Klame sa ľahšie, než sa vysloví pravda

Slovensko, 29. 4. 2008 (Verejná správa 9/2008)

Tŕnistú cestu k novému tlačovému zákonu sprevádzal politický zápas i odborné diskusie o povahe žurnalistiky a jej zodpovednosti. Profesia sa dostávala do popredia spravidla vtedy, keď sa u nás odohrávali prevratné udalosti. V takejto podobe sa dostala do životopisu Mgr. Jozefa SITKA (72). Za celoživotnú publikačnú činnosť mu prezident Slovenskej republiky udelil Pribinov kríž III. triedy. V rozhovore, ktorý poskytol našej redakcii, sme sa zvlášť dotkli uzlových bodov, v ktorých sa dramaticky stretala žurnalistika s históriou.

Osud nás po prvý raz spojil v redakcii Smeny v predjarí roku 1968. Vtedy ste ešte nám, novinárskym elévom, ako redakčný patrón kládli na srdce, že jedno je slúžiť verejnosti a druhé strane. Keby sme to preložili do súčasnej terminológie, tak ste hovorili o rozdiele medzi verejným a partikulárnym straníckym záujmom. Ako by ste definovali novinársku profesiu a zodpovednosť za jej výkon po štyridsiatich rokoch?

Profesionálny novinár by mal byť vzdelaný, bystrý, pohotový, komunikatívny, adaptívny. Musí mať aj svoj vlastný názor, vieru, presvedčenie, byť bez predsudkov, ctiť si profesionálnu etiku a mať ľudí rád. Ináč nevie kriticky, ani sebakriticky posúdiť, či slúži zlej, alebo dobrej veci. Keď zlyhá, tak nepomáha, ale škodí. Niekomu sa môže zdať, že sú to len hmlisté, neurčité, vágne pojmy – dobro a zlo. No verejne sa zasadiť za dobrú vec, za dobrých ľudí – to je najužitočnejšia a najčestnejšia stránka novinárskej práce.

Novinár je ako lekár, sudca alebo advokát. Všetko sú to humanistické povolania predurčené na priamu službu občanovi. Tá služba však niekedy zostáva len v deklaratívnej podobe, neraz vinou profesionálnej nepripravenosti a morálneho zlyhania. Z praxe poznám aj iné príčiny vzniku novinárskych nepodarkov, niekedy aj v dôsledku veľmi banálnych okolností. Možno novinárska práca nie je až taká riskantná ako chirurgova alebo pyrotechnikova, ale máme príliš veľa dejinných príkladov, keď nezodpovedná žurnalistika viedla, napríklad v päťdesiatych rokoch, až k tragickým následkom.

V týchto súvislostiach sa objavil aj termín „nájomná žurnalistika“ – žurnalistika vedome prisluhujúca individuálnym alebo skupinovým záujmom za finančnú odmenu, výhody alebo protislužby. Akú hrozbu predstavuje pre demokratickú spoločnosť?

Nebezpečná je najmä vtedy, ak intelektuálne a technicky dobre vybavení novinári sú ochotní za osobný zisk poslúžiť postranným záujmom vedomou dezinformáciou, falzifikáciou, mystifikáciou. Dnes je to už veľmi sofistikovaná aktivita, ktorú bežný čitateľ, poslucháč, divák ani nemusí odhaliť. História novinárstva nás však učí, že sa ľahšie klame, než vysloví pravda.

Niektorí novinári, najmä mladí, dnes používajú profesionálnu etiku ako rybár meter pri zisťovaní, či má chytená ryba lovnú mieru. Svoj výtvor jednoducho posudzujú podľa toho, či sa ešte zmestí do rámca novinárskej etiky. To už je reč aj o spoločenskej zodpovednosti žurnalistickej tvorby ...

