O dobe, ktorá je neskoršia než neskorá

Slovensko, 24. 6. 2008 (Verejná správa 13/2008)

Českého filozofa s vysokým medzinárodným kreditom, ktorý je autorom nasledujúceho textu, naším čitateľom nie je treba bližšie predstavovať. Urobili sme tak dostatočne a niekoľkokrát pri uverejňovaní jeho článkov či rozhovorov s ním v predošlých číslach a ročníkoch Verejnej správy. Naposledy to bolo v čísle 5/2008, v ktorom ste si mohli prečítať úvod z jeho knihy Společnost nevolnosti. Dnes prinášame v preklade a po redakčnom krátení ďalší z jeho článkov, ktorý pôvodne publikoval český denník Právo č. 85/2008 v literárnej a kultúrnej prílohe Salon.

V podtitule svojej knihy Spoločnosť nevoľnosti hovorím, že sú to eseje z neskoršej doby. Mnoho čitateľov mi napísalo, že v knihe nikde nevysvetľujem, čo tým mienim. Majú pravdu. Pokúsim sa teda vysvetliť, čím sa doba neskoršia líši od „neskorej doby“, o ktorej trebárs píše Milan Petrousek v knihe Společnosť pozdní doby.

Moderné spoločnosti majú svoj zjednocujúci ideál – meniť sa iba v reakcii na „odôvodnenú“ kritiku. To, čo je moderné, bolo vytvorené kritikou toho, čo ľudia považovali za posvätné, večné, nemenné – kritikou predsudkov, náboženstiev, odcudzenia, spoločenských rozdielov, rozumu, masovej identifikácie s vodcami, tovarového fetišizmu a masovej konzumácie. „Kritika náboženstva je predpokladom každej kritiky“ – napísal Marx a chcel tým povedať, že človek hľadal vo vymyslenej realite nebies boha a nenašiel tam nič iné, len odraz samého seba, svojho strachu, svojho sna o sebe samom. Pochopenie reality ho zmenilo: jeho pohľad na svet sa zaostril, neuspokojí sa už s rozprávkami, je kritický.

Všetky kritické obrazy modernej spoločnosti majú potom štyri východiská: po prvé pojem celku, ktorý kritika presadzuje proti zaslepenému egocentrizmu častí; po druhé pojem autentickosti, pôvodnosti, na ktorý v kolobehu každodenného zaobstarávania, spojeného s nepôvodným, reprodukovaným, ľudia zabúdajú; po tretie pojem subjektu, ktorý si je istý sám sebou a uznáva iba to, čo obstojí pred jeho kritickým sebavedomím, čo mu bolo zdôvodnené; po štvrté pojem jazyka, ktorý charakterizuje najmä samozabudnutie (používame reč, aj keď si neuvedomujeme jej štruktúru) a potom to, že nemá nijaký vonkajšok – aj každé „jazykové von“ je iba jazyková konštrukcia.

Kritiky, ktoré píšu veľkí intelektuáli moderných čias, sú dramatické príbehy, v ktorých pojmy celku, pôvodu, subjektu a jazyka sú hrdinovia, ktorí musia prekonať mnoho nebezpečenstiev a zahnať na útek mnoho nepriateľov, aby ich vláda nad dejinami ľudstva mohla byť znovu nastolená. „Stratili sme povedomie celku, spoločnosť je narcistická, individualizovaná, treba obnoviť solidaritu, comunitarian virtues, byť vedno (together)!“ –nariekajú napríklad. Alebo tiež „Všetko je nepôvodné, kopia vládne originálu, žijeme v spoločnosti simulakrov!“ alebo ešte „Človek už nie je subjekt, neriadi sa svojim vedomím, ale sa len prispôsobuje druhým“, riadia ho zvonku. V šesťdesiatych rokoch nás potom poetika absurdity brutálnou kritikou jazyka prinútila pripustiť, že zmysel už nie je zakorenený v historickom povedomí národov, v spoločnej reči, ale v raste technickej moci nad svetom, ktorému ľudia nevedia dať nijaký zmysel.

Tieto kritické litánie patria k modernosti, sú vpísané do prachu, usadeného na jej povrchu – fraška predchádza realitu, kópia originál, každodennosť vytláča posvätné, znak význam, zisk etiku. Kto vládne fraške, vládne skutočnosti! „Traste sa!“ – volajú kritici moderného sveta – „Nedostatočne ste obhajovali práva celku, slávu autentickosti, nezávislosť sebavedomia a hĺbku prirodzeného jazyka – ste beznádejne odcudzení.“

Vrchol ničenia skazy

Formuláciou „neskorá doba“ označil Jan Patočka dobu, ktorá „dosiahla vrchol ničenia a skazy“. Jej kritické samoobrazy sú preto otrasné, ale už nikým neotriasajú, rozplynuli sa v komunikačnej hojnosti. „Otvorenosť tomu otriasajúcemu“, na ktorú sme my Európania boli takí hrdí, a ktorá bola historickým predpokladom rozumu ako dejinnej sily, sa vytratila. Spoločnosť už nie je schopná vo verejnom priestore priznať vážnosť otrasným obrazom seba samej.

Pozdná doba má svoj zvláštny pátos: hrozí, že kritické litánie budú prepočuté a zabudnutie na celok, pôvod, vlastnú subjektivitu a jazyk sa zmení na katastrofu ľudstva. Hroziaca naliehavosť adjektíva „neskorá“ je práve v apeli: „Počúvajte kritikov! Čas pokročil, tma hustne, ale otrasné obrazy doby stále ešte nikým neotriasajú!“

Doba neskoršia ako neskorá prichádza v okamihu, kedy začneme vnímať kritiku modernej spoločnosti ako pokryteckú, grotesknú, ako rituálne táranie, ako divadielko inscenované obchodnými cestujúcimi s transcendentom na svetových fórach. Sponzorujú ich nadnárodné koncerny, aby vyzývali ľudstvo na interkultúrny dialóg o hodnotách. Pápež zo svojho okna na Svätopeterskom námestí vyhlasuje život od počatia za posvätný a profesori etiky za pevný plat štátnych zamestnancov píšu knihy o etike akceptácie. Na Fore 2000 v Prahe excelencie načúvajú „na tvári s ľahkým zaujatím, v srdci s hlbokou ľahostajnosťou.“

Nadnárodné koncerny takú kritiku spoločnosti obľubujú, možno na ňu získať i vládne granty. Byť kritikom spoločnosti je dobrý biznis, výhodný spôsob ako získať významné postavenie.

Realita tvorená hyperbolickými obrazmi

Na You Tube obieha videozáznam z rokovania Parlamentu ČR. Minister vnútra, český šľachtic, minister životného prostredia a politik vládnucej strany tu diskutujú o voľbe prezidenta. „Ty nevieš, aká sa tu hrá špinavá hra! Vytreli si zadok títo s tamtými a iní si vytrú zadok s onými, koľko ľudí bude kňučať!“

Aj tie najdivokejšie obrazy politiky sú bezzubé v porovnaní s touto hyperbolickou scénou. Ktorý scenárista by si dovolil prezentovať českého šľachtica, potomka víťaza nad Napoleonom pri Lipsku, ako účastníka (aj keď mlčiaceho) takejto konverzácie? Ani diktátor štátu Freedonia Rufus T. Firefly v podaní Groucha Marxa, ani Václav Havel vo svojich hrách o absurdnom jazyku moci by takúto scénu nezvládli.

Veta „Vidieť Neapol a zomrieť!“ je hyperbola alebo rétorická figúra založená na preháňaní, zveličovaní, nadsádzke. Vidím živo svoju milovanú pani učiteľku dejepisu a zemepisu, ako nám na mape Talianska ukazuje to mesto, vyslovuje tú vetu, a chvíľu potom spomína na svoje študentské roky v Masarykovej republike, keď navštívila Neapol počas letných prázdnin. Pamätám si aj na svoj vtedajší závrat z možností doby prvorepublikovej, päťdesiate roky sa práve prevalili za svoju horšiu polovicu, meno Neapol nám znelo „cudzo a predsa krásne“ a na dvere klopala nádej.

Dnes je však tá hyperbolická veta len realistickým opisom situácie: odpadky zaplavujú Neapol, na mnohých miestach horia smeti, hrozný puch a nad nim dioxin sa valia ulicami, svahy Vezuvu sú skládky jedovatých látok pochovaných iba pár centimetrov pod zemou, dovoz neapolského syra bufal, slávnej mozarelly, v niektorých krajinách zakázali. Jedna žena sa po vzore Jana Palacha pokúsila na protest proti tomu smrtiacemu prívalu špiny upáliť.

Veta „Vidieť Neapol a zomrieť!“ je hyperbola, z ktorej realita urobila obyčajný popis situácie. Koľko detí, ktoré dnes behajú po uliciach tohto mesta, zomrie po rokoch na následky vdychovania rakovinotvorných látok? Napokon, nie je dnešný Neapol iba hyperbolou ekologickej tragédie planéty Zem, živým obrazom našej budúcnosti?

Vládnu idei vládnucej triedy

V živote sa neriadime pravdivými výpoveďami, tých je nekonečno, dal by sa z nich vytvoriť len labyrint. Na opis sveta potrebujeme relevantné výpovede. „Vládnuce idei sú ideami vládnucej triedy“ – napísal Marx. Príbehy, obrazy, ciele, práva a záujmy nejakej triedy vládnu, keď ich väčšina občanov považuje za príbehy, obrazy, ciele, práva a záujmy „celej spoločnosti“ – napríklad práva vládnucej triedy vládnu, keď ich považuje za „práva ľudské“.

Trieda, ktorej obrazy a príbehy stanovia čo má v určitej epoche platiť ako relevantné – ako reálne, ľudské, etické – je hegemónom. Realita je to, čo je vyzdvihnuté z ľahostajnej každodennosti univerza a vyhlásené za relevantné (z latinského levare – povzniesť) triedou, ktorá má na to schopnosti. Realita nie je, ale platí, je normou vládnucej triedy, výsledkom normalizácie riadenej mocenskými aparátmi.

Vládnuce idei sa menia rýchlejšie ako vládnuce triedy, odtiaľ sú krízy a konflikty „dejinného vývoja“. Pokiaľ ale idei nejakej triedy skutočne vládnu, fungujú ako zlatý poklad. Ním musia byť kryté všetky nároky, ktoré chceme v spoločnosti uplatniť – premeniť ich na súhlas a podporu väčšiny. Niektoré idei majú veľkú výmennú hodnotu, ľudia ich prijímajú a vymieňajú za realitu bez odporu. Iné sú príliš otrasné a ľudia ich odmietajú, nechcú aby platili v našom spoločnom svete. Výmenná hodnota tovaru je daná obsahom práce v ňom: kus plátna má rovnakú hodnotu ako tri fľaše piva, keď obsahujú rovnaké množstvo abstraktnej práce, učili sme sa kedysi v úvode do ekonómie. Ak je základom výmennej hodnoty tovaru práca, čo potom určuje výmennú hodnotu ideí?

Strata dôveryhodnosti

Ako zobraziť realitu, ktoré je už sama o sebe taká hyperbolická, že k nej už nemožno vymyslieť nijakú nadsádzku? Ako hovoriť o realite, ktorá valcuje všetky pomenovania a zobrazenia? Čo s hyperrealitou?

Povedali sme, že hyperbola je klasická rétorická figúra. Jej znakom je, že preháňa s úmyslom strhnúť poslucháčov, vyvolať v nich pocit ozvláštnenia, aj keď na úkor uveriteľnosti výpovede – kredibility. Výraz credibilis – dôveryhodný, pôvodne označuje „pravdepodobnú zhodu s názorom sudcu“. Hyperbola je úspešná, keď vyvolá emócie a zaujatie, napríklad „naša železná vôľa“, „až ku hviezdam siaha jeho sláva“, „z baní ide plameň a dym“, „zúčtujeme spolu“. Nepoznám svojich príbuzných! – hyperbolicky volá opitý feldkurát Katz na Švejka.

Všetko, čo je živé, obsahuje hyperbolu, zaujatosť, vnáša nerovnováhu a diverziu do vesmíru: žiť znamená riadiť sa svojim prehnaným obrazom sveta, svojim prehnaným diskurzom. To, čo nazývame „zmysel života“, má vždy formu hyperboly: milovať niekoho znamená napríklad preháňať jeho dôležitosť, hovoriť o ňom v hyperbolách ako „Bez teba by všetko stratilo zmysel!“, „Si pre mňa jediná na svete!“. Tak akosi znejú kanonické hyperboly vyjadrujúce citovú zaujatosť. Hyperbola, ktorou každý z nás je, niekedy s nami vyhasína, inokedy po nej zostanú stopy, ktoré čas nezahladí, preto sú hlboké a stávajú sa cestou, po ktorej začne chodiť väčšina.

Hyperbola vyvoláva emócie a strháva poslucháčov, ale nie je to zadarmo – riskuje sa strata kredibility, čiže dôveryhodnosti, vážnosti. Prísni sudcovia, ktorí strážia hranice reality, vyhlásia naše idei za nereálne a márne proti nim budeme vrhať odvážne hyperboly. Realita je norma, s ktorou sa nikdy nemôžeme úplne zmieriť: medzi credibilis a hyperbolou, ktorou je každý z nás, bude vždy napätie, ale aj zmierlivý dialóg.

Hyperrealita, ktorá k nám vtrhla v druhej polovici deväťdesiatych rokov, je však taká hyperbolická, taká predimenzovaná, že nemá žiadnu vierohodnosť: kresťanská tradícia a osvietenecký rozum jej žiadny zmysel dať nevedia, preteká všetkými „vládnucimi ideami“.

Strata konsenzu

Kedy sa začali dejiny hyperreality? Odkiaľ k nám prišiel ten nedisciplinovaný hosť, ktorý naše kritické idei odsudzuje na bezvýznamnosť?

Hyperrealita k nám prichádza z dvoch zdrojov. Prvým je technologické prostredie. Techné neskorej doby premieňa na realitu všetky naše chiméry, čo je in potentia, môže sa stať res; stačí iba poznať kód a mať vybavené laboratórium. Všade sa povaľujú kusy vytvorenej reality, mlieko s génmi tresky, prasiatka s génmi medúz, najrôznejšie hybridy, nad ktorými krúžia supy globálnej ekonomickej moci.

Všetkými končinami zeme sa valí hyperrealita, stále jej pribúda, je stále menej credibilis, dôveryhodnosti. Nečudo, veď z historických tradícií európskych národov nemožno vyťažiť nijaký racionálny dôvod na prepisovanie genetického kódu živých organizmov na našej planéte podľa potrieb globálneho kapitálu. Prasiatka, ktorým svetielkuje rypáčik, pretože Vedec primiešal do ich DNA geny medúzy, sa z potentia stali res. Prečo? Hyperrealita sa nepodriaďuje nijakej relevantnosti, je autistická.

Druhým zdrojom hyperreality je postkonsenzuálna politická moc. Označujem takto totálne odlúčenie medzi konsenzom a politikou. V Čechách je proti americkej základni vyše 70 percent obyvateľov, ale nemá to nijaký vplyv na rozhodovanie vlády. „To nie je len tak, samé od seba. Kto je za týmto odporom?“ – pýta sa v stalinistickom duchu postkonsenzuálny politik, ktorého vláda ani nemá väčšinu v parlamente – stačia kolaborujúci prebehlíci... Konsenzus obmedzoval politickú moc, tá čosi nesmela, pretože by s tým ľudia nesúhlasili. V postkonsenzuálnej dobe môže moc čokoľvek. Napríklad prepadnúť inú krajinu na inom kontinente a v inej historickej konfigurácii a vyhlásiť státisíce mŕtvych, milióny utečencov, lúpežnú privatizáciu a rozbitie štátu za „oslobodenie ľudu a vývoz demokracie“.

V dobe neskoršej moc už nezdôvodňuje svoje rozhodnutia, nie je pred kým, ľud sa rozišiel. Tak ako vedec neskoršej doby nehľadá pravdu, ale výhodné patenty, politik nereprezentuje „vládnuce idei“, ale presadzuje záujmy najmocnejších hráčov o HDP. Medzi volebnou kampaňou a reklamou na nový automobil nie je nijaký rozdiel. Postkonsenzuálna politická moc v šere realizuje svoje autistické plány.

Nevoľnosť z kapitalizmu narastá

Vzbura proti normám, ktoré z nás urobili nevoľníkov pokroku, božej vôle, vedy, dejín alebo iných foriem Absolútna, bola v prvej modernosti jednoduchá: kritika vládnucich ideí často získala „konsenzus väčšiny“, stala sa masovou, preto sa i vynorila nová vládnuca trieda a s ňou nová hegemónia, a spoločnosť sa „zbavila svojich reťazí“. Dnes je vzbura beznádejná: kritika vládnucich ideí je sponzorovaná a totálne kontrolovaná tými silami, ktoré kritizuje.

Bezmocnosť kritického vedomia v epoche technologickej hyperreality a postkonsenzuálnej politiky je najviditeľnejším rysom doby neskoršej, v ktorej má svoj hlavný zdroj i pojem nevoľnosť – použitý v názve mojej knihy esejí.

Svojvoľne robím zo svojho osobného pocitu pakľúč k pochopeniu doby globalizovanej ekonomiky, politiky a komunikácie? Možno. Ale v Die Zeit z 27. marca čítam úvahu filozofa a publicistu Thomasa Assheuera (Habermansov žiak, ročník 1955). Začína sa takto: Das Unbehagen am kapitalismus wächst – Nevoľnosť z kapitalizmu narastá.

Václav BĚLOHRADSKÝ

Späť