Ladenie ideálneho miesta pre život

Slovensko, 2. 4. 2008 (Verejná správa 7/2008)

Rázovitá, folklórna, hrdá, zbojnícka Terchová. Ktovie, koľkými prívlastkami ju počastovali za jej takmer štyristo tridsať rokov existencie. Rady chalúp povedľa Vrátňanky, Bieleho potoka a Struhárne a všade naokolo popod Veľký Kriváň, Veľký a Malý Rozsutec, Stoh, Mravečník, po Malej Fatre a Kysuckej vrchovine – na rozlohe bezmála osemdesiatich piatich kilometrov štvorcových – malé osady s niekoľkými drevenicami, kde žili od nepamäti Beľanovia, Čižovcovia, Repáňovia, Stražanovia, Lutišanovia, Cabadajovia, Lysičanovia. Generácie rodov, čo sa zapísali do miestnej geografie.

Pod Pupovom je laz U Jánošov. Je len na niekoľko desiatok metrov od miesta, kde Jožo Mičo postavil Šardulinu krčmu pre filmársky štáb Agnieszky Hollandovej a Kasie Adamikovej, ktoré sa podujali na nakrútenie najnovšieho a stále nedokončeného jánošíkovského veľkofilmu. V nej podľa legendy na hrachu a po zrade pandúri chytili nášho najznámejšieho zbojníka.

Tu vyrastali celé generácie Jánošíkovcov. V náručí mohutných líp sa ukrýva niekoľko starobou nachýlených drevených domcov a maštaliek. Obkľučujú prameň, ktorý zurčí po drevených, vydlabaných žľaboch rovnako, ako keď k nim prikladal lopatky mlynčeka malý Jurko – prvorodený syn želiara Martina Jánošíka a jeho manželky Anny, rodenej Cesnekovej. Tá priviedla na svet ešte troch chlapcov – Jána, Martina a Adama. Do knihy narodených jej druhé dieťa zapísal 25. januára 1688 farár Michal Smutko vo Varíne, lebo kostol v Terchovej postavili až v roku 1731.

Je to už pomaly päť rokov, čo sa z Jánošovskej kopanice pobrala do večnosti posledná starká s jánošíkovským menom: Barborka. Tak sa volala aj Jurkova o rok staršia sestra...

Zbojnícke hniezdo

Prv, ako Terchovú označili za zbojnícke hniezdo, vo východných župách Uhorska sa rozhorel protestantský odboj. Povstalecká zástava s heslom S bohom za vlasť a slobodu privábila aj urasteného mládenca z Terchovej. Plukovník Viliam Winkler hľadal dobrovoľníkov do posádok strážnych hradov v okolí Žiliny. Osemnásťročný Jánošík sa dal zverbovať a od roku 1706 slúžil vo vojsku kniežaťa Františka II. Rákociho. Po krutom a definitívnom výprasku kurucov pri Trenčianskej Turnej v lete 1708 sa pridal k cisárskym. Tí ho odšikovali do strážneho oddielu na Bytčiansky zámok, kde strážil rebelov a zbehov, akým bol donedávna sám. Tu sa zoznámil s Tomášom Uhorčíkom, rodákom z Turzovky, ktorý sedel v zámockom väzení za zboj. Pomohol mu utiecť. A sám sa tiež pobral kade ľahšie. Chvíľu sa držal pluhu a gazdovstva, ale na jeseň v roku 1910 mu na jarmoku v Liptovskom Mikuláši osud znovu priviedol do cesty Uhorčíka. Starý známy mu namiesto celodennej driny ponúkol čosi výnosnejšie – pašovanie koní z Poľska. Juraj ponuku prijal a príležitostne sa zúčastňoval aj na väčších akciách zbojníckej družiny. V lete 1711 sa hajtman Uhorčík oženil s dcérou baču Sopoligu z Jablunkova a rozhodol sa zbojníčenie zavesiť na klinec. Družinu prenechal dvadsaťtriročnému Jánošíkovi, ktorý 29. septembra 1711 zložil zbojnícku prísahu. Zbíjal rok a pol. Lup ukrýval u mladšieho brata Jána v Terchovej a v Klenovci, kde sa pod identitou Martina Mravca schovával Tomáš Uhorčík.