Etiku musí novinár cítiť vo svojom vnútri, už keď sa pozerá na ľudí, na ich výroky, činy a prob­lémy. To sa nedá naordinovať, to musí mať v sebe. Bez etiky ľahko podľahne konjunk­turálnym vplyvom a ponukám, ale i nátlaku svojich zamestnávateľov. Isteže treba vziať do úva­hy aj podmienky novinárskej práce - v redakcii i v teréne - ktoré môžu tvorivosť a pocti­vosť poznačiť, ba aj úplne potlačiť. Dynamika a zložitosť súčasného sveta kladie na novinára veľmi veľké nároky.

Dotkli ste sa aj problému slobody novinárskej tvorby, ktorý dnes silne rezonuje v poli­tike i verejnej mienke. Ako je to vlastne s ponovembrovou slobodou novinárov?

Dnes na prvom mieste stoja peniaze, zisk, majetok. Verejný záujem je druhoradý, nanajvýš sa využíva ako kamufláž. V súkromných masmédiách určujú hranice slobody slova ich majitelia - vydavatelia. Tí majú svoje osobné záujmy, ambície, záväzky a spojenia. V prvom rade ekonomické, potom politické. Novinár si musí vybrať, či za ponúknutý plat bude rešpektovať záujmové limity svojho chlebodarcu a ako ďaleko môže ísť v kompromisoch s novinárskou etikou i vlastným presvedčením. Skúsený profesionál sa vie pohybovať aj v úzkej ohrade bez toho, aby ublížil svojej profesionálnej povesti. Niekedy sú však požiadavky na neho také kategorické, že si musí zvoliť medzi generálnym ústupkom alebo odchodom z redakcie.

Do výbavy novinára ste zaradili aj vieru, presvedčenie. S akým presvedčením ste písali svoje články do Smeny pred štyridsiatim rokmi?

Keď sa na jar 1968 zrušila cenzúra, bola to veľká úľava pre redakcie i spoločnosť. Tento krok Dubčekovej skupiny rozzúril všetkých bosov v komunistických krajinách. Stranícky a iný politický dirigizmus v redakciách prestal fungovať a bolo len na novinároch, o čom a ako budú písať. Bola to nepredstaviteľná sloboda, ktorú jednotlivé redakčné kolektívy nevyužívali rovnako. Ak ústredný výbor komunistickej strany chcel nejaké zmeny v obsahu a v prístupe tlače, tak o to novinárov musel požiadať. Ale záležalo výlučne na redakcii, ako sa zachová.

To najdôležitejšie, čo sloboda tlače umožnila, bola možnosť vyvetrávať dvadsať­ročnú spoločenskú stuchlinu - politickú, ideovú, hospodársku, kultúrnu i morálnu. Vrátane tragických politických procesov a iných represálií. Išlo o katarziu spoločnosti vo veciach, kto­ré mali zostať natrvalo utajené. Zároveň o preventívnu funkciu vytvárania zábran pre budúc­nosť. Veď verejnosť, ktorá sa dozvedala pravdu o minulosti, nebola už ochotná akceptovať po­dobnú politiku v budúcnosti. To sa ukázalo aj pri voľbe represívnych prostriedkov v ne­skoršej normalizácii, keď sa proti politickým odporcom režimu represívne postupovalo prevažne v ob­lasti pracovného uplatnenia alebo nátlakom zo strany Štátnej bezpečnosti a len výnimočne súdnou cestou.

Novinári teda dostali voľnosť, ale ako s ňou naložili?

V každej redakcii to bolo ináč. Veľa záviselo od zamerania masmédia, od jeho čitateľov, poslucháčov, divákov, ale najmä od novinárskych osobností, ktorými redakcie disponovali. Denník Smena, kde som pracoval, mal mladú, ambicióznu redakciu s priebojnými žurnalistami, ktorí sa nebáli ísť ani do najkomplikovanejších a najháklivejších tém. Nevyhýbali sa ani priamej konfrontácii s politickým špičkami. My sme sa nebáli byť hovorcami národa, dať prie­chod hlasu verejnej mienky, aby sa občania prebudili z chorobne dlhej letargie a zmobi­li­zovali za celospoločenské záujmy.

