Herec noblesy, komédie aj tragiky

Slovensko, 21. 7. 2008 (Verejná správa 15-16/2008)

V čase, keď sa začala jeho herecká kariéra na doskách Slovenského národného divadla, bol v súbore jediným rodeným Bratislavčanom. Hovorilo sa, že jedine František Krištof Veselý a Fratišek Dibarbora vedeli nosiť frak a hrať v ňom. Boli roky, keď sa tieto dve legendárne postavy slovenského divadla na javisku aj stretli. Hrali spolu v niekoľkých operetách. Ale nie opereta bola pre herecké umenie Františka Dibarboru príznačná. Tento herec noblesy, komédie i tragiky má na svojom konte najmä postavy dramatické v tom najširšom možnom žánrovom rozpätí. Pravdou je, že jeden čas bol populárny ako výrazný a osobitý predstaviteľ komediálneho herectva, ktoré smerovalo od burlesky ku tragikomike. Takto sme ho poznali vo vyše stovke divadelných, ale najmä televíznych a filmových postáv. V pozadí jeho komediálneho majstrovstva bola brilantná pohybová kultúra a disponovanosť, zmysel pre rytmus, spevácke danosti, schopnosť improvizácie, hravosť a bezprostrednosť prejavu. Keď sa objavil na javisku, ešte skôr ako povedal prvú repliku, začali ľudia v hľadisku tlieskať a smiať sa. Čakali, že bude „sranda“. A stávalo sa to aj vtedy, keď jeho postava v hre bola dramatická alebo tragická. Bežný divák si ho totiž spájal s kabaretným umením na stovkách zájazdov po Slovensku, prípadne s jeho účinkovaním v rozhlase, kde väčšinou hrával humorné postavy, alebo vystupoval v rozhlasových kabaretných programoch. Hovorilo sa o ňom, že bol hercom, ktorý dokázal rozosmiať i rozplakať, ale aj komentovať futbalový zápas. Napríklad v deň finálového futbalového stretnutia Pohára víťazov medzi Slovanom CHZJD Bratislava a FC Barcelona – bolo to 21. mája 1969 – redaktori rozhlasu sa dvakrát spojili s Dibarborom, aby sa ho opýtali najprv na jeho prognózy, a potom na jeho pocit z priebehu zápasu. Keďže sám bol v mladosti aktívny futbalista, jeho komentáre boli takrečeno kvalifikované a poslucháčom rozhlasu sa tak predstavil v novej, sympatickej úlohe. Rovnako výrazná ako poloha komediálna, bola však u neho poloha silných dramatických až tragických tónov. Aj o nich bude reč.

Talianski predkovia

Aj keď sa František narodil v Bratislave ako syn železničiara – výhybkára, rodové korene siahajú do Talianska. Jeho dedo – Di Barbora pochádzal z Gorízie, ktorá sa nachádza neďaleko severotalianskeho mesta Udine. Je to neďaleko Benátok, teda v kraji, ktorý je nielen kolískou talianskej commedie dell´arte, ale aj miestom, kde tento fenomém ľudového divadelníctva najdlhšie pretrval. Táto časť severného Talianska patrila Rakúsku až do roku 1918 a jeho obyvatelia chodili za prácou po celej monarchii. Mnohí zostali aj na Slovensku. Boli to šikovní stavitelia továrenských komínov a tunelov. A zrejme čosi z genetickej výbavy predkov prenieslo sa aj do Dibarborovho mentálneho a hereckého uspôsobenia. Jeho prirodzené komediantské nadanie si všimol aj otec a raz, po nejakom filme, na ktorom boli spolu, sa ho opýtal, či by nechcel byť hercom. Chlapec odpovedal: „Prečo nie?“ A tak sa stalo, čo v slovenskom divadelníctve tiež nebola vec každodenná – skôr naopak – že rodič dal zapísať syna na Hereckú a dramatickú akadémiu. Stal sa žiakom Janka Borodáča, a ten skoro zistil, že je to nesporný talent, svojrázny typ – síce nekonformný, ale nie je excentrický, ani provokatívny. Dal mu príležitosť hrať ešte ako študentovi. Paradoxne, tento mládenec ako svoju prvú divadelnú rolu odohral osemdesiatročného starca v Nušićovej hre Národný poslanec (1934). Režiséri začali ťažiť z jeho komediálnej nátury a tak sa dostal k zaujímavým postavám a postavičkám vo viacerých Shakespearových hrách, ale aj v Stodolových Veľkomožných pánoch či O´Neillovej Túžbe na farme. Mladý František Dibarbora, ktorý sa stal riadnym členom činohry SND v roku 1938, inklinoval najmä ku komédii, imponoval mu pohyb po scéne, tanec a spev, veselá nálada – možno atribúty o čosi viac ľahtikárskejšie, než mala vo svojom divadelnom názore zakotvené vtedajšia vedúca osobnosť prvej scény, v podstate tradicionalista – Janko Borodáč.

