Dostane aliancia balkánske posily?

Slovensko, 19. 2. 2008 (Verejná správa 4/2008)

Chorvátsko, Albánsko a Macedónsko sú na ceste do Severoatlantickej aliancie. Na tradičnej bezpečnostnej konferencii, ktorá sa každoročne koná v Mníchove, to oznámil americký minister obrany Robert Gates. Podľa neho sú tieto tri balkánske štáty pripravené na členstvo. Generálny tajomník aliancie Jaap de Hoop Scheffer vyjadril v tejto súvislosti nádej, že pozvánky na vstup dostanú na aprílovom summite aliancie v Bukurešti. Ak by sa tak stalo, počet členov NATO by sa rozrástol na dvadsať deväť. Aliancia by sa stala najväčšou, najmohutnejšou a vojensky najmocnejšou vojenskou organizáciou v histórii.

Tri balkánske krajiny by mali posilniť bezpečnostnú situáciu najmä v ťažko skúšanom, ale strategicky veľmi významnom balkánskom regióne. Do značnej miery by sa tým zavŕšilo budovanie rozsiahleho bezpečnostného pásu od Severného mora po more Stredozemné more. Tým by sa posilnila nielen vojenská moc organizácie, do ktorej patrí aj Slovensko, ale mala by v kontexte vystúpiť do popredia najmä hlavná idea aliancie, akou je trvalé udržanie mieru a mierovej spolupráce na európskom kontinente. Severoatlantická aliancia by teda mala byť v súčasnosti najmä bezpečnostným strážcom pokojného vývoja v Európe.

V poslednom čase sme však svedkami, že vojenské oddiely aliancie zasahujú aj na mimoriadne odľahlých miestach, akým je trebárs Afganistan. A práve účasť jej vojakov na akciách v Afganistane sa stala v poslednom čase zdrojom dosť vážneho napätia medzi vplyvnými členskými štátmi. Nemecká kancelárka Angela Merkelová nedávno vyhlásila, že už ďalších nemeckých vojakov do Afganistanu nevyšle. Kanada dokonca pohrozila vystúpením z organizácie. Kriticky názor na posledný vývoj okolo pôsobenia jednotiek aliancie majú aj ďalšie veľké a vojensky silné štáty. Ukazuje sa, že aliancia sa v poslednom období dostala pod mimoriadne silný vplyv Spojených štátov amerických a členské krajiny plnia teraz najmä želania a predstavy amerického velenia. Samotný minister obrany Robert Gates po prvý raz otvorene pripustil, že pokračujúca americká invázia v Iraku je pre Európanov hlavným zdrojom odporu na väčšie angažovanie sa v Afganistane.

Iracký konflikt viaže takmer stošesťdesiattisícový americký kontingent, ktorý spolu s polmiliónovou armádou nových irackých vojakov a policajtov nie je schopný nastoliť v krajine poriadok a ani len relatívne bezpečné pomery. Američania preto od svojich spojencov v NATO neustále žiadajú zvýšenie vojenských posíl pre Afganistan. Zdroje však nie sú nekonečné a najmä nikto nevie, dokedy majú vojská aliancie v Afganistane pôsobiť. Centrálna vláda prezidenta Hamida Karzaja má v krajine čoraz menej politickej a vojenskej moci a v niektorých provinciách jej mocenská účasť je takmer nulová. Taliban udržiava ofenzívu aj napriek veľkým stratám a pokračuje v útokoch nielen na pozície Karzajovej armády, ale aj na pozície vojakov aliancie.

Mnohí európski spojenci dávnejšie upozorňovali, že vzrastajúca sila afgánskeho Talibanu má priamu súvislosť nielen s akciami aliančných vojakov v Afganistane, ale aj s pokračujúcou americkou prítomnosťou v Iraku. Ide predovšetkým o fakt prítomnosti cudzích vojsk v moslimských krajinách, čo inšpiruje a podnecuje stovky mladých moslimov na posilňovanie radov Talibanu, ale aj organizácie Al-Kajdá. V súvislosti s urýchlením prijímaním nových členov do NATO – tentoraz Chorvátska, Albánska a Macedónska – objavujú sa aj názory, že ich členstvo presadzujú najmä USA. Američania chcú tieto štáty za spojencov bez ohľadu na fakt, či všetky tri krajiny už splnili prísne vojenské a politické podmienky a či nejde najmä o úsilie získať čo najrýchlejšie novú vojenskú posilu či náhradu pre akcie v Afganistane.

V súvislosti so sporom okolo neochoty viacerých členských krajín aliancie vyslať nové posily do Afganistanu by sa už dalo hovoriť aj o menšej kríze v aliancii. Washington v každom prípade potrebuje prehodnotiť doterajšiu vojenskú stratégiu najmä v Iraku. To však od Bushovej vládnej zostavy ťažko možno očakávať. Určité, aj keď nie zásadné zmeny, by mohli nastať až po amerických prezidentských voľbách. Lenže ani od kandidátov tak republikánskej ako demokratickej strany skutočne prevratnú zmenu v americkej zahraničnej politike nemožno očakávať. Jednou vecou sú predvolebné sľuby – napríklad demokrata Baracka Obamu o okamžitom odchode amerických vojsk z Iraku – a úplne odlišnou záležitosťou je realita, s akou sa musí hneď v prvý deň nástupu do najvyššej funkcie v Bielom dome držiteľ takej moci vysporiadať. Preto ohlásené prijatie troch balkánskych krajín do NATO sa zdá byť aj akousi nálepkou na vzrastajúcu nespokojnosť viacerých členov so súčasnou koncepciou aliancie.

Späť