Medzi ľudom sa hovorí o skrýšach plných pokladov vo Vrátnej, o jaskyni v Ďurkovem skálí – Zbojníckej diere a ďalšej vo Veľkom Rozsutci, aj o Jánošíkovej kanape v Bobotoch. Ale jeho zbojstvá neboli ktovieako výnosné. V októbri 1712 ho zajali a uväznili v Hrachove v Gemeri. Podplatil strážcov a zdúchol. Začiatkom nasledujúceho roka ho však zas chytili a uväznili vo vranovskom kaštieli pri Palúdzke. Stoličný súd v Liptovskom Mikuláši, kde v senáte zasadli aj viacerí poškodení – trebárs liptovský zeman Okoličáni, ktorému vypálil kúriu – ho po dvojdňovom pojednávaní 16. a 17. marca 1713 odsúdil na smrť. Ortieľ sa mal vykonať zavesením za rebro na hák. Aby po ťažkom mučení nezomrel a neunikol tak potupe na šibenici, obesili ho ešte v deň vynesenia rozsudku. Popravili aj jeho brata Jána, ktorého neskôr väznili a vypočúvali v kaštieli v Tepličke. Katovi neušiel ani Uhorčík.

Podnety a inšpirácie

Jánošíkove dni boli porátané. Zomrel dvadsaťpäťročný. Nie na prepadoch, zbíjaní, lúpežiach je založená príťažlivosť a vzor gavaliera s valaškou, ale na skutočnosti, že bohatším bral a chudobnejším dával a ani pri krutom mučení nikoho nezradil. Stal sa symbolom odvahy a statočnosti.

Tradíciu spojenú s jeho menom nemožno obsiahnuť. Stále je živá aj u našich najbližších susedov. Nemožno porátať všetky jej podoby a prejavy – od obyčajnej zbojníckej piesne po operu, od ľudovej povesti po niekoľkozväzkové romány, od laickej maľby na skle po rozmerné plátna národných umelcov, od jednoduchého salašníckého črpáčika po sochárske monumenty. Na plagáte nezabudnuteľného filmu českého režiséra Martina Friča z roku 1935 s Paľom Bielikom v hlavnej úlohe je slogan: „Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná.“ Pri príležitosti 300. výročia narodenia Juraja Jánošíka v Terchovej na vŕšku nad Vrátňanskou cestou vztýčili symbolickú sochu hôrneho chlapca od Jána Kulicha. Tohto roku uplynulo 320 rokov od narodenia a 295 rokov od smrti tohto legendárneho Terchovca. Obecné zastupiteľstvo si tieto jubileá pripomenulo slávnostným zasadnutím za účasti premiéra, viacerých ministrov, poslancov parlamentu a predsedov samosprávnych krajov. V areáli pod Kulichovým monumentom v piatok 25. januára spieval a tancoval Terchovček, folklórny súbor Rozsutec, účinkovali slávni Muchovci i spojené terchovské muziky, ktoré tak odivuhodne diriguje Rudo Patrnčiak. Predstavila sa aj skupina Arzén, ktorá tradičné terchovské nôty a spevy už štvrťstoročia moderne rockovo aranžuje.

Niet u nás takého festivalu ako sú Jánošíkove dni. Má za sebou už 45. ročníkov a právom mu hovoria terchovský štátny sviatok. Niežeby kdesi nepiekli klobásy, nenalievali, nečapovali, neponúkali jarmočné pozlátka. Niežeby inde nerachotili svetlice, farebné prskavice a bengálske ohne dlhšie a honosnejšie. Ale málokde tieto pyrotechnické zábavky a efekty na záver programu sprevádza na jednom mieste nadšeným zborom a potleskom naraz desaťtisíc i viac ľudí. Toľkým sa po skvelom zážitku zo strhujúceho programu nežiada ani pred polnocou opúšťať amfiteáter nad Bôrami a už vôbec nie šetriť hlasivky a dlane. Rezonuje v nich veľká nočná hudba a silný zážitok.