Na postupnom ozdravovaní spoločnosti mali zásluhy len niektoré redakcie. Napríklad v Pravde bola situácia iná: väčšina redaktorov vyčkávala na ďalší vývoj a riadila sa inštrukciami reformných straníckych orgánov. V redakciách svoju úlohu zohrali aj obavy o samotnej udržateľnosti demokratizačného procesu v Československu. My v Smene sme tieto kalkulácie ponechali bokom, na čo potom mnohí z nás profesne doplatili. Normalizační mocipáni vyhodili zo Smeny viac redaktorov ako z ostatných médií. Bez ohľadu na chyby, ktorých sa novinári v tomto skutočne slobodnom a hektickom období dopustili, bol to najsvetlejší okamih slovenskej žurnalistiky, jej chvíľkové obrodenie, na ktoré sa však - na škodu spoločnosti - rýchlo zabudlo.

Aké ďalšie závery ste z toho vyvodili aj pre seba osobne?

V mojich očiach august 1968 celkom demaskoval dvojtvárnosť komunistického systému. Pre občanov plných nadšenia a nových nádejí bol veľkým pokorením, urážkou a rozčarovaním. Stal sa však historickým katalyzátorom nielen pre Československo. Urýchlil a zdramatizoval konfrontáciu dvoch svetových sústav, v ktorej tá komunistická utrpela smrteľnú ranu v stabi­lite a súdržnosti. Následné udalosti doma aj v zahraničí presvedčili, že vojenský zásah proti československému spojencovi pochoval možnosti reformovať komunistický režim a vte­dajšiu spoločnosť.

V novembri 1989 chceli viaceré spoločenské prúdy, nielen reformní komunisti, nadviazať na rok 1968 a vtedajšie predstavy o demokratickom socializme, ale vplyvné poprevratové sily nemali záujem ani len o spomienky na toto obdobie ...

Ako som už povedal, rok 1968 sa stal historickým katalyzátorom aj pre svet. Zoslabený režim aj vplyvom a vývojom svetovej politiky už nevedel riešiť hospodárske a sociálne problémy, aktivizovať občianstvo pre zmysluplné a reálne spoločenské ciele a najmä zmierniť byrokratický a príkaznícky systém vládnutia jednej politickej strany. To všetko viedlo k novembrovým udalostiam roku 1989. Komunizmus ako medzinárodná politická, vojenská, hospodárska a ideologická sila sa v konečnej fáze zrútil ako domček z karát. Ale sám Michail Gorbačov priznal, že bez Alexandra Dubčeka a Pražskej jari by chýbala dôležitá historická inšpirácia k jeho perestrojke. Aj keď tá dopadla úplne ináč, než si to sám predstavoval. Lenže bez Gorbačovovej perestrojky by komunizmus ako svetový systém vedel ešte nejaké desaťročie prežiť. Mal na to dostatočnú vojenskú silu a silné bezpečnostné a policajné štruktúry.

Obráťme však list a vezmime si obraz súčasnej švédskej spoločnosti. Ten sa predsa až tak veľmi nelíši od predstáv reformistov z roku 1968, hoci je budovaný na dominancii súkromného vlastníctva. Išlo síce o rozdielne ekonomické systémy, ale nie to bolo podstatné. Podstatné bolo postavenie nášho občana v porovnaní so švédskym, skutočná náplň jeho práv a slobôd, chýbajúci pocit právnej istoty, osobnej suverenity, nezávislosti a ľudskej dôstojnosti. A preto sociálne spravodlivý rozmer štátu, spoločnosť bez priepastných sociálnych rozdielov – to sa malo zachovať aj pri súčasných systémových zmenách ekonomiky Slovenska. Ak hľadáme rozpor medzi dominantnými myšlienkami obrodného procesu z roku 1968 a našou súčasnosťou, tak ho nájdeme napríklad aj v procese vzniku takzvanej kapitálotvornej vrstvy - slovenských multimilionárov s nejasným pôvodom majetku, často nekultúrnych, povýšeneckých, arogantných, amorálnych a asociálnych.

