Z Javoriny v dvoch jazykoch jeden hlas

Slovensko, 30. 5. 2008 (Verejná správa 11/2008)

Najzamestnanejšie veľvyslanectvo v Bratislave má Česká republika. Inventarizovať budovu slovensko-českých vzťahov je sizyfovská robota, lebo každú chvíľu do nej pribúda nová tehlička. Napriek tomu sme v nej urobili krátku exkurziu. Naším sprievodcom bol veľvyslanec Vladimír GALUŠKA (55), ktorý je domácim pánom českej ambasády od októbra 2004.

Rok končiaci príslovečnou osmičkou sme začali spomienkami na rozdelenie spoločného štátu a hodnoteniami udalostí, ktoré s tým súviseli. Pesimistické očakávania sa naplnili iba sčasti, o to viac sa naplnili optimistické predpovede. Ktoré z nich považujete pre naše súčasné a budúce vzťahy za prvoradé?

Obe naše krajiny sú dnes v takom položení, že pesimistické očakávania spred pätnástich rokov sa nenaplnili a ani dnes nemáme dôvod na pesimizmus. Myslím si, že sa skôr naplnili optimistické predpovede, ktoré sme možno pri rozdeľovaní spoločného štátu ani nedomysleli do detailov, ale veľmi sme si priali, aby sa stali skutočnosťou.

Najdôležitejšia je naša spoločná európska integrácia, členstvo v Severoatlantickej aliancii a začlenenie do spoločenstva najvyspelejších a najkultúrnejších krajín sveta. Tento fenomén považujem za určujúci aj pre naše vzájomné vzťahy.

Minulosť zaznamenala, súčasnosť potvrdzuje a budúcnosť predpokladá, že Česi a Slováci mali, majú a budú mať k sebe zvlášť blízky vzťah, a nie je to dané len bojom za spoločný štát a spolužitím v ňom. Dnes už môžeme povedať, že bez ohľadu na dramatické, aj tragické okamžiky v jeho dejinách bol to štát úspešný. Zblížil nás stáročný historický vývoj v tomto stredoeurópskom priestore, spoločne prežité i precítené udalosti. Našu budúcnosť a susedstvo vidím naďalej optimisticky.

Naše krajiny prešli rozdielnymi transformačnými cestami a s odstupom času sa už z oboch strán pozorne a kriticky (niekedy aj sebakriticky) pozeráme k susedom, čo sa komu vydarilo a čo nie. Čo hodnotí česká verejnosť zo slovenských transformačných a reformných krokov priaznivo a čo je pre ňu varovaním?

Naše cesty sa na určitý čas vzdialili, lebo politické reprezentácie si zvolili rozdielnu stratégiu samostatného rozvoja. Našťastie, potom sa opäť zblížili. Museli sme absolvovať prakticky rovnaké transformačné procesy – prejsť od centrálne plánovanej a riadenej ekonomiky k trhovej, od vlády jednej strany k pluralitnému politickému systému, vytvoriť demokratické inštitúcie, najmä nový právny poriadok, položiť základy občianskej spoločnosti. Niečo sme stihli urobiť ešte spoločne v rokoch 1990 až 1992, čo tiež determinovalo blízkosť budúcich samostatných krokov. Politické garnitúry sa na oboch stranách striedali, mali rozdielnu programovú orientáciu a často sa rozchádzali v názoroch a predstavách na rovnaké otázky a problémy. Určitú jednotiacu úlohu zohrala naša integrácia do európskych štruktúr, najmä prístupové rokovania s Európskou úniou. V tomto procese sme si tiež navzájom veľmi pomohli.