V tom čase komediálne vlohy mladého herca využil najmä mladý režisér Ferdinand Hoffmann. Dibarbora o tom v jednom rozhovore povedal: „Moja výbušná temperamentná povaha a mladosť mi niekedy v súbore prinášali aj dosť nepríjemností... Keďže som vedel ako rodený Prešpurák niekoľko cudzích jazykov, chodil som sa dívať aj trošku ďalej od Bratislavy a svojimi názormi a ich presadzovaním medzi kolegami v súbore som sa dostal občas do rozporov s vedením... Vzbúril som sa. Rozhodol som sa skúsiť šťastie v inom žánri. V operete.“

Viacrozmerné herectvo

Prechodom do operety v roku 1940 aj dosť získal. Napríklad musel sa orientovať na syntetické herectvo. V jednej postave hral, spieval aj tancoval. Po ničom inom vtedy tak spontánne netúžil. Hral v Dusíkovej operete Pod cudzou vlajkou, v Lehárovej Cigánskej láske, Nedbalovej Poľskej krvi, v Lehárovej Veselej vdove či v Bellarose od Schneidra Trnavského. V operete však dlho nepobudol. Okrem iného aj preto, že sa necítil operetným hercom, ale lákali ho plnokrvné dramatické postavy. Čoskoro dostal na ich stvárnenie príležitosť a plastickému hereckému stvárneniu zverených rolí sa naplno oddával. Jeho herecké výkony nikdy neboli pasívne. Energia z neho sršala počas celého aktívneho divadelníckeho života.

V povojnových rokoch sa mu ušlo veľa postáv, v ktorých sa mohol zaskvieť najmä jeho komediálny nerv. Hodnota jeho herectva sa však prejavila aj pri stvárnení vážnych, dramatických a tragických postáv, hoci tých tragických bolo menej. Medzi tie vážne a psychologicky náročné patril Rummel v Ibsenových Pilieroch spoločnosti, Nikolaj Skrobov v Gorkého Nepriateľoch, Krivda v Jiráskovom Otcovi a jedna z jeho veľkých dramatických postáv bola rola Fischla v Bukovčanovej dráme Kým kohút nezaspieva, prípadne postava vyslúžilého liftboya Františka Ábela v Zahradníkovej hre Sólo pre bicie (hodiny).

V českých i slovenských filmoch od roku 1938, kedy hral v Borovom filme Neporazená armáda, až po rok 1979 vytvoril vyše päťdesiat postáv. V pamäti nám zostali viaceré, ale vari najvýraznejšie si spomíname na jeho postavu nemeckého oficiera Hermanna Thieleho v Bielikových Vlčích dierach. Nespočetné množstvo postáv vytvoril v televíznych hrách, pásmach, komediálnych či silvestrovských programoch. Rovnako to bolo s rozhlasom. Rozhlas okrem stvárnenia dramatických postáv v rozhlasových hrách či dramatizáciách využíval Dibarboru ako ústrednú postavu vo veseloherných, komediálnych a estrádnych programoch.

Priekopník zábavy na scéne

Ako herec možno nedosiahol plastickosť tragického rozmeru postáv ako trebárs Chudík, Huba či Valach, ale v komických žánroch činoherných, operetných, kabaretných, rozhlasových, filmových i televíznych presadil sa vždy a celkovo. A takého ho mali diváci a poslucháči najradšej. Bol slovenským priekopníkom toho, čo neskôr s novou vervou prevzali mladší „komedianti“ – Ivan Krajíček, Oldo Hlaváček, Milan Lasica, Július Satinský, Stanislav Štepka a mnohí ďalší.

Samostatnou kapitolou v biografii Františka Dibarboru je jeho estrádne, kabaretné a kabaretierske účinkovanie. Estráda bola u nás predchodcom a v istom zmysle aj priekopníkom kabaretu, ktorý sa koncom päťdesiatych rokov etabloval v prvom profesionálnom súbore tohto žánru – v Tatra kabarete. Estrádne a kabaretné programy mali svoju predohru v rozhlasových estrádnych programoch a neskôr sa ich tvorcovia a interpreti spojili a na zájazdoch po celom Slovensku mali mimoriadnu divácku popularitu. Vedúcou osobnosťou týchto zájazdových estrádnych a kabaretných programov bol neraz práve František Dibarbora a jeho dlhoročný partner František Brestovanký. V tejto súvislosti treba uviesť aspoň jeden mimoriadne úspešný a populárny program nazvaný S Kristínkou okolo sveta. Speváci, tanečníci a hudobníci sa v ňom striedali, ale jeho dvaja protagonisti – Fero Dibarbora a Fero Brestovanský – boli stabilní. Dibarbora bol v tomto programe svojráznym a neopakovateľným interpretom rozmanitých variácií piesne o Kristínke, pre ktoré pripravoval textové podklady Ján L. Kalina.

František Dibarbora, tento klaun so smutnou tvárou – herec, ktorému kolovala v krvi tradícia talianskej commedie dell´arte, patrí k veľkým a nezabudnuteľným postavám našej divadelnej, filmovej, televíznej, rozhlasovej a kabaretnej kultúry.

Milan POLÁK

Späť