Slovenská televízia je národný majetok

Slovensko, 19. 2. 2008 (Verejná správa 4/2008)

Slovenská televízia je pred voľbou už šestnásteho riaditeľa od roku 1990. V najvyššej funkcii zotrval každý riaditeľ v priemere iba štrnásť mesiacov. Ak príde reč na to, kto doteraz najviac pozitívne ovplyvnil Slovenskú televíziu, ktorá nielen vysielala, ale aj sama tvorila, potom sa najčastejšie vyslovuje meno Ing. Jaroslava HLINICKÉHO, ktorý bol na jej čele v rokoch 1984 – 1990. Už predtým sa ako riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby pričinil o to, že slovenské filmy nekončili v domácich kinách, ale sa premietali v desiatkach krajín a na medzinárodných filmových festivaloch získavali prestížne ceny.

Máte sedemdesiat šesť rokov, ale – hypoteticky – ak by vás zajtra zvolili za generálneho riaditeľa Slovenskej televízie, čo by ste urobili ako prvé, druhé, tretie...?

Bez tvorivého potenciálu ľudí, technického a materiálneho vybavenia a zabezpečenia nemôže existovať žiadna kvalitná televízia. Preto po prvé: Najskôr by som poriadne personálne vyvetral. Po druhé: Dotiahol by som šikovných a tvorivých ľudí, pretože domáca výroba je lacnejšia v podmienkach vlastnej televízie, než si dať vyrobiť inscenáciu alebo reláciu inej firme. Na dnešnej televízii, na jej výrobných, priestorových a materiálnych kapacitách parazituje veľa iných podnikateľských subjektov tvorivého i netvorivého charakteru. Jeden z bývalých riaditeľov STV tento technický, technologický a materiálny majetok označil za mŕtvy inventár, za nemoderné a nefunkčné zariadenia, ktorých využívanie zaťažuje televíziu. Aha ho! – ako pekne a dobre slúžia iným, súkromným firmám. A televízia od nich výsledný produkt kupuje a zmenšuje si balík finančných zdrojov, ktoré má k dispozícii.

Je nepochopiteľné, že ak televízia je schopná sama vyrobiť trebárs klasickú televíznu inscenáciu za niekoľko stotisíc korún, ona to neurobí, ale si ju objedná a kúpi od tretej osoby, súkromnej firmy za 3 až 5 miliónov korún. Takúto filozofiu považujem za sabotáž tvorby a mrhanie financiami.

Po tretie: Tvorivosť, tvorivosť, tvorivosť. Programu, jeho tvorbe a dosiahnutiu kvality by sa podriadili všetky ostatné zložky a činnosti televízie. Aj ekonomika. Po štvrté: Urobil by som podrobný inventár techniky. V poslednom čase sa bezhlavo na kadečo a u kadekoho míňali milióny a milióny, a výsledkom je nekompatibilita technických zariadení. Po piate: Nijaká rekriminácia, ale právne čistý stôl. Kde, čo a pre koho zmizlo. Kontrola by dostala primeraný priestor, aby záver bol jasný: STV je národným majetkom, ktorý nie je na tunelovanie. Stačí nám vykradnutá filmová Koliba...

Po šieste: Upriamil by som pozornosť na to, že je lacnejšie, aby v 28-poschodovej budove v Mlynskej doline mali spoločné sídlo Slovenská televízia, Slovenský rozhlas i TASR. Z budovy treba zhodiť azbestový plášť a nanovo ju opláštiť, pretože jej železobetónový skelet je stále „zdravý“. Vymeniť tiež inžinierske siete a klimatizáciu. To všetko by stálo oveľa menej, než to, čo sa pripravuje pri Dunaji. Mimochodom, navštívil som desiatky televíznych spoločností, ale ani jedna nesídli v centre mesta.

Keď ste si v roku 1984 sadli na najvyššiu stoličku v STV, čoho ste mali viac – nádejí či obáv?