Za vaše názory ste v čase normalizácie boli považovaný za pravičiara. Vari dnes ste už označovaný ako ľavičiar? Je to politická hra s pojmami, alebo nastal taký veľký posun kritérií a hodnôt?

Nebol som pravičiar a ani dnes nie som pravičiar, či liberál. Všímam si však, čo je dobré a zlé v každom politickom smere, pretože život nemá iba čierne alebo biele zafarbenie. Jediné čo mám, je cítenie nespolitizovaného občana. Môj nedobrý triedny pôvod som musel vyvažovať usilovnou a kvalitnou prácou na akomkoľvek pracovisku, aj dva roky v Jáchymove. Uznávam demokratické hodnoty, cítim sociálne a mám úctu k spoločenskej spravodlivosti a morálke. Preto ani neodsudzujem paušálne ponovembrových zbohatlíkov, či už z titulu reštitúcií alebo privatizácií. Aj medzi nimi som stretol inteligentných, slušných a rozumných ľudí, ktorí priniesli spoločnosti a štátu úžitok. Videl som u nich záujem o sociálnu stránku svojho podnikania. Mali ju vo svojom štýle riadenia, v personálnej politike aj vo verejných aktivitách.

Obdobie od roku 1970 až po rok 1989 bolo zložitou a neradostnou etapou vo vašom živote. Začala to vlastne normalizácia...

Zo Smeny som musel odísť v roku 1970 s vyhadzovom, že som „hrubo narušil socialistický spoločenský poriadok“ a „stratil dôveru“. Do týždenníka Expres som sa dostal zásluhou benevolentného šéfredaktora. Ale po štyroch či piatich mesiacoch ma aj s ním znova vyhodili. Pre moje pôsobenie v Smene. Pol roka som bol bez zamestnania. Nakoniec som sa zamestnal v Zberných surovinách. Devätnásť rokov som mal zákaz publikovať a občas ma pozvala Štátna bezpečnosť na spoveď. Kvôli výpovedi z redakcie Expresu som sa s vydavateľom súdil tri roky, ale spravodlivosti som sa nedovolal. Nakoniec ani rehabilitácie po novembri 1989. Nezákonná výpoveď z politických dôvodov platí dodnes a náprave bráni platný komunistický paragraf z Občian­skeho súdneho poriadku. Je to paradox – pri reštitúciách, ktoré štát zaťažili obrovskými finančnými sumami, sa našla zákonná náprava. Hoci zavše šlo o pochybné kauzy. No ľuďom, ktorým sa za komunistického režimu nedostalo spravodlivého súdu, zákon doteraz neposkytol žiadnu satisfakciu. Pritom krivda dvadsaťročného profesionálneho a s ním súvisiaceho sociálneho postihu je naozaj veľmi závažná. Možno závažnejšia ako pocit zadosťučinenia ďalekého potomka - reštituenta.

Potom prišiel november 1989. Čo sa zmenilo vo vašom živote – obrazne povediac, do akého vlaku ste nastúpili na ďalšiu cestu?

Do nijakého vlaku som nenastúpil. Najprv som pocítil šťastie, že môžem žiť, konať, hovoriť slobodne. Nepáčilo sa mi však, že na revolučnom nadšení sa začali priživovať ľudia, ktorých som poznal v úplne iných úlohách a pozíciách. Rýchlo odhodili stranícke legitimácie i komu­nistické presvedčenie, prezliekli kabáty a rýchlo si osvojili módne politické heslá.

Nebol som za zúčtovanie s ľuďmi minulosti, ale s minulosťou samotnou. Ako šéfredaktor vplyvného týž­denníka a bývalým režimom postihnutý redaktor som vtedy s ďalším kolegom Otom Fülöpom tri dni rokoval s bratislavským vedením Československej televízie vo veci výpovede tridsia­tim známym redaktorom ako Izabela Pažítková, Štefan Nižňanský a ďalší. Neuspeli sme.

V dvadsiatom storočí som zažil priveľa účtovania aj emigrácií našich občanov. Raz sa odpisovala jedna politická skupina, potom druhá, jedna krivda sa zakrývala ďalšou a veľkými brázdami sa rozdeľoval národ, obce i rodiny. To však prežíva dodnes. Po voľbách sa vymetú z kancelárií ministerstiev a vysokých štátnych úradov obľúbenci porazenej politickej moci. Nasťahujú sa tam iní, spriahnutí s mocou novou. Títo ľudia, nevyberaní konkurzmi, majú v rukách obrovské prostriedky štátu a osudy tisícok ľudí, a to už nie je žart.

Mali ste niekoľko ponúk, ktoré by vám boli umožnili návrat do aktívnej novinárskej obce, ale vy ste založili vlastný titul – Slobodný piatok. Tie ostatné vám nekonvenovali?

Chcel som u nás založiť kvalitné nezávislé noviny, čo sa mi aj čiastočne podarilo. Môj problém bol, že som ťažko získaval kvalitných redaktorov. Ako novinára ma už po dvadsiatich rokoch nikto nepoznal. A ktorý profesionál spojí svoj osud s neznámym človekom? V redakcii bol vítaný každý, kto mal dobré pero a držal sa mojej redakčnej línie. Aby nás rôzni politickí radikáli nemohli napádať, tak ešte v čase neplatnosti lustračného zákona sme sa dali všetci na môj podnet dobrovoľne lustrovať. Je pravda, že v redakcii som mal prevažne ľudí, ktorým som dal šancu, ale politicky nemali moju plnú dôveru.

Slobodnému piatku pomohlo aj uškodilo vkladanie vyhranených novín Extra S, ktoré podporovali Vladimíra Mečiara po rozštiepení Verejnosti proti násiliu. Nepáčil sa mi totiž radikalizmus, netolerantnosť a autoritárstvo niektorých „demokratov“ - vépéenkárov. Uznával som tiež Mečiarov argument, že ako predseda vlády a ústavný činiteľ so všetkou právomocou a zodpovednosťou nemôže akceptovať nátlak mimovládnych aj nečitateľných politických štruktúr a skupín. Zavážil aj fakt: prečo by v demokra­cii nemala mať nová politická strana na prezentáciu svojich názorov osemstranový týždenník? Na počiatku politickej kariéry som pomohol V. Mečiarovi a napriek ďalšiemu vývoju v štáte to neľutujem ani dnes ...

V autobiografickej knihe On, On a Slobodný piatok, vydanej v roku 1999 ste sa k nemu vyjadrovali kriticky. Vašu priazeň si, naopak, získal prezident Michal Kováč. Prezidentská kancelária bola ďalším zastavením vo vašej profesionálnej kariére, ale zároveň aj epilógom v politike a žurnalistike ...

Vladimíra Mečiara som podporil ako opozičného politika. Ale hneď ako prišiel znova k moci, v našej redakcii sa dostal pod kritický mikroskop. Už dva mesiace po voľbách som mal s ním prvú polemiku na recepcii, kde inauguroval svojho obľúbenca za generálneho riaditeľa TASR. Sledovalo nás pri tom asi dvadsať jeho prikyvovačov z radov spisovateľov, novinárov a iných celebrít.

Do prezidentskej kancelárie som sa dostal tak, že si ma Michal Kováč sám vybral za spolupracovníka. Pre mňa bola vtedy česť byť hneď na počiatku pri prvom mužovi štátu. Michal Kováč sa našťastie pre Slovensko nestal prezidentom, ktorý mal len okázalo prijímať veľvyslancov, rečniť na štátnych recepciách, prijímať zahraničnévyznamenania a poslúchaťpána premiéra. Vyhlásil, že chce byť hlavou štátu všetkým občanom krajiny - a to dodržal. Zaplatil za to privysokú cenu. Ako prezident konal vždy disciplinovane a uvážlivo. Nepodľahol nehoráznemu znevažovaniu, škandalizovaniu zo strany politických štruktúr aj predajných novinárov a reklamných mágov. Vážim si ho, lebo vždy bol ľudský a trpezlivý. Ja som bol niekedy až nepríjemne otvorený a nebál som sa vysloviť odlišný názor. Ale nikdy som nebol zahriaknutý. Nepatril som medzi prezidentových obľúbencov, ale on si vedel ceniť iný názor, človeka a jeho prácu.

