Prechádzky po obci s vôňou husaciny

Slovensko, 13. 10. 2008 (Verejná správa 21/2008)

Husacina zo Slovenského Grobu je kulinársky pojem nielen regionálny alebo slovenský, ale i cezhraničný. Podľa odhadov sem za rok priláka až päťdesiattisíc ľudí, najviac z Bratislavy. Tisícky fotografií a zápisov v knihách hostí sú svedectvom, že za ňou prichádzali hlavy štátov, premiéri a ministri, podnikatelia, umelci, športovci, ale i prostí ľudia, ktorí chceli vybočiť zo stereotypov každodennosti pri lákavo prestretom stole. Lebo k chrumkavej kôrke, mäkkému mäsku a lahodnej pečeni patria lokše, dusená červená kapusta, domáce nakladané uhorky, feferónky, baranie rohy. Grobská lokša má tiež dobré meno. Práve v tomto roku získala certifikát, že „spĺňa kritérium originality, kvality, šetrnosti k prírode a jedinečnosti spojenej s regiónom Malých Karpát“.

Zrod tradície

Grobania sú v pečení husí skutoční odborníci. Majstrovstvo sa dedilo a zdokonaľovalo cez celé generácie. Obec kedysi obklopovali jazierka, bariny, lúčky a jej stredom tiekla riečka. To bolo ideálne prostredie na chov husí. Jazierka a močiare poľnohospodári vysušili, pastviny rozorali a kúsok riečky zostal len v strede obce na ozdobu a osvieženie. Tradícia sa zrodila kdesi na rozhraní devätnásteho a dvadsiateho storočia, ale rýchlo zapustila tuhé korene. Pôvodne gazdinky chovali husi pre svoju potrebu, menej na predaj. Dnes už v dedine chová husi málokto, väčšinou ich dovážajú zo Žitného ostrova, od Malého Dunaja.

K husacine patrí aj dobré víno a muzika. Ani jedno tu nechýba. V jasnom počasí vidno na západe malokarpatské vinohrady. So živou hudbou to už nie je také ľahké ako bolo kedysi, ale dnešné zázraky elektroniky tiež urobia náladu. To všetko sa už dnes zasadzuje do štýlového prostredia vidieckej architektúry využívajúcej prírodné materiály – kameň, drevo, trstinu, prútie, nezriedka i výbavu starých dedinských obydlí a hospodárskych dvorov. Tí vynaliezavejší ozdobili svoje pohostinné domy, dvory a penzióny grobskými čipkami a krojmi.

Husacinu dostanete vo viac ako dvoch tuctoch väčších i menších podnikoch po celý rok, ale skutočná sezóna trvá od septembra do decembra. V tomto roku ju cech husacinárov otváral v spolupráci s obecnou samosprávou tridsiateho augusta.už 8. ročníkom Dňa otvorených dverí. Málokto si vie predstaviť tú riavu hostí, ktorá zaplavila dedinu. Tento rok sa mohli ich oči popásť nielen po prestretých stoloch, ale i po vynovených častiach obce. Pezinská a Hlavná ulica dostali úplne novú podobu.

Premeny obce

„To je výsledok projektu revitalizácie stredu obce,“ netají pýchu starosta Mgr. Ján Juran. „Dostali sme na to príspevok z eurofondov i z ministerstva financií. Vybudovali sme novú kanalizáciu na odvedenie povrchových vôd., spevnili prístupové vjazdy do domov, urobili nové chodníky, cestu, parkovacie plochy. Zaviedli sme úsporné verejné osvetlenie, zriadili sme park s mobiliárom a farebnou fontánou. Do zeme sme uložili nízkonapäťové elektrické vedenie, telekomunikačné káble, rozvod káblovej televízie. Upravili sme priestor pre trhovníkov, parkové plochy pri oboch cestách cez obec a dali osadiť nové dopravné značenie.“ Hodno pripomenúť, že v Slovenskom Grobe sa zorientujete podľa výrazných tabúľ a smeroviek. To je tiež novinka.