Televízne prostredie mi nebolo neznáme. V rokoch 1973 až 1980 som bol programovým námestníkom. Po druhom príchode som si hneď nesadol do šéfovského kresla, ale tri mesiace som obchádzal celý televízny komplex. Bol som v každom štúdiu, v každej redakcii, v strižni, bol som pri výrobe inscenácii, televíznych filmov a rôznych relácií. Prešiel som televízny archív, ale aj činnosť požiarnikov. Neboli to zdvorilostné návštevy, ale snaha o nové a dôkladné poznanie pracoviska po určitom čase. Potom som niekoľko týždňov trpezlivo počúval ľudí na veľkých gremiálnych, ale aj malých operatívnych poradách.

Zaviedli sme breinstorming, akúsi búrku mozgov. Ľudia sa otvorili, nastalo veľké tvorivé uvoľnenie. Hľadali sa spôsoby a metódy, ako dostať dobré myšlienky a nápady k divákovi bez zakazovania a deformovania. Dokonca do Bratislavy chodili robiť tvoriví pracovníci z Prahy, ktorí mali v českej televízii ideologické stop! Slovenská televízia investovala do nákupu najmodernejšej techniky, mali sme dvanásť televíznych prenosových vozov. Ale my sme peniaze nerozhadzovali, kombinovali sme rôzne technické prvky tak, aby neboli drahé a vytvorili kompatibilný a funkčný celok. Niečo z Japonska, iné z Nemecka a Francúzska, a čo bolo kvalitné aj zo Sovietskeho zväzu.

Pri inflácii riaditeľov verejnoprávnej televízie je pochopiteľná otázka, aký má a nemá byť jej najvyšší šéf.

Na to nie je manuál. Určite by nemal chodiť do televízie na týždňovky, ako ten posledný. Do televízie sa nechodí v pondelok ráno a neodchádza sa z nej v piatok popoludní. Poznal som viacerých z tých pätnástich, čo prišli po mne. Každý mal nejaké prednosti, mali rôzne kvalifikácie. O niektorých si myslím, že mohli byť v druhom, treťom slede, ale určite nie na najvyššom mieste. Boli vynikajúci odborníci, úzki špecialisti, aj vedeli riadiť malý kolektív, ale nevedeli komunikovať so stovkami ľudí rôznych profesií. Riaditeľ sa nesmie zatvoriť do pracovne, úradovať cez papiere, obežníky, telefóny, či najnovšie – cez maily. On musí byť v dianí, v živote veľkej fabriky na tvorbu informácií a rôznych druhov umenia, vzdelávania, zábavy a športu. A najmä musí dôverovať ľuďom.

Tvorivý človek má v sebe túžbu dostať zo seba najsilnejšie duševné intímnosti, zároveň sa aj podvedome bráni toľkej otvorenosti. Ale bez nej niet ozajstnej slobody a tvorby. Ak sa mu prejaví dôvera, potom výsledky sú umelecky krásne a ľudsky hodnotné. Riaditeľ by nemal vnímať svoju funkciu ako prácu, ale ako hobby – že robí to, čo chcel robiť, úžasne ho to baví a uspokojuje. Preto nehľadí na čas a nehľadá výhody. On sa chce jednoducho ľudsky a odborne realizovať.

Akých chýb sa doterajší riaditelia nevyvarovali?

Všetci začínajú stále odznova. Organizačná štruktúra, ktorá bola v STV pred rokom 1989, nebola socialistický výmysel. Preštudovali sme organizačné systémy desiatok svetových televíznych spoločností – od japonských cez holandské, západonemecké, švajčiarske, americké, španielske... Poviem tiež, že systém sovietskej televízie bol pre nás nepružný moloch, ani sme nič z neho neprevzali, aj keď zvonku také snahy boli. Snažili sme sa nájsť vlastný sofistikovaný systém, ktorý vytvorí prehľadnú štruktúru vnútorných vzťahov – tvorivosti, koncepčnosti, zodpovednosti. Systém hlavných redakcií nebol náhodný, pretože bol systémom čiastočne uzavretým, ale zároveň i otvoreným. Dnes už nič z toho neexistuje. Nanovo vytvorené tzv. producentské centrá len zbytočne atomizovali a rozdrobili televíziu ako celok, kde si každý na svojom piesočku robil čo chcel. Výsledkom je nekoncepčná práca a chaos.

Čo najviac slovenskej televízii chýba?

