Zasvätil svoj život vyššiemu ideálu

Slovensko, 21. 12. 2008 (Verejná správa 24/2008)

Milan Rastislav Štefánik bol mimoriadne všestrannou osobnosťou. V knihách a článkoch, ktoré sú mu venované, sa o ňom píše ako o vedcovi – astronómovi, cestovateľovi, vojakovi – generálovi, diplomatovi. Najnovšie sa podarilo objaviť aj Štefánika – fotografa s neobyčajným citom pre krajinu a ľudí v nej. Štefánik tým všetkým bol, avšak najvýznamnejšie dielo jeho krátkeho života je vytvorenie československého štátu, na ktorom má mimoriadne zásluhy, a ktorému obetoval všetko ostatné.

Narodil sa 21. júla v Košariskách. Začiatok prvej svetovej vojny ho zastihol v severnej Afrike. Nebolo to práve šťastné obdobie jeho života. Po úspešných začiatkoch v Meudonskej hvezdárni v Paríži, nástupca zosnulého vedúceho hvezdárne Julesa Janssena nemal k Štefánikovi dobrý vzťah. Preto sa pretĺkal ako súkromný vedec, občas dostával šancu zúčastniť sa výskumných ciest a sníval o vlastnom astronomickom observatóriu. Na to mu chýbali potrebné prostriedky. Mal aj zdravotné problémy – podrobil sa operácii žalúdka, ktorá nedopadla najlepšie. V Afrike hľadal možnosť usadiť sa a vybudovať tam observatórium.

Po vypuknutí vojny sa okamžite vrátil do Paríža. Z francúzskeho občianstva, ktoré predtým nadobudol, mu vyplývala povinnosť narukovať do francúzskej armády. Napriek svetobežníctvu však vo svojom vnútri bol a vždy zostal Slovákom. Nikdy neprestal myslieť na svojich rodákov, ktorí žili v ťažkých podmienkach v Uhorsku. Pochopil, že v prípade porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska vznikne aj pre Slovákov možnosť vymaniť sa z národnostného útlaku. Jeho predstava bola, že Slováci by sa mali spojiť s Čechmi a vytvoriť spoločný štát. Nehľadiac na svoj zlý zdravotný stav sa nielenže nevyhýbal narukovaniu, ale rozhodol sa pôsobiť ako vojenský letec. Pritom lietadlá boli vtedy novým a nesmierne rizikovým druhom zbrane. Napokon sa mu to i vďaka vplyvným známostiam podarilo. Bojoval s odvahou a vynaliezavosťou, čoho si jeho velitelia rýchlo všimli. Štefánikova odhodlanosť bola znásobená tým, že bojoval súčasne za svoju novú vlasť – Francúzsko, i za svoju starú vlasť v strednej Európe. „Zasvätil som svoj život vyššiemu ideálu a budem ďalej žiť životom skutočným a, dúfam, užitočným“ napísal v tom čase v jednom svojom liste. Tieto slová vyjadrujú jeho vtedajšie rozpoloženie. Rozhodol sa venovať všetku svoju energiu boju za Francúzsko a zápasu za oslobodenie Slovákov a Čechov.

Po úspešnom pôsobení na západnom fronte ho prevelili v septembri 1915 na južný, srbský front, kam odišiel už v hodnosti poručíka letectva. Južný front bol pre Štefánika zaujímavý aj preto, že tam v radoch rakúsko-uhorskej armády bojovali mnohí Slováci a Česi. Rozhodol sa spojiť svoje vojenské, prevažne výskumné úlohy s tým, že nad frontom zhadzoval letáky, v ktorých ich vyzýval, aby nebojovali proti slovanským bratom Srbom, ale aby prebehli na druhú stranu. Začiatkom novembra pre poruchu na lietadle núdzovo pristál, zranil sa, a pred postupujúcimi armádami mocností peši dorazil až do Prištiny. Odtiaľ ho vlakom a lietadlami dopravili do Ríma, kde sa liečil v nemocnici, a začiatkom decembra sa napokon vrátil do Paríža.

Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť

Pobytom v Paríži začala nová, významná etapa Štefánikovej činnosti. Už pred tým sa dozvedel, že jeho obľúbený profesor z pražských vysokoškolských štúdií Tomáš Garrigue Masaryk emigroval a v zahraničí organizuje boj za československý štát. Do Paríža sa vrátil s pevným presvedčením nadviazať s Masarykom kontakt a pomôcť mu pri uskutočnení jeho zámeru. Išlo to pomerne rýchlo. Priatelia z parížskej českej kolónie, prevažne umelci, s ktorými sa Štefánik stýkal počas svojho predvojnového pôsobenia v Paríži, ho zoznámili s Edvardom Benešom, ktorý už bol službách Masarykom vedeného zahraničného odboja. Štefánik a Beneš sa dohodli, že Masaryka pozvú do francúzskej metropole a opätovne premyslia celú stratégiu zápasu za spoločný štát.

Štefánik využil všetky svoje kontakty, ktoré mal v Paríži na to, aby Masarykovu cestu čo najlepšie pripravil. Neboli to kontakty bezvýznamné. Veď Štefánik dostal od Francúzov vysoké štátne vyznamenanie Kríž rytiera Čestnej légie, predovšetkým za zásluhy na presadení francúzskeho plánu na zriadenie telegrafnej siete v Ekvádore, v parížskych spoločenských a politických kruhoch bol známy už pred vojnou. Jeho vojenské úspechy sa tiež dostali do vedomia parížskej spoločnosti.

Známou hostiteľkou najvýznamnejších politikov a umelcov bola v Paríži pani Claire de Jouvenel. V jej salóne sa pravidelne stretávali a tu pretriasali i významné štátne záležitosti. Aj ona sa dozvedela o chrabrom leteckom dôstojníkovi, ktorý sa liečil v rímskej nemocnici. Požiadala svojich známych v Ríme, aby Štefánikovi pomohli. Keď sa vrátil do Paríža, rozhodol sa pani de Jouvenel navštíviť a poďakovať sa jej za priazeň a starostlivosť. Keď sa ho spýtala, či mu ešte môže v niečom pomôcť, Štefánik bez váhania odpovedal: „Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť!“ A ona to skutočne urobila, zoznámila ho s mnohými významnými novinármi i so samotným ministerským predsedom Aristidom Briandom.

Počas návštevy Paríža sa Masaryk s Benešom a so Štefánikom, ktorý sa krátko predtým podrobil ďalšej operácii žalúdka, dohodli na reorganizácii zahraničného odboja a na vytvorení centrálneho orgánu Československej národnej rady, ktorá mala mať tu sídlo. Masarykova cesta do Paríža bola mimoriadne úspešná z viacerých dôvodov. Stretol sa s Aristidom Briandom, dal interview vplyvným novinám. Česká a slovenská vec sa nielenže stala známou v celom Francúzsku, ale dostala aj novú kvalitu: Československá národná rada sa mala permanentne usilovať ovplyvňovať prostredníctvom tlače nielen verejnú mienku, ale pôsobiť priamo na politiku dohodových krajín. A čo bolo najdôležitejšie: začalo sa s organizovaním dobrovoľníckeho vojska, ktoré by po boku Dohody bojovalo za nový štát.

Hviezdne hodiny diplomata

Predstavitelia Československej národnej rady si rozdelili úlohy i teritóriá. Beneš zostal v Paríži, Masaryk sa predbežne vrátil do Londýna, a Štefánik odišiel na svoju prvú dôležitú diplomatickú misiu do Ríma. Bola to misia veľmi háklivá, pretože práve Taliansko malo voči ich plánu zo všetkých dohodových krajín najväčšie výhrady. Príčinou takého rezervovaného postoja bolo spájanie československého odboja s odbojom juhoslovanským. Úsilie zriadiť juhoslovanský štát narážalo na odpor Talianska, pretože samo malo záujem o územia rakúsko-uhorskej monarchie, ktoré sa mali stať súčasťou budúceho juhoslovanského štátu.

Štefánik v Taliansku pokračoval vo svojej bojovej činnosti ako letec, ale zároveň svoj pobyt využíval na stretnutia s vojakmi, politikmi a diplomatmi. Usiloval sa ich presvedčiť o tom, že juhoslovanská a československá vec nielenže neohrozujú vec taliansku, ale dokonca sú v talianskom záujme. S pomocou priateľov vypracoval memorandum pre taliansku vládu, ktoré nazval Česi a Taliansko. Vďaka svojim schopnostiam podarilo sa mu presvedčiť viacerých talianskych generálov i politikov. Tvrdým orieškom zostal minister zahraničných vecí Sidney Sonnino. Výsledkom Štefánikovho pôsobenia v Taliansku nebol ešte plný úspech, ale určite si otvoril dvere pre ďalšie aktivity.

Najzložitejšia situácia zo všetkých dohodových krajín bola v Rusku. Jednak bol Masaryk v cárskych kruhoch veľmi nepopulárny pre svoju kritiku cárskeho režimu, jednak krajanské kolónie Čechov a Slovákov neboli jednotné a iba časť z nich podporovala zahraničný odboj. Misiou v Rusku poverili Düricha, ktorý síce bol u ruskej vlády a na cárskom dvore veľmi obľúbený, ale využíval svoj vplyv na pôsobenie v rozpore so zásadami dohodnutými v Československej národnej rade. Za tejto situácie sa rozhodlo, že do Ruska pôjde aj Štefánik, formálne ako vojenský diplomat. V Rusku bola totiž nielen početná kolónia krajanov, ale aj desaťtisíce Čechov a Slovákov – vojnových zajatcov.

Štefánikovo postavenie v Rusku bolo ešte zložitejšie ako v Taliansku. K veľkým pozitívom patrilo však jeho stretnutie s francúzskym vojenským atašé v Rusku – generálom Mauriceom Janinom. V Janinovi našiel veľmi dobrého a vplyvného staršieho priateľa, ktorý mu pomohol nielen počas jeho tamojšieho pobytu, ale významne podporil aj jeho vojenskú kariéru. Janin sa neskôr stal hlavným veliteľom československého zahraničného vojska a Štefánik s ním strávil od novembra 1918 do januára 1919 celý čas medzi legionármi. Janinovým pričinením sa dostal na audienciou k cárovi, mal možnosť rokovať s vedúcimi politikmi i generálmi, ale povolenie agitovať do československého vojska sa pre „Masarykovho človeka“ od cárskej vlády vymáhalo veľmi ťažko. Situácia sa zmenila až po páde cára v marci 1917 – ale vtedy už Štefánik cestoval späť do Paríža. Jeho najvýznamnejším diplomatickým úspechom bol tzv. Kyjevský zápis – dohoda predtým rozhádaných českých a slovenských krajanov v Rusku o tom, že budú podporovať vytvorenie spoločného štátu.

Ďalšia cesta ho zaviedla v roku 1917 do Spojených štátov amerických, kde tiež organizoval dobrovoľnícke vojsko. Tu sa situácia skomplikovala, keď USA vstúpili do vojny a americkí občania, teda aj tamojší Česi a Slováci museli narukovať do americkej armády. Do dobrovoľníckeho zboru sa tak mohli hlásiť iba ročníky, ktoré nepodliehali mobilizácii, alebo tí jednotlivci, ktorí americké štátne občianstvo zatiaľ nedostali.

Jedným z vrcholov Štefánikovej činnosti v zahraničnom odboji bola jeho druhá misia v Taliansku na jar 1918. Vtedy sa už definitívne podarilo prelomiť odpor talianskych politikov a vláda dala súhlas na organizovanie československého vojska aj z vojnových zajatcov v Taliansku. Táto akcia, spolu s Kongresom utláčaných národov, ktorý sa konal v Ríme v apríli 1918 - to boli hviezdne hodiny Štefánikovho života. Blížilo sa úspešné zavŕšenie plánu na vytvorenie československého štátu. To znamená plánu, ktorý považovali dohodoví politici, ale i časť verejnosti za fantastický, a v predstaviteľoch Československej národnej rady videli akýchsi romantických dobrodruhov.

Posledná misia a posledný let

Poslednou veľkou misiou Milana Rastislava Štefánika bola jeho cesta cez Spojené štáty americké a Japonsko opäť do Ruska, konkrétne na Sibír – k našim légiám. Na túto misiu sa vydal už ako generál. Získanie takej vysokej hodnosti predstavovalo aj na vojnové pomery neobyčajnú kariéru. Československé légie, ktoré sa po bojoch s ruskými boľševikmi zmocnili prakticky celej sibírskej železničnej magistrály, mali vo svete veľký ohlas. Ich bojové výsledky nesporne a významne prispeli k tomu, že mocnosti Dohody napokon dali svoj súhlas na rozpad Rakúsko-Uhorska a na vytvorenie československého štátu.

No legionárske vojsko sa postupne dostávalo do krízy. Po podpísaní brest-litovského mieru legionári fakticky stratili nepriateľa a aj zmysel svojho pôsobenia v tomto teritóriu. Štefánik s Janinom mali vojsko opäť zorganizovať, upokojiť a pripraviť na presun na západný front – do Francúzska. Než obaja dorazili na Sibír, zastihla ich správa, že Československá republika bola už vyhlásená a Štefánik sa v nej stal ministrom vojny. Obom generálom teda ostala iba úloha dopraviť vojsko do Európy. V chaose občianskej vojny v Rusku to však nebola úloha ľahká. Štefánik mal pôvodne predstavu, že sa československí legionári prebijú v bojoch s boľševikmi rovno domov. Takýto plán bol v daných podmienkach nerealizovateľný. Janinovi sa napokon podarilo Štefánika od tohto plánu odradiť a tiež ho presvedčil, aby sa vrátil do Európy sám. Štefánik totiž bol aj v dôsledku neustále sa zhoršujúceho zdravotného stavu na pokraji svojich síl.

V Európe pokračoval vo svojich diplomatických aktivitách v službách Československej republiky. Do oslobodenej vlasti sa rozhodol vrátiť symbolicky lietadlom, ktoré bolo jeho osudom počas vojny, a definitívne osudným sa mu stalo teraz.

Pri návrate do Československa 4. mája 1919 neďaleko obce Ivanka pri Bratislave sa jeho lietadlo zrútilo a Milan Rastislav Štefánik, nedožijúc sa ani štyridsať rokov, v jeho troskách zahynul.

Pochovaný je v mohyle na Bradle, neďaleko svojho rodiska.

Dušan KOVÁČ

Späť