Kritika kapitalizmu nie je prežitkom

Slovensko, 4. 3. 2009 (Verejná správa 4/2009)

Nasledujúcu stať známeho českého filozofa uverejnil denník Právo č. 7/2009 pod titulkom Postkomunistický manifest v literárnej a kultúrnej prílohe Salon. Po redakčnej úprave ju z technických dôvodov publikujeme v skrátenom znení.

„Keď sa nás ktosi opýta, akú politiku zastávame..., namiesto odpovede sa ho spýtajme, čo sa on domnieva že je človek, príroda, dejiny, spoločnosť, štát, právo. Politika sa ponáhľa, aby zhasla svetlá a všetky mačky boli čierne,“ napísal takmer pred osemdesiatimi rokmi španielsky filozof Ortega y Gasset. Zhasnúť svetlá sa politike už dávno podarilo, všetky idey vyzerajú rovnako vyvetrané a bezmocné. Najmä v postkomunistických krajinách sa presadila predstava, že každá kritika kapitalizmu je len predsudkom z minulosti.

Rozsvietiť svetlá znamená znovu spojiť politiku s otázkami: Čo je človek, príroda, dejiny, spoločnosť, štát, právo? Bez toho by – dodáva Ortega y Gasset – boli ľavice alebo pravice iba dvomi z nespočetných spôsobov, spomedzi ktorých si „človek môže vybrať, ak sa chce stať imbecilom.“

Rozdiel medzi ľavicou a pravicou má síce v každej demokratickej spoločnosti iný obsah, ale vždy tú istú funkciu: zabezpečiť konfliktom medzi nimi vnímavosť celej spoločnosti na kritiku samej seba. Vďaka opozícii získava kritika vo verejnom priestore dôležitosť a môže sa stať politickým programom. Tento systém nemá alternatívu. Bez konfliktu medzi ľavicou a pravicou by sa spoločnosť stala príliš rigidnou a degenerovala.

„Súčasná ľavica však neponúka nijakú vlastnú presvedčivú analýzu dnešnej krízy, ponúka len keynesiánske riešenia, ktoré navrhuje i pravica,“ napísal pravicový francúzsky ekonóm Guy Sorman. Áno, ľavica vyhorela: namiesto toho, aby využila súčasnú krízu na riešenie protirečení systému, podieľa sa na ich maskovaní.

Dôsledkom vyprázdnenia ľavice je katastrofálny úpadok schopnosti demokratických spoločností učiť sa zo svojich slepých uličiek. Nielen spoločnosti, ale často i jednotlivci sa dostanú do stavu takého otupenia, že sa nedokážu poučiť inakšie iba z katastrof. Súčasná finančná kríza ukázala, že svet ovládli fundamentalisti, ktorí sa nedokážu poučiť už ani z katastrof.

Doba proklamácií dávno pominula, nenazvem preto svoj postkomunistický manifest Deväť téz pre novú ľavicu. Existuje však slovo rhizosféra, ktoré v botanike označuje „časť pôdy prerastenej koreňmi jednej rastliny.“ Deväť rhizosfér novej ľavice by však bol príliš bizarný podtitul pre manifest, povedzme preto skromnejšie – deväť tém, ktoré označujú pôdu, do ktorej musí nová ľavica zapustiť korene.

Škandál tradície

V madridskom múzeu Prado majú obraz Francisca Goyu s názvom Poprava vlastencov 3. mája 1808. Na úpätí hory francúzski vojaci popravujú zajatých španielskych vlastencov. Stoja v rade, pušky namierené, tváre im nevidieť, zakrývajú im ich klobúky uniforiem. Vraždení vlastenci tváre majú. Uprostred obrazu stojí osvetlený muž v bielej košeli, ruky zdvihnuté nad hlavu, v tvári má výraz vzdoru i zúfalstva. Okolo v krvi ležia už zastrelení, aj tí majú tváre, je v nich zmierenie a tiež ľahký odlesk tých, na ktorých pred smrťou mysleli.