Dôstojnosť. Tá vyjadruje aj serióznosť, dôveryhodnosť a úctu k divákovi. S príchodom mladého a neskúseného manažmentu sa tieto základné atribúty verejnoprávnej televízie vytratili – zmenila sa na „tévešou“. Také formáty ako Hľadáme superstar sú dobrým ťahákom pre komerčnú televíziu, ale nie pre STV. Nielenže celá show bola drahá, ale aj nevážna. Robiť z verejnoprávnej televízie tínedžerského zabávača je absolútna neznalosť princípov verejnoprávnosti a plnenia úloh takejto televízie. Aj my sme mali spevácku súťaž, len nebola v hlavnom vysielacom čase, ale o piatej či šiestej podvečer, volala sa Zlatá kamera a objavila takých spevákov, ktorí spievajú doteraz, kým na tých z prvého ročníka Superstar spred dvoch rokov si už ani nikto nespomenie. Keby sa tieto peniaze dali do domácej alebo zahraničnej dramatickej tvorby, národ by nielen intelektuálne precitol, ale televízia mohla aj zarábať.

My sme ročne vyrábali až 130 vlastných programov. Boli to televízne filmy, inscenácie, detská produkcia. Napríklad také tituly ako Traja chrobáci od režiséra Janka Roháča, či seriály Spadla z oblakov, ale aj Kubko a Maťko si našli svojich divákov aj v tristo miliónovej španielsky hovoriacej Južnej Amerike. Môj otec hovorieval, že hlava je na to, aby sa ňou rozmýšľalo, a nie aby sa na nej nosil len klobúk. Zdá sa mi, že v istom čase tých klobúkov bolo v STV nadmieru veľa.

To, čo život v jeho vážnosti až dramatickosti poľudšťuje, je humor, a jeho výsledným prejavom je uvoľnená a usmiata tvár, veselá myseľ. Klasici však hovoria, že humor je vážna vec. Aký je ten náš súčasný a televízny?

Vidí sa mi, akoby mu vyschol prameň. Ľudia sa dnes nesmejú z veselosti, dobrej nálady, ale zväčša z posmechu, škodoradosti až zlomyseľnosti. Televízny humor, bez ohľadu na to z ktorej televízie je, nás neoslovuje milo a nezraňujúco, ale primitívne zosmiešňuje, aj ľudsky znevažuje, ba niekedy až hrubo uráža. Televízny humor je „prvoplánový“ bez hlbšej myšlienky, či akejkoľvek myšlienky. Možno som príkry, ale založiť humor na slovných a vetných skomoleninách maďarskej slovenčiny či slovenskej maďarčiny, na zajakávaní, koktaní, šušlaní, na imitovaní a zosmiešňovaní známych ľudí, prezliekaní sa mužov do ženských šiat a kadejakých iných „drišľakovinách“, to je absolútny amaterizmus vydávajúci sa za profesionalizmus. To nie je len nedostatok tvorivej invencie, ale aj spätnej väzby, najmä absencie verejnej kritiky a vlastnej sebakritiky.

Ani Milan Lasica s Julom Satinským nespadli z oblakov, ale išli krok po krôčiku prvými a neveľkými priaznivými diváckymi ohlasmi ako dôkazu, že sa triafajú do problémov, opatrne ich ľudsky ohmatávajú a jemne, bez urážania, nám v spätnom zrkadle ukazujú naše tváre, konanie, morálku. S týmto sa dostali na televíznu obrazovku a do každej slovenskej domácnosti. A tešili sme sa im. Taký program, ako bol Ktosi je za dverami si ešte dnes pozrieme s rovnakým zaujatím a radosťou, čo dokáže veselá myseľ vymyslieť. Keď začínali v Tatra revue a keď ich videl český vážny a vážený humorista Miroslav Horníček, povedal mi pri pohári červeného vína, že „sakra, tahle dvojice má budoucnost“. A mala ju, hoci veľmi komplikovanú.

Akú dáte odpoveď tým, ktorí hovoria, že Hlinickému bolo fajn, keď mu dávala strana toľko peňazí koľko potreboval, pretože televízia bola silným ideologickým nástrojom.

