Každý najlepšie zná svoje potreby

Slovensko, 18. 4. 2008 (Verejná správa 8/2008)

V prvej a druhej časti štúdie analyzujúcej dielo Štefana Marka Daxnera sme sa zamerali na vzťah materiálnych a duchovných, sociálnych a kultúrnych podmienok vo vývoji národa a spoločnosti, na definovanie pojmov národ a národnosť. Osobitnú pozornosť sme venovali postaveniu a poslaniu inteligencie, významu vzdelávania, jazyka a reči, poňatiu slobody slova a tlače, decentralizácie a samosprávy. Dnes prinášame záverečnú, tretiu časť štúdie, približujúcej modernosť myslenia a ideové základy programu štúrovskej i daxnerovskej generácie.

Rozhodujúcu silu, ktorá povedie k presadeniu demokratických práv, vidí Daxner v ľude, pričom za jej hlavný zdroj považuje vedomie neodcudziteľnej slobody. Vo všeobecnosti určuje pojem slobody ako „neodvislosť od svojvôle druhého v používaní svojich síl“. A to opäť vzťahuje rovnako na slobodu občiansku (jednotlivca) i na slobodný rozvoj každého národa. Navyše precizuje toto poňatie určením, že „sloboda jedného každého v slobode celku je obsiahnutá a zabezpečená“. Hoci mu nejde výslovne o filozofické vymedzenie kategórie slobody a analyzuje ju iba v užšej nadväznosti na zdôvodňovanie práva slovenského národa na sebaurčenie, nemôžeme si nevšimnúť humanistický obsah, ktorý do tejto kategórie vkladá a konzekvencie, ktoré z takéhoto poňatia vyvodzuje pre usporiadanie spoločnosti.

Daxnerovo myslenie je nezávislé, uberá sa vlastnou cestou, vyviera z hlbín jeho vlastného poznania a morálnych zásad, ale zároveň sústavne rezonuje so spoločenským pokrokom a revolučnými myšlienkovými prúdmi. Preto v jeho úvahách o slobode akoby sme počuli ozvenu slov i tých európskych mysliteľov, ktorí v priaznivejších spoločenských podmienkach a v neporovnateľne bohatšom intelektuálnom prostredí prekračujú hranice buržoáznodemokratických koncepcií a deistického svetonázoru.

Čo robí zákon zákonom

S veľkým dôrazom vyhradzuje pre všetkých občanov Uhorska možnosť, právo i povinnosť pokrokové názory nielen vyznávať, ale i hlásiť a šíriť, aby „pred celým svetom otvorene a dôverne vyslovili, čo chcú“. Zastávať sa verejne svojich názorov musíme v demokratickej spoločnosti považovať za „vec dovolenú i poctivú“. Dokonca iba z takejto slobody jednotlivca môže v budúcnosti vyrásť väčšia sloboda pre celé spoločenstvo. Právo na otvorenosť hlásania svojich názorov, na vyslovovanie najrozličnejších požiadaviek, ktoré vyjadrujú potreby obyvateľstva, vyplýva Daxnerovi z logického predpokladu, že každý sám „najlepšie zná, čo a kde ho bolí, každý najlepšie zná svoje potreby a žiadosti“.

Jeho myslenie nepostráda ani zmysel pre dialektické poňatie ľudskej činnosti a jej výsledkov, vzťahu ľudského indivídua a dejín. Zo štúdia histórie mu vyplýva, že to, ako vyzerá spoločnosť, je dielom ľudí, ich aktívneho postoja ku svetu. No zároveň nachádza v dejinách nadostač príkladov na vyvodenie poznatku, že i ľudská činnosť „začasto celkom inšie prináša výsledky, než si to pôvodcovia istého podujatia popredku boli umienili“.

Nestretli sme sa s tým, že by konkrétnejšie určoval obsah kategórie ľud – ako to urobil pri kategóriách národ, národnosť. Z kontextu používania pojmu ľud je však zrejmé, že má na mysli najširšie vrstvy národa, vtedajšími vládnucimi silami najviac zaznávané, politicky a sociálne najviac utláčané a vykorisťované. Práve pre tieto utláčané masy, pre ľud (pre národ) bráni právo na slobodné vyjadrovanie názorov, potrieb a požiadaviek, dožaduje sa ich spolurozhodovania o všetkých závažných problémoch spoločenského života a existencie štátu. Dokonca neváha odmietnuť platnosť a záväznosť už existujúcich právnych noriem, predpisov, nariadení, ak nerešpektujú záujmy ľudu a sú s nimi v priamom rozpore, ak sa väčšina obyvateľstva s oprávnenosťou noriem nadiktovaných zhora nestotožňuje. Podľa Daxnerovho presvedčenia žiadny zákon, nech by mal akúkoľvek formu a nech by pochádzal od kohokoľvek, trebárs aj od prvej osoby v štáte, ak nemá všeobecné uznanie, potom „nemôže sa stať prameňom stavu toho, ktorý nazývame zákonitým, legálnym“.

Všeobecné uznanie zmysluplnosti, potrebnosti a spravodlivosti akéhokoľvek nariadenia, predpisu, zákona je podmienkou skutočnej zákonnosti. Teda takej zákonnosti, ktorá zodpovedá ľudskej prirodzenosti, rešpektuje slobodu človeka, vedie k humánnemu a pokrokovému usporiadaniu spoločnosti.

Právo a moc, politika a sloboda

Daxnerov dôraz na legitímnosť spoločenských noriem a predpisov, vrátane ústavných, vyplýva z častého stretávania sa s opačným stavom: so zákonnými opatreniami a normami, ktorých obsahom je bezprávie voči iným jednotlivcom, vrstvám spoločnosti, národom. Pretrvávanie polofeudálnych vzťahov v Uhorsku aj po revolučnom roku 1848, ich utuženie prostredníctvom bachovského centralizmu, feudálne prežitky vo vzdelávacom systéme a v panujúcej ideológii, ale najmä neslýchaný národnostný útlak spojený stále viac s útlakom sociálnym po Rakúsko–maďarskom vyrovnaní v roku 1867 – to všetko vytvára vhodnú pôdu i na to, že zákonnými cestami získavajú navrch opatrenia a normy, ktoré vedú k bezpráviu voči občanom i celým národom.

Ako je to možné a najmä ako tomu zabrániť?

Okolo tejto, aj keď nie priamo vyslovenej otázky, sa točí nejedna z úvah Daxnera, na témy právo a moc, politika a sloboda, ktoré by sa dali zhrnúť aj pod spoločné záhlavie kultúra – politika – moc. Ľudia si darmo namýšľajú, že „z práva pochodí sila“, že samotné prihlasovanie sa k ušľachtilým ideám a ich uprednostňovanie v osobnom živote stačí rozhodnúť o podobách spoločenského života, štátneho zriadenia. Každodenný život hovorí niečo iné, čo Daxner vyjadruje súdom, že „sila začasto i z bezprávia robí právo“. V nositeľovi a vykonávateľovi moci treba hľadať vysvetlenie dvojakej funkcie práva a zákonnosti. Raz môže byť vyjadrením práva a spravodlivosti, morálky a presvedčenia širokých vrstiev a viesť k spokojnosti a blahobytu tak jednotlivcov ako národa, inokedy môže právo byť nástrojom bezuzdného potláčania prirodzených práv indivídua i národa. Nielen Daxnerova analýza skutočnosti, ale aj jeho vývody z nej sú adekvátne: treba byť aktívny, prebojúvať sa k politickej moci, ovládnuť jej inštitucionálne prostriedky, duchovne i materiálne sa dvíhať k patričnému postaveniu v danom spoločenstve. Právo a spravodlivosť – sociálna, národnostná, politická a občianska – sú bez politickej moci v každodennom živote bezmocné. Právo a zákon sám o sebe síce platí rovnako pre všetkých, ale o tom, kto a ako ho môže použiť a využiť, rozhodujú politické pomery a rozdelenie politickej a vládnej moci. Tie boli v uhorskom štáte pre Slovákov s výnimkou krátkeho obdobia v šesťdesiatych rokoch krajne nepriaznivé. Slovenskej inteligencii, ktorá vypracúvala program hnutia a chcela ho premietnuť i do zákonodarstva monarchie, do jej nového usporiadania, sa stanovené ciele nepodarilo dosiahnuť i preto, že prakticky nezaujímala žiadne mocenské pozície.

Tak to vidí Daxner ku koncu svojho života, kedy vo svojom historiografickom rozbore porevolučných pomerov o slovenskej inteligencii píše, že „bola prislabá na to, aby zdravý a patriotický program svoj, ustálený na kongrese svätomartinskom, previedla oproti úradnej moci, vláde a praktike dvora“. Okrem toho tá časť slovenského obyvateľstva, ktorá sa na vládnej a politickej moci podieľala a prevažne pochádzala z majetnejších vrstiev, nedbala na záujmy národa a prisluhovala protiľudovej, protinárodnej, maďarizačnej politike uhorského štátu.