Tváre patria – v Goyovej interpretácii – iba domorodcom, ľuďom zrasteným s krajinou, do ktorej vtrhli na rozkaz napoleonovskí vojaci. Tí sú bez svedomia a preto aj bez tvárí.

V Komunistickom manifeste sa dočítame, že „meštianstvo urýchleným zlepšovaním všetkých výrobných a komunikačných prostriedkov privádza všetky, aj barbarské národy k civilizácii, a že podrobilo barbarské a polobarbarské krajiny civilizovaným, roľnícke národy meštianskym národom, východ západu.“ Ani nie o sto rokov neskôr Henry Ford to isté vyjadril menej filozoficky: „História je viac-menej hlúposť. My nepotrebujeme tradíciu. Chceme žiť v prítomnosti a jediná história, čo za niečo stojí, je tá, ktorú vytvárame my a teraz.“ V opise Iľju Erengurga boľševici ničili staré sochy, lebo plánovali vyrobiť krajšie. Stopy po tradícii museli zmiznúť v plameňoch „novej doby“.

Pravica ani ľavica, tak ako sa sformovali v našej civilizácii, doteraz neodpovedali na otázku, ktorú kladie Goyov obraz: Na akej strane máme stáť v boji medzi tradíciou a osvieteneckým rozumom?

Sociológovia Carlos Guzmán-Böckler a Jean-Loup Herbert v klasickom diele Guatemala: historicko-sociologická interpretácia nachádzajú hlboké vysvetlenie krutosti španielskych dobyvateľov v Amerike. Iba krátky čas pred conquistou Španieli vyhnali zo svojej krajiny Židov ako neprijateľných pre španielsky národ a v Amerike sa znova stretli s prízrakom Tradície, s odporom proti predpovedanej pravde. Ten prízrak ich tak vydesil, že ho museli utopiť v krvi.

S rovnakým prízrakom bojovala aj nemecká filozofia. V Heglovej úvahe o nemeckej ústave nájdeme tézu, podľa ktorej je židovský partikularizmus, židovské zotrvávanie na tradícii, druhom šialenstva: „Šialenstvo nie je nič iné, než úplne odtrhnutie jednotlivca od svojho druhu; vo svojej záľube v partikularizme dospel židovský národ až k šialenstvu a stal sa nezlučiteľný s inými národmi z hľadiska ducha spoločenstva“. Židia sú šialení, lebo sa nechcú vzdať svojej tradície, aj keď im to velí „rozum“.

V postmodernej dobe je však tradíciou všetko, aj samotný rozum. Znamená to azda, že už nesmie byť sudcom tradícií? Rozum sám je tradícia, ktorá však presadzuje právo každého jednotlivca súdiť každú tradíciu, i tú, ku ktorej patrí. Nová ľavica musí brániť právo rozumu súdiť tradície bez toho, aby z nás robil popravčiu čatu z Goyovho obrazu

Môžeme vymedziť prvú rhizosféru, v ktorej nová ľavica musí zapustiť korene, touto otázkou: Je prvým ľudským právom právo na tradíciu, alebo právo na kritiku každej tradície?

Pohľad Druhého

V knihe Spoločnosť nevoľnosti pripomínam teorému o neúplnosti a nerozhodnuteľnosti nemeckého matematika Kurta Gödela v prekvapivo zovšeobecňujúcej formulácii neurológa a psychiatra Cyrila Höschla: „Všetci, ktorí sa niekedy dôkladnejšie venovali nejakému problému, skoro vycítili, že nech už sú, kde sú, bez pohľadu alebo pomoci zvonku sa ďalej nedostanú.“

Potreba odstupu je jednou z radikálnych potrieb človeka. A to znamená, že jej uspokojenie závisí od štruktúry celej spoločnosti (alebo na zmene tej štruktúry).

Potrebu pohľadu zvonku nemožno uspokojiť v spoločnosti, v ktorej chýba medzi ľuďmi dôvera, v ktorej máme strach z autorít. Možno ju uspokojiť len v spoločnostiach priateľských, v ktorých zaznamenávame pohľad zvonku ako starostlivosť o nás, bez monoteistickej hrôzy z „Veľkého Druhého“, v mene ktorého bude nad nami vynesený „posledný súd“.

Navrhujem definovať „rozum“ minimalisticky: Je to umenie priateľsky sa stretnúť s pohľadom zvonku. Vie sa však naša priemyslová Nadcivilizácia stretnúť s pohľadom Druhého? Nedegraduje každého Druhého na púhe „chybné uskutočnenie“ seba samého?

Podľa nemeckého sociológa Ulricha Becka pomenujem reflexívnou racionalitou ten druh rozumu, čo nehľadá svoj fundament v nejakom ego cogito, z ktorého by vyvodil pevné reťaze téz a nimi by zväzoval svet a iných ľudí. Reflexívny je rozum, ktorý hľadá svoj najpevnejší základ v pohľade Druhého, s ktorým sa nemožno stretnúť vo vlastnom vedomí, ale len v hluku agory. Moderný rozum sa potom musí stretnúť predovšetkým s pohľadom vlastencov z Goyovho obrazu, pretože v ich tvárach sa odráža nomos Zeme. Východiskom zelenej kritiky priemyslovej Nadcivilizácie musí byť preto stretnutie s pohľadom domorodcov.

Reflexívna racionalita je druhá rhizosféra, do ktorej musí nová ľavica zapustiť korene.

Krtkova obeť

Jedna aztécka rozprávka hovorí o mladíkovi, ktorému Slnko prepálilo plášť z krásneho peria. Rozhneval sa, Slnko zajal a priviazal ho o vysokú skalu. Vo svete nastala tma a zima. Zvieratá sa pobrali Slnko hľadať, potĺkali sa tmou, na koniec cesty došiel iba krtko. Spútané Slnko ho prosilo o pomoc: „Priateľ krtko, prehryzni tie povrazy a ja vám všetkým zas prinesiem svetlo a teplo!“ Nemohlo sa však odvrátiť, aby uchránilo jeho oči pre svojou žiarou. Krtko oslobodil Slnko, rastliny a zvieratá sa radovali, iba on tú krásu neuvidel. Navždy oslepol a preto žije pod zemou. V základe každého nomos Zeme nájdeme obeť nejakého krtka.

Grécke slovo nomos prekladáme ako zákon, pôvodne však sloveso „nemein“ znamenalo „rozdeliť“ a „pásť“. Srdcom každej tradície je rozdelenie zeme, vďaka čomu môžu domorodci v mieri pásť svoje stáda. Moderní vojaci bez tváre ale neuznávajú tradičný nomos krajiny odvodený od zvykov a mýtov. Chcú nomos zeme podriadiť tomu, čo nazývajú logos. Chcú nahradiť tradíciu zákonmi, odvodenými z rozumu.

Nijaký nomos zeme nemožno odvodiť z rozumu. Jednotlivci i skupiny hľadajú čo najúčinnejšie prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov – konajú racionálne. Svojim konaním sa integrujú do spoločnosti, ktorá úspešným priznáva vyššie postavenie ako neúspešným. Racionalita má preto dve stránky: jednou je efektivita v dosahovaní cieľov, druhou potom zodpovedajúca predstava o celku spoločnosti, do ktorého sa chceme dosiahnutím svojich cieľov integrovať. Predstavu o celku spoločnosti nemožno nikdy vyrátať podľa rovníc ekonómov, fyzikov alebo určiť podľa experimentov prírodovedcov. Je vždy dedičstvom minulosti, materinského jazyka, vzťahov k susedom, s ktorými spolunažívame, je časťou nejakého spoločného príbehu. Nomos nemožno odvodiť z logos – je založený na „nelogických“ občianskych cnostiach, kam je vpísaná živá spomienka na krtkov, bez obetí ktorých by nebol nastolený. Bez krtkov by sa racionálni jednotlivci rýchlo stali spoločnosťou bláznov ženúcich sa „logicky“ iba za svojimi cieľmi.

Kto berie vážne cnosti, je väčšinou považovaný za blázna – to je veľká téma kresťanstva. V komunizme je akési kresťanské jadro, ktoré komunisti zvrátili na tragickú frašku. Mám na mysli ideu, že záujem celku sa môže presadiť iba prostredníctvom obetí, pred ktorými „noví komunistickí ľudia“ neustúpia – napríklad dobrovoľná práca, brigády mládeže, život v pospolitostiach. Che Guevara v jednom svojom prejave napríklad vyhlásil dobrovoľnú prácu za základ komunistickej ekonomiky.

Tretia rhizosféra, do ktorej musí nová ľavica zapustiť korene, je vzťah obetí a rozumu. Bez krtkov nemožno nastoliť nomos zeme, ktorý by účinne obmedzoval racionálnu honbu za sebeckými cieľmi. Ale kto má byť krtkom?

Spoločnosť predstierania

Jedna z najvplyvnejších kníh šesťdesiatych rokov je Společnost spektáklu od Guy Deborda. Popisuje v nej logiku spektakulárnej moci, ktorá každú opozíciu ponižuje na púhe divadlo, a tak pohlcuje všetko, čomu sme až doteraz hovorili kritické vedomie: našu schopnosť vidieť rozpory spoločnosti a usporiadať ich do diškurzu, čo sa stane prienikom, „ktorým do sveta, kotúľajúceho sa k svojmu zániku, prenikne okamžik večnosti,“ a tak niečo zmení vo svetovom poriadku. Je ešte možný takýto diškurz?

Téza 59 Debordovej knihy znie: „K blaženému prijímaniu toho, čo existuje, sa ako jedno a to isté môže tiež pripojiť spektakulárna revolta: tým sa vyjadruje jednoduchý fakt, že samotná nespokojnosť sa stala tovarom...“ Áno, nespokojnosť je predstavenie, ktoré má slávnych hrdinov, s ktorými sa identifikujeme a ktorých napodobňujeme. Na sláve – aj zlopovestnej – sa zarába, lebo i odpor je tu iba druhom spotrebného tovaru.

Od šesťdesiatych rokov spektakulárna obluda len rastie a mocnie. Prečo je taká silná?

Politika je od začiatku spojená s pojmom „reprezentácie“, a to znamená s divadlom. Ide v nej o reprezentáciu celku jednou jeho časťou, ktorej právo reprezentovať celok uzná väčšina ľudí, čo ten celok tvoria. Divadielko odpolitizováva reprezentáciu tým, že z nej robí obyčajnú zábavu.

Štvrtú rhizosféru azda môže vymedziť touto otázkou: Ako oslobodiť reprezentáciu celku, ktorá je jadrom politiky, od divadielka, redukujúceho ju na zábavu? Myslím si, že rozhodujúcu rolu pritom môžu zohrať paralelné spoločenstvá v blogosfére, schopné uskutočniť akúsi „deinštitucionalizáciu“ politiky.

Ľudské práva

Vyhlásiť práva nášho „bieleho my“ grécko-rímsko-kresťanského pôvodu za práva „ľudské“ je imperialistická rétorika, nič viac. Musíme byť solidárni s utrpením iných, napríklad s miliónmi Američanov, ktorí nemajú právo na zdravotnú starostlivosť. Tu ale nejde o ľudské práva, ide o jednu nespravodlivú spoločnosť.

Tá ambiciózna formulácia môže mať zmysel, len pokiaľ označuje prístup ľudí k verejnému a spoločnému majetku, k jeho spravodlivému spravovaniu.

Verejný záujem charakterizuje, po prvé, že ho nemožno deliť na kvóty, podľa výšky platby zákazníka – napríklad bezpečnosť krajiny, kvalitu ovzdušia či vôd, zdravie populácie alebo aj starostlivosť o jazyk a kultúru. Po druhé, že nemožno vylúčiť ostatných z úžitku, ktorý z toho vyplýva – keď vyčistíme vzduch v meste, nemožno z výhod lepšieho ovzdušia vylúčiť tých, čo k tomu neprispeli.

Spoločné (commons) sú tie zdroje, ktoré by neregulované využívanie zničilo, napríklad obecná pastvina, dopravná sieť, zdravotná starostlivosť, mestská zeleň, a tiež amazonské pralesy a oceán. Kvalita života v začínajúcom tisícročí závisí najmä od racionálneho spravovania týchto zdrojov, na spravodlivom nomos Zeme, a tým aj na kvalite občianskej spoločnosti, ktorá vďaka dobrovoľnej práci, kolektívnym akciám a ochote platiť vyššie dane, verejné a spoločné zdroje tvorí a chráni.

Piata rhizosféra je vymedzená touto premisou: Závislosť ľudstva na verejných a kolektívnych zdrojoch strmo rastie, preto musí rásť i schopnosť ľudstva dohodnúť sa na ich spoločnej správe a zabezpečiť ju vyššími daňami. Politika riešenia kríz znižovaním daní je zločinná demagógia.

Planetárny technopolis

Pojmom externalita označujeme straty alebo zisky spôsobené osobe A konaním osoby B, bez toho, aby bol súhlas osoby A potrebný na to, aby konanie osoby B bolo legálne. Pokiaľ jedna jediná osoba na planéte bude vylúčená zo skupiny ľudí, ktorej súhlas je potrebný na to, aby konanie osoby B bolo legálne, budú na svete externality. Otázka externalít sa posunula do centra globálnej ekonomiky a politiky, pretože si všetci navzájom prekážame v jedinom planetárnom technopolise. Medzi jeho jednotlivými štvrťami sú niektoré menej osídlené miesta, ktoré zo zotrvačnosti nazývame „vidiek“.

Václav Klaus v knihe Modrá nie zelená planéta tvrdí, že „externality predstavujú iba malú časť priestoru medziľudských interakcií.“ Je to príklad toho, čo Marx nazýva falošné vedomie. Planetárny technopolis môže prežiť, len keď jeho obyvatelia pripustia, že externality v ňom nie sú výnimkou, ale pravidlom. A budú bojovať o to, aby všetky obete externalít mali právo veta. Je tragické, že ľavica nebola schopná využiť krízu súčasného automobilového priemyslu na radikálne presmerovanie investícií do verejnej dopravy, a tým aj k redistribúcii katastrofálnych externalít dopravy, založených na súkromnom automobile.

Sociológovia označujú problémy planetárneho veľkomesta akronymom Nimby, ktorý zastupuje vetu Not in my back-yard! (Na mojom dvorčeku!). Trebárs skládky odpadu sú pre všetkých v technopolise výhodné, ale nikto ich nechce „na svojom dvorčeku“ – všetci sa usilujú odsunúť ich na nejaké „prázdne miesto“.

Tému technopolisu môžeme formulovať takto: Treba radikálne prehĺbiť demokraciu, aby sme boli schopní riešiť spory typu Nimby. O to sa usilujú prívrženci takzvanej deliberatívnej demokracie, v ktorej sú verejné rozhodnutia skôr výsledkom čo najširšieho dialógu medzi občanmi, než medzi politikmi a špecialistami.

Mýtus zlomu

V kontexte vzdorovitých šesťdesiatych rokov vrcholila nielen rétorika odporu k systému , ale tiež „rétorika diskontinuity“, ktorá hlásala, že v dejinách kapitalizmu nastal „zlom v postavení človeka“ a nová postkapitalistická vedomostná spoločnosť zhodnotí špecifické ľudské kvality človeka, ako je vynaliezavosť, inteligencia, nezávislosť. Postpriemyselná spoločnosť teraz smeruje k prekonaniu odcudzenia človeka.

Rétorika zlomu ozrejmuje nové možnosti demokratického kapitalizmu, ale jeho terminálne rozpory nerieši, tie na seba iba berú novú podobu. Hľadanie pravdy, na ktorom Západ postavil svoju civilizačnú autoritu, sa dnes mení na hľadanie právd patentovaných nadnárodnými koncernmi, pre ktoré vedci pracujú. Najmä univerzity musia bojovať všetkými prostriedkami proti redukcii vzdelávania na „obchod s patentovanými pravdami“. Gény, informácie, jazyky, podobne ako voda, vzduch, oceány sú neodcudziteľné commons, proti privatizácii ktorých treba bojovať ako proti totalitarizmu – i násilím.

Siedmu rhizosférou novej ľavice ohraničme tézou: Čím viac bude poznanie rozhodujúcou výrobnou silou, tým menej legitímna bude jeho produkcia a distribúcia v režime súkromného vlastníctva. Aký režim zodpovedá obrane poznania ako verejného majetku?

Nadcivilizácia

Jan Patočka v nevydanej štúdii z päťdesiatych rokov charakterizoval kapitalizmus a komunizmus ako dve formy Nadcivilizácie. Nazýva tak civilizáciu, jadrom ktorej už nie je „náboženstvo“, nejaká strhujúca podoba posvätného, ale technoveda, „akumulácia prostriedkov“ anonymným fungovaním systému. Komunizmus ako kľúčový fakt 20. storočia vo všetkých historických podobách, najmä tej euroázijskej, nebol bojom o riešenie vnútorných rozporov Nadcivilizácie, ale „o to, stať sa jej subjektom“. Dialektika kapitalizmus-komunizmus nie je preto dialektikou riešenia rozporov Nadcivilizácie, ale ich prehlbovaním.

Rozpor, ktorý Nadcivilizáciu určuje vo všetkých jej prejavoch, Patočka nazýva jednoducho dištinkcia. Obrovská akumulácia moci nad prírodou a ľuďmi, ktorá je jadrom Nadcivilizácie, spôsobila, že sa stále drvivejšie prejavuje v rôznych katastrofach „dištinkcia“ medzi tým, „čo je v moci a konaní človeka založené na vede, a tým, čo sa ľudskému konaniu z princípu vymyká.“ V neskorých dejinách Nadcivilizácie sa dištinkcia prejavuje ako rozpor medzi cieľom a zmyslom. Riešeniu tohto rozporu sa nemôžeme vyhnúť, len ho odložiť na zajtrajšok.

Prvá forma Nadcivilizácie sa vyznačuje vierou, že všeobecné blaho porastie automaticky na základe trhovej racionality. Neusiluje sa riešiť otázku rozdielov medzi cieľom a zmyslom, parazituje už na existujúcich odpovediach.

Druhou radikálnou formou Nadcivilizácie je komunizmus. Ten pred otázkou o zmysle neuhýba, chce na ňu odpovedať a stať sa tak nástupcom všetkých náboženstiev, „osloboditeľom ľudstva od všetkých ilúzií minulosti“. Je hnaný presvedčením, že zmysel je čosi, čo človek tvorí vo svojich dejinách.

Kapitalizmus je nezodpovedný, ale otvára slobodný priestor na ľudské konanie; komunizmus je zodpovedný, ale podriaďuje človeka totalitnej moci, a tým ochudobňuje jeho život.

Obidve formy Nadcivilizácie sú rovnako úpadkové a rovnako previnené.

Ôsmu rhizosféru vymedzme týmto konštatovaním: Živým jadrom komunizmu je historický materializmus, ktorý odmieta pokrytecké čľapkanie sa v kalužiach, čo zostali v Nadcivilizácii po náboženstvách – chce rozdiel medzi cieľom a zmyslom riešiť po novom. Živým jadrom kapitalizmu je presvedčenie, že otázku zmyslu nemožno riešiť mocou, že musí byť ponechaná na človeka, že zmysel nemožno vyrábať a kolportovať.

Môžu sa tieto dve živé jadrá Nadcivilizácie nejako prepojiť, a tak vyvolať revolučnú zmenu?

Václav BĚLOHRADSKÝ

Späť