Áno, aj STV platila v danom čase istú ideologickú daň, tak ako ostatné médiá – noviny, rozhlas, spravodajský film. Vždy som sa však snažil, aby tá daň bola čo najnižšia a televízia nebola len partajným ideologickým nástrojom. Hoci také tlaky boli, dávala ľuďom – ich životu – ešte inú, pridanú hodnotu. Aby nebola len mediálnym, informačným fenoménom, ale aj kultúrnou a vzdelávacou inštitúciou. Televíziu, jej tvorbu a výstupy sme udržali viac než v rovnováhe, prevahu mali prirodzené záujmy a potreby ľudí, menej, no predsa sme museli napĺňať aj politické požiadavky tej doby.

Televízia mala svoj rozpočet tak, ako iné inštitúcie, nemohla rozhadzovať. Ibaže ani k jedinému programu, relácii, inscenácii, televíznemu filmu sme nepristupovali s tým, že ich vyrábame len na premiéru, jeden vysielací deň, a potom ešte na domácu reprízu, ale že sa budeme usilovať o takú vysokú kvalitu, aby sme ich ponúkli televíznemu svetu. A to sa nám darilo. Televízia nemíňala, ona aj zarábala. Už som spomenul, že sme mali dvanásť prenosových vozov. Dnes má STV len jeden, aj ten je z našich čias. Kde sú ostatné?

Všetko, čo sme za tie roky vytvorili, sa stalo súčasťou nie mŕtveho a odkladacieho archívu, ale živého a stále aktuálneho. A nielen STV, ale aj komerčné televízie z toho dnes žijú.

Často sa vedú spory o to, aká má byť verejnoprávna televízia. Či národná, ktorú však niektorí posmechujú, že by bola folklórna či krpčiarska, alebo má byť európska až svetová, ktorej zasa ďalší dávajú hanlivé prívlastky – globalistická a bezmenná.

Má byť svoja, aj naša. V duálnom systéme má byť alternatívou komerčným televíziám. Je založená na iných princípoch, než je zarábanie peňazí a tvorba zisku. Má byť televíziou spoločenských a individuálnych ľudských hodnôt. To je jej humanistická prednosť a výhoda, z pohľadu iných kritérií zasa nevýhoda, lebo sa nedajú odmerať a matematicky vyjadriť.

Kedy je verejnoprávna televízia ešte verejnoprávnou, a kedy už nie je, to sú dlhé diskusie bez konca-kraja. Predsa sa pokúsim o niekoľko znakov: má byť širokospektrálna – teda pre všetky vekové, vzdelanostné, sociálne a regionálne skupiny obyvateľstva. To jej dáva šírku tém a hĺbku ich poznania. Zároveň má byť aj veľmi individualistická, aby v nej našli priestor tiež tí, ktorých záujmy a štýl života nie je väčšinový.

Rozmením to: populárna hudba áno, ale aj opera. Má byť národná a vlastenecká, teda taká, ktorá ponúka bohatstvo ľudských dejín na tomto území, hrdosť na históriu a jej osobnosti. Ak hovorím národná, potom mám na mysli aj televíziu, ktorá je tiež národnostná, pretože rešpektuje a má v úcte všetkých občanov bez rozlišovania a rozdeľovania kto akým jazykom hovorí. Má byť naozaj európska i svetová. Sme v Európskej únii, v treťom tisícročí, tým je povedané veľa. Verejnoprávna televízia má každým svojím programom ľudí spájať. To je jej nezastupiteľný a najvyšší mandát v porovnávaní s inými televíziami.

Má verejnoprávna televízia súťažiť s komerčnými televíziami v politických témach, a tie majú natoľko ovplyvňovať obsah jej programov a vysielania, až divák nadobudne neodbytný pocit, že okrem politického života niet u nás života iného? Je kacírskou úvaha, že STV by nemala vysielať okrem objektívneho stručného spravodajstva žiadnu inú politiku?

Teórie o živote bez politiky sú príťažlivé, ibaže nereálne. Politika je okolo nás a ani si neuvedomujeme, koľko je z nej v nás, občas až tak, že nie sme schopní nepoliticky myslieť.

