Vlastiveda z jaskynnej predsienky

Slovensko, 5. 3. 2008 (Verejná správa 5/2008)

Nebolo ešte ani desať hodín a od Obecného úradu v Brhlovciach už odchádzali dva autobusy so žiakmi. Boli na školskom výlete a prišli si pozrieť jedinečné skalné stavby – ľudské obydlia, maštale pre dobytok, kutice domácich zvierat, pivnice na plodiny a zeleninu i vínové hajlochy – všetko vysekané do hrubých vrstiev sopečného tufu. Až neskôr sme sa od Márie Záborskej, ktorá v sprievodcovskej profesii na chvíľu zaskočila za profesionálnu lektorku levického Tekovského múzea, dozvedeli, že tá roztatárená, neudržateľná chasa boli vrábeľskí ôsmaci. Vzápätí k prírodnej rezervácii ľudovej architektúry na Šurde prifrčal ďalší autobus a učiteľky Monika Ostrčilová, Miladka Gašparecová a Eva Čižmanská doviedli k brhlovskej architektonickej rarite, ktorá sa už pätnásť rokov pýši prestížnym ocenením Europa nostra, tretiakov zo siedmej základnej školy v Leviciach na názornú a určite nevšednú hodinu vlastivedy. Možno sa začala v predsienke skalného domu deda Homolu, ktorý náhodným okoloidúcim vždy rad porozprával o brhlovskej minulosti. Bez diplomu, ale ako veľký diplomat. Porozumel si s každým, či už na Šurdu prikvitol odtiaľ, kde slnko vychádza, alebo z tej strany, kde sa na večer poberá.

Netušili sme, že v tomto unikátnom a stále živom skalnom sídlisku, ktoré evokuje oveľa staršie časy, ako tie, kedy naozaj vzniklo, dostaneme lekciu z podnikateľskej teórie. Že sa pri jaskynných objektoch budeme zapodievať pilotnými projektmi a grantovými schémami. Človek by skôr očakával čosi z doby kamennej, lovcov mamutov, predlohy či modely skvelých ilustrácií Zděňka Buriana, než definície z ekonomickej príručky či rukoväte živnostníka. Pani Záborská práve skončila podnikateľský kurz a na dvore usadlosti s dvoma možno aj dvestoročnými domcami rozvíjala plány, ako v jednom vytvorí ubytovanie v súkromí – čosi ako penzión s občerstvením a ponukou jednoduchých jedál pre turistov – a v druhom bude takmer muzeálna expozícia tradičného brhlovského bývania.

Rodinný podnik

Mama Mária sa pridala k dcére Eve, ktorá už absolvovala sprievodcovské školenie a diaľkovo si dopĺňala kvalifikáciu pre cestovný ruch na vysokej škole. Do pilotovania – teda do rozbehu rodinnej firmy – pribrali aj otca Ivana. Ten po rokoch za volantom autobusu, a ďalších vo funkcii zmenového majstra v levickom dopravnom podniku, prišiel o robotu. Preto hľadal v ženinej schéme, nad ktorou dumala tri roky, miesto aj pre seba. Spočiatku uplatnenie našiel v každodennej stavbárskej lopote. Musel starú, ale malebnú roľnícku usadlosť nad potokom Búr premeniť na príťažlivú turistickú zastávku. Možno mu ženy časom, keď vyšpáruje posledný kamenný dielik v múriku alebo v krbe na dvore, pridelia vo firme iný flek. Azda bude raz majordóm. Alebo sa uspokojí s pozíciou správcu a kormidlo podniku prenechá synovi Jánovi, absolventovi odboru fotografie na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení...

V architektonickej rezervácii Šurda je naozaj čo fotografovať, rekonštruovať, opravovať a je v nej aj na čom stavať. Brhlovčania by sa mali rozpamätať na zlaté časy, ktoré zavše spomínal nebohý Štefan Homola. Boli skvelí majstri. V encyklopédiách a kronikách sa nespomína len rok 1245, kedy sa objavila prvá zmienka o obci, ale s uznaním sa hovorí aj o tamojších tkáčoch a košikároch. Ešte lepší chýr mali kamenári, ktorí dokázali do kopcov z usadeného sopečného popola a prachu vysekať celé obydlia so všetkým, čo potrebovali k životu. Poddajnú a tvárnu horninu formovali v kameňolome na Bani či Kamennom chotári nielen na stavebné kvádre, ale z blokov tuchu a tufitu im pod pomerne jednoduchými nástrojmi vyrastali portály, nadokenicové oblúky, parapety, rímsy, lavice, žľaby, napájadlá i krásne náhrobníky, ktoré možno nájsť na dedinských cintorínoch nielen v Honte, ale aj v Tekove.

Fortieľ odpozorovali a pochytili od talianskych majstrov, čo nad obcou postavili Boorfeniovsky kaštieľ. Tam sa učili. Tovarišskú skúšku skladali na neskorobarokovom kostole, ktorý dal zároveň s prvou školu v roku 1771 postaviť Anton Körmendy. Lenže súčasníci sa k tomuto dedičstvu zachovali viac ako neúctivo a dovolili, aby sa niektoré historické pamiatky a objekty premenili na ruiny alebo neopraviteľne poškodili. Škoda, v Brhlovciach mohlo byť turistických lákadiel viac. Návštevníka sem síce pritiahnu skalné obydlia, o ktorých sa šíri legenda, že sa v nich miestni obyvatelia ukrývali pred Turkami, ale tento magnetizmus návštevníkovi nevystačí nadlho. Turista chce viac.

Toho, čím sa dnes môžu Brhlovčania pochváliť, alebo čo môžu ponúknuť, nie je veľa. Pritom je cestovný ruch kartou, ktorou chcú v budúcnosti hrať. Či sa stane tromfom, záleží len od nich.