Poznanie, že bez podielu na politickej moci neexistuje pre ľud a pre národ žiadna garancia zákonnosti a spravodlivosti (národnej, kultúrnej, sociálnej) vedie Daxnera k tvorbe takej koncepcie národnooslobodzovacieho zápasu, v ktorej sú zábezpeky národnej svojbytnosti a slobody prelínajú so zábezpekami občianskych a politických slobôd. Iba výnimočne a v najväčšej tvŕdzi pripúšťa prenesenie hlavného dôrazu v zápase za národnú slobodu z pola politického na pole kultúrne, ktoré zostáva po dlhé obdobie, vrátane väčšej časti obdobia národnoobrodeneckého hnutia, jediným voľnejším priestorom aktivity slovenskej inteligencie. Slováci však nemôžu dospieť k slobode, kým nebudú mať účasť na politickej, zákonodarnej i výkonnej moci v krajine. A naopak, púhe priznanie ich práva na svojbytnosť len prostredníctvom vyhlásení alebo aj zákonov bez vyjadrenia v politickej praxi, bez premietnutia do konkrétneho usporiadania krajiny, je tiež iba fikciou. Nestačí právo na niečo iba vyhlásiť, treba aj „určiť podobu, v ktorej právo v živote občianskom dôstojným a užívaným stať sa má“. Tu je vysvetlenie, prečo tak neústupne i voči príslušníkom Novej školy slovenskej obhajuje požiadavku Okolia, ktorej uskutočnenie by bolo štátotvorným vyjadrením a neoddiskutovateľnou realitou svojbytnosti Slovákov.

Slovo a čin, teória a prax

Slovo a čin, teória a prax, ich jednota a rozpornosť sa nemohli nedostať do Daxnerovej pozornosti najmä v porevolučnom období. To znamená v období, ktoré bolo zvlášť bohaté na zvraty či posuny vo vnútropolitickom vývine i v zahraničnopolitickom postavení Rakúsko-uhorskej monarchie.

„Skutky, skutky chceme vidieť!“ – volá Daxner na adresu maďarských hegemónnych síl a ich predstaviteľov. Len vtedy, keď ku krásnym slovám, ktorými sa v čase núdze obracajú k nemaďarským národom, pridajú i zodpovedajúce skutky, možno od nich naozaj niečo očakávať i v budúcnosti. No dokiaľ od slov neprikročia k činom, dokiaľ sa sľuby nestanú skutočnosťou, dovtedy sa netreba tešiť ani ponáhľať s dôverou. Daxnerovými slovami povedané: „... nedáme sa zachvátiť čo ako krásnym frázam, kým sú len frázami“. Táto politická obozretnosť bola, ako dnes vieme, plne opodstatnená.

Daxnerov kritický postoj k hegemónnym silám a predstaviteľom maďarského hnutia nevyplýval z národnej neznášanlivosti alebo predpojatosti voči Maďarom, a už vôbec nie z nerešpektovania práva iných národov na slobodný rozvoj. Teoretickým jadrom jeho prístupu k národnostnej otázke je axióma, že žiadny národ, ktorý pozostáva zo slobodných ľudských bytostí, nemôže mať menej práv a slobôd, než majú jednotlivci tvoriaci jeho celok, a že všetky národy sú si navzájom rovnoprávne. Národnostné trenice, spory a boje pochádzajú z toho, že vládnuce sily – usilujúc o nadvládu tak nad inými národmi, ako aj nad vlastným – uzurpujú pre jeden národ viacej práv, než majú druhé národy, ktorých existenciu dokonca popierajú. V podmienkach Uhorska je táto tendencia vyjadrená maďarizáciou slovanských národov, menovite Slovákov.

Slováci chcú byť sami sebou a preto je pre nich idea jednotného uhorského národa neprijateľná. Zmieriť sa s ňou by znamenalo zmieriť sa s vlastnou likvidáciou.

Nekompromisnosť Daxnerovho postoja nie je podmieňovaná ani sympatiami alebo antipatiou k jednotlivým osobnostiam či stranám: „Naša národná borba nie je borbou proti osobám, ani proti niektorej stránke, teda jej nebolo by odpomožené padnutím istých osôb alebo stránok. My pamätáme na časy, v ktorých Kossuth vladáril, a tie menovite v ohľade národnom ani o vlas neboli lepšie, ak len nie horšie, od časov vladárenia Pálffyho...“.

Národnoobrodenecké úsilie Daxnera a ostatných príslušníkov slovenskej inteligencie nevylučuje, ale naopak, zahŕňa úctu k iným národom, k výsledkom dejinného úsilia a práce ľudu. Ctíme našich susedov Maďarov – píše jedným ťahom pera spolu s obhajobou práv slovenského národa v Hlase zo Slovenska, poukazujúc na historickú skutočnosť, že „s nimi nás viažu mnohé hmotné a duchovné záujmy“.

Meradlá všeľudského pokroku a humánnosti slúžili Štefanovi Markovi Daxnerovi, celej štúrovskej i poštúrovskej generácii na hodnotenie všetkých spoločenských javov, dejinných pohybov a hnutí národov, vrátane oceňovania myšlienky slovanskej vzájomnosti.

Milan HOLUB

Späť