Šéfdramaturg festivalu Peter Cabadaj vyčíslil, že v dvadsiatich deviatich programových blokoch na štyroch pódiách sa predstavilo vlani vyše tisíc účinkujúcich z piatich krajín a vystúpenia napriek počiatočnej nepriazni počasia videlo 65 tisíc divákov. Viac návštevníkov prišlo do Terchovej len na prvý ročník týchto slávností folklóru, ktorých obrysy začal načrtávať v doline U Repáňov riaditeľ školy Miro Križo niekdy v roku 1963. Na terchovských Lúkach vtedy pôsobivo zaznela aj Bottova balada Smrť Jánošíkova, ktorú recitoval Viliam Záborský. Prvé vyzdobené záprahy s muzikami išli do Vrátnej v roku 1968 – za Dubčeka – a boli ovešané trikolórami. Dnes ich zdobia ružovo-biele stuhy ako kroj tunajšej nevesty. Sú raritou svetoznámeho foklórneho podujatia. Rovnako známy je aj ďalší medzinárodný festival Staré nôty mladých strún, ktorý má za sebou 17. ročníkov, Terchovský budzogáň či trampský Rozmarín. Stále populárnejšie sú majstrovstvá v kosení či preteky konských záprahov, ktoré boli koncom zimy už po desiaty raz.

Obsiahlu kroniku s mnohými skvelými ohlasmi píše originálny terchovský ľudový muzikál – Jasličková pobožnosť. Neodohráva sa iba v interiéri tunajšieho Kostola sv. Cyrila a Metóda so známym Terchovským betlehemom. V závere minulého roka stodvadsať účinkujúcich inscenovalo Terchovské vianoce v novom Slovenskom národnom divadle v Bratislave. O tento vianočný dar nadšenému bratislavskému publiku sa veľkou mierou zaslúžil Rudolf Patrnčiak, kapelník Obývačkového orchestra, basičkár v Terchovskej muzike bratov Muchovcov a riaditeľ miestneho kultúrneho strediska. Jeho pričinením bolo v obci už štvrté medzinárodné sochárske sympózium, kde v spolupráci s Umeleckou besedou slovenskou vzniká galéria diel v prírode.

Posolstvo z Oravcového

Terchová bola prvým miestom, kde sa už v roku 1990 z iniciatívy dekana Jozefa Šaba uskutočnili Cyrilometodské dni. Na prvý tohtoročný júlový víkend pripravujú už ich 19. ročník s bohatým trojdňovým programom. K jeho vrcholným momentom patrí púť na vrch Oravcove, kde sa nachádza symbolický areál a pamätník odhalený pri príležitosti 1140. výročia príchodu vierozvestov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Autorom monumentu je terchovský rodák, pedagóg VŠVU v Bratislave, akademický sochár Milan Opálka, ktorý bol istý čas aj starostom obce a poslancom Národnej rady SR.

O mnohé dobré veci, ktoré dnes spoluvytvárajú terchovský kolorit či svojráz, sa počas troch desaťročí vo funkcii predsedu MNV zaslúžil Stanislav Hanuliak. Terajšia samospráva na čele so starostom Viktorom Vallom, jeho zástupcom Mariánom Zajacom a prednostom Františkom Kadašom hrá z jednakých nôt. Všetko pozitívne z minulosti ďalej ladí a rozvíja. Obecnú rozvojovú partitúru interpretuje tak, aby spod ich strún vychádzal jasný zvuk, nie falošné tóny. Rok 2007 hodnotili funkcionári obce ako najefektívnejší počas ich pôsobenia. Do ďalších rokov si spoločne želali, aby bolo viac návštevníkov, ale najmä domácich, ktorí budú presvedčivo tvrdiť, že Terchová je ideálne miesto na život.

Emil SEMANCO

Späť