Bez neho by náš dom stál na piesku

Slovensko, 29. 4. 2008 (Verejná správa 9/2008)

Ľudovít Velislav Štúr patrí k najuctievanejším osobnostiam slovenského národa. Jeho dielo má nadčasovú platnosť – aj dnes nás oslovuje silou svojich myšlienok. Kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, estetik, pedagóg, básnik a publicista sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci, zomrel 12. januára 1856 ako štyridsaťročný v Modre na následky strelného zranenia, ktoré si spôsobil na poľovačke. Keď mu v prvý júnový deň roku 1924 v tomto vinohradníckom mestečku odhaľovali prvú pamätnú tabuľu, vtedajší tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry pri jeho hrobe povedal: „Kto nám umrel v Ľudovítovi Štúrovi, o tom sa mnoho vykladalo, ale nikdy sa to nevyrozpráva a nikdy sa to nedocení, lebo s jeho menom súvisí život celého storočia slovenského vo všetkých jeho teoretických i praktických zložkách... Tu, kde sa zdalo, že roku 1856 zhasol jeho duch, stojíme my, druhé, tretie i štvrté pokolenie a cítime ho v sebe. V tlkote srdca za národ a vlasť zanieteného.“

Krčméry vyslovil túto sentenciu ako príslušník generácie, ktorá ešte zažila ťažký národný útlak Slovákov v Uhorsku. Štúrov odkaz niesla ako živú pochodeň aj v novom povojnovom štátnom útvare – 1. ČSR, ktorej 90. výročie si v tomto roku pripomenieme. Jeho vznik chápali slovenskí vzdelanci ako vyústenie dlhodobých snáh a zápasov o národnú emancipáciu Slovákov.

Kým v dielach slovenských osvietencov a bernolákovcov sa idea zrovnoprávnenia slovenského národa spájala s pestovaním materinskej reči, upevňovaním historického povedomia cez cyrilometodské tradície, polemiky a obranné spisy proti znevažovateľom Slovákov, Ľudovít Štúr a jeho generácia otázku národnej emancipácie vyniesli na najvyššie politické kolbište Uhorska. Zápas o dôstojné zaradenie Slovákov ako rovnoprávneho národa do rodiny európskych národov sa stal cieľom ich národnopolitického programu.

Ich úsilie korešpondovalo s európskym národným hnutím 19. storočia, kedy národy v podmienkach rozpadávajúceho sa feudálneho systému, povzbudené heslami francúzskej revolúcie o slobode, bratstve a rovnosti, hľadali cestu k národnej slobode a odmietajúc mnohonárodnostné feudálne monarchie i k novému spravodlivému štátoprávnemu usporiadaniu.

Kľúčové udalosti

V tomto roku si pripomíname aj 160. výročie meruôsmeho roka 1848/49, v ktorom kulminoval národnoemancipačný zápas Slovákov. Uhorský snem, znepokojený revolučnými protihabsburskými povstaniami vo Viedni i v Pešti, prijal 15. – 18. marca 1848 zákonné články o zrušení poddanstva, za čo najrazantnejšie bojoval práve Ľudovít Štúr. Snem uznal niektoré demokratické práva a slobody (slobodu tlače) a Uhorsko vyhlásil za nezávislý štát s vlastnou vládou a spoločným panovníkom. Darmo však slovenskí vlastenci dúfali, že keď si Maďari vydobyli samostatnosť, začnú spravodlivo riešiť aj požiadavky nemaďarských národov. Nová maďarská vláda sa netajila tým, že Uhorsko bude budovať ako štát s maďarskou hegemóniou a prijala tvrdé maďarizačné zákony. Na Žiadosti slovenského národa z 1. mája 1848, ktoré skoncipovali na Hodžovej fare v Liptovskom Mikuláši, odpovedala vyhlásením stanného práva na Slovensku a vydaním zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu. Pred represáliami sa zachránili odchodom do Prahy, kde sa zúčastnili na rokovaniach Slovanského zjazdu.

Delegáti zjazdu od 2. do 12. júna 1848 rokovali o budúcom štátoprávnom usporiadaní slovanských národov v Rakúsku a Uhorsku. Ľ. Štúr vo svojich vystúpeniach žiadal vytvorenie samostatných slovanských obcí (krajín) pod rakúskou vládou a vymanenie Slovákov spod zväzku s Maďarmi, ktorých postoj približuje okrídlená veta Lajosa Kossutha: „V Uhorsku je všetko – pôda, právo, história – jedine Maďarské. Slováci, Srbi alebo Rumuni sú len ľud a nie národ. V Uhorsku majú právo a povinnosť byť národom len Maďari!“

M. M. Hodža ešte radil obrátiť sa na maďarské ministerstvo a snem so žiadosťou o rovnoprávnosť pre Srbov a Slovákov. Radikálnejší však bol J. M. Hurban: „Keď nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemôžeme proti nim meč tasiť, ale keď nedajú, potom ovšem boj:“

Slovanský zjazd predčasne rozpustili pod vplyvom povstania pražského ľudu a jeho boja na barikádach proti arogantnému správaniu sa generála Windischgrätza, ktorý dal namieriť na mesto delá. Delegáti však stihli prijať Manifest k európskym národom, ktorého text koncipoval Štúr: „My, Slovania, zavrhujeme a bridí sa nám každé panstvo hrubej sily..., žiadame bez výnimky rovnosť pred zákonom i rovnakú mieru práv a povinností pre každého; kdekoľvek medzi miliónmi sa narodí čo len jeden otrok, tam ešte pravej slobody nepoznajú.“

Dobrovoľnícke zástavy

Neústupčivosť maďarskej vlády voči oprávneným požiadavkám nemaďarských národov v Uhorsku, ale i narastajúce požiadavky voči Viedni spôsobili, že viedenská vláda hľadala spojencov proti „odbojným Maďarom“ a podporila program Slovanov. Chorvátsky bán Jelačić 11. septembra1848 prekročil s početným vojskom rieku Drávu – uskutočnil sa jeho dlho pripravovaný vpád do Maďarska. O týždeň neskôr sa pohol k slovensko-moravským hraniciam slovenský dobrovoľnícky zbor, utvorený vo Viedni. Jeho vyzbrojenie podporilo srbské knieža M. Obrenović. Vo Viedni sa pod vedením Štúra, Hodžu a. Hurbana sformovala aj Slovenská národná rada ako politický a vojenský orgán povstania.

Slovenský dobrovoľnícky zbor prekročil hranicu 18. septembra – sídlom SNR sa stala Myjava. Na druhý deň tu na národnom zhromaždení Slovenskú národnú radu slávnostne vyhlásili, proklamovali samostatnosť slovenského národa a vypovedali poslušnosť maďarskej vláde. Tieto vystúpenia a proklamácie priviedli pod slovenskú povstaleckú zástavu šesťtisíc dobrovoľníkov.

Po počiatočných úspechoch utrpelo povstanie v bitke pri Poriadí 28. septembra 1848 porážku. Podiel na neúspechu mal aj panovníkov manifest z 25. septembra, ktorým nariadil obnoviť poriadok v severnom Uhorsku – teda slovenské povstanie potlačiť. Napriek tomu, že sa viedenská politika voči Slovákom ukázala ako vierolomná, slovenskí vodcovia zorganizovali ešte dve dobrovoľnícke výpravy, v ktorých bojovali po boku cisárskej Viedne proti maďarskej vláde. Povzbudil ich k tomu cisársky manifest, sľubujúci rovnoprávnosť národov v ríši i skutočnosť, že na rokovaniach viedenskej vlády a parlamentu sa Slovensko označovalo ako osobitná štátoprávna územná národná jednotka.

V marci 1849 sa Slováci opätovne obrátili na panovníka a vládu s návrhom, aby Slovensko vyčlenili z Uhorska a ako veľkokniežatstvo slovenské podriadili Viedni. Verili, že tento cieľ dosiahnu. Po septembrovej porážke Maďarov v bitke pri Világoši sa zdalo, že nastal čas plnenia sľubov. Nestalo sa. Nastolením Bachovho absolutizmu, ktorý potlačil akékoľvek národné prejavy, boli slovenské nádeje nadlho pochované. Štúrove myšlienky a činy za slobodu slovenského národa však naďalej pretrvávali v slovenskej politike – osvojili si ich celé generácie.

Po hranicu sebaobetovania

Ľudovít Štúr stál v epicentre slovenského národného pohybu dve desaťročia zo svojho krátkeho života. Od roku 1836, keď ako mladý, sotva dvadsaťjedenročný študent bratislavského evanjelického lýcea na rumoviskách Devína vyzýval slovenskú mládež k činorodej práci za národ, stal sa zjednocovateľom národa. Tomuto cieľu podrobil celé svoje dielo a účinkovanie. Prívlastok prvý slovenský politik mu patrí právom. Jeho poslanecké pôsobenie na uhorskom sneme s vystúpením za zrušenie poddanstva, boj za zrovnoprávnenie národov, kodifikácia spisovnej slovenčiny i založenie prvých slovenských novín, zaraďujú ho do kontextu európskych politických a kultúrnych dejín. Príklad jeho osobnej statočnosti a vernosť zásadám strhli k národnej práci celú generáciu jeho rovesníkov. Išli za Ľudovítom Štúrom, lebo im ukázal cieľ ich životného účinkovania jasne sformulovaným politickým a národným programom. Spolu s ním púšťali sa do neľahkých zápasov za slobodu svojho ponižovaného národa. Sám Štúr sa tomuto cieľu venoval so zanietením až po hranicu sebaobetovania. Aj preto na otvorení II. medzinárodnej vedeckej konferencie v Modre roku 1996 zaznelo: „Bez Štúra by neboli moderné slovenské dejiny, našej štátnosti by chýbala myšlienka, zakorenenie v európskych súvislostiach a myšlienkových prúdoch. Základy nášho domu by boli na piesku: zásluhou Ľudovíta Štúra a jeho generácie môžeme budovať novú stavbu na pevných základoch. Štúr zreteľne oddeľuje jednu epochu od druhej, ním sa začína letopočet moderného slovenského národa. V tom je veľkosť Štúrova, že ním sa začína aj moderné slovenské myslenie.“

Oľga PAVÚKOVÁ

Späť