Takže televízia, ktorá by sa tvárila apoliticky, by ignorovala skutočný život. Iná je už otázka, aká má byť politika v televízii, a vo verejnoprávnej zvlášť. Určite nemá byť náhlivá a prchká, ktorá ešte viac vyostruje vzťahy medzi stranami, ale aj občanmi, ktorí sú ich sympatizantmi. Nemá byť ani vláčna a neidentifikovateľná a zahmlievajúca podstatu problémov a nedorozumení v politických vzťahoch medzi stranami – koalíciou a opozíciou – keďže výrazne ovplyvňujú život jednotlivca a celej spoločnosti. Tiež nemá byť sterilná a bez života, ktorá nedefinuje a nepredstavuje skutočné potreby a záujmy tak jednotlivca ako aj väčšiny ľudí.

Politika nemá byť prezentovaná ako ring, aréna, súboj či len a len ako konfrontácia, že čím viac sa iskrí, čím viac jeden druhého urazí či nenávidí, tým je to tá najozajstnejšia politika v médiách. Naopak, je to tá najúbohejšia politika. Slovenská televízia ako verejnoprávne médium má byť práve v politických témach a reláciách viac nadčasová, analytická a rozvážna, a nie len okamihová, ktorá sa divákom ponúka ako televízna atrakcia.

Čiže odmietate politiku v televízii v bulvárnom štýle ako cirkusové číslo „co jste ještě neviděli a neslyšeli...“

Ale isteže. Typ vyváženej a dôveryhodnej politiky vysielanej televíziou, teda politiky v živote a života v politike, si však vyžaduje odborne pripravených ľudí, ktorí nehovoria rečou, že „ja si myslím“, ale poznaním, že „ja viem“. Politiku v jej rôznych formách, v diskusiách, komentároch či spravodajstve by mali moderovať mediálne autority, žurnalisti, ktorí majú odborné vedomosti a životné skúsenosti. Na neľahkú moderátorskú prácu treba hľadať typy aj v iných oblastiach verejného, vedeckého, kultúrneho a hospodárskeho života. Poviem to natvrdo: politické relácie, programy a diskusie by nemali moderovať, s prepáčením, ešte deti, ktoré študujú alebo včera vyštudovali katedru žurnalistiky, či absolvovali len nejaký rýchlovýkrmný mediálny kurz. Nevedomosť politiku znevažuje, znevažuje i aktérov, ktorí sa zúčastňujú politických diskusií. Minimálna vzdelanosť a nedostatok životných skúseností moderátora sú len tušením politiky a nie jej poznaním, preto takýto nevybavený človek nemôže byť v diskusiách pre politikov partnerom.

Napokon, štýl moderovania ako provokovanie, ktorý dnes „letí“, patrí skôr do krčmy 4. cenovej skupiny než do televíznych štúdií, je prejavom moderátorovej odbornej a profesionálnej nemohúcnosti a bezmocnosti. Moderátor nemá byť vykrikujúcim kamelotom v podchode, kto čo ukradol, kto čo zlého urobil a čo zneužil, kto má s kým aké politické či podnikateľské čachre. To sú prejavy politiky, ale nie jej podstata. Politike sa treba dostať na koreň, čo nedokáže hocikto. Mne napríklad chýba na konci týždňa jeden dobrý vnútropolitický a jeden zahraničnopolitický komentár, ktoré zhrnú to, čo významné sa za posledných sedem dní udialo doma a vo svete, prečo sa to udialo, aké to má súvislosti a čo možno najbližšie očakávať.

Kde a ku komu by mala televízia rázne vstúpiť, aby nebola len médiom zaznamenajúcim a popisujúcim, ale aj médiom tvorivým a mienkotvorným?

Tam a k tým, u ktorých výrazne cítiť deficit poznania a duchovna. Ak človek nevie takmer nič alebo len málo o svojom štáte, o národe, o minulosti, o osobnostiach, potom ani necíti s miestom, s krajom a krajinou, v ktorej žije. Existuje vo vákuu, nežije v priestore, ktorému sa hovorí vlasť. Mnohé naše deti sú vzdelané „internetovo“, vedia surfovať po rôznych webových stránkach, komunikujú v angličtine. Kedysi sme sa vychvaľovali, aké sú naše deti všeobecne vzdelané, koľko toho oproti svojím rovesníkom v iných krajinách vedia. Už to neplatí. Televízia, ktorá má prebúdzať v deťoch a mládeži zvedavosť, tvorivosť, etickosť, zmysel pre spravodlivosť, je dnes už len rozospievaná a rozsúťažená, alebo vysiela nakúpené programy, ktoré deťom nedávajú životné témy, nemapujú ich problémy, neponúkajú im vzory. Keď občas pozriem na zábavnú reláciu Aj múdry schybí, čo za hlúpostí tam pohovoria najmä mladí ľudia, až mi je niekedy hanba, aká hĺbka nepoznania sa tu zasiala a seje ďalej.

Slovenská televízia nie je iba médium, ale tiež značka, ochranná známka. Čo vám však hovorí spojenie v súvislosti s dvoma programami STV, keď prvý nie je STV 1, ale Jednotka a druhý nie je STV 2, ale Dvojka?

To je, ako keby Mercedes prestal predávať svoje autá pod touto značkou, ale len pod nejakým číslom, napríklad 326 alebo 149 241. Takto znevážiť a z vedomia ľudí postupne a potupne vytesniť značku STV prostredníctvom jej programov, to nemôžem charakterizovať inak ako sabotáž. STV 1 a STV 2 sú roky zavedené transparentné prvky televízneho média s dvoma programami a sú súčasťou duševného vlastníctva STV. Kto si nebol toho vedomý, nemal v STV čo hľadať. Veď značka produktu či služby je ten prvý a základný kapitál, ktorý sa fixuje do vedomia ľudí. Spochybniť ho, či sa ho nebodaj zbaviť samotným vlastníkom je ústretový krok ku konkurencii. To isté platí aj o ďalšej forme duševného vlastníctva – televíznom archíve.

Oponenti by vám povedali, že archív je predsa už minulosť...

Omyl, to je istota, na ktorej sa stavia. Je dôkazom kvality značky, je to good will firmy. Aj tu sa však kadečo udialo. Kedysi sme mali veľmi hodnotnú reláciu Okná vesmíru dokorán, ktorú robili Železný s Grygarom a ktorá bola o tajomstvách a záhadách vesmíru. Tu, na zemi a v Mlynskej doline sa však otvoril dokorán televízny archív. Ak si chcel niekto za našich čias urobiť prepis z originálu diela, mohol tak urobiť na základe riadne zdôvodnenej a opodstatnenej žiadosti, po predchádzajúcom súhlase zodpovedného pracovníka televízie a v zmysle protokolu. To sa týkalo interných pracovníkov i tretích osôb.

To, čo sa teraz dozvedám, je na neuverenie. Originály sa vynášajú mimo Mlynskú dolinu, takmer ktokoľvek, a osobne, si môže urobiť prepis filmu, inscenácie, televízneho dokumentu či relácie, teda diel, ktoré sú autorsky chránené. Horšie ešte je, že sa z originálu doslova vystrihujú určité časti diela, čím sa znehodnocujú. A už úplne tragicky znie, že niektoré diela úplne zmizli. Televízny archív ako nevyčísliteľné rodinné striebro je v istej miere nielen poškodený, lebo sa mu nevenuje primeraná starostlivosť, ale bol v STV aj priamo či nepriamo rozkrádaný.

Väčšina takzvaných tvorivých pracovníkov prestupuje z jednej televízie do druhej a krútia sa ako na jarmočnom kolotoči. Títo pobehaji to svojrázne odôvodňujú, že na Slovensku máme málo televíznych odborníkov, preto je to - normálne.

Ako pre koho. Je nepredstaviteľné, aby sa napríklad riadiaci pracovník britskej BBC ocitol na druhý deň v konkurenčnej americkej CNN. A to hovorím o rozdielnych krajinách. Jednoducho, to je neprofesionálne a neetické. A k tomu, že na Slovensku niet kvalitných televíznych odborníkov? Ja poznám dosť kvalitných ľudí, ktorí nie sú ani v jednej televízii. Odmietli televíznu ruletu. Napokon, prečo si ktorákoľvek televízia nevychová vlastných? Za dvadsať rokov pribudlo nemálo absolventov VŠMU a katedry žurnalistiky. Kde sú? Kto im dal príležitosť? Kde sa stratil ich talent z vysokoškolských lavíc, z absolventských predstavení, z diplomových prác?

Zhováral sa Rudolf GALLO

Späť