Česká verejnosť vníma Slovensko ako najbližší referenčný bod, myslím si, že aj Slováci takto vnímajú Českú republiku. U nás sme so záujmom sledovali reformné kroky vlády Mikuláša Dzurindu, veľmi sa oceňovala, najmä medzi finančníkmi a podnikateľmi, vaša fiškálna reforma, zjednodušenie daňového systému. Radoví občania sa pozerajú skôr na javy každodenného života – na životnú úroveň, infraštruktúru, verejnú dopravu, na sociálnu a zdravotnú starostlivosť, školstvo a kultúru, komunálnu politiku. Tam sa vlastne stále porovnávame, kto, ako a s akým efektom pokračuje v reformách, a sme pripravení prevziať všetko pozitívne a objektívne aplikovateľné, čo druhá strana vytvorí. Tak je to, napríklad, pri dôchodcovskej reforme. U nás sa ešte len pripravuje. Na Slovensku ste ju síce vykonali, ale vláda Roberta Fica ju reviduje. To vzájomné poučenie, „lessons learned“, ako hovoria Angličania, to medzi nami dobre funguje a malo by aj naďalej fungovať.

Keď už spomíname reformy, ktorým smerom sa teraz ten transformačný prúd pohybuje v Českej republike?

Česká republika má v tejto chvíli proreformnú vládu, sama sa tak prezentuje a svojimi činmi to potvrdzuje. Po rokoch istého váhania sa vrhla s veľkým elánom na reformu zdravotníctva, daňového systému, sociálnej oblasti. Nie vždy sa to stretáva so širokou politickou podporou alebo so sympatiami verejnosti. Vláda má v súčasnom parlamente tesnú nadpolovičnú podporu a vzhľadom na zloženie koalície sa radikálnejšie a hlbšie opatrenia nedajú v plnom rozsahu presadiť. Vláda však v reformnom úsilí nezastala a snaží sa reagovať na odporúčania Európskej komisie, Svetovej banky, ale i domácich odborných kruhov, pokiaľ ide o aplikáciu základných téz ekonomického a sociálneho rozvoja na pôde únie.

Najväčšiu pozornosť budí reforma v zdravotníctve, ktorá viac-menej kopíruje slovenský pokus, počínajúc poplatkami za návštevu lekára a za pobyt v nemocnici, privatizáciou zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní končiac. Ešte je na stole len niekoľko mesiacov a už sa stala takou kontroverznou témou, že sa dostala až na ústavný súd. Reforma sociálneho systému sa odohráva v čiastkových krokoch, prebieha dolaďovanie rôznych dávok, príplatkov a príspevkov. Rýchlejšie prebehla daňová reforma, ktorá však nešla tak hlboko a ďaleko ako na Slovensku.

Zo spoločných problémov spoločného štátu nám na oboch stranách ostala rómska otázka. Aké riešenie zvolila Česká republika?

  S ľútosťou musím konštatovať, že ani v Čechách, ani na Slovensku za tých osemnásť rokov od zmeny politických pomerov sa rómska otázka neposunula dopredu ani o piaď. Naopak, situácia mnohých rómskych rodín sa ešte zhoršila. Terajšia doba s veľkou konkurenciou na trhu práce nepraje znevýhodneným ľuďom a vrstvám, najmä s nízkou kvalifikáciou alebo bez nej. Navštívil som integrovanú školu v Kremnici a myslím si, že tento projekt ukazuje sľubnú cestu vo výchove a vzdelávaní novej rómskej generácie. Obávam sa však, že mnohé iné projekty, či už vládnych inštitúcií, mimovládnych alebo medzinárodných organizácií mali len dočasný a veľmi obmedzený efekt. Vynaložené peniaze nepriniesli trvalý úžitok ani Rómom, ani majoritnej spoločnosti.

Vidím snahu Dušana Čaploviča na slovenskej strane, u nás ministerky Džamily Stehlíkovej o vzájomné konzultácie, o koordináciu, lebo tie východiskové tézy rómskeho problému sú v obidvoch krajinách rovnaké – dôraz na vzdelanie, likvidácia mestských get a osád, aby sa nemala kde reprodukovať bieda a zaostalosť. Obávam sa však, že ani u nás, ani u vás sme ešte nenašli recept. Som za to, aby sa dali dohromady múdre hlavy v celej Európe, lebo ešte žiadna krajina na svete efektívny prístup k integrácii rómskej populácie nenašla. Zdanlivo lepšie postavenie rómskej komunity v západnej Európe vyplýva len z celkove lepšieho sociálneho a kultúrneho postavenia všetkého obyvateľstva. Tam tie prejavy biedy nie sú také zjavné a Rómovia tam žijú v relatívnom dostatku. Sú tu však ešte nové členské krajiny – Rumunsko a Bulharsko – ktoré majú obrovské rómske komunity, a ich problém sa ešte nezačal výrazne prejavovať na celoeurópskej scéne. Zodpovednosť leží na národných vládach, ale bolo by rozumné dať riešeniu celoeurópsku šancu.

Členstvo našich krajín v OSN, NATO, Európskej únii a Vyšehradskej štvorke predstavuje niekoľko platforiem, kde sa prejavuje náš spoločný záujem. Azda najvýraznejšie je to v európskej integrácii...

Najlepšie vidno a cítiť tie spoločné záujmy v Bruseli, v štruktúrach Európskej únie, Európskej rady a Európskeho parlamentu. Naši predsedovia vlády, ministri a najmä experti na jednotlivé oblasti sa tam stretávajú najčastejšie a pokiaľ viem, tak naše krajiny úzko koordinujú svoje stanoviská. Každý z nás má svoje národné a regionálne záujmy, ale potom sú tu globálne, celoeurópske a medzi ne nesporne patrí energetika. Takým výrazným česko-slovenským ťahom je zriadenie Európskeho jadrového fóra, ktorého prvé kolo prebehlo v novembri minulého roku na Slovensku a ďalšie má byť v máji v Prahe. Zatiaľ je to verejná otvorená diskusia o potrebe alebo zbytočnosti jadrovej energetiky, ale už tá môže byť krokom k jej oficiálnej rehabilitácii v Európskej únii. Dobré je to, že fórum organizujeme práve my, ktorí už máme skúsenosti s jadrovou energetikou, a to pozitívne skúsenosti. Energetická politika je predmetom úzkych konzultácií a koordinácie medzi naším ministerstvom priemyslu a vaším ministerstvom hospodárstva. Je tu aj otázka obchodovania s emisiami, najmä s oxidom uhlíka. Ale celé životné prostredie je predmetom spoločného záujmu, lebo sme taký malý región, že čokoľvek sa odohrá u jedného, ovplyvňuje to nejako i toho druhého.

Máme i spoločné politické záujmy a ciele. Naše krajiny sa profilujú v rámci európskych štruktúr ako prívrženci zblíženia s východnými krajinami, ktoré zatiaľ na integráciu len čakajú. V rámci európskej susedskej politiky máme záujem o Ukrajinu o západný Balkán. S obdivom sledujeme pôsobenie slovenských diplomatov na Balkáne, predovšetkým Mira Lajčáka v Sarajeve. V tejto otázke si rozumieme a zastávame rovnaké postoje.

Akú úlohu v našich dvojstranných vzťahoch zohráva náš vstup do Schengenského priestoru?

Spoločný vstup do Schengenského priestoru nám umožnil naplno realizovať už existujúcu a prebiehajúcu spoluprácu, zjednodušiť ju, zbaviť zbytočných technických a administratívnych bariér. Veľmi to pomôže cezhraničnej spolupráci, ktorá má mimoriadne široký akčný program a prakticky niet takej sféry života, kde by sa niečo nerobilo aj spoločne. Česká republika neskrývala svoj záujem o to, aby Slovensko včas splnilo podmienky, ktoré kládla Európska únia. Kde mohla, tam poskytla svoju pomoc.

Program našej cezhraničnej spolupráce má pomerne bohatý a konkrétny obsah. Získal aj podporu z eurofondov. Ktoré projekty z tohto programu by si zaslúžili prednostný záujem?