Rozchod Vladimíra Mečiara a Michala Kováča a ich neskorší hlboký konflikt zostávajú stále svedectvom o ľudských charakteroch a blúdení slovenskej politiky v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Práve v prípade nášho prvého prezidenta sa ukázalo, ako vie politická a mediálna sféra zdeformovať skutočnosť a dezinformovať celospoločenské vedomie. Z Prezidentskej kancelárie som odišiel hneď potom, ako ma hlava štátu vymenovala do veľmi lukratívnej, ale pasívnej funkcie osobného poradcu. Následne som svoje úsilie zameral na vytvorenie Nadácie Slovak Gold.

Prešli ste ku kvalite hmotnej a duševnej produkcie, ktorá je možno ľahšie a presnejšie merateľná a hodnotiteľná než kvalita politiky. Pre obraz krajiny v zahraničí i pre vlastnú národnú hrdosť však dokáže urobiť oveľa viac než desiatky politikov...

O takomto hodnotiacom systéme som rozmýšľal už dlho. Vychádzal som z toho, že sme mladý, vo svete málo známy štát. Za čias Československa zahraničie vnímalo aj našu produkciu ako českú záležitosť. Cítil som, že sa treba dostať spod tejto historickej kurately a poukázať na to dobré, čo vie slovenský fortieľ vyprodukovať. Veď silu ekonomiky a výroby vníma svetová verejná mienka najskôr cez konkrétnych výrobcov, cez jedinečné značky a výrobky. Aj kvalitné produkty, služby, plody duševnej práce potrebujú objektívne odborné posúdenie a odporúčanie, že dosahujú nadštandardnú kvalitu a môžu sa porovnávať s produkciou vyspelých krajín.

Preto v spolupráci so Slovenskou poisťovňou, Asociáciou zamestnávateľských zväzov a zdru­žení SR, Slovenskou obchodnou a priemyselnou komorou, Danubiaprintom a priateľom Miro­slavom Behúňom som založil v roku 1994 hodnotiaci systém Slovak Gold. Ten mal odborne hodnotiť a certifikovať produkciu nadštandardnej kvality a prezentovať ju doma i v zahraničí. Realizátorom tejto verejnoprospešnej služby sa stala Nadácia Slovak Gold.

Na úrovni štátnych orgánov v tom čase neexistoval taký širokospektrálny hodnotiaci systém a vlastne neexistuje dodnes, ktorý by kvalitu nielen potvrdzoval, ale jej aj pomáhal obchodne sa presadiť. Ako sa postavili kompetentné úrady k vášmu projektu?

Narazili sme na bariéru rôznych záujmov, niekedy až prízemných a malicherných. Napríklad o domáce certifikáty kvality nestáli hypermarkety, lebo na kvalite nezarábali. Pre moju novinársku činnosť som bol v časti vládnych kruhov persona non grata. Ak aj Slovak Gold podaktorí štátni činitelia podporili, tak len verbálne. Na niektorých úradoch sa zase pokúsili vytvoriť nadácii konkurenciu, ale ich aktivity nemali dlhú životnosť a rýchlo zanikli.

Prečo dokázal Slovak Gold prežiť a dožiť sa štrnástich rokov?

Nepodľahli sme konjunkturálnym politickým a obchodným tlakom a vplyvom, hoci za nimi stáli aj nemalé peniaze. Nadácia spoľahlivo riadila svoj hodnotiaci systém a jeho výstupom dala dôstojnú a atraktívnu podobu. Naším základným princípom bolo a je, že náš certifikát sa nedá kúpiť. V činnosti sme dôsledne dodržiavali prijaté a deklarované princípy, ako je transparentnosť a otvorenosť k okoliu a nezávislosť hodnotiaceho procesu. Keby sme vpustili do systému manipuláciu, bol by to začiatok jeho konca, degradácia našej mnohoročnej tvrdej práce.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť