Perspektívou Európy je sociálny štát

Slovensko, 21. 7. 2008 (Verejná správa 15-16/2008)

Najvýraznejšou ženou ponovembrového obdobia je Dr. Brigita SCHMÖGNEROVÁ, PhD. (61). Dva razy figurovala v koaličných vládach – ako ministerka financií i ako podpredsedníčka vlády. Po skončení politického mandátu pôsobila v európskych štruktúrach OSN. V súčasnosti je viceprezidentkou Európskej banky pre obnovu a rozvoj v Londýne. V júni vystúpila v Bratislave s prednáškou o vzťahu sociálnej demokracie k podnikateľskej sfére. Pri tejto príležitosti sme ju požiadali o rozhovor.

Vedecká pracovníčka, politička, bankárka s hlbokým sociálnym cítením, tak vás poznáme doma, tak vás oceňujú vonku. Možno by ste boli urobili tu i tam závratnejšiu kariéru, keby ste sa boli priklonili ku konzervativizmu alebo liberalizmu. Zapochybovali ste vôbec niekedy o vašej ľavicovej, sociálnodemokratickej voľbe?

Nie. Je to výsledok hodnotového rebríčka. Identifikujem sa zo základnými hodnotami sociálnej demokracie a na ich presadenie treba realizovať sociálnodemokratickú politiku i v sociálno-ekonomickej sfére. Medzi kontinentálnymi európskymi konzervatívcami a sociálnymi demokratmi po druhej svetovej vojne sa ukázali mnohé styčné body. Jedným z nich bola dohoda o sociálnom trhovom hospodárstve. Analogicky moderný európsky liberalizmus je zástancom sociálneho štátu. V slovenskej realite sme však konfrontovaní s tradičným konzervativizmom a takzvaným neoliberalizmom a za týchto okolností sa styčné body so sociálnodemokratizmom ťažko hľadajú.

Slovenskí sociálni demokrati sa v ére samostatnosti trikrát podieľali na tvorbe vlády. Vždy to bola vláda koaličná, čo znamenalo do určitej miery rezignovať na svoje vlastné ciele a prijímať kompromisy. To sa stalo osudným Strane demokratickej ľavice, ktorú ste v prvej Dzurindovej vláde reprezentovali na poste ministerky financií. Majú dnešní sociálni demokrati lepšiu alebo ľahšiu pozíciu?

Strana demokratickej ľavice sa podieľala na vládnutí dvakrát: krátko v roku 1994 a v rokoch 1998 až 2002. Okolnosti boli v porovnaní so súčasnou situáciou diametrálne odlišné. Rozdiely boli v etape transformácie slovenského hospodárstva a jeho konsolidácie, v etape budovania štátnosti, v etape integračného procesu, no i v postavení SDĽ v tom čase a Smeru-SD dnes vo vládnej koalícii.

Pionierske časy sú už za nami. Áno, súčasní sociálni demokrati majú ľahšiu pozíciu, i keď nie celkom ľahkú, a požiadavky na nich kladené sú už iné ako tie, ktoré stáli pred pätnástimi alebo desiatimi rokmi pred SDĽ.

Vaša bratislavská prednáška sa zamerala na vzťah sociálnej demokracie k podnikateľskej sfére. Možno to je jedna z najchúlostivejších stránok jej politiky, keďže je verejným tajomstvom, ako sa táto podnikateľská sféra u nás sformovala. Akú podobu má tento vzťah v krajinách, kde má sociálna demokracia hlbšie historické tradície, silné spoločenské pozície i skúsenosti z vlády?

V prednáške som sa osobitne nezaoberala vzťahom sociálnej demokracie a podnikateľskej sféry v postkomunistických štátoch. Je to výsek problematiky, ktorý je mimoriadne komplikovaný. Naznačili ste jeden jeho aspekt – formovanie domácej podnikateľskej sféry. S týmto aspektom sa denno-denne potýka i môj dnešný zamestnávateľ – Európska banka pre obnovu a rozvoj. Až osemdesiat percent jej investícií smeruje do súkromnej podnikateľskej sféry v štátoch strednej a východnej Európy a v štátoch bývalého ZSSR. Pravidlá banky vyžadujú, aby sa v každom projekte uskutočnil takzvaný integrity due dilligence, inými slovami, aby sa uskutočnila hĺbková previerka povesti podnikateľa. Čím viac na východ, tým si banka kladie viac otázok: či obchodovať s oligarchami, za akých podmienok a podobne.