Ten program je veľmi široký a dotýka sa celej spoločnej hranice. Skladá sa z veľkých i malých projektov a každý z nich má svoju hodnotu a prínos. Do popredia vystupujú – aj vzhľadom na náročnosť a význam – ekonomické , najmä priemyselné, dopravné a infraštrukturálne projekty. Také je plánované cestné spojenie moravských Nošovíc so Žilinou, ktoré má riešiť rýchlu a spoľahlivú prepravu technológie, výrobkov, súčiastok a agregátov medzi kooperujúcimi závodmi firiem Hyundai a KIA Motors. Predpokladá sa denný pohyb päťsto nákladných áut denne z každej strany. Zároveň má poslúžiť na dopravu zamestnancov týchto závodov. Rieši sa aj cestné prepojenie Púchova a Vizovíc, modernizácia železničných koridorov, ktoré sú nielen našou dvojstrannou, ale i európskou potrebou. Potrebujeme takú železničnú trať medzi Prahou a Bratislavou, po ktorej by sa mohlo Pendolino pokojne hnať svojou projektovanou cestovnou rýchlosťou.

Svoj význam majú upravené, pohodlné a bezpečné cykloturistické cesty, turistické chodníky. Keď som bol minulý rok na tradičnom júlovom slovensko-českom stretnutí na Javorine, tak sa starostovia z oboch strán chválili, ako si už naplánovali tieto trasy po hrebeňoch i dolinách Bielych Karpát. Množstvo týchto drobných užitočných projektov ani nedokážem sledovať.

V tejto súvislosti si cením prácu medzivládnej komisie pre cezhraničnú spoluprácu. Naposledy sa stretla teraz v máji v Bořeticiach na Morave. Okrem bežnej agendy štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy bola reč predovšetkým o operačnom programe cezhraničnej spolupráce v rokoch 2007 až 2013. Európska komisia ho schválila koncom decembra minulého roku a z Európskeho fondu regionálneho rozvoja dostane viac ako 90 milióno eúr. Má dve určujúce osi. Cieľom prvej je podporiť rozvoj kultúry a zachovanie tradícií, vzdelávanie, rozvoj cezhraničného cestovného ruchu a menšie investičné projekty. Druhá os je zameraná na rozvoj dopravy v pohraničí, na tvorbu a ochranu životného prostredia, kultivovanie krajiny, zlepšenie informačnej a komunikačnej dostupnosti pohraničia. Je to ambiciózny program pre tri moravské a tri slovenské kraje, ktoré tak môžu nadviazať už na predchádzajúce obdobie susedskej regionálnej spolupráce. Verím, že prihlásené projekty budú také kvalitné, aby bez problémov prešli schvaľovacím pokračovaním.

Pokiaľ ide o vzájomné vzťahy, tak vo verejnosti najviac rezonuje oblasť vzdelávania a zamestnanosti. Môžeme hovoriť o nadštandardnej úrovni, dokonca aj v reláciách Európskej únie?

Zmienili ste sa o tej najviditeľnejšej stránke našej previazanosti. Naozaj, v Čechách študuje v tomto školskom roku asi devätnásťtisíc slovenských študentov. Ich počet stále stúpa. Oficiálne zamestnaných Slovákov je asi šesťdesiatpäťtisíc, ale myslím si, že je ich podstatne viac, lebo nepodliehajú všetci registrácii. Podľa môjho názoru kurióznym prípadom našej previazanosti je to, že zo stovky miliardárov v Českej republike je 41 Slovákov, ako to uviedol časopis Týden. To nepotrebuje nejakú oficiálnu a diplomatickú platformu, to priniesol jednoducho život.

Možno trochu v úzadí je vedeckotechnická spolupráca, ktorá vyšla z bývalej spoločnej základne a viaceré zväzky sa nikdy nepretrhli. Z vlastnej skúsenosti môžem hovoriť o veľmi širokom priestore, na ktorom spolupracuje Česká akadémia vied a Slovenská akadémia vied, na úrovní vedení i jednotlivých ústavov a pracovísk. Mám priateľa riaditeľa jedného ústavu ČAV, ktorý je každú chvíľu v Bratislave, lebo ho pozývajú na oponentúry rôznych vedeckých prác a projektov. Je toho tak veľa, že už nie som schopný to celé obsiahnuť. Veľmi fandím Slovensku, aby sa mu podarilo s rakúskymi partnermi získať umiestnenie spoločného centra európskeho vedeckého výskumu (Európsky technologický inštitút) vo Viedni a Bratislave. To by veľmi pomohlo modernizovať vedeckotechnickú infraštruktúru.

V priemysle sme zaznamenali spoluprácu priemyselných podnikov, napríklad Volkswagenu Škoda a Slovakia. Firma HTC pozdvihla z popola brnenský Zetor. A sú tu i mnohé ďalšie príklady.

Prijíma česká verejnosť túto stránku našich vzťahov jednoznačne pozitívne, alebo sa ozývajú aj pochybujúce až odmietavé hlasy?

Aj v českej spoločnosti existujú ľudia xenofóbni, ktorí vidia v každom cudzom elemente nepriateľa, ale to je úplne okrajová skupina. Ja si myslím, že napríklad slovenskí študenti prinášajú na české vysoké školy zdravú konkurenciu, povzbudzujú súťaž. Sú to spravidla tí najlepší, ktorí odchádzajú z domova študovať do zahraničia. Majú elán a sebavedomie, silu a asertivitu odpútať sa od pohodlia a bezpečia domáceho prostredia, vyraziť do sveta a Česká republika je pre nich príťažlivejšia, najmä z hľadiska jazyka. Je to obohatenie českých vysokých škôl. Masarykova univerzita v Brne tento rok po prvý raz bude vykonávať prijímacie skúšky aj v Bratislave, lebo slovenských študentov považuje za prínos.

Nad slovenským lekárom v ambulancii a slovenskou pokladníčkou v hypermarkete sa už nikto nepozastaví. Je to prirodzený jav a nebudí žiadnu obavu a nepriateľstvo.

Napokon v každoročných anketách, keď sa Čechov pýtajú, koho by mali najradšej za suseda, ktorý národ je im najbližší alebo najsympatickejší, alebo s kým by sa chceli ocitnúť na pustom ostrove, tak Slováci sú skoro vždy na prvom mieste.

V každodenných vzájomných vzťahoch sa zvykne za určitý nepriaznivý moment označovať ustupujúcu znalosť češtiny na Slovensku, ale ešte viac slovenčiny v Čechách. Ako by sa dal tento proces zastaviť?

Toto je vďačná téma nielen do tohto rozhovoru, ale i do rozhovorov na najvyššej úrovni. Vzďaľovanie sa, pokiaľ ide o jazykovú zrozumiteľnosť, sa spája s otázkou, ako to vlastne riešiť. Ja sám som s tým problémy nemal, lebo som vyrastal v bilingválnom prostredí, často som bol na Slovensku. Problém nemám ani so svojimi deťmi.

Uznávam, že ten bratský jazyk neznie našim deťom tak prirodzene, ako znel našej generácii. Myslím si, že asi najlepšia je prirodzená cesta učenia. České dieťa, ktoré príde na prázdniny na Slovensko, rýchlo dostane do ucha slovenčinu a pochopí aj rozdiely medzi oboma jazykmi.

Pokiaľ viem, tak naše ministerstvo školstva vydalo pre školy odporúčanie, ako by mali deťom dať základy poznania slovenčiny. Na báze súkromnej iniciatívy začal vychádzať bilingválny časopis Euroškolák, veľmi milé periodikum pre prvý stupeň základných škôl. Vedľa seba sú české a slovenské texty, názorné ilustrácie, malé slovníčky a je báječnou pomôckou pre ktoréhokoľvek učiteľa, ktorý chce výučbu spríjemniť. Poslal som tento časopis obom ministrom školstva a poprosil som ich, aby ho pomohli šíriť na základné školy.

Na začiatku nášho rozhovoru sme spomínali tento rok ako rok končiaci osmičkou. Je to rok mnohých našich spoločných jubileí. Postavíme sa k nim rovnako aj pätnásť rokov po rozdelení? Nestálo by za úvahu pripomenúť si niektoré spoločne a slávnostne?

„Osmičkové“ roky sú naším spoločným historickým osudom, hoci nie všetky mali rovnaký dopad na českú a slovenskú stranu. U nás sa pripravuje celý rad spomienkových akcií a niektoré už teraz robíme spoločne. Napríklad s Historickým ústavom SAV pripravujeme konferenciu venovanú roku 1968. Keď tu bol v januári prezident Václav Klaus, tak s prezidentom Ivanom Gašparovičom navštívil Topoľčianky a spolu si uctili pamiatku T. G. Masaryka a založenie spoločného štátu v roku 1918. Predpokladáme, že spoločne si pripomenieme august 1968 a vznik spoločného štátu, a to za účasti najvyšších predstaviteľov oboch našich krajín. V Čechách sme spomínali aj na udalosti vo februári 1948 a na ich neblahé následky. Na Pražskom hrade pod patronátom prezidenta sa na spomienkovom zhromaždení zišli ľudia, ktorí boli komunistickým režimom najviac postihnutí. Udalosti roku 1938 budú iste na programe vedeckých konferencií i verejných zhromaždení. Na toto výročie sa určite nezabudne.

Manipulácia s históriou v politike a diplomacii dospela do štádia, že dokonca na pôde európskych inštitúcií sa objavujú návrhy na revíziu výsledkov druhej svetovej vojny, teraz predovšetkým Postupimskej konferencie. Voči Českej republike vznášajú nároky sudetskí Nemci, voči Slovenskej republike iredentistickí Maďari. Nie je to dôvod na užšiu koordináciu a kooperáciu našich diplomacií?

Naše diplomacie v tomto bode spolupracujú a konzultujú svoje kroky. Odškodňovanie v predstavách sudetských Nemcov nepovažujeme za aktuálnu politickú tému a taká nebude ani v budúcnosti. Rovnaké stanovisko zaujala slovenská vláda k maďarským požiadavkám tohto druhu. Povojnová epizóda odsunu nie je témou našich bilaterálnych vzťahov s Nemeckom, respektíve vašich s Maďarskom, ani témou pre Európsku úniu. Bola to súčasť povojnového usporiadania Európy a akúsi symbolickú historickú bodku za tým dali dve česko-nemecké deklarácie. Pokiaľ ide o maďarské akcie, viažuce sa na povojnové riešenie československo-maďarských vzťahov, pôsobia kontraproduktívne a, napríklad, aprílové vystúpenie maďarských poslancov v Európskom parlamente označil Alexander Vondra za provokáciu. Pripomína mi to otváranie veci, ktorá už bola raz uzavretá, a to z oboch strán. Veď téma Benešových dekrétov bola dôkladne „prepratá“ už počas prístupových rozhovorov s Európskou úniou, ale aj na iných európskych fórach. Boli vypracované odborné expertízy, najmä pokiaľ ide o legitimitu rozhodnutí a ich právne dôsledky pre dnešok. Výsledkom bolo konštatovanie, že Benešove dekréty nie sú aktuálnou témou a nemajú nijaké právne dôsledky pre súčasnú európsku realitu.

Každý ambasádor prichádza na svoj post niekedy so skrytým, niekedy so zjavným osobným predsavzatím, čím chce obohatiť alebo ako chce usmerniť vzťahy svojej materskej krajiny s hostiteľskou. Mali ste aj vy takéto ambície?

Na podobnú otázku som pred tri a pol rokom, keď som nastupoval do funkcie, odpovedal veľmi skromne, zdržanlivo. Aké ambície môže mať človek v tomto rozkošatenom, poprerastanom a hlavne fungujúcom vzťahu? Ten ruch na politickej, hospodárskej, kultúrnej línii je taký bezprostredný, dynamický aj inštitucionalizovaný, že nedáva veľa priestoru pre vlastné iniciatívy ambasády. Našou starosťou je vlastne udržiavať celý tento stroj v dobrom technickom stave, aby spoľahlivo bežal. Ako dobrý strojník som nezasahoval do ničoho, čo spoľahlivo a účinne fungovalo, ale prispel som ku všetkému, čo našu pomoc a podporu potrebovalo. Som rád, že pôsobím na jednej z najrušnejších českých ambasád na svete.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť