo, že sa zrieka územia a vyprázdni teritórium, ktoré v rokoch 1938 – 1939 okupovalo.

Ladislav DEÁK

Späť