Aký je vzťah západoeurópskej sociálnej demokracie k podnikateľskej sfére – priateľský alebo nepriateľský?

Možno by som zjednodušene povedala, že je „podmienečne priateľský“. Podnikateľská sféra je najdôležitejším zamestnávateľom. Poskytuje podstatne viac pracovných príležitostí ako verejná sféra a produkuje individuálne statky, ktorými sa prostredníctvom trhu uspokojujú - na rozdiel od verejných statkov - individuálne potreby ľudí. Sociálna demokracia požaduje, aby podnikateľská sféra pritom dodržiavala určité pravidlá, napríklad základné pracovné normy definované Medzinárodnou organizáciou práce (zákaz detskej a nútenej práce, právo zamestnanca na združovanie a vyjednávanie na pracovisku) a ďalšie požiadavky ochraňujúce práva zamestnanca (ochrana pred svojvoľným prepúšťaním, ochrana a bezpečnosť pri práci, zákaz akejkoľvek diskriminácie a podobne). Dnes je väčšina týchto noriem zakotvená v európskom acquis – právnom systéme a i v našom zákonodarstve.

Západoeurópska sociálna demokracia sa stáva nekompromisným kritikom neprimeraného roztvárania nožníc medzi mzdami zamestnancov a odmeňovaním top manažmentu. Sociálna demokracia presadzuje regulačné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľov, na ochranu životného prostredia a podobne. Jej spojencami sú odbory, i keď z viacerých dôvodov tieto väzby sú dnes slabšie ako pred niekoľkými desiatkami rokov, občianska spoločnosť a „osvietení podnikatelia“, ktorých horizont uvažovania presahuje vidinu krátkodobého zisku a uvedomujú si i svoju zodpovednosť voči spoločnosti. Súčasťou tejto zodpovednosti je platiť dane do verejných rozpočtov, z ktorých sa uhrádzajú verejné výdavky na školstvo a vedu, zdravotníctvo, bezpečnosť, infraštruktúru a výdavky na vytváranie priaznivého podnikateľského prostredia. Z nich sa poskytujú i dotácie do podnikateľskej sféry, napríklad do poľnohospodárstva, výdavky na investičné stimuly a podobne. Inými slovami, do toho, z čoho podnikateľská sféra priamo, či nepriamo čerpá, má aj prispievať. Preto nesúhlasím s naliehaním na znižovanie daní. Túto povinnosť platiť dane nemôže nahradiť podniková filantropia, sponzorstvo či charitatívne dary.

Naša ústava hovorí v súvislosti s majetkom aj o zodpovednosti za to, ako sa s ním nakladá. Platí to aj v európskom meradle?

Za ostatných desať až dvadsať rokov sa v západnej podnikateľskej sfére udomácnila takzvaná Corporate Social Responsibility (CSR). Vo voľnejšom výklade predstavuje environmentálnu a sociálnu zodpovednosť podnikov. Jej priekopníkom bol starý Henry Ford. Jeho potomok W. Ford mladší, ktorý je jej horlivým zástancom, hovorí, že sa ňou začala nová éra kapitalizmu, „ktorý má svedomie“. Dnes možno hovoriť „o novej viere“. Mnohí podnikatelia vidia v CSR spôsob ako minimalizovať mnohé riziká, respektíve ako v nej nájsť nové podnikateľské príležitosti. Žiaľ, v mnohých prípadoch možno skôr hovoriť o módnej vlne, respektíve o jej zneužívaní v platenej propagačnej kampani.

Odstrašujúci je príklad bývalého amerického energetického gigantu Enronu, ktorý vykazoval vynikajúce výsledky v CSR, až kým sa neprevalil historicky najväčší korupčný škandál v USA. Ukázalo sa, že Enron okrádal desaťtisíce zákazníkov a desaťtisíce zamestnancov a dôchodcov stratilo svoje úspory vložené do akcií a dôchodkových fondov podniku.

Je dobre, že enviromentálna a sociálna zodpovednosť podnikov si za ostatné roky našla serióznych prívržencov i v radoch slovenskej podnikateľskej sféry.

V prednáške ste sa dotkli i otázky korupcie a kriticky ste sa vyjadrili, že slovenské médiá pranierujú korupciu iba vo verejnom sektore, no vyhýbajú sa pranierovaniu korupcie v súkromnom sektore.

Je to tak. Akoby podnikateľský sektor bol apriori menej skorumpovaný ako verejný sektor. Zahraničné noviny sú plné korupčných škandálov v podnikateľskej sfére, ako sú, napríklad, posledné korupčné škandály Siemensu, ktorých rozsah nemá v histórii nemeckého hospodárstva obdobu. Francúzsku tlač zamestnáva podozrenie zo získavania zahraničných zákazníkov korumpovaním úradníkov firmou Alstom, hlavným konkurentom Siemensu vo Francúzsku. Britskú tlač zamestnáva korupčný škandál BAE Systems v súvislosti s dodávkami zbraní do Saudskej Arábie, ktoré boli údajne sprevádzané podplácaním vysokých saudskoarabských hodnostárov. Môžete namietnuť, že to nie sú peniaze daňových poplatníkov, no všetky úplatky koniec-koncov zaplatí ten istý človek - raz ako daňový poplatník, inokedy ako spotrebiteľ.

Európska politická elita stráca trpezlivosť pri pohľade nad zväčšovaním rozdielov medzi mzdami zamestnancov a odmeňovaním top manažmentu. Existuje riešenie?

Európski politici chcú udržať inflačné tlaky na uzde a odporúčajú odborom nezvyšovať mzdové požiadavky. Je to však politicky priechodné, keď mzdy top manažmentu nekontrolovateľne rastú? Luxemburský predseda vlády, ktorý vedie skupinu ministrov financií eurozóny, označil odmeňovanie top manažérov za „škandalózne“, za „sociálnu pohromu“. Horst Köhler, prezident SRN, nedávno kritizoval „bizarne vysoké“ odmeňovanie finančných manažérov. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy napadol „darebáckych riaditeľov“ a dovolával sa „obnovenia morálky kapitalizmu“.

Neexistuje osvedčené riešenie ako zabrzdiť nezdôvodnené roztváranie nožníc medzi mzdami zamestnancov a odmeňovaním vrcholových manažérov. Niektoré štáty sa spoliehajú na zverejňovanie miezd a ostatných pôžitkov vrcholového manažementu obchodných spoločností. Inde sa uvažuje o zvýšení právomocí akcionárov pri určovaní odmien, ktoré sa dnes delegujú na dozorné rady. Nemecká Ľavicová strana navrhuje zákonom zaviesť stropy odmien. Väčšina štátov EÚ, napríklad Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Nemecko, uvažujú o zvýšení daní bohatým a znížení daní chudobným. Inými slovami odporúčajú zvýšiť rozdiely v sadzbách progesívnej dane. Rovná daň nielenže nie je spravodlivá, no sociálnu nespravodlivosť zväčšuje.

Venovali ste sa štúdiu i praktickému riadeniu makroekonomiky. Slovensko chválili a chvália za dobré makroekonomické výsledky a pripisujú ich reformám z čias dvoch Dzurindových vlád. Lenže to neprinieslo markantné zníženie nezamestnanosti (vzhľadom na vysťahovalectvo a odchod ľudí za prácou do cudziny), vyrovnanie veľkých rozdielov v príjmoch, odstránenie hlbokých regionálnych disparít, vyriešenie problémov v doprave, školstve, zdravotníctve a sociálnej starostlivosti. Akú cenu majú reformy na účet prehĺbenia sociálnej nerovnosti?

Reformy z čias dvoch Dzurindových vlád sa hádžu do jedného vreca. To je z každého hľadiska pomýlené. Reformy v rokoch 1998 až 2002 boli kľúčové z hľadiska druhej a tretej etapy transformácie a z hľadiska našich integračných ambícií. Bez nich- napríklad bez reformy bankového sektora - by sa nevytvorili zdravé ekonomické fundamenty slovenského hospodárstva. V tom čase sa kládli základy sociálneho štátu, odzrkadľujúce európske - mimochodom dosť chudobné - sociálne acquis a vtedajšie finančné možnosti štátu. Reformy boli výsledkom kompromisu širokej vládnej koalície. Bolo treba v nich pokračovať, urýchliť tie reformy, ktoré zaostávali, napríklad v zdravotníctve, dolaďovať ich, napríklad vo verejnej správe, a opravovať ich, keby sa ukázala potreba.

V rokoch 2002 až 2006 si druhá Dzurindova vláda uvoľnila ruky od integračného procesu i od nepohodlného koaličného partnera (SDĽ) a realizovala reformy podľa najodvážnejších predstáv neoliberálov. Taká bola napríklad Forbesova idea rovnej dane, s ktorou kandidoval v prezidentských voľbách v USA a, samozrejme, neuspel.

„Slovenský tiger“ vzbudil v zahraničí pozornosť, nekopírujú ho však v žiadnom rozvinutom západnom štáte. Reformovať reformy je ťažká úloha, ale pokiaľ sa to nepodarí, budeme tu mať okrem trhového hospodárstva i trhovú spoločnosť so všetkými jej sprievodnými sociálno-ekonomickými znakmi, ktoré ste uviedli, a na dôvažok s nepriaznivými sociálno-kultúrnymi znakmi. Je to odstrašujúca predstava. Vysťahovalectvo a odchod za prácou, ktorý sa tiež môže zmeniť na vysťahovalectvo, je iba jednou stránkou takejto reality. Ak sa obmedzíme iba na ekonomizujúci pohľad, ekonomický model, ktorý sa tu presadil, nie je zárukou dlhodobej konkurencieschopnosti slovenského hospodárstva.

Mnohí zástancovia reforiem z obdobia 2002 až 2006 argumentujú, že boli nevyhnutné, aby si Slovenská republika udržalo svoju konkurencieschopnosť. Znamená globalizácia nevyhnutne likvidáciu sociálneho štátu?

Reformy sú nevyhnutné, no je otázkou, aké. Európske štáty na navyšších priečkach konkurencieschopnosti sú krajiny so silným sociálnym štátom. Európska únia ponúka európsky sociálny model, ktorého moderná podoba je dokonca podmienkou jej dlhodobej konkurencieschopnosti. Bitka o európsky sociálny model sa neodohráva iba v únii, no i na globálnej úrovni. Európska únia musí v globálnych inštitúciách presadzovať také pravidlá hry, ktoré by zastavili súťaž o to, kto sa skôr prepracuje „ku dnu“ napríklad v daňových, sociálnych a environmentálnych otázkach.

Budúcnosť Slovenska zvyknú humoristi označovať za matematický problém – ako rovnicu s minimálne tromi neznámymi (to sú vraj optimisti) alebo ako rovnicu iba s neznámymi veličinami (pesimisti). Zhodujú sa však v tom, že bude závisieť v prvom rade od toho, aká bude efektívnosť eurointegrácie, či prekoná súčasné vnútorné rozpory a konflikty a dokáže uspokojiť základné potreby všetkých 27 členov. Na čo by ste položili dôraz vy?

Na fakt, že takmer žiadna z kľúčových výziev konca 20. a začiatku 21. storočia sa nedá riešiť izolovane jedným štátom. V našom európskom kontexte východiskom je európska spolupráca v rámci Európskej únie. Írske „nie“ bude určite predmetom analýz - do akej miery odráža nespokojnosť s aktuálnym hospodárskym vývojom, s byrokratizomom únie, alebo odráža írsky nacionalizmus, alebo niečo iné. Kritika každej neefektívnosti eurointegrácie je potrebná ako soľ. I malý štát môže hrať pozitívnu úlohu a aj Slovenská republika by mala mať takúto ambíciu. Domáca politika v členských štátoch často kamufluje európsku a globálnu podmienenosť domácich riešení, lebo domáce voľby sa ľahšie vyhrávajú na agende, ktorá zdôrazňuje úzkoprsý národný záujem. Nič proti národným záujmom, pokiaľ nehraničia s hlúpym národným egoizmom.

Za akých okolností môže byť Slovensko uznávaným, hoci malým ekonomickým hráčom na šachovnici Európskej únie?

