Rozšírenie právomocí v záujme občana

Slovensko, 29. 4. 2008 (Verejná správa 9/2008)

Nečinnosť alebo pomalé rozhodovanie orgánov verejnej správy dokáže občanom riadne skomplikovať život. Niekedy až natoľko, že sa dostávajú do situácií, ktoré sa bez pomoci tretej osoby javia ako neriešiteľné. K šťastnému koncu mnohých takýchto príbehov prispel za šesť rokov činnosti aj verejný ochranca práv.

O pomoc pri určení výživného od obidvoch rodičov požiadala verejného ochrancu práv vysokoškoláčka, odchovankyňa detského domova. Dievča sa po dovŕšení plnoletosti osamostatnilo a garsónku vo vlastníctve mesta využívalo ako nájomný byt. Fakulta, na ktorej študovala, jej ponúkla sociálne štipendium. Podmienkou na jeho získanie, ako aj na poberanie rodinných prídavkov, bolo však rozhodnutie o určení výživného. Dievčaťu sa ani po dvoch rokoch nedarilo uplatniť si toto svoje právo na súdoch. Verejnému ochrancovi práv sa posťažovala, že bez rozhodnutia o výživnom nemá šancu získať peniaze na obživu, a je ohrozené aj jej štúdium na vysokej škole.

Kancelária verejného ochrancu práv požiadala o stanovisko predsedov okresných súdov, na ktorých sa viedlo konanie vo veci určenia výživného. Pri posudzovaní otázky, či došlo k zbytočným prieťahom alebo nie prihliada verejný ochranca práv na tri základné kritériá: právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu. Po preskúmaní podnetu verejný ochranca práv uznal, že konania o určenie výživného sa vyznačovali istým stupňom zložitosti. Súdom sa totiž využitím prostriedkov, ktoré im dáva k dispozícii náš právny poriadok, nepodarilo zistiť ani pobyt otca, ani pobyt matky dievčaťa. Po intervencii verejného ochrancu práv vydali uznesenia o ustanovení opatrovníkov obidvom odporcom, čím sa relatívna skutková zložitosť konania odstránila. Sporné však napriek všetkému zostalo plnenie tretieho kritéria – postup samotných súdov. Ich takmer polročnú nečinnosť, respektíve nedostatočnú aktivitu vykonávať procesné úkony, ktoré by viedli k rozhodnutiu v primeranej lehote, vyhodnotil verejný ochranca práv ako porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zdôraznil, že toto právo nemôže byť zmarené len preto, že štát nevie zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súdoch, ktoré odchovankyňa detského domova požiadala, aby odstránili jej právnu neistotu. Predsedov obidvoch súdov upozornil, že konanie sa týka práv dieťaťa, aj keď plnoletého, ale z dôvodu vysokoškolského štúdia bez sústavnej zárobkovej činnosti. Preto by sa konanie súdov malo vyznačovať osobitnou rýchlosťou.

Verejný ochranca práv už dlhšie apeluje na parlament, aby rozšíril jeho pôsobnosť zo základných na všetky práva a slobody. Prijatím tohto návrhu by sa Slovenská republika priblížila právnej úprave väčšiny štátov Európskej únie a čo je ešte dôležitejšie, zabezpečila by každému občanovi lepšiu ochranu všetkých jeho práv a slobôd. Ukazuje sa totiž, že verejnosť pomoc tohto druhu víta a oceňuje. Príkladom je prípad penzistu z východného Slovenska, ktorému pokutu za dopravný priestupok na základe súdneho rozhodnutia zrazili z dôchodku. Penzista v liste verejnému ochrancovi práv vysvetlil, že pokutu zaplatil ešte dva roky pred rozhodnutím súdu. Odvolaním dosiahol, že okresný súd pôvodné rozhodnutie zrušil, o čom muselo byť podľa neho informované aj príslušné Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, ktoré pohľadávku vymáhalo. Nechápem – napísal nám penzista – ako mohlo dôjsť k podnetu na ďalšie vymáhanie tej istej pohľadávky.

Verejný ochranca práv po preskúmaní podnetu zistil, že nejde o prípad porušenia základných práv a slobôd konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy. Bol teda nútený podnet odložiť. Snažil sa však aj napriek tomu zistiť informácie, ktoré by bezradnému občanovi pomohli. Informoval ho, že vymazanie a neobnovenie záznamu o vykonanej úhrade v evidencii pohľadávok spôsobila chyba v počítačovom systéme Krajského riaditeľstva Policajného zboru. Preto sa začalo vymáhanie pohľadávky súdnou cestou a zrážkami z dôchodku. Na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru pri vymáhaní duplicitne zaplatenej pohľadávky penzista neuspel z jednoduchého dôvodu: pokuta bola polícii zaplatená iba raz. Deponovanú sumu na depozitnom účte, ktorú dôchodca dokladoval ako zrážku z dôchodku, Sociálna poisťovňa na účet polície nepoukázala, pretože jej nikto nedoručil upovedomenie o právoplatnosti výkonu rozhodnutia. Verejný ochranca práv dôchodcu poučil, že o uvoľnenie deponovanej sumy z účtu musí žiadať nie Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, ale Sociálnu poisťovňu, a to aj s priloženým právoplatným rozhodnutím súdu o zrušení jeho uznesenia.

Dôchodca podľa tohto odporúčania postupoval a bol úspešný. Sociálna poisťovňa mu spornú pohľadávku vrátila, za čo sa poďakoval aj verejnému ochrancovi práv: „Vašu aktivitu v tejto záležitosti oceňujem o to viac, že – ako uvádzate – bola mimo rámca Vašej pôsobnosti.“

Späť