Starosta nezaprie ducha športovca. Napokon prečo, keď viac ako tridsať rokov vyučoval matematiku a telocvik. Rád si vysadne na bicykel a zahrá si volejbal. Obecnému športu venoval veľký kus svojho funkcionárskeho snaženia. Preto sa Slovenský Grob môže popýšiť parádnym oddychovo-rekreačným areálom. Významne naň prispeli sponzori. Kvalitne upravené futbalové ihrisko je vzorne oplotené, parkovacie plochy, chodníky a zeleň ako z cukru a nechýba ani dopravné značenie, lebo športovci a fanúšikovia už neprichádzajú len na motorkách a bicykloch. V obci majú štyri futbalové mužstvá (!). Aby šetrili trávnik na hlavnom ihrisku na súťažné zápasy, tak pripravujú tréningové ihrisko.

„Teraz sa chystáme ukončiť druhú etapu revitalizácie stredu obce,“ ukázal nám na územnom pláne starosta. „Dom kultúry zateplíme, dáme mu novú fasádu, staré okná vymeníme za eurookná. Vybudujeme nové parkovacie plochy, lebo áut pribúda, zriadime ďalšie parčíky s automatickým zavlažovaním, chodníky s oddychovou zónou, teda s lavičkami a osvetlíme celý areál okolo domu kultúry. Za dva roky sme na revitalizáciu vynaložili takmer deväťdesiat miliónov korún. Polovicu z nich sme dostali od Európskej únie, štyridsaťpäť percent z domácich štátnych zdrojov a päť percent dala obec.“

V čase, keď v dominovom efekte padajú vidiecke nemocnice a ambulancie, v Slovenskom Grobe sa dokončuje zdravotné stredisko – zo súkromných zdrojov. Majú v ňom byť tri ordinácie a lekáreň. Obyvatelia rozhodnú, akých lekárov budú mať poruke.

Budúcnosť nepíšu developeri

Slovenský Grob leží blízko hlavného mesta, kúsok za Vajnormi. Na jednej strane je to výhoda, lebo metropola ponúka viac pracovných príležitostí ako vidiek, na druhej strane je to magnet pre nenásytných developerov. Aj veľký kus poľa pred obcou, ktorý kedysi patril poľnohospodárskemu družstvu, je v rukách týchto divokých stavebníkov. Zdá sa, akoby hypotekárna kríza vôbec nemala prísť na Slovensko... Lenže developeri chcú stavať len vilky a obytné bloky, z ktorých je priamy úžitok. Do výstavby ciest a ďalšej infraštruktúry sa príliš nehrnú. Pritom cesty už nestačia na hustnúcu dopravu. Keď nastane husacia sezóna, tak je na nich nával. Územný plán obce počíta s tisíckou nových rodinných domov a niekoľkými bytovými domami. V niektorých lokalitách sú už vydané stavebné povolenia. Z malej dediny s 2100 obyvateľmi vyrastie silná obec takmer so siedmimi tisíckami ľudí.

Pri toľkých ľuďoch treba mať aj funkčnú splaškovú kanalizáciu. V obci ju budujú už od roku 2000. V súčasnosti je 65 percent domácností pripravených na pripojenie. Slovenský Grob v spolupráci s Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou a susedmi Chorvátskym Grobom a Viničným stavia viac ako triapolkilometrový kanalizačný zberač. Z vlastných zdrojov dáva viac ako dva a pol milióna korún. Zberač odvedie splašky do čistiacej stanice Čierna Voda a odtiaľ do čistiarne odpadových vôd do Vrakune pri Bratislave. Starosta je sklamaný, lebo žiadal o príspevok na stavbu z Environmentálneho fondu a z ministerstva životného prostredia, lenže nepochodil. Nechce sa však vzdať.

Kultúra nekríva za husami

Hoci k husacím hodom sa viac hodí rezká ľudovka než cirkevný chorál, v obecnej hudobnej kultúre dominuje spevácky súbor Liturgia, ktorý je ozdobou cirkevných i svetských slávností a kultúrnych programov. Svoju umeleckú kvalitu potvrdzuje na regionálnych prehliadkach a súťažiach, ale i v cezhraničnej spolupráci s rakúskou obcou Gumpoltzkirchen. Na tej participuje aj detský folklórny súbor Husiarik, zložený z detí základnej a materskej školy. Rakúsky partner je pomerné veľká zámožná obec pod Viedňou a Grobania si sprvu mysleli, že budú popri ňom hrať iba druhé husle. Minuloročný spoločný adventný koncert Liturgie a hosťujúceho, aj v zahraničí známeho zboru Nota Bene zožal veľký úspech a posmelil oboch partnerov, aby spojili, prípadne si aj zmerali sily. Vybrali si na to futbal a stolný tenis. Nároční Gumpoltzkirchenčania priaznivo reagovali na tohtoročné septembrové výstavy dvoch grobanských reprezentantov – Jána Štrbu s fotografickými portrétmi a Jozefa Suchoňa s keramikou a plastikami.

„Spolupráca s Rakúšanmi by bola nemysliteľná, keby sme v obci nemali dobré kultúrne a spoločenské zázemie,“ myslí si Ján Juran. „Vrcholným sviatkom dediny so silnou dominanciou veriacich bývala i dnes je púť pri kaplnke Panny Márie. Rok je však plný svetských udalostí a príležitostí. A tak organizujeme reprezentačný ples na fašiangy, obecné hody, staviame máje, súťažíme o najkrajšiu predzáhradku, záhradu a balkón, vítame novorodencov, slávime Deň matiek, zaspievame a zatancujeme si aj na Katarínskej zábave, nechýbame na akciách malokarpatskej vínnej cesty. Asi preto sme v roku 2001 dostali v súťaži o dedinu roka ocenenie za rozvoj kultúr a tradícií a v roku 2005 v rovnakej súťaži ocenenie dediny ako hostiteľa. V roku 2006 v európskej súťaži obcí nám porota udelila veľkú cenu za nainšpirujúcejšiu podnikateľskú iniciatívu. V Bruseli si takto ocenili oživenie tradičného jedla – pečenie husaciny. Som rád, že sa tejto tradície domáci podnikatelia úspešne chopili a že medzi nimi vládne správna konkurencia.“

Vrásky na čele

Akýže by to bol starosta bez starostí? Ján Juran, tak ako jeho kolegovia po celom Slovensku, pociťuje nedostatok financií na obecné projekty. Najviac ho mrzí odmietnutie príspevku na kanalizáciu, ale keď ide okolo základnej školy, povzdychne si, že by na nej bolo treba opraviť strechu a fasádu, vymeniť okná. Odkiaľ na to vziať, keď obecný rozpočet je taký malý. Ešteže sú tu eurofondy...

Starostu trápi aj vandalizmus mládeže v obci. Ako dlhoročný učiteľ pozná korene tejto mory, snaží sa po dobrom priviesť niektorých výtečníkov k rozumu. Tí však v nočných hodinách pod rúškom tmy, pekne v anonymite, ničia nové osvetlenie, znečisťujú parčíky a chodníky, kradnú po dvoroch, rušia nočný pokoj. Často pod vplyvom drog a alkoholu. Polícia je veľakrát bezmocná, nedokáže výtržníkov a zlodejov usvedčiť a tí sú stále bezočivejší a agresívnejší. Zišla by sa obecná polícia, ale kde na ňu vziať?

Obecný úrad nemôže zatvárať oči ani nad susedskými spormi, a to bez ohľadu na príčinu a vinníkov. Zatiaľ sa darí utlmiť ich v zárodku – stačí pohovor a dohoda. Len v jednom prípade sa spor dostal až na súd.

Ján Juran má i ďalšie želanie: aby sa grobanskí rodáci vracali z Bratislavy, Svätého Jura, Pezinka a ďalších susedných miest do rodnej obce, do rodičovských domov, aby si postavili svoje vlastné. Od nich očakáva, že prevezmú štafetu nielen husacej, ale i duchovnej tradície svojich otcov a materí.

Peter KRÚTKY

Späť