Dva a jeden

Ak by sme ešte chvíľu zotrvali pri histórii a pátrali, ako to bolo s tými brhlovskými protitureckými skalnými úkrytmi, natrafili by sme na fakt, že obec bola do roku 1506 majetkom tunajších zemepánov. Kálnayovci z nej asi veľa osohu nepobrali. Už aj tak malá usadlosť sa rozdelila na Horné a Dolné Brhlovce. Znovu sa zlúčila až v roku 1952. V tom roku vzniklo tunajšie roľnícke družstvo, otvorili nový kultúrny dom, v ktorom mal administratívne priestory i vtedajší národný výbor – terajší obecný úrad.

Legenda je legenda a pravda čosi inšie. Skalné úkryty zrejme Brhlovčanov pred nástrahami doby neuchránili. V roku 1715 ich nežilo viac ako v deviatich domácnostiach a o sto rokov sa všetci pomestili do dvadsiatich piatich domov.

Len čo Turci obsadili Ostrihom, otvorila sa im cesta Pohroním k lákavej koristi, ktorú videli v slovenských banských mestách. Nebyť Levického hradu a ďalších pätnástich podobne postavených a vyzbrojených prekážok, ktovie, koľkých ľudí by povraždili a vzali do zajatia, koľko žien by odvliekli do háremov a koľko imania by nazbíjali? Až by sa nohy ich koňom podlamovali. Veď sa im aj...

Hrdinský obranca Jágra kapitán Štefan Dobóo mal s mohamedánmi nejednu zlú skúsenosť. Preto pri opevňovaní Levíc nič nenechal na náhodu. Vari aj preto sa hrad na nízkom skalnom výčnelku nad Hronom zachoval až do dnešných čias. Ale už nie ako nezdolná pevnosť. Pravda je taká, že zbytočne dvíhal hrubé múry, spevňoval a vyzbrojoval bastióny a barbakány. Vtedajší levický podkapitán Gašpar Barkakovics 2. novembra 1663 vydal postupujúcej tureckej presile hrad bez boja. Levice sa na dvestodvadsať štyri dní stali sídlom tureckého sandžaku. Široké okolie – teda aj Brhlovce – mali nadlho po chlebe. Stačil jeden zradca. Kto vie napočítať do troch, pozná spojenie turecké hospodárenie a najmä jeho dôsledky.

Ekonómia možného

„Ak mám byť objektívny, naša obec nie je v dobrom stave,“ reagoval na zmienku o kaštieli v ruinách a tureckom bašovaní nový brhlovský richtár Jaroslav Péter. Tridsaťšesťročný muž, otec dvoch synov, donedávna pracoval v štátnej správe ako colník. Vo voľbách roku 2006 sa rozhodol skúsiť to v samospráve. O pohnútkach veľa nehovoril: baví ho práca s ľuďmi a chce zveľadiť obec nielen pre domácich, ale aj pre turistov...

„Vlani sme dokončili práce na vodovodných prípojkách, ale stále nemáme upravený terén po výkopových prácach nad hlavným potrubím. Vidno to aj na prístupovej ceste ku skalným obydliam v Šurde. Chceli by sme tu vybudovať náučný chodník o ťažbe a spracovaní kameňa v obci,“ načieral starosta z reálneho a možného. „Takže pitnú vodu máme, chýba kanalizácia. Jej budovanie v takých malých obciach je na dlhé lakte. Sami dosť prostriedkov nemáme a šanca uspieť s projektmi je minimálna. Nevzdávame sa a zabojujeme o nenávratné prostriedky z európskych fondov. Spájať sa niet veľmi s kým. Bol by som rád, ak by sa nám v rámci aktivít v mikroregióne podarilo zrekonštruovať starú cestu medzi jeho jednotlivými obcami na cyklotrasu,“ listoval Jaroslav Péter v denníku starostí.

„Rozvodnený potok nám pred časom zvalil časť vyloženého brehu. Správca toku časť zosuvu vlani opravil. Toho roku nás dal znovu do plánu. Očakávam, že z neho zreguluje okolo stopäťdesiat metrov. V zlom stave sú miestne komunikácie, viaceré miesta vyžadujú nový asfaltový koberec. Verejné osvetlenie je tiež nedostatočné, meníme staré svietidlá za úspornejšie, postupujeme, ako nám kasa dovolí. Uvažujeme tiež o rekonštrukcii domu smútku, ku ktorému by sme chceli pribudovať prístrešok. Problémom sú i divoké skládky, brigádnicky ich likvidujeme, odpad separujeme. V bývalom kameňolome je ideálne miesto na amfiteáter, poslúžil by na vystúpenia, oživujeme kultúru, chceme otvoriť obecné múzeum, už sme zriadili expozíciu historických motocyklov, niekdajšiu školskú záhradu plánujeme premeniť na odstavnú plochu pre automobily návštevníkov, ale miesto tu bude aj pre oddychovú zónu a verejnú zeleň.“

Brhlovský starosta nezostáva pri slovách a plánoch. Ešte síce nemal čas na to, aby ráznejšie odkrojil z volebných predsavzatí, ale zlaté časy nechce oprašovať ako muzeálny exponát, reminiscenciu alebo zaužívaný povzdych seniorov. Brhlovčania už začali s montážou ústredného vykurovania v kultúrnom dome, lebo v zime sa v budove nekúri a nebolo tu možné organizovať nijaké podujatia. Teplo tak zabezpečia aj pre priestory obecného úradu. Ale Jaroslav Péter nevyzerá, že by chcel sedieť za pecou...

Emil SEMANCO

Späť