Krajina známa i neznáma

Slovensko, 18. 9. 2008 (Verejná správa 19/2008)

V Anglicku bol hádam každý. Aspoň Európania ho určite počas svojho života minimálne raz navštívia. A pravdepodobne všetci sme prekvapení ako sa v Anglicku zaobchádza so životným priestorom. Domčeky sú malé, natlačené na seba, záhrady možno nazvať iba záhradkami, uličky úzke, cesty zatarasené parkujúcimi autami v jednom jazdnom pruhu a všetko podlieha akémusi nepísanému zákonu: šetriť miestom.

Napriek tejto stiesnenosti má Anglicko svoje čaro. Pravidelná dažďová spŕška ho sfarbuje do sýto zelena a typické tehlové domy a budovy, z ktorých vykúkajú biele okná, mu dodáva osobitný charakter. Priam cítiť, že krajina má za sebou dlhú historickú púť. Veď dôkazom je množstvo priekopníckych myšlienok a objavov, ktoré sa tu zrodili a poznamenali život celého ľudstva. Dnes Anglicko obývajú milióny prisťahovalcov z rozličných kútov sveta, a tak má multikultúrny charakter. Jedným z miest, ktoré obýva široký kolorit cudzincov, je aj deväťdesiattisícový Bedford. Na jeho uliciach je možné počuť vyše šesťdesiat rôznych jazykov, pretože v meste žije niekoľko desiatok etnických skupín.

Mesto je centrom nemetropolitného grófstva Bedfordshire a jeho poloha je priam závideniahodná. Nachádza sa medzi dvoma svetoznámymi mestami Oxfordom a Cambridge, a zároveň len necelých šesťdesiat míľ od Londýna, čo znamená, že teritoriálne je „in media res.“ Navyše, podľa správy porovnávajúcej hospodársku vyspelosť jednotlivých regiónov vo všetkých štátoch Európskej únie, ktorú tohto roku vydal Eurostat, táto oblasť je čo do bohatstva obyvateľstva prakticky na prvom mieste.

Prišiel Beda našiel brod

Bedford vďačí za svoj vznik – tak ako to už býva zvykom – zdroju vody. Rieka, ktorá od nepamäti omýva jeho brehy, sa volá Great Ouse. Slovo ouse – voda, rieka – je keltského alebo dokonca predkeltského pôvodu. I samotný názov mesta opäť súvisí s riekou. Slovo ford totiž v angličtine znamená brod rieky a Beda je meno Sasa spájaného so založením prvej osady na tomto mieste. V saskom období bol Bedford dôležitým obchodným centrom. Miestny hrad bol postavený krátko po bitke pri Hastingse v roku 1066 a zničený v roku 1224.

Sto rokov po postavení hradu získal Bedford privilégia s možnosťou pravidelne usporadúvať trhy. Najtypickejším remeslom v stredovekom bolo spracovanie vlny. Mesto sa nevyhlo moru, ktorý v sedemdesiatych rokoch 16. storočia výrazne znížil počet obyvateľstva, a o ďalšie tri storočia neskôr ho kvárila aj cholera tak, ako mnoho iných miest vo vtedajšej Európe. Výrazný rozkvet zaznamenalo koncom 17. storočia vďaka už spomínanej rieke, ktorá sa začala splavovať. Keďže riečne cesty boli v tom čase najjednoduchším a zároveň najlacnejším spôsobom prepravy tovaru, Bedford prekvital. S technickým pokrokom prišla do mesta železnica (1846), pouličné osvetlenie, vodovodné a kanalizačné potrubie, otvorenie prvej nemocnice a mnoho ďalších, dnes už samozrejmých, vymožeností. Nakoniec, počas minulého storočia sa mesto stalo domovom množstva prisťahovalcov z rôznych končín sveta, sociálnych vrstiev a kultúrneho prostredia. Značnú časť tvoria Taliani, Nemci, Židia, Íri, z ázijských krajín sú to najmä Indovia, Bangladéšania a Pakistanci. Po nedávnom rozšírení Európskej únie sa bedfordská populácia obohatila o obyvateľov z východných častí Európy, predovšetkým z Poľska.

No do Bedfordu ľudia nielen prichádzali. Mesto je známe aj tým, že v minulých storočiach sa mnohí jeho rodáci vyberali do sveta. Niektorí hľadali šťastie, iných hnal do diaľav dobrodružný duch, ďalších životné okolnosti. Každopádne, na rodné mesto nezabudli a pomenovali po ňom nové mestá, v ktorých sa usadili. Preto anglický Bedford nie je jediný, ktorý nesie toto meno, ale má mnoho súrodencov v Spojených štátoch amerických, Austrálii, Kanade, či v Afrike. Táto „bedfordská família“ miest sa skladá z dobrých dvoch tuctov členov.

Prechádzka po meste

V teplých mesiacoch, keď brehy Great Ouse zdobia dôvtipne zladené záhony kvetov a krovín a stromy šumia súzvučne s riekou, možno ľahko poznať, že s týmto mestom sa právom spájajú romantické prechádzky. Miestne parky patria k jedným z najkrajších v Anglicku. Aj tí, ktorých viacej láka prechádzka po dlaždiciach mesta a chcú nakupovať, si však prídu na svoje. Mesto svoju povesť trhového centra vekmi nijako nestráca, naopak, stále viac ju upevňuje. A tak k obvyklým trhom v stredu a sobotu pribudli od roku 2004 aj nové: štvrtkový špeciálny trh kvalitného jedla a potravín a piatkový trh kvetov, rastlín a záhradných produktov od výmyslu sveta. Od predvlaňajška sa raz mesačne koná aj trh starožitností, umenia a remesiel, z ktorého majú radosť hlavne zberatelia. Ale nielen trhy vábia do Bedfordu. V meste sa nachádza vyše tristo obchodov a spolu s nákupným strediskom The Harpur centre zabezpečujú opakované návraty návštevníkov, lebo jeden deň na nákupy tu určite nestačí.

Mesto pamätá i na tých, ktorých prechádzky majú viac prieskumný charakter a sú milovníkmi histórie a kultúry. Neprehliadnuteľný je jeden z prominentných symbolov mesta – Castle Mound, stojaci na mieste zvyškov pôvodného hradu zničeného v 13. storočí. Je to drobná drevená stavba, z ktorej je pekný výhľad na rieku. Na akúkoľvek otázku spojenú s minulosťou mesta a jeho okolia sa dajú nájsť odpovede v Bedfordskom múzeu. Obsahuje zbierky archeologického, numizmatického, umeleckého, ale i prírodovedného charakteru dokumentujúce predošlý život a vývoj v Bedforde.

Po návšteve múzea možno zamieriť rovno do Cecil Higgins Art Gallery, ktorá je v jeho neďalekom susedstve. Galéria ponúka na obdiv znamenité diela z tvorby Picassa, Turnera a Gainsborougha. Svoj pôvab majú aj tajomstvá historických budov a stavieb, ktoré možno odhaľovať intenzívnejším štúdiom. Napríklad Corn Exchange – budova postavená v roku 1849 na účely obchodovania s obilím – sa počas 2. svetovej vojny stala sídlom prvého rádiového vysielania v dejinách Británie a mesto v tom čase bol centrom britskej špionáže.

S každým mestom sa spájajú životy ľudí, ktorí určovali alebo určujú vývoj a orientáciu svojho rodiska. Aj Bedford s láskou spomína na niekoľko svojich výnimočných synov, ktorých sochy zdobia ulice mesta. Azda najznámejšia osobnosť mesta je John Bunyan, ktorý vydal v roku 1678 svetovo známe dielo Cesta Pútnika. Bolo preložené do viac než dvesto jazykov a popri Biblii je najprekladanejším kresťanským dielom. Všetko o tomto autorovi, jeho živote a tvorbe možno nájsť v Múzeu Johna Bunyana na Mill Street. Sochu spisovateľa venoval mestu bedfordský vojvoda v roku 1874.

Keď som sedela v aute idúcom do Bedfordu a porovnávala v duchu anglickú krajinu s rodnou, zrazu ma vyrušila moja domáca sprievodkyňa Noeleen:

„Po pravej strane čochvíľa uvidíš dve budovy a ja som zvedavá, či uhádneš čomu slúžia.“

Pravdupovediac, nijako ma tento návrh nezaujal, ale zdvorilo som naznačila ochotu prijať hru. O pár minút som však pochopila, kam jej otázka mierila, a aj ja som precitla z dovtedajšej apatie. Na obzore sa zjavili dve skutočne gigantické budovy a mňa napadla jediná možná odpoveď: „ Pravdepodobne sklady.“ Omyl. Obrovitánske budovy slúžili v prvých desaťročiach 20. storočia ako hangáre vzducholodí. I keď testovací let vzducholode, ktorá sa tu postavila ako prvá dopadol katastroficky, oboch „obrov“ radi využívajú hlavne filmové štúdia, napríklad Warner Bros.

Bedford v správnom systéme

V Anglicku existuje od leta 2006 štvorstupňové správne členenie. Na jednom stupni však môže existovať niekoľko typov správnych jednotiek. Najvyšší stupeň správnych jednotiek predstavuje región. Regiónov je celkom deväť: Veľký Londýn, Severovýchodné Anglicko, Severozápadne Anglicko, Juhovýchodné Anglicko, Juhozápadné Anglicko, Východ Anglicka, Yourkshire a Humber, Východné vnútrozemie a Západne vnútrozemie. Tieto regióny sa líšia rozlohou aj počtom obyvateľov a zahrňujú jeden alebo aj niekoľko celkov na úrovni grófstva. Vznikli v roku 1994 a od roku 1996 sú zároveň anglickými obvodmi pre voľby do Európskej únie.

Druhým stupňom sú grófstva a obdobné celky. Pre administratívne účely sa územie Anglicka člení na štyri rôzne typy správnych celkov na úrovni zodpovedajúcej grófstvam. Všetky tieto celky sú podriadené regiónom. Tvoria ich: metropolitné grófstva, nemetropolitné grófstva, Unitary authority a Veľký Londýn. Metropolitných grófstiev je šesť, zahrňujú veľké mestské aglomerácie, napríklad Veľký Manchester. Nemetropolitné grófstva pokrývajú väčšinu územia Anglicka, vznikli v roku 1974 a je ich takmer štyridsať. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia vznikali celky pomenovaná ako Unithary authority, ktoré sú definované najčastejšie ako grófstvo s jedným dištriktom, ktorý predstavuje 3. stupeň správneho členenia. Veľký Londýn nie je de-iure grófstvo, ale len „administratívna oblasť“ a zároveň región. Napriek tomu de-facto do veľkej miery funguje ako metropolitné grófstvo.

Grófstva sú v Anglicku územnými celkami nielen pre administratívne, ale i politické a geografické účely. Termín „anglické grófstva“ preto nemôžeme chápať iba v pôvodnom historickom význame. V dôsledku množstva reforiem dnes existuje viacero typov týchto celkov, napríklad ceremoniálne grófstva, historické grófstva a tak ďalej. Bedford je centrom Bedfordshire, ktoré sa radí k nemetropolitným grófstvam v regióne Východ Anglicka. Celý Bedfordshire má okolo štyristo tisíc obyvateľov.

Tretím stupňom správneho členenia – niekedy uvádzaným spolu s druhým stupňom – sú anglické dištrikty. Ide o správne celky približne na úrovni našich okresov. Dištrikty sa členia na metropolitné (v rámci metropolitných grófstiev ), nemetropolitné (v rámci nemetropolitných grófstiev ) a londýnske mestské obvody, ktorých je 32.

Posledným stupňom správneho členenie Anglicka sú civilné farnosti. Pojem „obec“ v anglickom systéme neexistuje – menšie jednotky ako okresy sú už priamo „okrsky“ (parish).

Hostitelia očami hosťa

Starý fakt, že v Anglicku stále prší, som nikdy naozaj neakceptovala. Keď som totiž pre pár rokmi zavítala do Londýna, privítalo ma krásne slnečné septembrové počasie, trvajúce celé tri týždne môjho pobytu. Po rokoch, keď som sa znova chystala navštíviť Anglicko, mi preto pochmúrne povery o počasí ani nenapadli. Veľmi rýchlo som si však na ne spomenula. Napriek letným mesiacom som slnko v Anglicku nevidela niekoľko dlhých týždňov, a tak som pochopila, že niečo na tých chýroch o anglickom počasí predsa len bude. Na druhej strane poloha Anglicka a jeho ostrovný charakter sú faktami, s ktorými chýry nemusia mať nič spoločné, aby existoval predpoklad pravidelného dažďového počasia.

Práve počasie je jedným z kľúčových dôvodov migrácie Angličanov do iných častí sveta, predovšetkým do USA, Austrálie, alebo do iných štátov v rámci Európy, najmä

do Španielska. Rovnako je Španielsko obľúbenou krajinou aj v čase dovoleniek. Ak existuje u niektorých Angličanov ambícia učiť sa cudzí jazyk, suverénne prevažuje záujem o španielčinu, i keď na školách sa stále preferuje vyučovanie francúzštiny.

Ďalšou obľúbenou témou je anglická strava. Keďže som človek – prieskumník a ochutnám všetko, čo sa nehýbe, zakaždým som odhodlaná vytvoriť si vlastný názor a máločo na stole ma prekvapí v negatívnom zmysle. S klebetou o anglickej strave však musím súhlasiť. Ich kuchyňa je málo nápaditá, ba až mdlá. Myslím, že sú si toho čiastočne vedomí i sami Angličania. Inak by neboli natoľko populárne cudzie kuchyne, hlavne čínska a indická, ktoré sú výrazným doplnkom nevýraznej domácej kuchyne. Anglickým národným jedlom je akiste ryba s hranolkami. Dá sa kúpiť na každom rohu a dosť často sa pripravuje aj v domácom prostredí. Trend mať hlavné jedlo až v závere dňa sa uplatňuje vo väčšine anglických rodín.

Angličania sú milovníkmi zvierat, hlavne psy zvyknú byť bežnou súčasťou rodiny. Exteriéry anglických obydlí sú väčšinou slušivo upravené a badať z nich špecifickú radosť z krov a popínavých typov rastlín. Myslím, že interiéry s toľkým citom nie sú upravené – so zjavnou snahou doladiť detaily v príbytkoch som sa veru nestretla.

Keďže je Anglicko domovom rôznych prisťahovalcov a zároveň aj vábidlom pre turistov z celého sveta, Angličania sú na cudzincov zvyknutí a sú voči nim tolerantní. Vďaka bezbariérovosti jazyka zasa mnohí Angličania radi cestujú po svete a majú prehľad aj o iných kultúrach.

Stručne povedané sú veci, ktoré sa z anglickej či inej kultúry oplatí odpozorovať i prevziať, ale takisto je pár vecí, ktoré by sme si mali zachovať, pretože tej druhej strane chýbajú. Naša pohostinnosť, ochota spraviť pre svojho hosťa maximum, nedbať na výdavky spojené s návštevou, ktorej chceme ukázať a ponúknuť čo najviac, družnosť a štedrosť, akú vieme prejaviť len my sú devízami, ktoré západná Európa v tak rozšírenej podobe nepozná. Bola by škoda o ne prísť. Život sústredený na matériu je akýsi smutne individuálny. Radosť je veľkolepejšia, ak je možné sa o ňu deliť...

Ivana RODÁKOVÁ

Späť