Keby sa vyškriabalo na rebríčku konkurencieschopnosti medzi štáty, ako je Fínsko alebo Švajčiarsko, teda štáty, ktoré majú podobné rozmery ako Slovensko, no sú na špičke v úrovni takzvaného sociálneho kapitálu teda v úrovni vzdelania, zdravia, kultúry a sociálnej súdržnosti. Po transformácii na trhovú ekonomiku stojíme pred novou transformáciou na vedomostnú ekonomiku. Niečo sa o tom pohovorilo, no čo sa urobilo? Môžete to nazvať kacírstvom, no dodržať jedno z maastrichtských kritérií i za cenu toho, že školstvo, zdravotníctvo, kultúra sú už na hrane, je prinajmenšom krátkozraké.

Východisko existuje a možno dosiahnuť, aby bol aj vlk sýty aj ovca aby zostala celá. Vyžaduje si to inú politiku. Hospodársko-politické nástroje, ako sú napríklad daňové nástroje, odvody, sa musia nastavovať pružne podľa toho, v akej fáze hospodárskeho cyklu sa hospodárstvo nachádza a nemôžu byť iba výsledkom nátlaku lobistických skupín.

Možno vás prekvapí, že som do vedomostnej ekonomiky zahrnula aj kultúru. Kultúra a kultivovanie človeka sú nenahraditeľné pre rozvoj tvorivosti. Rada by som presvedčila kompetentných, aby okopírovali to, čo sa podarilo urobiť vo Veľkej Británii, teda aby sa všetky verejné múzeá a galérie otvorili verejnosti bezplatne. A treba dodať, že tak ako u nás v deň otvorených dverí, sú múzeá a galérie v Británii po celý rok plné. Náš verejný rozpočet by prišiel ročne o niekoľko desiatok miliónov korún, spoločnosť ako celok by však mnohonásobne zbohatla.

Byrokracia Európskej únie prejavuje tendenciu regulovať všetko do najmenších podrobností. Nikdy však ani len nespomenula potrebu regulovať kapitálové toky. Pritom nekontrolované špekulatívne pohyby kapitálu po kontinentoch majú najväčší destabilizačný vplyv na hospodársku, sociálnu a, prirodzene, politickú stabilitu krajín. Trúfne si vôbec nejaká inštitúcia v Bruseli alebo napokon aj európska sociálna demokracia volať na zodpovednosť aj kapitál?

Každá väčšia finančná kríza, ktorá sa v dôsledku liberalizácie pohybu kapitálu rýchlo šíri za hranice, otvára otázku, či a ako regulovať pohyb kapitálu. Tak je to i teraz, keď sa nákaza rozšírila z trhov USA. Týmito a podobnými otázkami sa zaoberajú ministri financií a hlavy štátov G8, eurozóny a Európskej únie, Medzinárodný menový fond, a tak ďalej. Opatrenia, pokiaľ sa na nich dohodnú, zvyčajne riešia iba jeden-dva čiastkové problémy. Financial Stability Forum – globálna inštitúcia združujúca regulačné agentúry i orgány bankového dohľadu – reagujúc na ostatnú krízu, ktorá vznikla v bankovom sektore, sa radí, ako sprísniť reguláciu tohto sektoru. V takzvanej rozvojovej agende sa roky diskutuje o zavedení Tobinovej dane ako jedného zdroja takzvanej oficiálnej rozvojovej pomoci (ODA). Táto daň by zdaňovala cezhraničné obchodovanie s národnými menami. I keď jej účinky na špekulatívne obchodovanie s národnou menou by boli minimálne, zvýšila by sa tak prepotrebná rozvojová pomoc. Tento návrh však neprešiel.

Jednou z príčin vysokých cien ropy, či potravín sú špekulatívne obchody na svetových burzách. I o tomto sa bude diskutovať na najbližších zasadnutiach Európskej rady. Som skeptická, či sa podarí dohodnúť na účinnejších opatreniach.

Ako viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj sa podieľate na hospodárskom rozvoji Slovenska. Ako sa napĺňa stratégia banky pre našu krajinu prijatá pred dvoma rokmi?

Podľa strednodobej stratégie štáty EÚ-8, čiže nové členské štáty únie bez Bulharska a Rumunska, budú z banky do roku 2010 graduovať, čiže dosiahnu taký stupeň hospodárskeho rozvoja, že už nebudú potrebovať našu pomoc. Ako prvej sa to podarilo Českej republike. Možno je graduácia štátov EÚ-8 trochu predčasná a EBOR by mohol zohrať pozitívnu úlohu v nových štátoch i neskoršie, zvlášť v niektorých posttransformačných otázkach, respektíve „mäkkých“ transformačných otázkach, napríklad v energetickej efektívnosti, vo výrobe energií z obnoviteľných zdrojov, v udržateľnom rozvoji, no i v tradičnejšej sfére - infraštruktúre.

Čo môžeme očakávať od stratégie vytýčenej na roky 2006 až 2010, ktorá predpokladá presun hlavných aktivít do krajín východnej a juhovýchodnej Európy?

Jedným z cieľov stratégie pre Slovenskú republiku je i podpora expanzie domácej podnikateľskej sféry do zahraničia, predovšetkým do štátov, ktoré ešte nie sú v transformačnom procese tak ďaleko ako my. Ukrajina, Ruská federácia a ostatné štáty Spoločenstva nezávislých štátov môžu byť smerom ich expanzie. Akékoľvek negativistické predsudky sú prekážkou takejto expanzie. Našťastie podnikatelia sa na všetko pozerajú pragmatickejšie a mnohí z nich úspešne v tomto – treba dodať – komplikovanom teritóriu podnikajú. Začína sa prebúdzať i záujem o ruský jazyk. Zdá sa, že kyvadlo sa posúva do rovnovážnejšej polohy.

Boli ste výkonným sekretárom Ekonomickej komisie pre Európu v OSN a z tejto pozície ste určite lepšie videli globálne problémy súčasného sveta. Predstavuje OSN takú platformu, ktorá môže prekonať sebeckú polarizačnú a konfrontačnú politiku veľmocí a urýchlene pristúpiť k ich riešeniu? Aké sú jej objektívne limity?

Multilateralizmus je ťažkopádny, neefektívny, pomalý, no nič vhodnejšie na riešenie globálnych problémov, ako sú klimatické zmeny, hlad, chudoba, niektoré nebezpečné infekčné choroby, svetový terorizmus a bezpečnosť, neexistuje. Zamedziť nebezpečnej globálnej „súťaži na dno“ („race to bottom“) v environmentálnych otázkach, v otázkach sociálnej ochrany, možno iba na globálnej úrovni. Preto sú OSN a jej inštitúcie nenahraditeľné.

Ťažkopádnosť, neefektívnosť, pomalosť, a tak ďalej, sú cenou, ktorou sa platí za demokratické riadenie OSN, kde má formálne každý člen jeden hlas. I tu sa odohrávajú veľmocenské hry, no vďaka existujúcemu mechanizmu rozhodovania dominancia jednej veľmoci sa tak markantne nepresadzuje. Okrem toho v OSN vznikajú rôzne ad hoc či trvalejšie koalície na presadenie svojich záujmov. Tradičné veľmoci sú často konfrontované s takýmito zoskupeniami. Jedným z nich je BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína), ktoré sa stalo silným globálnym hráčom. Napokon, dnešný jednopolárny svet sa postupne stáva viacpolárnym.

Dnešný svet je komplikovaným prepletencom protikladných politických záujmov, špekulatívnych ekonomických koncepcií, pokryteckých pomocných programov, nezmieriteľných ideí a ideológií. Politológovia začínajú pripúšťať, že sa z rozhodovania o osudových otázkach ľudstva vytratil morálny faktor. Ak sa stratil, ako ho nájsť?

Proti týmto tendenciám sa musia postaviť „osvietení lídri“ – v politike, v podnikateľskej sfére, v kultúre, osvietení náboženskí lídri, filozofi, moralizujúci ekonómovia a podobne. Druhou, budúcou „novou veľmocou“ je občianska spoločnosť, ktorá sa začína stavať na nohy i v rozvojovom svete a ktorej boj s negatívnymi tendenciami je zatiaľ nerovný. A bude treba trpezlivo prekonávať pohodlný alibistický postoj jednotlivcov, napríklad „mňa sa to netýka“, „sám aj tak nič nezmôžem“. Či to stačí na prekonanie skepticizmu, ťažko povedať.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť